Daně proti oligarchizaci (III). Závěrečná část rozhovoru Paula Krugmana s Gabrielem Zucmanem, oba významní světoví ekonomové, o naléhavé potřebě daně z největšího bohatství. Dostáváme se k naději, že to možné je a už se s tím začíná, dokonce v mezinárodní spolupráci.

Zucman nám vysvětlil, proč předchozí pokusy o zavedení daně z největších majetků a další zásahy proti nebezpečí oligarchizace západní společnosti selhaly. Sociálně demokratické vlády, které se o to pokoušely, daly přednost řešení domácích problémů a nedokázaly čelit závodům ke dnu, které na ně tlačily ze zahraničí. Někde se ale mezinárodní spolupráce prosadila, jak ukazuje příklad dolní hranice DPH v EU.

 Přísnost na chudé, to by šlo

Krugman: EU má pravidlo o minimální sazbě DPH. Takže daň, která dopadá na pracující lidi, nelze nastavit příliš nízko, ale daň, která dopadá na miliardáře…

Zucman: To je velmi dobrá poznámka. Jedinou formou daňové harmonizace, kterou v EU máte, je DPH. Takže když jde o zdanění spotřebitelů, střední třídy, chudých, najednou dokážeme vytvořit společná pravidla. Ale když jde o zdanění firem nebo bohatých, co můžeme dělat? Nic.

V hloubi duše se možná skrývá představa, že mezinárodní daňová konkurence není jen přírodním zákonem, ale také – upřímně řečeno – dobrá věc. Že je to něco, co bychom měli uvítat, protože sociální státy v západní Evropě jsou příliš velké a potřebují nějaký vnější tlak, který vlády donutí, aby byly efektivnější – trochu tu bestii vyhladovět. Myslím, že mnoho lidí, dokonce i z levého politického spektra, kdysi přijalo tuto myšlenku, že bychom to měli uvítat, protože nás to učiní efektivnějšími. Měli bychom uvítat mezinárodní daňovou soutěž.

Dá se tak argumentovat, ale podle mě to má dva problémy. Jedním je, že jde o dost nedemokratický způsob rozhodování. Předpokládá, že voliči by chtěli politiku, která nadměrně zdaní kapitál nebo bohaté, a tak jim v tom brání různými ústavními omezeními nebo silami ze zahraničí.

Druhým problémem je samozřejmě to, že mezinárodní daňová konkurence podpořila nárůst nerovnosti, protože hlavními vítězi jsou nadnárodní společnosti a jejich majitelé nebo lidé, kteří většinu svých příjmů čerpají z kapitálových výnosů.

 Uvažují už o tom mnozí

Krugman: Takže jste prosazoval nějakou formu globální dohody, která by v podstatě umožnila vyšší zdanění majetku. Znovu jsem si přečetl váš dokument pro skupinu G20, který se tím vším zabývá. Nemyslím si, že by k tomu mohlo dojít v dohledné době, ale jak to s tímto nápadem vypadá?

Zucman: Stane se to, ale chce to trpělivost.

Krugman: Ano, trpělivost. No…

Zucman: Vše začalo v roce 2021, kdy se 130 zemí dohodlo na zavedení minimální daně ve výši 15 % ze zisků velkých nadnárodních společností. Upřímně řečeno, málokdo to předvídal, protože převládal názor, že takovou dohodu je nemožné uzavřít. Malé země jako Irsko těží tak moc z mezinárodní daňové konkurence. Vypadalo to jako utopie, ale v roce 2021 se to stalo.

A pak v roce 2024 předsedala Brazílie skupině G20 a hledala nové nápady, a tak se mě zeptali, co si o tom myslím. Řekl jsem jim, že bychom měli pro miliardáře udělat to, co se nám podařilo udělat pro nadnárodní firmy. Pokusme se dosáhnout dohody o minimální roční výši daně, kterou by měli miliardáři platit. Zadali mi tedy vypracování zprávy a na summitu G20 došlo k určitému pokroku. Pak ale byl znovu zvolen Trump a na úrovni G20 se proto v tuto chvíli nic dít nemůže.

Opravdu zajímavé je však to, co se v těchto dnech děje na národní a regionální úrovni. Hned po brazilském summitu G20 v roce 2024 totiž francouzské Národní shromáždění přijalo minimální daň z majetku miliardářů, kterou jsem navrhl. Jedná se o daň ve výši 2 % z majetku osob s čistým jměním přesahujícím 100 milionů dolarů nebo eur.

Jedná se o minimální daň, což znamená, že pokud již platíte daň z příjmu ve výši odpovídající dvěma procentům vašeho majetku nebo více, nemusíte platit nic navíc. Pokud však platíte méně, musíte doplatit rozdíl, aby bylo dosaženo minimálních dvou procent. Jedná se tedy o nejspravedlivější a nejcílenější daň, jakou si lze představit, protože se vztahuje pouze na ultra-bohaté, konkrétně na ty z řad ultra-bohatých, kteří se dnes vyhýbají zdanění.

Francouzské Národní shromáždění pro tuto daň hlasovala, ale hned poté ji zablokoval velmi konzervativní Senát. Vidíme však počátek mezinárodního hnutí směřujícího tímto směrem. V Belgii byl předložen návrh zákona vypracovaný podle francouzské legislativy, a brzy se možná objeví i v Nizozemsku a ve Španělsku. Po nástupu premiéra Andy Burnhama se o tom hodně hovoří i ve Velké Británii.

 Kalifornie přitvrzuje

A pak je samozřejmě podle mého názoru nejdůležitější to, co se děje v Kalifornii. Na stole je návrh zákona s kalifornskou daní pro miliardáře, o kterém se bude hlasovat v listopadu. Jednalo by se o jednorázovou daň ve výši pěti procent z majetku

Má několik charakteristik. Je jednorázová, nikoli roční. A týká se pouze miliardářů, ne vás, ani mě. Týká se miliardářů, kteří byli k 1. lednu 2026 rezidenty Kalifornie. Je tedy příliš pozdě se této dani vyhnout, což znamená, že pokud jste na začátku tohoto roku žili v Kalifornii, budete muset daň zaplatit. V tomto smyslu se tedy jedná o malou zpětnou platnost.

Kombinace těchto dvou charakteristik – skutečnost, že se jedná o jednorázovou daň a že se vztahuje na osoby s trvalým pobytem k 1. lednu 2026 – znamená, že pro jakéhokoli miliardáře je téměř nemožné této dani se vyhnout přestěhováním do jiného státu. Pokud bude návrh schválen, přinese značné daňové příjmy.

Výpočet je celkem jednoduchý. Kalifornští miliardáři mají jmění ve výši asi dvou bilionů dolarů. Pokud je tedy zdaníte pěti procenty, získáte sto miliard na daňových příjmech.

Dalším příkladem docela pozoruhodný: pokud se podíváte na veškeré příjmy obyvatel Kalifornie uvedené v jejich daňových přiznáních – tedy, upravený roční hrubý příjem (AGI) pro celou Kalifornii, uvidíte stejnou částku jako je majetek 250 kalifornských miliardářů. Jejich majetek tedy představuje 100 % kalifornského AGI. To znamená, že pokud zavedete pětiprocentní daň z majetku miliardářů, vygeneruje to stejné příjmy jako pětiprocentní daň z příjmů všech obyvatel Kalifornie za jeden rok. To je prostě velmi působivý příklad toho, o čem jsme předtím mluvili, tedy jak obrovský se stal majetek miliardářů a jaké to má důsledky pro veřejné finance.

 Útok na oligarchy

Krugman: Je trochu zklamáním vidět všechny ty lidi z Googlu s heslem „Nebuď zlý! a podobně, jak se snaží ze všech sil uchránit před daněmi.

Zucman: Mají dobré důvody to nenávidět, protože tohle je jediná daň, kterou by museli platit. Musíte si uvědomit, že dnes platí velmi málo. Miliardáři v Kalifornii platí na dani z příjmu ekvivalent pouhých 0,2 % svého majetku. Takže přechod z 0,2 % na 5 %, i když je to jednorázové, pro ně představuje velký rozdíl, a to i přesto, že jejich majetek za poslední dva roky vzrostl asi o 200 %. Z tohoto pohledu je to tedy kapka v moři.

Myslím si ale, že průzkumy veřejného mínění vypadají slibně. Bude to boj, protože miliardáři už utrácejí desítky milionů, ba dokonce stovky milionů, aby podněcovali obavy a pokusili se tento návrh v referendu porazit. Myslím však, že návrh má dobré šance na schválení, protože logika tohoto návrhu je přesvědčivá a miliardáři nejsou v současné době v Kalifornii stejně jako všude jinde příliš oblíbení.

V novém rozpočtu dochází k velkému výpadku federálních prostředků na zdravotní péči a Kalifornie potřebuje sehnat zhruba sto miliard dolarů, aby mohla zachovat program Medicaid. To byl hlavní důvod, proč se o tom vůbec hlasuje. Pokud návrh neprojde, dojde v Kalifornii k výraznému nárůstu počtu nepojištěných lidí ze šesti na deset procent.

Z mého pohledu je to však ještě zásadnější proto, že jde o jediné konkrétní opatření, které může začít měnit poměry v oblasti bohatství a moci oligarchů.

Nechápejte mě špatně, samotná jednorázová daň ve výši 5 % nestačí, ale připraví půdu pro případné zavedení nějaké federální daně z majetku a federální roční daně z majetku. Přesně tak tomu bylo u daně z příjmu na počátku 20. století, kterou nejprve zavedlo několik států, například Wisconsin v roce 1911, než se v roce 1913 stala federální politikou. Proto je to opravdu důležité. Mohu vám říci, že celý svět sleduje Kalifornii. Myslím, že lidé ve Francii si říkají: „To je úžasné! Do toho, Kalifornie, zdanit miliardáře!“ A bude to vzorem pro to, co uděláme ve Francii, ve zbytku Evropy a, upřímně řečeno, po celém světě.

 Zbyněk Fiala server vasevec.cz

X X X

 VIP salónky a nevyužité soukromé lety. Orbánův ministr Szijjártó utrácel miliony.

Bývalý maďarský ministr zahraničí Péter Szijjártó utratil během svého působení miliony z veřejných peněz za soukromé lety a další služby. Maďarští investigativní novináři upozornili, že výdaje šly také například na VIP salónky. Ze všech nejnákladnější byla služební cesta do Ruska.

Nově zjištěné informace podle maďarského webu HVG ukazují na to, že Szijjártó vynaložil v posledním čtvrt roce těsně před výměnou vlády více než 255 milionů forintů (téměř 17 milionu korun) za rezervace soukromých letů, z nichž ale některé nikdy nevyužil a peníze tak přišly vniveč.

Letištní VIP salónky navštívil exministr a jeho doprovod během oficiálních zahraničních cest od roku 2021 do konce funkčního období celkem šestašedesátkrát. Cena za luxus činí po přepočtení z maďarské měny téměř 3,4 milionu korun, tedy průměrně asi 50 tisíc za jednu cestu.

 Údaje získali maďarští novináři od ministerstva zahraničí na základě žádosti podle zákona o svobodném přístupu k informacím. Detailní povahu výdajů a jednotlivých služeb však úřady nespecifikovaly.

Nová maďarská vláda v čele s premiérem Péterem Magyarem obvinila předchozí garnituru ze zneužití veřejných prostředků a z toho, že řídila zemi ve prospěch sebe samých a svých blízkých oligarchických spojenců. Podle pravidel pro zadávání veřejných zakázek předchozí vlády strany Fidesz měl ale Szijjártó oprávnění schvalovat si takové výdaje sám, uvedl HVG.

Nákladná cesta do Ruska, luxus v Kataru

V roce 2021 odcestoval tehdejší ministr s delegací o patnácti členech do Ruska. Tehdy došlo k utracení největšího objemu peněz, list HVG celkové náklady vyčíslil na 11 milionů forintů, tedy téměř tři čtvrtě milionu korun. Podle portálu ale není jasné, na jaké konkrétní služby tyto peníze padly.

Další vysokou částku na kontě ministerstva zahraničí zajistilo mistrovství světa ve fotbale v Kataru v roce 2022. Luxusní ubytování, které exministr zvolil, vyšlo téměř na 6,5 milionu forintů za noc, tvrdí RTL News. To odpovídá zhruba 430 tisícům korunám.

 Szijjártó byl poslancem od roku 2002 a v čele maďarské diplomacie stál téměř 12 let. Po letošních volbách zůstal poslancem, ale zmeškal od té doby většinu parlamentních hlasování a jen zřídka se objevoval na veřejnosti nebo zveřejňoval příspěvky na sociálních sítích, popsala agentura AP. V polovině července mandát poslance složil a odešel do soukromého sektoru, konkrétně do čínské automobilky BYD.

Během maďarské předvolební kampaně vyšlo najevo, že maďarští vrcholní představitelé udržovali blízké kontakty s Rusy. Šlo například o telefonní rozhovory, ve kterých šéf maďarské diplomacie Szijjártó předával svému ruskému protějšku informace z unijních schůzek či s ním probíral unijní sankce proti Moskvě.

X X X

Zahraniční dovolená je pro Rusy luxusem. Evropu vystřídaly levnější destinace

 Pro mnoho Rusů se zahraniční dovolená stává luxusem. Dopady války proti Ukrajině v podobě ekonomické nejistoty, rostoucích nákladů i bezpečnostních rizik mění způsob, jakým lidé tráví letní volno. Zatímco cesta do zahraničí je stále složitější, pro obyvatele regionů zůstává často jedinou možností dovolená v Rusku. Mnozí si ale nemohou dovolit ani tu.

„Nakonec pojedu s cestovní kanceláří do Turecka. Je to příležitost, jak se vejít do rozpočtu a zároveň si užít slunce, moře a odpočinek,“ popsala anonymně třiatřicetiletá Moskvanka. Při plánování letošní dovolené podle ní hrají mnohem větší roli příjmy i nejistota na trhu práce.

Její zkušenost podle portálu The Moscow Times ilustruje, jak se změnily cestovatelské návyky Rusů. Před začátkem ruské invaze na Ukrajinu létali obyvatelé západní části země do evropských metropolí přímými spoji. Dnes musejí počítat s několika přestupy, vízovými omezeními, odříznutím Ruska od mezinárodního finančního systému i opakovaným uzavíráním letišť kvůli ukrajinským dronovým úderům.

 Řada Rusů proto obrací pozornost k Asii a Africe. Cestovní kanceláře očekávají další růst zájmu o Čínu poté, co Peking prodloužil bezvízový vstup pro ruské turisty až do konce roku 2027. Stále více lidí míří také do Hongkongu, na vietnamský ostrov Phu Quoc nebo do Tanzanie.

Rusové stále častěji rezervují letní dovolenou až na poslední chvíli a dávají přednost kratším pobytům, uvádí agentura Interfax. Podle Ruského svazu cestovního ruchu se část turistů snaží ušetřit odkladem dovolené na září, kdy jsou ceny tradičně nižší.

 Pro obyvatele mimo Moskvu a Petrohrad je ale zahraniční dovolená často nedosažitelná. Rostoucí ceny nutí mnoho lidí zůstat v Rusku. Politický aktivista z Povolží, který ve státním sektoru vydělává 40 tisíc rublů (10 600) měsíčně, uvedl, že i nejlevnější desetidenní zájezd do Turecka pro dva lidi stojí zhruba trojnásobek jeho měsíčního platu.

Potíže dopadají i na tradiční ruské dovolenkové destinace. Na okupovaném Krymu letos počet rezervací hotelů v květnu a červnu meziročně klesl o 30 procent. Cestovní kanceláře zároveň kvůli zrušeným zájezdům na poloostrov přišly o 1,5 miliardy rublů (400 milionů korun)

 Na propadu cestovního ruchu se podepisuje také bezpečnostní situace. Krym se po zesílených ukrajinských útocích na zásobovací trasy a ruské rafinerie potýká s nedostatkem pohonných hmot. Místní letiště zůstávají zavřená, železniční spojení je omezené a na sociálních sítích se objevují záběry téměř prázdných pláží uprostřed hlavní letní sezony.

„Na jih bych nejela ani náhodou. Neustále tam létají drony a ceny jsou nesmyslně vysoké,“ uvedla obyvatelka z jednoho z velkých ruských měst. Letošní dovolenou chce místo toho strávit na pobřeží Barentsova moře.

Ekonomické problémy se neomezují jen na Krym. Podle rezervační společnosti TravelLine klesl v posledních dvou červnových týdnech počet hotelových rezervací v celém Rusku meziročně o 12 procent, zatímco podíl zrušených pobytů vzrostl z 24 na 33 procent. Přibližně o třetinu ubylo také turistů u Bajkalu, kam lidi odrazuje především zdražování.

x X X

Kubánské zdravotnictví kolabuje. Na operaci čeká přes sto tisíc pacientů

Kubánské zdravotnictví, svého času jedno z nejlepších v Latinské Americe, se potýká s krizí, kterou letos bezprecedentně zhoršilo americké ropné embargo. Každodenní výpadky elektřiny, často spojené se zastavením dodávek vody, postihují také nemocnice, které i proto mají na čekacích listinách na chirurgickou operaci přes 100 tisíc pacientů.

Rostou například i počty nakažených horečkou chikungunya, kterou přenášejí komáři, množící se v haldách odpadků na ulicích, na jejichž odvoz není palivo, popsal server CiberCuba.

„Proč bych chodila do nemocnice? Tam jsou davy lidí s horečkou, jakou jsem měla já. Jenže zdravotníci tam nemají ani kapacitu na provedení testů, ani injekční stříkačky na odběr krve,“ popsala tento týden kubánská novinářka Yoani Sánchezová, u níž se projevily příznaky této horečky.

 „Kvůli výpadkům proudu v nemocnici nejezdí výtahy a v tomhle stavu bych 14 pater nevyšla,“ dodala. Nemoc v posledních měsících zasáhla velkou část její rodiny i sousedy, takže její lékárnička je prázdná. Našla jen dvě tablety dipyronu (metamizol) na bolest a teploměr si půjčila u sousedů.

S nedostatkem léků se na Kubě ale potýkají i nemocnice a lékárny mají téměř prázdné regály. Server CiberCuba napsal, že letos v dubnu na Kubě chybělo asi 70 procent léků ze základního seznamu léčiv a že podle průzkumu si jen asi pět procent Kubánců dokáže léky bez větších problémů obstarat. Výrobu léků, stejně jako všechno ostatní, v zemi komplikují mnohahodinové každodenní výpadky elektřiny.

To, že je kubánské zdravotnictví na pokraji kolapsu, přiznal letos v únoru i tamní ministr zdravotnictví José Ángel Portal, který krizi přičetl americkému ropnému embargu.

 Místopředseda kubánské komunistické vlády Eduardo Martínez Díaz americké sankce označil dokonce za „genocidu“. „Máme výrobní závody zavřené, protože nemají palivo. Tato blokáda je skutečnou genocidou. Nevím, jak jinak to popsat,“ řekl Martínez Díaz.

Podle opozice ale stojí za propadem kubánského zdravotnictví, které se zhoršuje už více let, masová emigrace lékařů, korupce a léta nedostatečných investic do zdravotnické infrastruktury.

Například novorozenecká úmrtnost na Kubě vzrostla od roku 2018 z 0,4 procenta na téměř jedno procento v roce 2025. Letos začátkem roku to v Havaně bylo dokonce 1,4 procenta, což bylo nejvíce v kubánské metropoli za více než dvacet let.

Kuba zažívá také demografickou krizi. Loni se tam narodilo pouze 68 051 dětí, což bylo asi o 3100 méně než v roce 2024. Porodnost na Kubě klesá už dlouho a asi 26 procent populace je tam nyní starší 60 let. Počet obyvatel se i v kvůli emigraci snížil podle agentury EFE od roku 2017 z asi 11,2 milionu na 9,4 milionu koncem loňského roku. Jen v roce 2025 zemi opustilo na čtvrt milionu lidí.

 Kuba se řadu let potýká s ekonomickou krizí, k níž přispěly i americké sankce. Ty zostřil americký prezident Donald Trump, který letos v lednu nařídil zastavení venezuelských dodávek ropy na Kubu poté, co americké jednotky unesly venezuelského autoritářského prezidenta Nicoláse Madura. Trump také koncem ledna podepsal dekret, podle něhož hrozí cla každé zemi, jež by ropu na Kubu dodávala.

Spotřeba elektřiny na Kubě je pokryta za dvou třetin dovozem paliv, do loňska to byla zejména ropa z Mexika a Venezuely. Paliva není na Kubě dost ani pro zásobování obchodů, pro svoz odpadků či na dopravu lidí do práce. Někteří vymýšlejí různé nevšední alternativy, například auto předělané na dřevěné uhlí. V ulicích Havany začaly jezdit také taxi na solární panely, uvedla tento týden CNN.

 X X X

 Fico odmieta vylúčenie Španielska zo Schengenu. Slovensko ponúka pomoc s policajtmi a technikou na hraniciach 

Robert Fico odmieta vylúčenie Španielska zo schengenu ako riešenie krízy v Ceute. Tvrdí že pomôcť má dôsledná ochrana vonkajšej hranice a ponúka pomoc Slovenska.

Vylúčenie Španielska zo schengenského priestoru aktuálnu migračnú krízu v španielskej autonómnej oblasti Ceuta nevyrieši. Slovensko je pripravené krajine pomôcť policajnými silami či technikou na ochranu vonkajších hraníc. Predseda vlády SR Robert Fico to vyhlásil na sociálnej sieti.

• Vylúčenie Španielska zo schengenu podľa slovenskej vlády neukončí krízu.
• Slovensko deklaruje pripravenosť pomôcť Španielsku policajtmi aj technikou na hraniciach.
• Slovenský premiér viní viaceré štáty EÚ z minulého laxného prístupu.
• Do španielskej Ceuty prišlo z Maroka asi šesťdesiattisíc migrantov nedávno.
• Taliansko dočasne obnovilo kontroly a obmedzilo voľný pohyb osôb so Španielskom.

„Vláda SR dlhodobo zastáva názor, že najefektívnejšou prevenciou proti nelegálnej migrácii je dôsledná ochrana tzv. schengenských hraníc, t. z. urobiť všetko možné aj nemožné, aby sa zabránilo nelegálnym migrantom vstúpiť bez povolenia na územie členských krajín EÚ. Je zvláštne sledovať pokrytectvo mnohých členských štátov EÚ, ako aj predstaviteľov EÚ, ktorí ešte pred niekoľkými rokmi svojím laxným prístupom umožnili nelegálnym migrantom v obrovských počtoch vstúpiť do členských krajín EÚ a spôsobiť vážne krízové stavy,“ vyhlásil premiér.

Migrácia v Mexiku

Do španielskej Ceuty preniklo z Maroka v uplynulých dňoch približne 60 000 ľudí, oznámil v piatok starosta tohto autonómneho mesta Jesús Vivas. Situácia je podľa neho neudržateľná. Späť do Maroka sa ich vrátilo už viac než 48 000. Pri pokuse dostať sa do španielskej enklávy zahynulo minimálne 57 ľudí.

Taliansko reaguje

Na pozastavenie účasti Španielska v schengene vyzvalo Taliansko. Rím už medzitým oznámil pozastavenie uplatňovania schengenských pravidiel o voľnom pohybe osôb so Španielskom. Hoci oba štáty nemajú spoločnú pozemnú hranicu, opatrenie sa dotkne ľudí cestujúcich medzi oboma krajinami letecky alebo po mori. Pri vstupe budú musieť opäť preukázať svoju totožnosť cestovným dokladom.

X X X

Ministr Kaliňák kritizuje Brusel za vypuknutie migračnej krízy v Ceute 

Robert Kaliňák tvrdí, že kandidátka na post županky Prešovského kraja Judita Laššáková, ktorá si zmenila trvalý pobyt, región dobre pozná.

Európska únia (EÚ) musí zmeniť svoj prístup k nelegálnej migrácii a smerovať k jednoznačne razantnému postoju. V nedeľnej diskusnej relácii TA3 V politike to v reakcii na udalosti zo španielskej exklávy Ceuta povedal podpredseda vlády a minister obrany SR Robert Kaliňák (Smer-SD). Podpredseda KDH Viliam Karas apeluje, aby sa neopakovali chyby v prístupe k migračnej politike Únie. Obaja sa zhodli na tom, že je potrebné dôsledne vyšetriť udalosti a zodpovednosť za incidenty, ktoré sa stali na hraniciach Španielska.

Kaliňák je presvedčený, že udalosti v Ceute sú dôkazom oprávnenosti kritiky benevolencie centrálnej bruselskej migračnej politiky a negatívneho zasahovania rôznych mimovládnych organizácií do snahy dôsledne ochraňovať vonkajšie hranice Schengenu. „To, čo sa stalo v Ceute, nevznikne zo dňa na deň, o tom museli byť spravodajské informácie už vopred, že sa niečo také chystá,“ upozornil. „Prečo ich Brusel neprečítal, prečo nevidel, že to riziko tu je?“ pýta sa Kaliňák. Je presvedčený, že agentúra Frontex, ktorá ma na starosti ochranu vonkajších hraníc Schengenu, bola aj v tomto pripravená razantne zakročiť. „To nie je kritika Frontexu, toto je kritika toho, že všetky neoliberálne organizácie, ktoré stále úradnícky sú tam, bránia Frontexu,“ upozornil, poukazujúc na Brusel.

Karas mieni, že udalosti v Ceute sú dôsledkom aj nepoučenia sa z chýb, ktoré už politici v EÚ v predchádzajúcom období v tejto oblasti urobili. Spomenul pritom rozhodnutie Španielska oprávniť pobyt nelegálnych migrantov na svojom území. „Ten signál viedol k tomu, že to niekto inak čítal, možno to aj niekto zneužil, ale s týmto je potrebné rátať,“ upozornil na riziko rozhodnutí, ktoré môžu vyvolať vlny nelegálnej migrácie. Súhlasí zároveň s tým, že je potrebné vyšetriť, prečo sa tieto udalosti odohrali. „Treba prešetriť, kto vyvolal túto krízu aj politicky, ale aj zapojenie gangov obchodujúcich s ľuďmi, ktoré na tomto ‚svinskom‘ biznise zarábajú,“ uviedol Karas.

„Gašpar nemá právo byť v politike“

V krátkosti sa venovali aj kauze Očistec a súčasnému podpredsedovi parlamentu Tiborovi Gašparovi (Smer-SD), ktorý v nej figuruje. Karas mieni, že aj v prípade, že Gašpar vyjde z kauzy ako nevinný, fakt, že sa počas jeho šéfovania v polícii diala v jej zložkách protiprávna činnosť, svedčí podľa neho o Gašparovej neschopnosti a zlyhaní, ktoré ho diskvalifikujú z verejného života. „Nemá právo byť vo verejnom živote, pretože brutálne zlyhal v kľúčovej funkcii pri správe štátu,“ vyhlásil Karas. Kaliňák si, naopak, myslí, že celý prípad preukazuje to, že Gašpar nevstupoval do vyšetrovaní. Zároveň obhajoval Gašpara ako prezidenta Policajného zboru. „Za jeho pôsobenia klesol počet prípadov viacerých skupín trestných činov, výrazne sa znížil aj počet smrteľných nehôd,“ uviedol vicepremiér.

Kaliňák sa vyjadril aj k nominácii poslankyne Európskeho parlamentu Judity Laššákovej na post predsedníčky Prešovského samosprávneho kraja. „Strana Smer-SD ako najsilnejší politický subjekt sa rozhodol postaviť vlastného kandidáta,“ skonštatoval s tým, že za rozhodnutím netreba nič iné hľadať. Nevidí problém ani v tom, že Laššáková nepochádza z prešovského regiónu. „Tento kraj dobre pozná, navštevuje ho často, rozhodla sa, že ho chce pozdvihnúť,“ uviedol ku kandidatúre Laššákovej. Za dôvod kandidatúry europoslankyne označil aj to, že Prešovský kraj jeho súčasný predseda Milan Majerský (KDH) nevedie dobre. Karas o Majerskom, naopak, nepochybuje, verí, že v októbrových voľbách svoj post obháji.

X XX

Tisíce Afričanů žádají v Ceutě o azyl, město se ve dnech hrůzy připravuje na mrtvé

Policie migranty očekávala a posílala je do přijímacího zařízení. Nyní úřad v Ceutě povede azylová řízení.

Tisíce Afričanů ze Súdánu, Jemenu či Maroka žádají o azyl v migračním centru španělské exklávy Ceuta. Španělsko včas nereagovalo na příliv 60 tisíc migrantů. Ti pronikli do Ceuty za odlivu po výzvách na Tik Toku. Úřady proto nyní musí s každým příchozím vést azylové řízení. Město se připravuje na 200 mrtvol. Moře vyplavuje těla, některá se drží za ruce.

Čtyři španělští novináři sledovali události ve španělské enklávě Ceuta na severu Afriky od samého začátku. Co zažili, nazývají dny hrůzy, shrnuje dnes deník El País.

Podle novinářů začal příliv cizinců do Ceuty už ve čtvrtek 30. července za svítání. Za odlivu se odhalily útesy mezi Marokem a Ceutou.  Do moře se podle deníku vrhli i ti, kteří neumí plavat. Jeden se chytil skály, další po něm vylezl, třetí se držel předchozího, popisují novináři.

Migranti reagovali na výzvu na síti Tik Tok, kde se psalo, že „kdo uvidí tyto schody, tomu se splní sen“. Výzvu poté někdo vymazal.

Přes Ceutu a další španělské autonomní město v Africe Melillu se migranti snaží dostat do EU. Ilustrační snímek. Foto: Pixabay

Policie posílá migranty do přijímacího centra

„Policie je očekávala, starala se o ně a shromažďovala po několika desítkách lidí, aby je identifikovala a poslala do přijímacího centra,“ stojí doslova v reportáži.

Jenže jejich počty rostly. Hranice úplně padla. Nikdo nedokázal nepřetržitý exodus zastavit. Novinářům jejich množství spočítaly kamery. Dostaly se na číslo 60 000 lidí. Tou dobou už žádal o pomoc španělskou vládu v Madridu starosta města Juan Jesús Vivas. „Město se hroutí, tvrdil Vivas, ale ministerstvo vnitra situaci bagatelizovalo a přirovnávalo ji k podobným událostem z předchozích let,“ píší novináři.

Hranice padla, v přijímacím centru 900 lidí

Policisté uzavřeli ulici vedoucí k přijímacímu centru pro cizince CETI a potlačila pokus o vylomení brány. Tou dobou už v něm bylo 900 lidí. Jak referují novináři, ředitel centra zavedl režim, kdy se na jedné židli střídalo několik lidí. První se najedli a uvolnili místa další vlně.

„Policie přestala vyřizovat papíry imigrantů, což byl nezbytný krok před přijetím do CETI, kde stejně nebyla žádná volná místa; civilní garda stála stranou a nechala všechny volně překročit hranice; armáda, která konečně dorazila, sotva vytvořila koridor pro tisíce lidí, aby mohly odejít,“ popisují chaos novináři.

Ohromené obyvatelstvo Ceuty se opevnilo

Do Ceuty za 24 hodin dorazila takřka celá její populace, upozorňují novináři. V Ceutě žije 84 tisíc obyvatel.

Na příliv přistěhovalců nebyly orgány činné v trestním řízení schopné reagovat. „Ohromené obyvatelstvo jako jedinou obranu proti šoku zavřelo své brány pevně jako zeď: ani jeden podnik nezůstal otevřený, obchody jsou zavřené, není žádný chléb, voda ani tabák,“ píší španělští novináři.

Španělsko slaví spolupráci s Marokem

Teprve v pátek začaly úřady reagovat. Hladoví a promrzlí migranti se za doprovodu armády vydali zpátky do Maroka. Podle novinářů nakonec zpátky do Maroka odešlo 37 000 lidí.

Chaos se přesunul do Maroka uprostřed krize, během které španělská vláda oslavovala spolupráci s touto severoafrickou zemí, upozorňují novináři.

V pátek do enklávy přiletěl předseda vlády Španělska Pedro Sánchez a z narušení územní celistvosti Španělska obvinil organizovaný zločin. Tiskem ovšem probíhaly spekulace, že za vyvoláním krize je akt marockého panovníka Mohameda VI. Na vině má být postoj Španělska k Alžírsku, úhlavnímu nepříteli Maroka.

Senegalce, Alžířany, Súdánce to nezajímá

Nic z toho ale nezajímá jednotlivé přistěhovalce. Nevyznají se v geopolitice a neznají rozsudek Nejvyššího soudu Španělska. „Prostě viděli otevřené brány, nebo se přesvědčili, že jsou otevřené, a prošli jimi. Někteří ani nejsou Maročané, ale subsaharští Afričané, kteří čekali na svou šanci,“ upozorňují novináři.

„Všichni společně žádají o azyl a zůstávají sedět na zemi před CETI (Dočasným zadržovacím centrem pro imigranty). Pocházejí ze Súdánu. „A také jsou to Tunisané, Jemenci, Alžířané a Senegalci, kteří čekají v marockých horách na diplomatický průlom, který sníží ostražitost pohraniční stráže,“ řekl novinářům pracovník španělské komise pro pomoc uprchlíkům.

Nastane azylové řízení a evropská solidarita

Se všemi nyní musí španělské úřady vést azylové řízení. Jestliže jsou jednou vpuštění do přijímacího migračního centra na území země, která je členskou zemí EU a Rady Evropy, musí jim poskytnout právní pomoc a zajistit jim živobytí.

O tom, za jakých okolností je možné hromadné vyhoštění cizinců útočících na španělské exklávy v Africe, Česká justice už informovala. Vyplývá to z rozsudku Evropského soudu pro lidská práva, který potvrdil, že hordu útočníků lze hromadně vyhostit. Jenže tentokrát enkláva tisíce cizinců přijala. Lze předpokládat, že je bude chtít „přerozdělit“ podle tzv. migračního paktu. Premiér Pedro Sánchez už hovořil o „solidaritě“.

Mrtví se v průzračné vodě drží za ruce

Mezitím se márnice ve staré vojenské nemocnici plní těly zabalenými v bílých rubáších, čekajícími na pitvy a identifikaci, píší novináři. Někteří mrví byli muslimové, jiní křesťané; mnozí byli teenageři. Mrtvých je zatím 67.

Město Ceuta připravuje kapacitu pro 200 těl. „Mrtví jsou vidět v malých shlucích, pod křišťálově čistou vodou, lze vidět siluety ponořených těl velmi blízko hraničního přechodu El Tarajal v Ceutě . Dvě z nich se drží za ruce,“ uvádí list El País.

Irena Válová, ceskajustice.cz

X X X

Migranti útočí na hranice. Sami se podle soudu ve Štrasburku dostali do protiprávní situace

Přes Ceutu a další španělské autonomní město v Africe Melillu se migranti snaží dostat do EU. Ilustrační snímek.

Vyhoštění cizinců, kteří při hromadném útoku překonávají oplocení španělských enkláv v Africe, neporušuje lidská práva. Evropský soud o tom rozhodl už před šesti lety v případu útoku na enklávu Melilla, kdy se přes hraniční plot pokusilo dostat asi 600 migrantů. Maroko označil za bezpečnou zemi a uzavřel, že se migranti svým koordinovaným protiprávním jednáním sami dostali do protiprávní situace. Do samotné enklávy se tehdy nedostali.

Rozsudek je znovu aktuální kvůli současné migrační vlně do španělských enkláv. V posledních dnech pronikly z Maroka do Ceuty desetitisíce migrantů. Španělsko nasadilo armádu i posily policie a většinu příchozích začalo bezprostředně vracet zpět do Maroka. Zákonnost těchto postupů je nyní předmětem veřejné debaty.

O hromadných útocích cizinců na španělské enklávy v Africe rozhodoval Evropský soud pro lidská práva (ESLP) už v roce 2020. Migranti v roce 2014 hromadně slézali plot a enkláva Melilla je vrátila do Maroka. Afričané si následně stěžovali u evropského soudu ve Štrasburku. Velký senát Soudu dne 13. února 2020 shledal, že v případu ND a NT v. Španělsko neporušilo Úmluvu. Soud zkoumal dokumenty EU včetně Schengenského kodexu, který upravuje pohyb osob na hranicích.

Také Evropané mají práva, tvrdilo Španělsko

V souvislosti s nynějším útokem na Ceutu koluje na internetu rozsudek, který říká opak. Tedy, že Španělsko v případě porušilo lidská práva. Není tomu tak. Jde o rozsudek „malého senátu“ který byl revidovaný. Španělsko tehdy požádalo o postoupení případu k Velkému senátu. Teprve tento rozsudek je definitivní.

Nakonec Štrasburk v případu stížnosti občanů Mali a Pobřeží slonoviny na hromadné vyhoštění z Mellily a nedostatek právní pomoci vynesl tvrdý rozsudek ve prospěch Španělska.

Také o průběhu veřejného slyšení před Velkým senátem a o rozdílných stanoviscích ve prospěch Afričanů i ve prospěch Evropanů Česká justice informovala.

Komise pro lidská práva při OSN tvrdila, že hromadné vytlačování lidí od hranic je nepřijatelné. Španělská vláda naopak upozornila, že také obyvatelé Evropy mají práva. Například právo na osobní integritu a bezpečnost.

Jde o ekonomické přistěhovalce z bezpečné země

Španělská vláda se před Velkým senátem hájila také tím, že nešlo o uprchlíky, ale o ekonomické migranty přicházející z bezpečné země. „Tito lidé nepřicházejí z nebezpečné země, což už bylo před soudem prokázáno, stejně jako skutečnost, že ani ze strany španělských, ani marockých úřadů nedošlo ke špatnému zacházení s přistěhovalci,“ uvedla.

Bývalý soudce ESLP Aleš Pejchal. Foto: Aleš Pejchal

Významným argumentem bylo také to, že Maroko v roce 2013 vytvořilo azylový a integrační systém ve spolupráci s OSN. O azyl je možné požádat přímo v Maroku nebo na konzulátech. Stěžovatelé však tyto možnosti nevyužili.

Španělsko podle soudu nenese odpovědnost

Evropský soud pro lidská práva dospěl k závěru, že absence individuálního rozhodnutí o vyhoštění byla důsledkem vlastního jednání stěžovatelů. „Soud nemůže považovat žalovaný stát za odpovědný za neexistenci opravného prostředku v Melille, který by jim umožnil vyhoštění napadnout,“ stojí v rozsudku Velkého senátu.

Podle soudu se migranti vlastním jednáním dostali do protiprávní situace, když se jako součást početné skupiny pokusili na nepovoleném místě překonat hraniční oplocení a vstoupit do Španělska. Nevyužili přitom zákonné možnosti vstupu ani podání žádosti o azyl, které byly k dispozici, a nedodrželi pravidla Schengenského hraničního kodexu.

Pejchal: Případ měl řešit africký soud

K rozsudku připojil souběžné stanovisko tehdejší český soudce ESLP Aleš Pejchal. Podle něj se Evropský soud pro lidská práva případem vůbec neměl zabývat.

Pejchal uvedl, že migranti, které Španělsko po pokusu o překonání hraničního oplocení vrátilo do Maroka, aniž vstoupili na španělské území, měli hledat ochranu u Afrického soudu pro lidská práva a národů, nikoli u Evropského soudu pro lidská práva.

Podle něj to vyplývá ze zásady férovosti v mezinárodních vztazích zakotvené ve Vídeňské úmluvě i z toho, že stěžovatelé nevyužili dostupné prostředky ochrany v africkém systému ochrany lidských práv.

Stěžovatelé se tehdy nacházeli na území Maroka, které je z pohledu mezinárodního práva bezpečnou zemí. Měli jedinečnou příležitost obrátit se na Africký soud pro lidská a práva národů, upozornil na okolnosti případu ND a NT v. Španělsko soudce Aleš Pejchal.Irena Válová, ceska justice

X X X

Maďarsko odstavilo ďalší blok jadrovej elektrárne. Hrozí jej úplná stopka 

V prevádzke ostáva už iba jeden blok maďarskej jadrovej elektrárne Paks. Dôvodom je pokles hladiny Dunaja.

Maďarský premiér Péter Magyar v noci na nedeľu na sociálnych sieťach oznámil odstavenie predposledného bloku jadrovej elektrárne Paks. V prevádzke tak zostáva už len jeden, aj to len na polovičný výkon. TASR o tom informuje podľa správ agentúry AFP a maďarských médií.

„V dôsledku ďalšieho poklesu hladiny Dunaja bude (v nedeľu) o 1.30 h odstavený jeden z posledných dvoch výrobných blokov Jadrovej elektrárne Paks,“ napísal Magyar. Podľa neho bude zariadenie vyrábať už len 240 megawattov elektrickej energie z možných približne 2000 megawattov, keď funguje na plný výkon.

Hrozí úplné odstavenie

Prevádzkovateľ elektrárne už v piatok upozornil, že pokračujúci pokles hladiny Dunaja môže viesť k úplnému odstaveniu elektrárne približne v polovici budúceho týždňa. „Ak bude hladina vody naďalej klesať, odstavený bude aj posledný prevádzkovaný blok, čím sa výroba elektriny úplne zastaví,“ uviedla elektráreň podľa portálu telex.hu. Vedenie spoločnosti zároveň vyzvalo obyvateľov, aby sa v nasledujúcom období snažili znižovať spotrebu elektriny, najmä počas večernej špičky medzi 17.00 a 22.00 h.

V 44-ročnej histórii tejto jadrovej elektrárne, ktorá zabezpečuje približne 40 percent výroby elektriny v Maďarsku, ešte nikdy nebolo potrebné úplné odstavenie. Výpadok výroby podľa konzervatívnych odhadov bude znamenať dodatočné náklady pre štátny rozpočet vo výške najmenej 50 miliárd forintov (137 miliónov eur), pripomenul telex.hu.

Aj po úplnom odstavení blokov však musí zostať v prevádzke bezpečnostný chladiaci systém. Vodohospodári preto elektrárni poskytli 16 vysokovýkonných čerpadiel. Dvanásť z nich bude pracovať nepretržite a štyri zostanú v zálohe.

X X X

Prívalové povodne v Číne si vyžiadali 25 obetí 

Počet obetí prívalových povodní na severozápadne Číny stúpol na 25, pričom ďalších 23 ľudí utrpelo zranenia. Týždeň po povodniach o tom v nedeľu informovali tamojšie štátne médiá, píše TASR podľa správy agentúry AFP.

Prívalová vlna ešte 26. júla zasiahla turisticky vyhľadávanú oblasť Šuang-š’-men, ktorá je populárnym miestom pre kempujúcich.

Štátne médiá bezprostredne po nešťastí hlásili desať mŕtvych a 23 zranených. Aktualizovanú bilanciu zverejnili v čase, keď čínska štátna komisia pre prevenciu katastrof oznámila, že prevezme dohľad nad vyšetrovaním celej udalosti, uviedla agentúra Sinchua.

Zachránili 174 ľudí

Oblasť Šuang-š’-men sa nachádza v hornatej južnej časti provincie Kan-su a je známa svojimi prírodnými kamennými oblúkmi, vysokohorskými lúkami a horskými potokmi.

Videá z miesta nešťastia zachytávajú mohutné prúdy vody valiace sa údolím, v ktorom parkovalo niekoľko áut a bolo tam postavených viacero stanov. Zachrániť sa z oblasti podľa agentúry DPA podarilo 174 ľudí.

Čína počas tohto leta čelí vlne extrémneho počasia, pričom rozsiahle oblasti krajiny zasiahli ničivé záplavy. V júli si búrky v provincii Chu-pej vyžiadali najmenej 11 obetí. V južnom autonómnom regióne Kuang-si zomrelo šesť ľudí a po pretrhnutí niekoľkých priehrad v dôsledku prívalových dažďov museli evakuovať 130-tisíc obyvateľov. V rovnakom mesiaci usmrtil zosuv pôdy v okrese Tang-čchang, ktorý leží takisto na juhu provincie Kan-su, 21 ľudí, dodáva AFP.

X X X

Vražda Britky v Aténach má dohru: Grécka polícia zadržala 26-ročného muža, jej telo našli v kufri 

Telo obete mal naložiť do kufra, previezť ho a následne pomocou jej bankomatových kariet vybrať peniaze.

Grécka polícia v nedeľu oznámila, že zadržala podozrivého v rámci vyšetrovania smrti britskej ženy, ktorej telo našiel v júli človek bez domova v cestovnom kufri v centre Atén. TASR o tom informuje podľa správy agentúry AFP.

Polícia vo svojom vyhlásení uviedla, že zadržala 26-ročného muža, ktorého médiá identifikovali ako afganského štátneho príslušníka, pričom sa zároveň „priznal k spáchaniu činu“.

Čo odhalilo vyšetrovanie?

„Príslušníci riaditeľstva pre boj proti organizovanému zločinu objasnili prípad vraždy 38-ročnej občianky Spojeného kráľovstva, ktorej telo bolo 18. júla nájdené v kufri v opustenej budove v (mestskej) štvrti Kypseli,“ uviedla.

Proti mužovi bolo začaté trestné stíhanie za „úmyselné zabitie, lúpež a porušenie zákonov o strelných zbraniach“.

Žena, ktorú médiá identifikovali ako Elisabeth-Jane Rossovú zo Škótska, pricestovala do Grécka 26. júna a do 10. júla bývala u blízkej osoby v meste Pireus, odkiaľ následne odišla do neznámej destinácie v širšom okolí Atén, uviedla polícia.

„Zistili sme, že 26-ročný muž vložil telo do kufra a odviezol ho do opusteného objektu. V nasledujúcich dňoch navyše používal bankomatové karty obete na výber hotovosti,“ uviedla polícia.

Podľa medializovaných informácií podozrivý tvrdí, že žena bola už mŕtva, keď ju našiel.

X X X

Kaliňák avizuje vojenskú ochranu východnej hranice. Manželstvá homosexuálov? Podľa neho nadštandard

Slovensko sa pripravuje na ochranu východnej schengenskej hranice s Ukrajinou aj vojensky. V diskusnej relácii V politike spravodajskej televízie TA3 to povedal minister obrany Robert Kaliňák (Smer).

Dôvodom podľa neho je, že po ukončení vojenských konfliktov, aký sa momentálne odohráva na Ukrajine, nastáva obrovský pohyb zbraní vrátane veľkokalibrových.

Kaliňák reagoval na dianie v kauze Očistec. Tvrdí, že výpovede kajúcnikov majú rozpory a poukázal aj na prípad Kisku

„Tisíce neregistrovaných zbraní sú na Ukrajine,“ skonštatoval minister s tým, že ak bude uzavretý mier, tieto zbrane sa dajú do pohybu,. „Tam už bude treba reagovať. Ako Poľsko, aj my sa musíme pripraviť na tú ochranu nielen policajne, ale aj vojensky,“ doplnil Kaliňák.

Podpredseda opozičného KDH Viliam Karas v tejto súvislosti skonštatoval, že Slovensko sa musí pripraviť na príchod „živlov z vojnových oblastí“. „My už dnes musíme mapovať a posilniť zložky aj na východnom Slovensku, čo sa, bohužiaľ, nedeje,“ vyhlásil Karas s tým, že rezort vnútra by sa mal touto témou zaoberať. „My zodpovedáme za našu východnú hranicu,“ dodal Karas.

Minister Kaliňák tiež v diskusii uviedol, že nevie o žiadnom ľudskom práve, ktoré by bolo porušené tým, že homosexuálom na Slovensku neuznajú zväzky uzavreté v zahraničí. Ako skonštatoval, homosexuáli sú súčasťou spoločnosti a majú všetky ľudské práva. V prípade manželstiev však chcú podľa neho nadštandard, ktorý sa prieči „prirodzenej povahe veci“.

„Videli ste chartu ľudských práv, kde by bolo písané, že je ľudským právom mať homosexuálne manželstvo?,“ opýtal sa minister. Pripomenul pritom, že v hodnotových a rodinných otázkach má slovenské právo prednosť pred medzinárodným. „Európska únia nerozhoduje úplne o všetkom,“ doplnil Kaliňák.

Podľa Viliama Karasa sú pravidlá a ústava SR v tejto oblasti jasné. Zároveň zdôraznil, že ide o principiálnu vec v oblasti vzťahu Európskej únie a jej členského štátu. „Pre mňa to nie je len otázka uznávania/neuznávania, zapisovania do matriky, ako sa to zjednodušuje. To je principiálna otázka, aký chceme mať štát,“ uviedol Karas s tým, že otázka je, či Slovensko ako štát prestáva byť zvrchovaný. „Toto je otázka na ústavný súd,“ dodal.

Robert Kaliňák v diskusii na TA3 obhajoval kandidatúru europoslankyne Judity Laššákovej na post predsedníčky Prešovského samosprávneho kraja, hoci pochádza z Nových Zámkov. Argumentoval jej pracovitosťou, aktívnym prístupom a úprimným vzťahom k regiónu. „Zamilovala sa do tohto kraja a chce mu pomôcť. Ani ja nepochádzam z Prešovského kraja, ale mám k nemu cez rodinu vzťah,“ povedal minister.

Zároveň podrobil kritike súčasného župana Milana Majerského, ktorého riadenie kraja považuje Smer za nekompetentné. Majerského sa zastal podpredseda KDH Karas. Ten vyzdvihol županove doterajšie výsledky a vyjadril presvedčenie, že funkciu obháji. Karas si zároveň neodpustil poznámku, že on na rozdiel od kandidátky Smeru z prešovského regiónu skutočne pochádza, a dodal, že neočakáva boj o toho istého voliča.

O udalostiach v Ceute

Európska únia musí zmeniť svoj prístup k nelegálnej migrácii a smerovať k jednoznačne razantnému postoju, uviedol k udalostiam zo španielskej exklávy Ceuta Robert Kaliňák. Viliam Karas apeluje, aby sa neopakovali chyby v prístupe k migračnej politike Únie. Obaja sa zhodli na tom, že je potrebné dôsledne vyšetriť udalosti a zodpovednosť za incidenty, ktoré sa stali na hraniciach Španielska.

Kaliňák je presvedčený, že udalosti v Ceute sú dôkazom oprávnenosti kritiky benevolencie centrálnej bruselskej migračnej politiky a negatívneho zasahovania rôznych mimovládnych organizácií do snahy dôsledne ochraňovať vonkajšie hranice Schengenu. „To, čo sa stalo v Ceute, nevznikne zo dňa na deň, o tom museli byť spravodajské informácie už vopred, že sa niečo také chystá,“ upozornil. „Prečo ich Brusel neprečítal, prečo nevidel, že to riziko tu je?“ pýta sa Kaliňák. Je presvedčený, že agentúra Frontex, ktorá ma na starosti ochranu vonkajších hraníc Schengenu, bola aj v tomto pripravená razantne zakročiť. „To nie je kritika Frontexu, toto je kritika toho, že všetky neoliberálne organizácie, ktoré stále úradnícky sú tam, bránia Frontexu,“ upozornil, poukazujúc na Brusel.

Španieli nainštalovali vodnú bariéru. Toto má ochrániť Ceutu pred ďalším nájazdom migrantov – Reuters

Karas mieni, že udalosti v Ceute sú dôsledkom aj nepoučenia sa z chýb, ktoré už politici v EÚ v predchádzajúcom období v tejto oblasti urobili. Spomenul pritom rozhodnutie Španielska oprávniť pobyt nelegálnych migrantov na svojom území. „Ten signál viedol k tomu, že to niekto inak čítal, možno to aj niekto zneužil, ale s týmto je potrebné rátať,“ upozornil na riziko rozhodnutí, ktoré môžu vyvolať vlny nelegálnej migrácie. Súhlasí zároveň s tým, že je potrebné vyšetriť, prečo sa tieto udalosti odohrali. „Treba prešetriť, kto vyvolal túto krízu aj politicky, ale aj zapojenie gangov obchodujúcich s ľuďmi, ktoré na tomto ‚svinskom‘ biznise zarábajú,“ uviedol Karas.

X XX

Po diplomatickom spore spolu rokovali predstavitelia Ukrajiny a Poľska 

Krajiny majú za sebou diplomatický spor, ktorý vyústil odobratím poľského štátneho vyznamenania Volodymyrovi Zelenskému.

Námestník poľského ministra zahraničných vecí Marcin Bosacki a zástupkyňa šéfa kancelárie ukrajinského prezidenta Iryna Vereščuková rokovali v sobotu v Ľvove o prehĺbení spolupráce v historických otázkach. Ukrajinská predstaviteľka v tejto súvislosti zopakovala výzvy Kyjeva na spravodlivý a otvorený dialóg, informuje TASR podľa správy agentúry PAP.

Poľské ministerstvo zahraničných vecí po rokovaniach na sociálnej sieti X uviedlo, že predstavitelia hovorili o otvorení ukrajinských štátnych archívov. Tie sa týkajú obetí poľsko-ukrajinského konfliktu z rokov 1939 až 1947, ktorý zahŕňa aj volynský masaker z obdobia druhej svetovej vojny.

Diskusia sa uskutočnila po tom, ako ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj v polovici júla prisľúbil, že jeho krajina tieto dokumenty sprístupní.

Politizovanie historického napätia?

Deň pred bilaterálnym stretnutím na západe Ukrajiny Vereščuková na sociálnej sieti Facebook napísala, že Kyjev a Varšava by sa mali usilovať o „čestný a otvorený dialóg, najmä pokiaľ ide o otázky historickej pamäte“. Zároveň vyzvala, aby sa historické napätie medzi oboma národmi nepolitizovalo. Ako dodala, poľskí a ukrajinskí zástupcovia nedávno diskutovali o ďalších krokoch týkajúcich sa otvorenia štátnych archívov.

Bosacki vo videu zverejnenom na sieti X po sobotňajších rozhovoroch odkázal na nadchádzajúce stredajšie stretnutie Zelenského s poľským premiérom Donaldom Tuskom v poľskom meste Lublin. Vyjadril nádej, že tieto schôdzky otvoria novú éru v bilaterálnych vzťahoch v oblasti obrany a hospodárskej spolupráce.

„Počkajme si na výsledky v nadchádzajúcich týždňoch a mesiacoch,“ dodal poľský diplomat.

Rokovanie sa konalo v čase, keď sa Zelenskyj vracal späť do Kyjeva po rozhovoroch na vysokej úrovni vo Washingtone, píše PAP.

X XX

Vladimír Baláž: Dnes je pánom trhu zamestnanec, pokojne si môže vypýtať zvýšenie platu

Na slovenskom trhu s nehnuteľnosťami sa v posledných dvoch desaťročiach odohral masívny nárast cien, keď sa hodnoty bytov a domov viac ako zdvojnásobili. Tento vývoj stvoril mýtus o nehnuteľnostiach ako o bezrizikovej investícii, ktorá majiteľom garantuje neustály zisk. Ekonóm Vladimír Baláž z Prognostického ústavu SAV hovorí, že aktuálne majú na trhu práce navrch zamestnanci, ktorí si môžu pýtať zvýšenie platu. Slovensko dováža pracovnú silu a títo cudzinci nám ročne zaplatia do štátneho rozpočtu miliardu, ktorá vystačí napríklad na trináste dôchodky.

Byty a domy sú drahé. Mnohí ľudia majú problém kúpiť si ich, pretože nedostanú hypotéku. Za 20 rokov sme videli niekoľkonásobný nárast cien. To, čo kedysi stálo 100 000 eur, dnes stojí 200 000. Objavujú sa však analytici, ktorí tvrdia, že tento trend nepotrvá navždy, a spoliehať sa na to, že vlastný byt bude majiteľovi večne zarábať peniaze, sa nedá. Ako sa v tom zorientovať?

My ekonómovia sa nepozeráme na takzvané nominálne ceny, ktoré vidíte na výveskách, ale na reálne ceny po započítaní inflácie. Ak si zoberiete roky 2021 až 2025, spotrebiteľské ceny kumulatívne narástli o 38 %. To je obrovské číslo.

Predstavte si, že ste v roku 2021 kúpili byt za 100 000 eur a v roku 2025 ste ho predali za 120 000 eur. Na prvý pohľad ste zarobili 20 000 eur, teda 20 %, ale v skutočnosti ste prišli o peniaze, pretože inflácia bola rýchlejšia. Vždy sa musíme pozerať na to, čo si za tie peniaze môžete v skutočnosti kúpiť.

Vladimír BalážZdroj: Aktuality/Štefan Kurilla

Po vstupe do Európskej únie vládla eufória a všetci si mysleli, že Rakúšania či Holanďania vykúpia naše panelákové poklady. Ceny vtedy prudko vzrástli, no v roku 2008 prišla kríza. Zrazu sa ukázalo, že sú nepredajné. Prišiel pád a trvalo jedenásť rokov, kým sa nominálne ceny bez započítania inflácie dostali na pôvodnú úroveň.

Keď sa pozrieme na históriu trhu s nehnuteľnosťami na Slovensku, minimálne polovicu času bol v recesii. Našou vlastnosťou však je, že si najlepšie pamätáme veci z posledných dvoch rokov. Môžeme si však spomenúť aj na pokles cien počas pandémie, keď Európska centrálna banka začala zvyšovať úrokové sadzby. Ľudia mali problém splácať vysoké úvery s trojpercentným úrokom, čo zafungovalo ako samoregulačný mechanizmus, ktorý ceny upravil.

Tvrdíte, že ľudia si to zle pamätajú, no oni sa na to pozerajú cez vlastnú peňaženku. Kedysi si mohli kúpiť byt z výplaty, zatiaľ čo dnes sa mnohí mladí ľudia v Bratislave sťažujú, že si z priemernej mzdy nevedia zabezpečiť bývanie. Nie je toto podstatný rozdiel?

Tie čísla sú veľmi dôležité. Našťastie, aj na Slovensku stúpajú reálne mzdy, čo je nárast mzdy po odpočítaní inflácie. Kvôli demografickej kríze dnes trh praje zamestnancom, nie zamestnávateľom. Tí musia mzdy dvíhať, na čo následne reaguje aj trh nehnuteľností. Keď predávajúci vidia, že ľudia majú viac peňazí a sú ochotní zaplatiť viac, zvýšia ceny.

Takže byty sú drahé preto, že si ľudia môžu dovoliť zaplatiť vysoké ceny, a nie preto, že je ich nedostatok?

Platí oboje a záleží na lokalite. Tu sa dostávame k téme regionálnych rozdielov, ktoré sú na Slovensku aj v európskom meradle veľké. Máme tu Bratislavu, ktorá výrazne vyčnieva. Je tu práca, blízkosť Viedne, letisko a množstvo možností. Je to úplne iný život ako v Revúcej alebo vo Svidníku. Pre mladého človeka s nízkym nástupným platom je nepredstaviteľné vziať si 200-tisícovú hypotéku. Jeho najväčším spojencom je rast miezd a inflácia, ktorá dlh časom zmaže.

Na rast miezd sa však nedá úplne spoliehať. V číslach to síce vyzerá dobre, ale v živote jednotlivca, napríklad učiteľa či zdravotnej sestry, závisí rast platu od politického rozhodnutia, ktoré kvôli konsolidácii nemusí prísť. V súkromnej sfére to zasa závisí od vôle nadriadeného, alebo od situácie v konkrétnom sektore.

Pred vstupom do Európskej únie, napríklad v roku 2000, sme mali 20-percentnú nezamestnanosť a pol milióna ľudí bez práce. Dnes je nezamestnanosť na úrovni 5,2 % a nezamestnaných je približne 150 000. Dnes je pánom na trhu práce zamestnanec, ktorý si môže vypýtať vyšší plat, a zúfalí zamestnávatelia mu ho často priplatia. Samozrejme, záleží na tom, či ste v Rimavskej Sobote alebo v Bratislave, a či pracujete v gastre alebo v IT. Faktom však zostáva, že s prehlbujúcou sa demografickou krízou bude sila zamestnancov rásť, čo potlačí nahor aj mzdy a následne ceny nehnuteľností.

Je investícia do nehnuteľností stále investíciou na istotu, alebo sa to zmení?

Záleží na tom, čo pod investíciou rozumiete. Ak si kupujete vlastné bývanie, je to skôr spotreba. Potrebujete niekde bývať, podobne ako potrebujete auto, televízor či mobil. Výhodou je, že neplatíte nájom niekomu inému. Iná situácia nastáva, ak chcete na byte zarábať cez prenájom alebo špekulovať na zmene ceny. Ak však potrebujete bývať, je rozumné byt kúpiť a príliš sa nepozerať na momentálnu cenu, pretože inflácia rozdiely časom zmaže.

Niektorí analytici tvrdia, že sa neoplatí brať vysoké hypotéky, pretože nás čaká demografická kríza a byty nebude mať kto obývať. Je to realistický pohľad?

Všade počúvame, že vymierame a Slovensko starnie najrýchlejšie v Európe. Pozrime sa však na konkrétne čísla. Ja som ročník 1961 a vtedy na Slovensku žilo 4,2 milióna ľudí. Dnes je to 5,5 milióna, čo je značný nárast. Aj pri zlom demografickom vývoji bude v roku 2060 na Slovensku žiť 5 miliónov ľudí, teda stále o 800 000 viac než pri mojom narodení. Slovensko nevymrie, len zostarne. Bude tu väčší podiel ľudí nad 60 rokov, čo je v rozvinutých spoločnostiach bežné. Nečakajú nás žiadne demografické horory.

Často sa hovorí, že ak ľudia nemajú na drahé hypotéky, mali by ísť radšej do nájmu. Avšak pri dnešných dôchodkoch a demografickej kríze, kde sa na dôchodky bude skladať menej mladých ľudí, je s ich výškou problém už dnes. Ako si dôchodca v budúcnosti dovolí platiť nájomné v Bratislave bez toho, aby sa musel presťahovať do lacnejšieho okresu?

Medzi východnou a západnou Európou je veľký rozdiel v type bývania. Postkomunistické krajiny sú typické obrovským podielom vlastníctva nehnuteľností. V Rakúsku býva v nájme približne 50 % ľudí, ale je tam rozvinutá sociálna demokracia a regulované nájomné. Na Slovensku vlastní alebo spoluvlastní nehnuteľnosť 92 až 93 % ľudí. Kúpa nehnuteľnosti sa týka najmä mladých ľudí, ktorí migrujú zo zaostalejších regiónov do Bratislavy alebo krajských miest za prácou.

Budú títo ľudia v starobe čeliť problému s bývaním, ak im banka pre vysoké ceny nedá hypotéku?

X XX

Najprv kauza Pekár, teraz Korčok. Prečo sa transparentnosť Progresívneho Slovenska rozpadá pod vlastnými pravidlami?

Transparentnosť patrí k hlavným témam, na ktorých Progresívne Slovensko stavia svoju politiku. Len niekoľko mesiacov po kauze svojho sponzora Martina Pekára však hnutie čelí novej vlne kritiky pre to, akým spôsobom nakladá s financiami. Zistilo sa, že desiatky tisíc eur zo straníckeho účtu smerovali do spoločnosti manželky podpredsedu Ivana Korčoka. PS odmieta, že by porušilo zákon, no priznáva nedostatky v kontrolných procesoch a avizuje ich zmenu.

Zuzana Mesterová z PS: Marta Šimečková do dnešného dňa nie je obvinená

Najsilnejšie politické hnutie Progresívne Slovensko (PS) financuje svojho podpredsedu Ivana Korčoka cez firmu jeho manželky. Týmto spôsobom hnutie vyplatilo desaťtisíce eur. Z výročnej správy PS za rok 2025 vyplýva, že spoločnosti Eustra, ktorej jedinou spoločníčkou a konateľkou je Soňa Korčoková, hnutie poslalo na účet necelých 68-tisíc eur. Mimovládne organizácie v tomto prípade poukazujú na neideálne nastavenie transparentnosti.

Firmu Eustra založili manželia Korčokovci ešte v roku 2023, teda niekoľko mesiacov po tom, čo Korčok spolu s politikmi za SaS odišiel z Hegerovej vlády. „Založil som takúto firmu spoločne s mojou manželkou, lebo som odišiel z politiky a chcel som skúsiť život v súkromnom sektore,“ vysvetľoval politik v televíznom dueli pred druhým kolom prezidentských volieb v roku 2024. Tvrdil tiež, že firma je dávno neaktívna. „Presne odo dňa, keď som oznámil prezidentskú kandidatúru,“ dodal Ivan Korčok v debate na Markíze.

Dáta z účtovnej závierky však vykresľujú trochu inú realitu. Spoločnosti Eustra sa v roku 2023 podnikalo pomerne dobre, jej zisk v debutovom roku dosiahol 135-tisíc eur a tržby takmer dosiahli úroveň 200-tisíc eur. Pokles firma zažila v roku 2024, keď Korčok kandidoval za prezidenta, no vlani sa jej finančné ukazovatele opäť zlepšili. Pomohli najmä peniaze od PS. Minulý rok tržby eseročky Korčokovcov takmer dosiahli 99-tisíc eur, z toho necelých 70-tisíc firma dostala od politického hnutia.

Foto: FinstatFirmu Eustra založili manželia Korčokovci ešte v roku 2023. Vlani PS zaplatilo spoločnosti takmer 68-tisíc eur.

Obhajoba rovnaká ako u Smeru

PS tvrdí, že Korčok preň zabezpečuje odborné práce súvisiace s prípravou volebného programu. „Nemáme problém preukázať, čo všetko PS dodáva,“ odpísali na naše otázky. Odmena za tieto služby však podľa PS neputuje priamo jemu, ale spoločnosti Eustra. Hnutie zároveň uviedlo, že z celkovej sumy takmer 70-tisíc eur tvorí časť aj úhrada za prenájom vozidla, ktoré Korčok využíva pri pracovných cestách po Slovensku.

Len nedávno pritom PS robilo masívnu kampaň na tom, že ich politickí súperi zo strany Smer netransparentne nakladajú s peniazmi, ktoré dostávajú od štátu vo forme príspevku. Spúšťačom bolo zistenie médií, že syn premiéra Michal Fico vlani dostal odmenu 60-tisíc eur ako konateľ straníckej eseročky Agentúra Smer. Za výkon funkcie dostával mesačnú odmenu vo výške päťtisíc eur.

Politici PS túto schému ostro kritizovali. „Agentúra Smer je v skutočnosti len akousi opačnou práčkou na štátne zdroje, z ktorej strana Smer netransparentne financuje svoje aktivity aj v rámci kampane,“ hovorila poslankyňa hnutia Beáta Jurík. „Strana Smer najprv naleje milióny zo štátneho príspevku do firmy Agentúra Smer a tá vypláca štedrú odmenu 5-tisíc eur mesačne svojmu konateľovi, Ficovi mladšiemu. Krásny systém, naozaj,“ pridal sa ku kritike líder PS Michal Šimečka na Facebooku.

Predseda Smeru Robert Fico v reakcii uviedol, že strana pri tomto postupe neporušuje žiadne pravidlá. „Agentúra Smer vykonáva činnosti v súlade so zákonom. Každá politická strana musí predložiť účtovnú uzávierku strany, ktorá je overená audítorom,“ povedal Fico.

Podobnú taktiku obhajoby, zdá sa, zvolili aj progresívci. Argumentujú najmä tým, že neporušili zákon. Pýtali sme sa totiž, prečo Korčokovi neplatili priamo. Hnutie ho mohlo riadne zamestnať, keďže vlani Korčok v PS nezastával žiadnu politickú funkciu. Za podpredsedu ho zvolili až na sneme v marci tohto roka.

„Dohoda bola, že Ivan Korčok bude fakturovať cez ich, v tom čase spoločnú rodinnú firmu s manželkou. Je v poriadku platiť za služby právnickej osobe, ktorá ich má v predmete činnosti,“ reagovali z PS na otázky Pravdy. Na ďalšiu otázku, či hnutie podobným spôsobom odmeňuje aj ďalších svojich členov, PS neodpovedalo.

„Využil som zákonnú možnosť, že vo firme môžem pracovať ako rodinný príslušník, a to je jediný dôvod, prečo fakturácia pokračovala cez firmu mojej manželky,“ reagoval na situáciu Korčok. „Firma (Eustra, pozn. red.) svoje príjmy riadne zdaňuje, a tak na tom nie je nič neetické,“ napísali tiež z PS.

Nadácia Zastavme korupciu však etický problém vidí. Z pohľadu hospodárenia politických strán je totiž dôležitá nielen zákonnosť, ale aj transparentnosť. „Len nedávno PS ostro kritizovalo Smer za prelievanie straníckych peňazí cez rodinné firmy či Kaliňákovu kanceláriu. Ak však opozícia používa rovnaké kľučky, stráca morálny kredit. Nemôžete ukazovať prstom na Smer a robiť podobné doma,“ skonštatovala nadácia na sociálnej sieti.

Priznal pochybenie

Korčok dostáva odmeny od PS od konca roka 2024, keď do hnutia oficiálne vstúpil. Vo výročnej správe za rok 2024 nie sú viditeľné platby hnutia rodinnej eseročke politika, keďže do dokumentu sa zapisujú len obchody nad 25-tisíc eur. Keďže ani Korčok, ani strana nevideli v spôsobe odmeňovania žiadny problém, dá sa predpokladať, že aj tento rok pokračovali v rovnakej schéme. Korčok takisto fakturoval svoje služby cez firmu svojej manželky.

Foto: TASR/Jaroslav NovákNa snímke kandidát na prezidenta SR Ivan Korčok s manželkou Soňou počas príchodu do svojej volebnej centrály v Bratislave v rámci 2. kola prezidentských volieb v sobotu 6. apríla 2024.

Samotný podpredseda hnutia vo vyjadrení pre médiá prezradil, že za prácu pre PS poberá odmenu vo výške poslaneckého platu. Za sedem mesiacov tohto roka tak mohol dostať od hnutia ďalších takmer 40-tisíc eur. Spolu tak Korčokove odmeny prekročili sumu, ktorú od Smeru dostal Michal Fico.

Politik a dlhoročný diplomat sa téme nevyhýba. Vo vyjadrení uviedol, že nemá čo skrývať. „Záleží mi na transparentnosti a platí, že keď kritizujeme iných, musíme zodpovedať aj otázky, ktoré sú adresované nám. Preto v najbližšom čase urobím aj konkrétne kroky, aby už nemohli vznikať žiadne pochybnosti,“ hovorí Korčok.

Ďalej v stanovisku potvrdil, že fakturácia prebieha cez firmu, ktorej jedinou majiteľkou a konateľkou je jeho manželka. „Tento spôsob som zvolil preto, lebo som sa rozhodol, že ako politik nechcem figurovať v žiadnej firme, a preto som vo februári minulého roka z našej spoločnej firmy vystúpil,“ píše ďalej.

Zvláštne však je, že Korčok z rodinnej firmy vystúpil takmer hneď po tom, ako sa s PS dohodol na spôsobe, akým mu hnutie bude platiť za jeho služby. Či túto zmenu oznámil aj hnutiu, je otázne. „V tomto prípade problém vznikol tým, že Ivan Korčok z firmy v priebehu plnenia vystúpil, čo priznáva, za čo sa ospravedlnil a napraví to,“ uviedlo PS pre Pravdu.

Aj PS, aj Korčok v stanoviskách prisľúbili, že procesy nastavia nanovo. „Do budúcna upravíme kontrolný proces tak, aby sme podobným situáciám predišli,“ uviedlo hnutie. „V záujme transparentnosti a vyvrátenia akýchkoľvek budúcich pochybností si preto v najbližších dňoch zriadim živnosť, cez ktorú budem priamo dostávať odmenu z PS,“ avizoval jeho podpredseda.

Nadácia Zastavme korupciu tiež upozorňuje, že firma Eustra nemá zamestnancov a neodvádza dane zo závislej činnosti ani odvody. „A tu narážame na problém,“ konštatuje nadácia. Logický vyplýva, že keď Ivan Korčok nebol v rodinnej firme zamestnaný, nemusel zo svojich príjmov platiť odvody na zdravotné a sociálne poistenie, ani zvýšenú sadzbu dane z príjmu, ktorá by mala platiť pre výšku dohodnutej odmeny.

„Bežní ľudia dnes doplácajú na drsnú konsolidáciu a štátnu kasu držíme nad vodou my všetci. Ak má na Slovensku platiť spravodlivosť, rovnaký meter musí platiť bez výnimky pre koalíciu aj opozíciu,“ uviedla Nadácia Zastavme korupciu.

Už druhý škandál s financovaním za rok

Otázky okolo hospodárenia PS pritom nevznikajú prvýkrát. Ešte na jar tohto roka hnutie riešilo jednu z najväčších reputačných kríz vo svojej histórii. Týkala sa Martina Pekára, vplyvného člena hnutia, kandidáta vo voľbách a zároveň jedného z jeho najväčších finančných podporovateľov.

Podľa údajov zverejnených hnutím Pekár strane v minulosti daroval približne 46-tisíc eur a zároveň jej poskytol dve pôžičky vo výške 440-tisíc eur. Celkovo tak išlo o takmer pol milióna eur, ktoré PS využilo na svoje fungovanie a predvolebnú kampaň. Zlom nastal v marci, keď vedenie hnutia Martinovi Pekárovi pozastavilo členstvo a podalo návrh na jeho vylúčenie. Podľa predstaviteľov PS totiž nedokázal hodnoverne vysvetliť pôvod svojho majetku, z ktorého financoval stranu.

Hnutie zároveň tvrdilo, že pri preverovaní poskytoval nepravdivé alebo zavádzajúce informácie, opakovane porušoval pravidlá predvolebnej kampane a voči členkám a zamestnankyniam sa správal nevhodne. V internom e-maile, ktorý sa následne dostal na verejnosť, sa objavili aj ďalšie výhrady. Vedenie PS v ňom uvádzalo, že sa mal pokúšať ovplyvňovať rozhodnutia poslancov v prospech tretej strany, viesť antikampaň voči niektorým kandidátom či sľubovať finančné a iné výhody. Samotný Pekár všetky závažné obvinenia odmietol a tvrdil, že sa stal obeťou vnútrostraníckeho boja.

Progresívne Slovensko vtedy zdôrazňovalo, že pri otázkach financovania uplatňuje prísnejší meter než jeho politickí konkurenti. Všetky Pekárove finančné príspevky preto vrátilo. Išlo o obe pôžičky vrátane úrokov, ako aj o dary. Predstavitelia hnutia argumentovali, že o transparentnosti financovania nesmie existovať ani najmenšia pochybnosť a že nechcú postupovať spôsobom, ktorý sami kritizujú u iných politických strán.

X X X

Príbeh mesta, ktoré nemalo existovať. Prečo tento horúci kus Španielska v Afrike nedá spávať Maroku, ani Bruselu, a ako sa z antického prístavu stala najvýbušnejšia hranica Európy?

Existujú miesta, ktoré pôsobia, akoby ich niekto zabudol prekresliť na mape. Ceuta je jedným z nich.

Stovky migrantov sa dostali do enklávy Ceuta – Reuters

Stačí vystúpiť z trajektu, ktorý za necelú hodinu prepláva Gibraltársky prieliv z andalúzskeho Algecirasu, a človek má pocit, že sa vlastne nič nezmenilo. Kaviarne servírujú churros, v baroch znejú flamenco melódie, ulice lemujú španielske vlajky a na promenáde sa popri palmách preháňajú deti na kolobežkách. Platí sa eurom, policajti nosia uniformy španielskej Guardia Civil a nad úradmi vejú modré vlajky Európskej únie.

Lenže stačí vyjsť na niektorý z kopcov nad mestom a ilúzia sa rozplynie.

Na horizonte sa rozprestiera Afrika.

Nie obrazne. Doslova.

Ceuta neleží na Pyrenejskom polostrove. Leží na africkom kontinente. Od Maroka ju oddeľuje iba osemkilometrový pozemný plot, ktorý patrí medzi najstráženejšie hranice sveta.

Za ním sa začína úplne iný svet – ekonomicky, kultúrne aj politicky. Na jednej strane Európska únia, na druhej krajina, kde sú priemerné mzdy niekoľkonásobne nižšie a nezamestnanosť mladých patrí medzi najvyššie v severnej Afrike.

Je to azda najpodivnejšia hranica Európy.

A zároveň jedna z najvýbušnejších.

Práve sem sa v posledných dňoch opäť pokúsili dostať tisíce migrantov z Maroka aj krajín subsaharskej Afriky. Niektorí preplávali okolo vlnolamov, iní sa pokúsili preliezť dvojité oceľové ploty, ďalší celé hodiny čakali na príležitosť, keď ich hmla alebo príliv ukryjú pred hliadkami.

Miestne úrady hovoria o jednej z najväčších migračných vĺn za posledné roky. Španielsko vyslalo posily, Ceuta žiadala pomoc armády a Európa si opäť uvedomila, že jej najproblematickejšia hranica neleží ani na Balkáne, ani vo Fínsku či v Pobaltí. Leží v Afrike.

Aby sme však pochopili, prečo sa dnes o necelých dvadsať štvorcových kilometrov pôdy vedú diplomatické vojny, musíme sa vrátiť o viac než dve tisícročia späť.

Mesto, ktoré chcel každý

Keby Stredozemné more malo svoju šachovnicu, Ceuta by bola kráľovnou.

Nie preto, že je veľká. Práve naopak. Je malá, ale stojí na mieste, cez ktoré musel prejsť takmer každý, kto chcel ovládnuť obchod medzi Atlantikom a Stredozemným morom.

Gibraltársky prieliv je v najužšom mieste široký iba približne štrnásť kilometrov. Z vrcholov nad Ceutou možno za jasného počasia bez problémov rozoznať pobrežie Európy.

Práve táto poloha robila z mesta strategický poklad dávno predtým, ako vzniklo Španielsko, Maroko alebo dokonca samotná predstava Európy.

Prví obchodníci sem priplávali už približne v 7. storočí pred naším letopočtom. Boli to Feničania – legendárni moreplavci, ktorí zakladali obchodné stanice od dnešného Libanonu až po Atlantik.

Neďaleko dnešnej Ceuty vytvorili prístav, ktorý sa stal dôležitou zastávkou na ceste za cínom, meďou či purpurom.

Gréci toto miesto spojili s jedným z najslávnejších mýtov antiky.

Skala nad Ceutou, dnes známa ako Monte Hacho, bola podľa jednej tradície jedným z Herkulových stĺpov.

Druhým mal byť Gibraltár. Práve tu vraj Herakles rozštiepil pohorie a otvoril cestu medzi Atlantikom a Stredozemným morom.

Pre starých Grékov to bol symbolický koniec známeho sveta. Za Herkulovými stĺpmi sa už podľa nich začínal oceán plný príšer a neznámych krajín.

Nie je náhoda, že tento motív dodnes nájdeme aj v španielskom štátnom znaku.

Od rušných trhov po pokojné pobrežie. Maroko je pozvánkou k neopakovateľnému objavovaniu

Rimania vedeli, že kto ovláda Ceutu, ovláda more

Keď prišli Rimania, pochopili to isté, čo Feničania.

Mesto nazvali Septem Fratres – Sedem bratov. Názov odkazoval na sedem kopcov, ktoré dominovali okolitej krajine. Práve z latinského Septem postupne vzniklo dnešné meno Ceuta.

Pod rímskou správou sa mesto stalo významným vojenským aj obchodným centrom provincie Mauretania Tingitana. Odtiaľto odchádzali lode s olivovým olejom, rybími omáčkami garum, obilím aj exotickými zvieratami určenými do arén Rímskej ríše.

Keď dnes človek prechádza centrom Ceuty, môže doslova kráčať po rímskej histórii. Pod modernými ulicami archeológovia objavili zvyšky domov, kúpeľov aj opevnení starých takmer dvetisíc rokov. Mesto nikdy celkom nezaniklo. Iba menilo svojich pánov.

Po rozpade Západorímskej ríše prišli Vandali, krátko nato Byzantínci a napokon v 8. storočí arabské vojská.

Práve moslimská Ceuta sa stala jedným z najbohatších prístavov západného Stredomoria.

Karavány sem privážali zlato zo západnej Afriky, slonovinu aj korenie, zatiaľ čo z Európy prúdili textílie, zbrane a víno.

Mesto bolo miestom, kde sa miešali jazyky, náboženstvá aj kultúry.

Arabskí geografi ho opisovali ako jednu z najdôležitejších obchodných križovatiek islamského sveta.

Niektorí historici dokonca tvrdia, že význam Ceuty bol v tom čase porovnateľný s Benátkami svojej éry.

Lenže práve bohatstvo bolo zároveň prekliatím mesta.

Každá veľmoc ho chcela vlastniť.

A na západe Európy práve vyrastalo malé kráľovstvo, ktoré snívalo o oceáne.

Volalo sa Portugalsko.

Do Ceuty prúdia tisíce migrantov. Španielsko posilňuje kontroly na hraniciach – Reuters

V štvrtok (30. júla) sa do španielskej enklávy Ceuta z Maroka dostali davy migrantov. Niektorí doplávali k pobrežiu a hranicu následne prekročili pešo, zatiaľ čo pozdĺž pobrežia a ciest boli nasadení vojaci a príslušníci bezpečnostných zložiek.

Zdroj: Reuters

Ako jedno africké mesto odštartovalo éru zámorských objavov

Ak by sme mali vybrať jediný deň, ktorý spustil európsku éru veľkých zámorských objavov, väčšina ľudí by tipovala rok 1492 a plavbu Krištofa Kolumba. Historici však čoraz častejšie ukazujú na iný dátum.

V ten deň sa pred hradbami Ceuty objavila flotila, akú severná Afrika dovtedy nevidela. Približne dvesto lodí, viac než 40-tisíc vojakov a portugalský kráľ Ján I. spolu so svojimi tromi synmi – Eduardom, Petrom a Henrichom.

Posledný z nich vošiel do dejín ako Henrich Moreplavec, hoci paradoxne nikdy nepatril medzi veľkých námorníkov.

Bol však mužom, ktorý pochopil, že budúcnosť Portugalska neleží na európskom kontinente, ale za horizontom.

Dobytie Ceuty bolo jeho prvým veľkým víťazstvom.

A možno aj prvým krokom k tomu, aby sa Európa o niekoľko desaťročí dozvedela o existencii Ameriky.

Alexandria – mesto, kde „vynašli“ maják a zmerali Zem

Mesto, ktoré malo priniesť zlato. Prinieslo sklamanie

Portugalci si od Ceuty sľubovali rozprávkové bohatstvo.

Mesto bolo považované za koncový bod transsaharských obchodných ciest. Cez jeho prístav prúdilo zlato z dnešného Mali, slonovina, korenie, otroci aj luxusný tovar zo subsaharskej Afriky.

Lisabon veril, že ak ovládne Ceutu, získa kontrolu nad týmto obchodom.

Realita bola oveľa krutejšia.

Moslimskí obchodníci jednoducho presmerovali svoje karavány do iných prístavov – najmä do Tangeru a Tetuánu. Ceuta síce zostala vojenskou pevnosťou, no ekonomicky začala upadať.

Paradoxne práve toto sklamanie zmenilo dejiny.

Keďže Portugalsko nezískalo africké bohatstvo cez Ceutu, rozhodlo sa nájsť jeho zdroj. Portugalské lode začali systematicky mapovať západné pobrežie Afriky. O niekoľko desaťročí neskôr Bartolomeu Dias obišiel Mys Dobrej nádeje a Vasco da Gama doplával do Indie.

Bez neúspechu v Ceute by možno portugalské objavy prišli oveľa neskôr.

Niektorí historici preto hovoria, že toto malé mesto je kolískou veku objavov.

Podmorský svet v egyptskom Sharm el Sheiku

Potápanie v Egypte patrí k najkrajším zážitkom.

Keď sa Portugalsko stratilo zo svojich vlastných dejín

Ceuta zostala portugalská viac než 160 rokov.

Potom však prišla udalosť, ktorá dnes znie takmer neuveriteľne.

V roku 1578 zahynul portugalský kráľ Sebastián počas katastrofálnej výpravy do Maroka v bitke pri Alcácer Quibir. Nemal dediča a Portugalsko sa ocitlo v dynastickej kríze. O dva roky neskôr zasadol na portugalský trón španielsky kráľ Filip II. a vznikla Iberská únia.

Dve najväčšie koloniálne veľmoci sveta sa zrazu ocitli pod jednou korunou.

Na mapách síce stále existovali Portugalsko aj Španielsko, ale vládol im ten istý panovník.

Práve vtedy sa začína príbeh, ktorý dodnes vysvetľuje, prečo je Ceuta španielska.

Keď sa totiž Portugalsko v roku 1640 vzbúrilo proti Madridu a po vyčerpávajúcej vojne opäť získalo nezávislosť, očakávalo sa, že všetky portugalské územia sa automaticky vrátia Lisabonu.

Lenže Ceuta povedala nie.

Nie Madrid.

Nie Lisabon.

Samotní predstavitelia mesta sa rozhodli zostať verní španielskej korune.

Bolo to pragmatické rozhodnutie. Mesto bolo ekonomicky aj vojensky čoraz viac naviazané na Andalúziu. Zásobovanie prichádzalo zo španielskeho pobrežia, posádku tvorili prevažne španielski vojaci a obchod smeroval cez Cádiz.

Lisabonská zmluva z roku 1668, ktorá definitívne uznala nezávislosť Portugalska, preto zároveň potvrdila aj to, že Ceuta zostáva súčasťou Španielska.

Je to detail, ktorý dnes Madrid opakuje pri každom spore s Rabatom.

Ceuta sa nestala španielskou počas kolonizácie Afriky. Bola španielska ešte skôr, než vôbec vzniklo moderné Maroko.

A práve v tom spočíva jadro dnešného konfliktu.

TOP 5: Päťka krajín, ktoré sa za posledné roky najviac zmenšili alebo zväčšili

Zdroj: Pixabay

Maroko: Posledná rana kolonializmu

Keď sa človek rozpráva s historikmi v Madride, často počuje vetu, že Ceuta je jednoducho „rovnako španielska ako Málaga“.

Keď sa však rozpráva s ľuďmi v Rabate alebo Casablance, zaznie úplne opačný názor.

Pre väčšinu Maročanov je Ceuta pozostatkom európskeho kolonializmu.

Maroko získalo nezávislosť od Francúzska a Španielska až v roku 1956. Väčšina koloniálnych území sa postupne vrátila pod jeho správu. Nie však Ceuta a Melilla.

Tie zostali španielske.

Rabat ich dodnes označuje za okupované mestá a pravidelne vyzýva na rokovania o ich budúcnosti.

Madrid odpovedá rovnako pravidelne.

O čom rokovať?

Podľa Španielska nejde o kolónie, ale o integrálnu súčasť krajiny. Obyvatelia sú španielskymi občanmi, volia poslancov do parlamentu, používajú euro a mesto je autonómnym spoločenstvom podobne ako Kanárske ostrovy.

Právne je španielska argumentácia silná.

Politicky je však situácia oveľa komplikovanejšia.

Najsuchšia krajina, kde 99 % územia tvorí púšť, žije vďaka unikátnemu potrubiu. Líbya

Hranica, ktorú možno otvoriť jediným telefonátom

Ak existuje miesto, kde sa geopolitika mení na každodennú realitu, je to práve Ceuta.

Na papieri ide o hranicu medzi dvoma štátmi.

V skutočnosti je to páka.

Keď sú vzťahy medzi Madridom a Rabatom dobré, hranica funguje relatívne pokojne. Marocké bezpečnostné zložky dôsledne bránia nelegálnym prechodom, pašeráctvu aj organizovaným skupinám prevádzačov.

Keď sa však vzťahy zhoršia, začne sa diať zvláštny jav.

Hranica akoby prestala existovať.

Presne to videl svet v máji 2021, keď sa po diplomatickom konflikte medzi oboma krajinami dostalo do Ceuty približne 10-tisíc migrantov za necelé dva dni.

Mnohí jednoducho obišli policajtov, ktorí ich nezastavili. Španielsko to označilo za bezprecedentný politický nátlak, Európska únia otvorene podporila Madrid a predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová vyhlásila, že hranica Ceuty je zároveň hranicou celej Európskej únie.

Odvtedy sa tento scenár opakuje v menšej či väčšej miere prakticky vždy, keď medzi oboma krajinami preskočí diplomatická iskra.

Maroko to nikdy oficiálne neprizná.

Španielsko to nikdy neprestane pripomínať.

A Ceuta zostáva miestom, kde sa zahraničná politika meria nie počtom diplomatických nót, ale počtom ľudí, ktorí sa pokúsia preplávať niekoľko sto metrov studenej vody.

Je zvláštne sledovať mapu sveta a uvedomiť si, že jedno mesto s necelými 85-tisíc obyvateľmi už šesťsto rokov ovplyvňuje dejiny oveľa väčšie, než samo je.

Kedysi bolo kľúčom k ovládnutiu Stredozemia. Dnes je kľúčom k pochopeniu migrácie, vzťahov medzi Európou a Afrikou aj toho, ako sa staré impériá nikdy celkom nestratia. Iba zmenia podobu.

Temná kapitola európskej histórie: Ľudské ZOO boli symbolom zvrhlej nadradenosti

Keď sa sen o Európe končí na pláži. Príbehy ľudí, ktorí preplávali hranicu nádeje

Ráno v Ceute býva pokojné.

Turisti si dávajú kávu na námestiach, rybári vyťahujú siete a starší obyvatelia venčia psy popri pobreží.

Na prvý pohľad je to obyčajné španielske mesto.

Lenže stačí prejsť niekoľko kilometrov smerom k pláži Tarajal a človek narazí na miesto, kde sa sen o Európe stretáva s najtvrdšou realitou.

Tu nie je hranica nakreslená iba čiarou na mape.

Tu má podobu studenej morskej vody, oceľových plotov, reflektorov a policajných hliadok.

A práve sem sa koncom júla 2026 obrátili tisíce ľudí, ktorí uverili, že Európa je vzdialená iba niekoľko stoviek metrov.

Podľa španielskych a medzinárodných médií išlo o jednu z najväčších migračných kríz, aké Ceuta zažila od dramatických udalostí v roku 2021.

Migranti prichádzali najmä z Maroka, mnohí sa pokúšali preplávať okolo vlnolamov pri Tarajale alebo využiť oslabenú kontrolu hranice.

Čísla v takýchto situáciách často znejú abstraktne.

Tisíce ľudí.

Desiatky tisíc.

Bezpečnostná kríza.

Migračná vlna.

Ale za každým číslom je človek.

Niekto, kto pred pár dňami možno sedel v izbe v marockom meste Fnideq, pozeral videá na sociálnych sieťach a videl miesto vzdialené len pár kilometrov, kde sa podľa jeho predstáv začína nový život.

Lenže realita bola oveľa komplikovanejšia.

Sneh v Maroku

„Mysleli sme si, že Európa je za rohom“

Jedným z najväčších fenoménov posledných migračných vĺn nie sú iba vojny alebo chudoba.

Je to aj predstava.

Predstava Európy vytvorená cez telefón.

Mladí ľudia v severnej Afrike dnes nesledujú iba správy. Sledujú TikTok, Facebook, WhatsApp skupiny a videá ľudí, ktorí tvrdia, že „stačí prejsť hranicu“.

Obraz Európy v nich často nevytvárajú politici ani novinári, ale krátke videá, kde niekto ukazuje nový telefón, auto alebo prvú výplatu v Španielsku.

Niektorí migranti neskôr priznali, že práve sociálne siete boli tým posledným impulzom.

Agentúra Reuters vo svojej reportáži po najnovšej vlne opísala príbehy ľudí, ktorí opustili prácu a domovy v Maroku po tom, čo videli správy a videá naznačujúce, že cesta do Ceuty bude jednoduchšia než kedykoľvek predtým.

Po príchode však mnohí narazili na úplne inú realitu – nedostatok jedla, preplnené ulice, neistotu a pocit, že sa ocitli v pasci.

Jeden z nich, pekár Brahim, pre Reuters opísal, že po príchode do Ceuty prežíval prakticky bez jedla a s minimálnymi prostriedkami.

Namiesto brány do Európy našiel mesto, ktoré ho nedokázalo okamžite prijať a ktoré samo zápasilo s náporom tisícov ďalších ľudí.

Je to jeden z najväčších paradoxov Ceuty.

Pre človeka zvonka vyzerá ako cieľ.

Pre človeka vo vnútri môže byť prvou zastávkou neistoty.

Mesto s 85-tisíc obyvateľmi, ktoré sa za pár hodín zmenilo na humanitárny problém

Ceuta je malá.

To je základný problém, ktorý sa v debatách o migrácii často zabúda.

Mesto má približne 85-tisíc obyvateľov. Je menšie než mnohé európske okresné mestá. Nemá priestor ani infraštruktúru na to, aby sa zo dňa na deň stalo útočiskom pre desaťtisíce ľudí.

Predstavme si Bratislavu, Košice alebo inú veľkú európsku aglomeráciu, kde by sa počas jediného dňa objavili desaťtisíce nových obyvateľov bez ubytovania, bez financií a bez jasného právneho statusu.

Práve takú situáciu zažívala Ceuta.

Miestne prijímacie zariadenia sa dostali pod extrémny tlak. Problémom nebol iba počet dospelých migrantov, ale aj maloletí bez sprievodu. Koncom júla španielske úrady uvádzali stovky detí v starostlivosti mesta a upozorňovali na preťaženie systému.

Pre miestnych obyvateľov to bola skúška nervov.

Pre jedných humanitárna tragédia.

Pre druhých otázka bezpečnosti a kontroly hraníc.

A ako to už pri podobných krízach býva, pravda neleží úplne na jednej strane.

Španieli nainštalovali vodnú bariéru. Toto má ochrániť Ceutu pred ďalším nájazdom migrantov – Reuters

Španielske ministerstvo vnútra ukázalo, ako v sobotu 1. augusta pri hraniciach s Marokom nainštalovalo 500 metrov dlhú plávajúcu bariéru v Ceute po masovom ataku migrantov, pri ktorom zahynulo najmenej 67 ľudí.

Zdroj: Reuters

Prečo práve Ceuta?

Otázka znie jednoducho:

Prečo riskovať život práve tu?

Prečo neísť inou cestou?

Odpoveď je geografická.

Ceuta je jedným z mála miest, kde sa hranica Európskej únie stretáva s africkou pevninou priamo.

Nie cez more medzi kontinentmi.

Nie cez stovky kilometrov púšte.

Ale cez niekoľko kilometrov vzdialenosti.

Z marockého pobrežia pri meste Fnideq je možné dovidieť na španielske územie. Pre človeka, ktorý nemá peniaze na víza, letenku alebo legálnu migráciu, sa táto vzdialenosť môže javiť ako posledná prekážka.

Lenže more je klamlivé.

Tých pár kilometrov môže byť smrteľných.

Počas najnovšej krízy médiá informovali o obetiach medzi ľuďmi, ktorí sa pokúšali preplávať do Ceuty. Niektorí zahynuli v dôsledku vyčerpania alebo utopenia.

Voda, ktorá turistom pripomína dovolenku, sa pre iných mení na hranicu života a smrti.

Dandora, najväčšia skládka východnej Afriky je mätežou strojov, zvierat a ľudí

Približne 6 000 ľudí sa na skládke živí zbieraním odpadu.

Nie každý prichádza z vojny. Nie každý prichádza iba za prácou

Jedna z najväčších chýb v debate o migrácii je snaha nájsť jednoduchú odpoveď.

Migranti nie sú jedna skupina. Niektorí utekajú pred konfliktmi. Iní pred politickou nestabilitou. Ďalší pred chudobou, nezamestnanosťou alebo pocitom, že doma nemajú budúcnosť.

A potom sú tu ľudia, ktorí jednoducho riskujú všetko, pretože veria, že aj neistý život v Európe je lepší ako istá stagnácia doma.

Reuters vo svojich rozhovoroch po udalostiach v Ceute ukázal práve túto zložitosť. Niektorí migranti hovorili o hlade a nedostatku príležitostí, iní však priznali, že ich rozhodnutie ovplyvnili najmä očakávania vytvorené cez sociálne siete.

Jeden z migrantov, Sudánec Mohamed Ahmed, podľa Reuters napriek zlým podmienkam zostal rozhodnutý pokračovať v snahe dostať sa ďalej do Európy.

Pre niekoho zvonka môže byť ťažké pochopiť, prečo človek zostáva pri cieli, ktorý vyzerá nedosiahnuteľne.

Lenže migrácia nikdy nie je iba ekonomická kalkulácia. Je to aj psychológia.

Človek, ktorý už opustil domov, často nemyslí v kategóriách „vyhral som alebo prehral som“.

Myslí: „Nemôžem sa vrátiť tam, odkiaľ som odišiel.“

Top 10 európskych krajín s najvyššou znalosťou angličtiny

Starý problém v novom storočí

Najväčšia irónia Ceuty spočíva v tom, že mesto, ktoré kedysi ovládalo obchodné cesty medzi kontinentmi, dnes kontroluje pohyb ľudí medzi dvoma svetmi.

Pred šesťsto rokmi tu Portugalci stavali pevnosti, aby získali prístup k Afrike. Dnes tu Európa stavia ploty, aby kontrolovala vstup z Afriky.

Technológia sa zmenila. Motivácia ľudí zostala rovnaká. Lepší život. Viac bezpečnosti. Viac možností.

Ceuta je preto oveľa viac než iba migračný problém. Je zrkadlom sveta, v ktorom stále existuje obrovská priepasť medzi miestom narodenia a miestom príležitostí.

Na jednej strane stoja európske zákony, hranice a obavy z nekontrolovanej migrácie.

Na druhej strane ľudia, ktorí sú ochotní riskovať život kvôli niekoľkým kilometrom vody.

A medzi nimi stojí malé španielske mesto, ktoré sa už šesť storočí snaží presvedčiť dejiny, že môže patriť jednému svetu, hoci geograficky leží v druhom.

Možno práve preto je Ceuta taká fascinujúca. Nie je iba miestom na mape. Je miestom, kde sa stretáva minulosť s budúcnosťou.

A kde jedna stará pevnosť stále stráži najťažšiu otázku modernej Európy: Kde sa končí hranica a kde sa začína nádej.

X XX

MAĎARSKO  POTŘEBUJE HODNÉ VODY  PRO  ELEKTRÁRNU