Duševne chorí vo vysokej politike: boli, sú aj budú? Na Západe už nie je pre nádejného poslanca, ministra alebo premiéra problém verejne priznať, že je homosexuál alebo že v mladosti užíval kokaín. Ale božechráň, aby verejne odhalil duševnú chorobu. U nás je vo vysokej politike naďalej tabu aj iná sexuálna orientácia, aj „matroš“ pre vlastnú spotrebu. Priznanie depresie alebo nebodaj bipolárnej poruchy sa však rovná politickej samovražde.

A tak až po čase vyjde najavo, že kandidát by zrejme prepadol na povinných testoch duševnej spôsobilosti. Najnovšie sa ich v Spojených štátoch domáha Nikki Haleyová, bývalá veľvyslankyňa USA v OSN, ktorá bojuje o prezidentskú nomináciu za Republikánsku stranu. Vyšetreniu by sa podľa nej mali podrobiť iba uchádzači starší ako 75 rokov (ona sama má 52). Mieri očividne na Joea Bidena a Donalda Trampa.

Keď Haleyová prišla pred rokom prvýkrát so svojím nápadom, uskutočnila agentúra Morning Consult prieskum, čo si o tom myslia americkí voliči. Až 74 percent oslovených by s testami súhlasilo, ale rozšírili by ich na všetkých prezidentských kandidátov. A niektorí aj na všetkých kongresmanov. Dovolíme si predpokladať, že u nás by podobný prieskum dopadol rovnako, hneď sa však vynára niekoľko otázok:

Vie si niekto predstaviť legislatívu, ktorá by niečo také umožnila? Kto by ju schválil, kto v praxi napĺňal a najmä – kto a ako by presadil rešpektovanie výsledkov takýchto testov v praxi?

 Odvážny Thomas Eagleton

Americký publicista Alex Thompson (čoskoro vyjde v USA jeho kniha o Bidenovi) položil takmer pred desiatimi rokmi verejnosti rečnícku otázku: „Mohla by si Amerika zvoliť duševne chorého prezidenta?“ A sám si odpovedal: „Áno, v skutočnosti sme to už asi urobili.“

Thompsonova analýza vyšla v denníku Politico dva roky pred nástupom Donalda Trumpa do prezidentského úradu. Venoval sa v nej starším prípadom, keď sitom volieb úspešne prešli zjavne psychicky narušení a aj na rôzne duševné ochorenia liečení americkí politici či dokonca štátnici. Medzi nimi však našiel jediného politika, ktorý odstúpil z volebnej súťaže po tom, čo musel priznať, že sa opakovane podrobil psychiatrickej liečbe.

V júli 1972 nominovala Demokratická strana do volieb za viceprezidenta vtedy 42-ročného senátora zo štátu Missouri Thomasa Eagletona. Prezidentským kandidátom bol senátor George McGovern, za republikánov sa uchádzal o znovuzvolenie Richard Nixon.

Mohla by si Amerika zvoliť duševne chorého prezidenta? Áno, v skutočnosti sme to už asi urobili.

Alex Thompson, publicista

Na Eagletonov problém upozornil redakciu denníka New York Times nejaký anonym. Senátor informáciu novinám potvrdil, a priznal, že v uplynulých dvanástich rokoch sa dvakrát liečil na depresiu elektrickými impulzmi. Mýlil sa, ak si myslel, že verejné vyhlásenie s týmto priznaním ho zachráni.

Nixonovi ľudia začali totiž hneď upozorňovať, že do Bieleho domu sa môže dostať človek s duševnými problémami a bude mať pod kontrolou jadrové zbrane. Po dohode s McGovernom, ktorý o jeho liečbe predtým nevedel, Eagleton radšej odstúpil z volebnej súťaže, čo však vnieslo do McGovernovej kampane chaos a voľby prehral vo väčšine štátov.

„Prípad Eagleton vymazal všetky pochybnosti o tom, či psychické ochorenie a jeho liečba môžu mať zničujúce politické dôsledky,“ zhrnul Thompson. „Môžu.“

„A verejné priznanie psychiatrickej liečby je politicky nevyliečiteľné,“ dodáva Burton Lee, bývalý osobný lekár prezidenta Georgea Busha staršieho.

 Kráľ s penou na ústach

Psychické poruchy a duševné choroby postihovali vládcov odnepamäti. Niektorí sa s nimi už narodili. Ak sa obmedzíme na novovek, asi najznámejším európskym panovníkom, ktorý trpel „šialenstvom“, bol anglický kráľ Juraj III. Za jeho vlády prišla krajina o značnú časť bohatstva a stratila kolónie v Amerike.

Historické výskumy ukázali, že pravdepodobne trpel maniodepresívnou psychózou, dnes by sme povedali – bipolárnou poruchou. Liečili ho na úrovni vtedajšieho poznania medicíny – horcom bezbyľovým. V súčasnosti sa táto bylinka s fialovomodrým kvetom používa na potláčanie migrény a kŕčov. V manickej fáze, ktorej frekvencia s vekom rástla, mal Juraj veľké bolesti a penu okolo úst. Nakoniec sa musel stiahnuť do ústrania.

Duševné choroby sa často vyskytovali v dynastii Habsburgovcov, ktorá vládla v Uhorsku (a teda i našim predkom) dovedna tri storočia. Podľa známeho českého neurológa, profesora Ivana Lesného, ktorý týmto panovníkom venoval knihu, významnú úlohu pri tom zohrali príbuzenské sobáše, keď sa sesternice vydávali za bratrancov a podobne.

 „Za celú existenciu tejto dynastie sa neobjavil nadpriemerný jedinec, skôr to bol rod čudákov a psychopatologických osôb,“ tvrdí Lesný. Ako príklad uvádza následníka trónu Františka Ferdinanda d’Este. Atentát naňho v Sarajeve koncom júna 1914 viedol k prvej svetovej vojne. „Jednoznačne išlo o človeka emočne labilného, agresívneho psychopata s hraničnou maniodepresivitou,“ tvrdí autor.

Králi, cisári a cári svoje tróny dedili, zatiaľ čo prezidentov si v moderných demokraciách volia priamo občania, prípadne ich zvolení zástupcovia v parlamentoch. Do hláv kandidátov však nevidia a pred voľbou nemajú o nich k dispozícii ani objektívne hodnotenie odborníkov. Pravdu sa dozvedajú spravidla neskôr, niekedy až po ich smrti a sprostredkovane.

 Viacerí prezidenti bojovali najmä s depresiou. Aj veľký Abraham Lincoln bol známy svojou melanchóliou. Mával takú hlbokú depresiu, že uvažoval o samovražde a trávil celé týždne pripútaný na lôžko. Uvádza to jeho životopisec Michael Beschloss. V 19. storočí antidepresíva ešte nevynašli, a tak ho liečili tým, čo bolo poruke. „Nanešťastie pre Lincolna išlo o jedovatú kombináciu mletej ortuti, ružovej vody a medu,“ priblížil historik.

V dejinách sa však vyskytli prípady, keď rôznymi ochoreniami trpiace hlavy štátov sa celé mesiace neukazovali na verejnosti, ležali v posteli a predstierali, že naďalej vykonávajú úrad. Ak ostaneme v Spojených štátoch, tak to bol predovšetkým prípad ich 28. prezidenta Woodrowa Wilsona.

Keď v októbri 1919 prekonal mozgovú mŕtvicu a ochrnul na ľavú polovicu tela, trávil sedem mesiacov v zatemnenej miestnosti, nedokázal čítať ani diktovať, nezúčastňoval sa na zasadnutiach kabinetu. A Biely dom o tom mlčal.

Ako niečo také dokázal utajiť?

Otázkou sa vo svojich publikáciách zaoberal aj britský politik a lekár so špecializáciou na neurológiu a psychiatriu David Owen. Podľa jeho zistení sa o dôkladné blokovanie informácií postarali najmä Wilsonov osobný lekár a prezidentova manželka Edith. Bola jediným spojivom s kabinetom a jedine ona rozhodovala, čo je natoľko dôležité z vládnych záležitostí, odkazov, žiadostí a podobne, aby to konzultovala s manželom. Ostatné „zúradovala“ sama, vďaka čomu Wilson v riadnom termíne dokončil svoje funkčné obdobie.

Tlak v Bielom dome presahuje všetko, na čo sú ľudské bytosti stvorené.

David Axelrod, hlavný poradca prezidenta Baracka Obamu

V dejinách Československa sa čosi podobné podarilo najbližšiemu okoliu prvého prezidenta Tomáša G. Masaryka. Koncom mája 1934 ho parlament zvolil už po štvrtýkrát (!) do najvyššej ústavnej funkcie, hoci len tri týždne predtým mal záchvat mozgovej mŕtvice. Jeho osobný lekár Adolf Maixner upozorňoval premiéra Jana Malypetra i ministra Edwarda Beneša ešte pred voľbou, že prezident prestal hovoriť po česky, uprednostňuje angličtinu, oslepol na ľavé oko a nedokáže sa podpísať (neskôr používali špeciálnu pečiatku s jeho podpisom).

Masaryka napriek tomu opätovne zvolili „v záujme stability štátu“. Čelní politici prvej republiky sa totiž nedokázali zhodnúť na jeho nástupcovi.

V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch 85-ročný Masaryk neopúšťal svoje sídlo v Lánoch. Ako sa jeho zdravotný stav prejavil na mentálnej kondícii a úsudku? „Zažíval hlbokú depresiu zo svojej invalidity,“ spomínal prezidentov osobný tajomník Antonín Schenk.

Až v polovici decembra 1935 mohol Masaryk konečne abdikovať, lebo jeho nástupca Beneš mal už v parlamente dostatočnú podporu.

 Masarykovou kalváriou si prešiel aj ďalší československý prezident, generál Ludvík Svoboda. Do úradu nastúpil v apríli 1968, teda na začiatku Pražskej jari. Mal vtedy 73 rokov a voľbe predchádzali diskusie, v ktorých viackrát zaznelo, či je v tomto veku schopný vykonávať takú náročnú funkciu, navyše v takej hektickej dobe.

Lekári potvrdili, že je toho schopný, hoci na zdraví generála sa nemohli nepodpísať jeho frontové traumy z oboch svetových vojen.

Len najbližší vedeli, že Svobodu trápili obličkové kamene a mal veľké bolesti aj počas samotnej voľby. Ale parlament ho zvolil takmer jednomyseľne, pričom išlo o prvú tajnú voľbu hlavy štátu od roku 1948. Navyše generál nebol ani členom ÚV KSČ, čo sa predtým považovalo za čosi nepredstaviteľné.

Svobodovmu zdraviu nepomohli ani dramatické udalosti spojené s okupáciou Československa a normalizáciou. „Nervová záťaž a fyzické vyčerpanie počas celého roku 1968 i nasledujúci vývoj oslabovali jeho organizmus,“ konštatoval historik Vladimír Kadlec. „Nie je však jasné, odkedy sa začal zhoršovať Svobodov duševný stav.“

V júni 1972 ho postihla mozgová príhoda a opakovali sa výpadky krátkodobej pamäti. Preto odmietal ponuku kandidovať druhýkrát. Koncom marca 1973 generála napriek tomu opakovane zvolili za prezidenta republiky! O rok prekonal pľúcny infarkt s ďalšími komplikáciami. Lekári rodine oznámili, aby sa pripravila na najhoršie. Svoboda sa však pozviechal, vyšiel z nemocnice, ale prejavil želanie odstúpiť z funkcie. Ako reagoval generálny tajomník Gustáv Husák? Rodine oznámili, že by to bolo nežiaduce a že najprv treba zmeniť jeden ústavný zákon. Stalo sa tak až v jari 1975.

 „Ako sa zbaviť toho magora“

V politických kruhoch USA sa zvykne hovoriť, že človek musí byť blázon, aby kandidoval za prezidenta. Podľa Davida Axelroda, hlavného poradcu prezidenta Baracka Omamu, „tlak v Bielom dome presahuje všetko, na čo sú ľudské bytosti stvorené“.

Potvrdzuje to aj biografia Richarda Nixona od historika Evana Thomasa. Nixon počas svojho prezidentovania trpel v dôsledku neprestajného stresu psychickými problémami. Snažil sa ich utopiť v alkohole, pil najmä večer. V roku 1973 začal pravidelne užívať válium na tlmenie úzkosti.

Lekárnička v Bielom dome sa však na základe Thomasových zistení začala plniť psychotropnými liekmi už za vlády Johna Kennedyho a jeho nástupcu Lyndona Johnsona.

Známy americký intelektuál Arthur Schlesinger ml., ktorý mal blízko k Bielemu domu, si v denníku poznamenal, ako sa vrcholní poradcovia Johnsona dohadovali, či je prezident klinicky paranoidný alebo maniodepresívny. Zároveň sa rozčuľoval nad tým, že nejestvuje „ústavný postup, ako sa s podobnými magormi vyrovnať“.

Dvaja Johnsonovi asistenti navštívili troch známych psychiatrov, aby s nimi konzultovali šéfovo čudné správanie. Všetci traja nezávisle od seba vyhodnotili ich popis ako učebnicový príklad paranoidnej dezintegrácie osobnosti.

 Kým americkí prezidenti zaháňali stavy úzkosti a depresie takými liekmi ako boli Librium, Stelazin, Diazepam a neskôr Prozac, lídri za železnou oponou sa liečili alkoholom.

O Josifovi Stalinovi je známe, že nikto ho nevidel opitého „na mol“, zato lekári mu prinajmenšom dvakrát prikazovali mierniť sa v pití. Očití svedkovia po rokoch podrobne opisovali nočné Stalinove „žúry“ na jeho „dači“ v Kuncove. Vodka a koňak tam vraj tiekli prúdom. Stalin si miešal biele a červené kachetinské víno, ale hostí nútil, aby sa opíjali tvrdým alkoholom. Jeho osobný lekár Ivan Valedinskij spomínal, že po jednej takejto nočnej zábave sa prebral – sám nevedel ako – kdesi v zaprášenom podkroví.

Stalin nie náhodou obdivoval Winstona Churchila, koľko toho britský premiér znesie. Ešte pred raňajkami si dával deci neriedenej whisky a pred obedom fľašu šampanského. Večer si doprial pre zmenu víno, dokonca portské. A vraj nikdy sa neopil, mal to, skrátka, pod kontrolou.

To prvý komunistický prezident v ČSR Klement Gottwald alkoholu doslova prepadol a v posledných rokoch vládnutia bol z neho opilec. Ešte v roku 1947 mu lekári zistili rozsiahlu výduť hrudnej aorty. Táto choroba sa nezlučovala s konzumáciou liehových nápojov. Preto ho osobný prezidentov lekár Vladimír Haškovec sprevádzal na recepciách a odoberal mu poháre.

V roku 1951 Haškovec skončil v base, podobne ako dvaja Stalinovi lekári. Český historik Karel Kaplan zistil, že Gottwald už vtedy vynechával aj dôležité schôdzky a uzatváral sa pred svetom v prítmí svojej pracovne. Boli to časy zinscenovaných súdnych procesov, Gottwald potvrdzoval svojím podpisom rozsudky smrti najbližším súdruhom, napríklad Rudolfovi Slánskemu.

„Nemohol sa však zbaviť pocitu, že mu Moskva neverí a že i na ňom leží tieň podozrenia,“ predpokladá historik. „Bol dokonca presvedčený, že ho Stalin dal odpočúvať.“ O to vernejšie plnil jeho pokyny.

 Komu odpustia „úlety“

Pred siedmimi rokmi vyšla v Spojených štátoch publikácia, v ktorej 27 expertov vrátane psychológov označilo Trumpa za patologického narcistu, sociopata či dokonca paranoika. Niektorí žiadali, aby sa dal vyšetriť, ďalší – aby sa rovno vzdal úradu.

Iní odborníci sa však excentrického prezidenta zastali. „Nejde o chorobu ani poruchu,“ tvrdili, „drsné či neohrabané maniere sú jeho štýlom komunikácie, ktorý vznikal v priebehu rokov.“

Trocha to pripomína kolektívny list slovenských psychiatrov – i ohlasy naň – z mája 1998 vtedajšiemu premiérovi a zároveň úradujúcemu prezidentovi (bol ním takmer poldruha roka) Vladimírovi Mečiarovi. Zapochybovali o jeho duševnom zdraví a vyzvali ho, aby odstúpil z politiky.

Verejným tajomstvom boli jeho výbuchy hnevu alebo zmiznutia aj na niekoľko dní nevedno kam, hoci mal nabitý pracovný program. Hovorilo sa tomu, že „odišiel za medveďmi“. Vraj iba Mečiarovi blízki vedeli, kde sa zdržiaval. Vedeli, ale nepovedali.

 O Igorovi Matovičovi po jeho opakovaných „úletoch“ kritici rozchýrili, že sa pravidelne preliečuje v súkromnej psychiatrickej klinike kdesi v Rakúsku. A čo sa stalo? Dnes kandiduje za prezidenta Slovenskej republiky.

Ronalda Reagana jeho konkurenti podozrievali, že má Parkinsonovu alebo Alzheimerovu chorobu. Mal ho prezrádzať tras rúk a občasná zábudlivosť. Na výzvu verejnosti sa preto pred druhým zvolením do najvyššej funkcie dal vyšetriť, ale nič také mu lekári údajne nezistili. Až v roku 1994, keď už bol päť rokov na politickom dôchodku, Reagan priznal, že má Alzheimera.

Zrejme platí, že dejiny hodnotia politikov podľa výsledkov ich činnosti. Takým, čo dokázali veľké veci pre svoj národ či dokonca ľudstvo, sa aj všeličo odpustí. Vrátane občasného „bláznenia“./agentury/

X X X

Čaputová: Premiér Fico mi poslal list, ako má vyzerať moje veto. Uistil ma tak, že by nemalo zmysel

Zuzana Čaputová vysvetľovala svoje kroky v súvislosti s podpísaním novely Trestného zákona. Zároveň ozrejmila, s akými námietkami sa obrátila na Ústavný súd.

Prezidentka Zuzana Čaputová uplynulý piatok oznámila, že kontroverznú novelu Trestného zákona, ktorá okrem iného ruší špeciálnu prokuratúru a znižuje sadzby či premlčacie lehoty pri rôznych trestných činoch, nebude vetovať.

Namiesto toho ju podpísala a obrátila sa s ňou na Ústavný súd. Na tento krok okamžite reagovala vládna koalícia, ktorá si ho vysvetlila tak, že prezidentka s novelou súhlasí.

Ako to v skutočnosti vlastne je? Túto otázku v relácii Markízy Na telo v nedeľu zodpovedala hlava štátu Zuzana Čaputová.

Jej dilemu vyriešil premiér

Prezidentka pripomenula, že jej postoj k navrhovanej zmene, respektíve už schválenej novele, bol od začiatku kritický.

„Tesne po tom, ako bol zákon v parlamente schválený, moja reakcia bola, že urobím všetko, čo je v rámci mojich právomocí možné, aby som novela dala na Ústavný súd, aby ju posúdil a aby mal možnosť pozastaviť jej účinnosť. Nevyhnutným predpokladom bolo, že som tento zákon musela podpísať,“ uviedla.

Zuzana Čaputová priznala, že mala aj druhú možnosť, a to zákon vetovať.

„V takom prípade by som však musela mať dôveru, že to veto má zmysel. Premiér Fico ma však v liste, ktorý mi poslal, jednoznačne uistil, že veto by nemalo zmysel, pretože by sa zaoberali iba jedinou námietkou, a to sú premlčania násilných trestných činov, a aj to iba v prípade, že by som to namietala v nimi stanovenej forme, ktorú mi doručil ako prílohu toho listu,“ uviedla prezidentka.

Podľa jej slov Fico vylúčil, že by sa vláda zaoberala akýmikoľvek inými námietkami, ktoré by mohli byť predmetom jej veta.

Ak by sa prezidentka rozhodla zákon vetovať, poslanci by mali plne v rukách lehotu, v ktorej by o vete rozhodli.

„Je veľmi pravdepodobné, že by o ňom rozhodli 14. marca, teda deň pred účinnosťou zákona a na Ústavný súd by som sa tak pred účinnosťou zákona vôbec nedostala,“ priblížila Čaputová.

Podľa vlastných slov sa tak ocitla pred dilemou. Buď mohla zákon podpísať, dať na Ústavný súd a veriť, že sa táto inštitúcia dostane k slovu ešte pred nadobudnutím účinnosti novely alebo mohla zákon vetovať, s tým, že bola vládnou koalíciou opakovane utvrdzovaná, že veto nemá zmysel.

„V tejto dileme som jednoznačne zvolila, že zákon podpíšem, napriek tomu, že nebolo vôbec jednoduché podpísať zákon, s ktorým nesúhlasím. Urobila som to však s vedomím toho, že je to nevyhnutný procesný krok na to, aby sa k slovu dostal Ústavný súd,“ zopakovala prezidentka.

Zároveň reagovala na slová premiéra, ktorý vyjadril obavy nad istotou, s akou prezidentka očakáva rozhodnutie Ústavného súdu v jej prospech. Podľa jeho názoru je to výsledok intenzívnej komunikácie medzi kanceláriou prezidentky a Ústavným súdom.

„Nemám žiadnu istotu o tom, ako rozhodne Ústavný súd, ja mám istotu o svojom kroku. Zároveň mám väčšiu istotu, že Ústavný súd si moje podanie aspoň prečíta a bude o ňom rozhodovať právne, a nie politicky, na rozdiel od poslancov v prípade uplatnenia práva veta,“ vyjadrila sa hlava štátu.

Vylúčila, že by mala s Ústavným súdom niečo dopredu dohodnuté a fakt, že premiér Fico spochybňuje integritu ústavných sudcov, označila za neprípustný.

Namietala aj výhody pre konkrétnych ľudí

Prezidentka v podaní na Ústavný súd poukazuje okrem iného aj na to, že zákon bol schválený v skrátenom legislatívnom konaní. Uznáva, že ide o legitímny nástroj vlády, avšak v tomto prípade podľa jej slov nebol dodržaný ani jeden z dôvodov na jeho uplatnenie.

„V riadnom legislatívnom procese je jednak iný časový priestor, v ktorom sa norma tvorí, do procesu sú prizývané iné subjekty, ale najmä ho v rámci medzirezortného pripomienkového konania môžu rôzne subjekty pripomienkovať,“ vysvetlila Čaputová.

Následne ho s týmito subjektmi musí ten, kto zákon pripravil, v rámci rozporového konania konzultovať. To znamená, že je ťažšie ignorovať zásadné pripomienky rôznych strán.

Ďalšou časťou prezidentkinho podania je námietka, že novelu tvorili ľudia, ktorí z neho budú mať osobnú výhodu. Ak novela vstúpi do platnosti, premlčia sa viaceré kauzy vrátane tých, ktoré sa spájajú s niekdajším ministrom financií za Smer Petrom Kažimírom či zakladateľom finančnej skupiny Penta a hlavným aktérom korupčnej kauzy Gorila Jaroslavom Haščákom.

„Je to zvláštny obraz, keď vládna koalícia v takej rýchlosti pripraví novelu, ktorá prináša osobné výhody konkrétnym ľuďom blízkym Smeru,“ podotkla Čaputová.

Premlčanie znásilnení

Prezidentka zároveň vyjadrila znepokojenie nad tým, aké dopady bude mať novela na život bežných ľudí, či už z hľadiska majetkových alebo násilných trestných činov.

V tomto kontexte reagovala aj na kontroverzné vyjadrenie poslanca za Smer Richarda Glücka, ktorý v parlamente vyhlásil: „Premlčacia doba začne plynúť momentom znásilnenia tej ženy. Tak asi o tom vie, všimne si to, keď ju niekto znásilní, a môže ten trestný čin nahlásiť.“

„Verím, že pán poslanec a ďalší, ktorí sa s týmto názorom stotožňujú, mali v uplynulých dňoch možnosť naštudovať si, čo sa deje s ľudskou psychikou po tom, ako k niečomu takémuto dôjde. Ja sama som veľmi blízko poznala osobu, ktorá bola v detstve, v piatich rokoch svojho veku, opakovane sexuálne zneužívaná a uvedomenie, že sa niečo také vôbec stalo, prišlo ďaleko neskôr. Môže za to psychologický efekt strachu, pocitu viny, toho, na čo poukazujú odborníci, že pre obete vôbec nie je také jednoduché ísť a riešiť to,“ dodala, aktuality.sk

X X X

Princ William sa zapojil do projektu okolo výstavby príbytkov

Cornwallské vojvodstvo predstavuje portfólio pozemkov, nehnuteľností a investícii v hodnote prevyšujúcej miliardu libier.

Následník britského trónu princ William sa zapojí do charitatívneho projektu, v rámci ktorého sa budú na juhovýchode Anglicka stavať príbytky pre ľudí bez domova. Informovali o tom v nedeľu tlačové agentúry PA Media a DPA.

Dvadsaťštyri nových domov postavia na predmestí mesta Newquay na pozemkoch patriacich Cornwallskému vojvodstvu, ktoré spravuje princ William ako vojvoda z Cornwallu.

Výstavba sa bude realizovať v spolupráci s miestnou dobročinnou organizáciou St Petrocs, ktorá sa už niekoľko desaťročí venuje ľuďom bez domova. Nové domy, ktoré budú poskytovať „dočasné ubytovanie vysokej kvality“, sa majú začať stavať v septembri a s dokončením prvých sa počíta na jeseň budúceho roka.

Súčasťou projektu majú byť aj kurzy a ďalšia podpora pre obyvateľov nových domov, aby sa mohli zamestnať a natrvalo sa vymaniť z cyklu bezdomovectva. Tento fenomén je v Británii v súčasnosti na vzostupe, aj v dôsledku absencie sociálneho bývania.

Cornwallské vojvodstvo preto plánuje ďalšie projekty aj v týchto sférach. V rámci nich majú na pozemkoch vojvodstva pri Favershame v grófstve Kent postaviť približne 875 sociálnych nájomných bytov a cenovo dostupných obydlí, uvádza sa vo vyhlásení vojvodstva.

Výnosy z týchto majetkov slúžia následníkovi britského trónu. Titul vojvodu z Cornwallu predtým zastával princ Charles a po jeho nástupe na britský kráľovský trón prešiel na jeho syna Williama, aktuality.sk

X X X

Báli sa viac Dubčeka alebo Havla? Z politického zákulisia novembra 1989

Ako na udalosti 17. novembra 1989 zareaguje vedenie komunistickej strany? Odpovie na čoraz masovejšie demonštrácie v uliciach silou alebo vyjednávaním s opozíciou? Otázka visela vo vzduchu celý týždeň.

Pre niekoho povestný a pre iného zlovestný „úvé“, čiže ústredný výbor 1,5-miliónovej Komunistickej strany Československa sa zvyčajne schádzal trikrát až štyrikrát v roku. Podľa stanov bol najvyšším orgánom strany medzi jej dvomi zjazdmi, ktoré sa konali spravidla každých päť rokov a okrem iného volili 150 členov ÚV KSČ.

Zasadnutia sa konali spravidla v Španielskej sále Pražského hradu v slávnostnej a pokojnej atmosfére. Napokon, prečo aj nie, veď rozhodnutia boli vopred pripravené, sekretariátom (ústredným aparátom) strany a prerokované predsedníctvom (politbyrom). Členovia „úvé“ o nich už len viac-menej formálne diskutovali a nakoniec jednomyseľne schvaľovali vopred starostlivo formulované uznesenia.

Tentoraz bolo všetko iné. A to aj čo sa týka kulís aj atmosféry. Bol piatok 24. novembra. V Prahe sa už štvrtý deň konali státisícové demonštrácie, sprevádzané štrnganím zväzkami kľúčov. Britskému politickému analytikovi Timothymu G. Ashovi to pripomínalo zvuk vydávaný čínskou chrámovou zvonkohrou. Vrcholili prípravy na generálny štrajk, ohlásený politickou opozíciou na 27. novembra. Heslom dňa bolo zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti.

Za týchto dramatických okolností sa teda predpoludním začalo mimoriadne zasadnutie ÚV KSČ. V budove straníckej vysokej školy, prezývanej „vokovická Sorbonna“ (podľa pražskej mestskej časti Vokovice) ho otvoril generálny tajomník Miloš Jakeš.

Odvtedy, čo unikla a medzi ľuďmi kolovala nahrávka s jeho prejavom na schôdzi straníckych funkcionárov 17. júla 1989, nevolali v národe Jakeša inak ako „kôl v plote“. V prejave totiž povedal, že ako takýto kôl si môžu pripadať komunisti bez podpory verejnosti. Na demonštráciách po 17. novembri preto Pražania volali: „Nechceme kôl v plote!“

 Teraz v úvodnom referáte sa Jakeš venoval v prvom rade zásahu polície proti študentom na Národnej triede, ale nezdalo sa, že by si z toho robil veľmi ťažkú hlavu. Uviedol, že bezpečnostné zložky museli zasiahnuť, lebo demonštranti opakovane neposlúchli rozkazy a zišli z dohodnutej trasy do centra Prahy. Údajná smrť študenta Martina Šmída sa nepotvrdila, pokračoval, ale vyvolala veľké nepokoje „medzi študentmi a časťou kultúrneho frontu“.

„Budeme sa musieť k tomu ešte vrátiť a dôkladne všetko analyzovať,“ pripustil generálny tajomník. Potom navrhol personálne zmeny v 12-člennom predsedníctve ÚV KSČ. Namiesto štyroch starších členov, ktorí sami požiadali o uvoľnenie (vrátane prezidenta Gustáva Husáka), navrhol nových. „Jedného sa nám však dosiaľ nepodarilo presvedčiť, aby funkciu prijal,“ priznal. Jakeš zrejme dúfal, že tým je vec vybavená. Ale nebola, vôbec nebola.

„Bitku na Václaváku ste prehrali“

KSČ sa do svojich posledných dní označovala za stranu robotníkov (to predovšetkým), roľníkov a pracujúcej inteligencie. Preto aj v zostave ÚV mali výrazné zastúpenie ľudia z výrobnej sféry – baníci, hutníci, zámočníci, tkáčky, dojičky a podobne. Často tam však boli len „do počtu“. Ak na zasadnutiach občas aj vystúpili, diskusné príspevky im pripravovali ľudia zo straníckeho aparátu a schvaľovali stranícki funkcionári.

Na zasadnutí 24. novembra akoby to už neplatilo. Po Jakešovom referáte sa rozprúdila búrlivá diskusia, v ktorej sa zriedkakedy čítalo z papiera. Prihlásení rečnili voľne, nesúvislo, a nekládli si servítku pred ústa. Straníckym bosom za predsedníckym stolom sa to zrejme nepočúvalo ľahko.

„Kde ste boli v sobotu a v nedeľu? Kde ste boli celý týždeň? Prečo je zasadnutie až dnes, aj to až na náš nátlak?“ pýtal sa rozhorčene baník Jaroslav Ondráček z Bane Jana Švermu na Žacléřsku. „A stále sa správate, ako keby sa nič nedialo. Pritom ide o veľa, o veľmi veľa. Bitku na Václaváku ste prehrali, preto navrhujem odstúpenie celého predsedníctva a sekretariátu strany.“

Ondráček sa vtedy nedozvedel, kde boli Jakeš a spol. večer v piatok 17. novembra a nasledujúci víkend. Až oveľa neskôr pri vyšetrovaní krvavých udalostí vyšlo najavo, že generálny tajomník oddychoval v straníckom rekreačnom zariadení na Slapoch. Na druhý deň v sobotu sa mu nedalo dovolať. Vtedajší šéf mestskej organizácie KSČ v Prahe Miroslav Štěpán tvrdil, že služba na ústredni ho odmietala prepojiť. Jakeš si vraj neprial, aby ho ktokoľvek vyrušoval.

Pre prívržencov konšpiračných teórií je to jeden z dôkazov, že novembrová revolúcia prebiehala od začiatku v réžii Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Veď telefónne ústredne v týchto zariadeniach obsluhovali eštebáci…

„Bol som doma v Galante a venoval som sa bežným rodinným veciam, keď ma okolo jedenástej upozornil syn, že rakúsky rozhlas vysielal mimoriadnu správu o situácii v Prahe – vraj tam prišlo k brutálnemu zásahu polície a jedného študenta pritom zavraždili,“ spomínal Ivan Knotek, vtedajší člen politbyra a jeden z tajomníkov ÚV KSČ.

Hneď volal do Prahy do hlavného ústredia strany. Od službukonajúceho pracovníka dostal odpoveď, že nič zvláštne sa nedeje a že z federálneho ministerstva vnútra nedostali žiadne informácie spomínaného druhu.

Sám Jakeš vo svojich pamätiach napísal, že o „mŕtvom“ študentovi sa dozvedel až v nedeľu predpoludním z telefonátu tajomníka Jana Fojtíka. „Požiadal som ho, aby to overil v ČTK, nemohol však v Prahe nikoho nájsť,“ uviedol Jakeš. Ale načo bolo treba takúto informáciu overovať v tlačovej agentúre, keď sú na to oveľa kompetentnejšie orgány?

Predsedníctvo ÚV KSČ sa zišlo v pondelok 20. novembra popoludní. To sa už protestné akcie preniesli z Prahy do ďalších veľkých miest v štáte vrátane Bratislavy. Politické vedenie sa obmedzilo na vyhlásenie, v ktorom vyjadrilo znepokojenie nad „vypätou situáciou posledných dní“ a vyzvalo školy, ktoré štrajkovali, aby obnovili vyučovanie.

Vráťme sa však do Vokovíc na mimoriadne zasadnutie ÚV KSČ. K Ondráčkovej výzve, aby odstúpilo celé politbyro vrátane generálneho tajomníka sa pripojili ďalší diskutujúci. „Ináč to nejde, musíme získať čas,“ poznamenal ktosi. Mimochodom, takáto požiadavka zaznievala už aj z námestí v Prahe a v Bratislave na prvých masových demonštráciách. Vynútenou rezignáciou starých komunistických vedení sa napokon už predtým začali revolučné zmeny v Poľsku, v Maďarsku a v NDR (bývalé východné Nemecko).

Podľa viacerých diskutérov bolo chybou, že vedenie strany hneď neodsúdilo policajný zásah na Národnej triede a nevyvodilo nejaké personálne závery ešte pred vyšetrením zákroku. „Na Západe v takomto prípade odstúpi policajný šéf alebo minister vnútra a situáciu to upokojí,“ upozornil František Štafa z pražského mestského výboru KSČ.

 Vasil Biľak, ktorý bol už vlastne dva roky v politickom dôchodku, ale ponechali mu aspoň miesto v ústrednom výbore, tvrdil, že nikdy nie je neskoro vysloviť ľútosť nad tým, čo sa 17. novembra stalo. A hneď aj navrhol text takéhoto vyhlásenia.

Medzitým však predsedajúci oznámil, že na Václavskom námestí sa už zišlo vyše 200-tisíc demonštrantov a že z balkóna Melantrichu má k nim prehovoriť aj Alexander Dubček. Diskusia na pléne sa zrazu začala uberať týmto smerom.

Ako zastaviť kontrarevolúciu

Zrazu sa ukázalo, že pre mnohých, najmä starších členov ÚV predstavuje Dubček väčšiu hrozbu ako Václav Havel. Dôvod? Naďalej symbolizoval Pražskú jar ’68 a pokus o demokratizáciu, proti čomu sa vtedy spoločne postavili.

„Myslím si, že nie je správne, aby sme to takémuto človeku umožnili, aby takýto človek vystúpil pred mládežou,“ povedala Justína Radimská, ktorá povedala, že zastupuje komunistov z okresu Mělník. „Ja neviem, akým spôsobom, ale treba mu v tom zamedziť,“ dodala.

Ozval sa Jakeš: „Bolo by dobre, keby jeho prejav aspoň televízia nevysielala, ale to je problém.“ Generálny tajomník tým nahral na smeč podpredsedovi federálnej vlády Matejovi Lúčanovi, ktorý mal pod palcom celoštátne médiá. „V televízii sa štrajkuje, technici odmietli poslúchať riaditeľa,“ oznámil Lúčan. „Vytiahli prenosové vozy do ulíc a všetko prenášajú. Tisíc dvesto ľudí štrajkuje…,“ upozornil. Do debaty sa prihlásil Gejza Šlapka, šéf bratislavskej mestskej organizácie: „Dubček včera vystúpil na zhromaždení v Bratislave. Hovoril o šesťdesiatom ôsmom, ako im to vtedy znemožnili a vcelku vyzýval zachovať pokoj. Podľa mňa ani tu v Prahe nemôže nič horšie povedať. Nech vystúpi a prejaví sa…“

Nejde o kontrarevolúciu, ide o výraz občianskej nespokojnosti s nami, so spôsobom nášho vládnutia.

Lubomír Štrougal

Potom sa diskusia pre zmenu zvrtla na otázku, či to, čo sa práve deje na námestiach, je už kontrarevolúcia alebo ešte nie. Lubomír Štrougal, ktorý ešte pred rokom bol predsedom federálnej vlády, tvrdil, že nie: „Nejde o kontrarevolúciu, ide o výraz občianskej nespokojnosti s nami, so spôsobom nášho vládnutia.“ Preto treba pristúpiť k zásadným reformám, ktoré však možno uskutočniť len pod vedením nových lídrov.

Ozvali sa hlasy, že „kontra“ už prenikla aj do ústredného výboru. Štěpán napadol federálneho premiéra Ladislava Adamca, že 22. novembra prijal predstaviteľov opozície (Jana Rumla a ďalších) u seba doma bez súhlasu straníckych orgánov. „Dotklo sa ma, že som sa o tom dozvedel až z novín.“ Vzápätí sa prihlásil Adamec a pohrozil, že odstúpi z pozície premiéra. A odmieta byť ďalej členom predsedníctva ÚV KSČ.

Aj Biľak bol presvedčený, že „kontra“ dvíha hlavu a dovoľuje si čoraz viac. Preto treba proti nej zasiahnuť tvrdo a rázne. Isteže, už nie tak ako v auguste 1968, lebo v Kremli šéfuje Michail Gorbačov. V pléne sa o tom nahlas nehovorilo, ale prinajmenšom najvyšší funkcionári KSČ už museli vedieť o postoji Moskvy. Ešte v pondelok Jakeša informoval o nesúhlase Kremľa s použitím sily pri potláčaní nepokojov sovietsky veľvyslanec v Prahe Viktor Lomakin i špeciálny Gorbačovov emisár Valerij Musatov. Ten sa potom stretol aj s Adamcom a s ľuďmi z vedenia opozičného Občianskeho fóra.

Veliteľ Strednej skupiny vojsk v ČSSR dostal zároveň rozkaz držať jednotky v kasárňach za všetkých okolností. Ale veď okrem sovietskej tu ešte bola Československá ľudová armáda (ČSĽA), vojská ministerstva vnútra a napokon i Ľudové milície – „oceľová päsť KSČ“, ako ich prezývali. Biľak sa odvolal na francúzsky príklad z leta 1968: „Pamätáme sa, aké obrovské manifestácie boli v Paríži, študenti obsadili operu, de Gaulle sa však nerozpakoval vrátiť z cudziny, vytiahnuť tanky do ulíc Paríža a všetko zlikvidovať.“

Ak to nepôjde po dobrom, tak po zlom, ale oznamovacie prostriedky im musíme zobrať z rúk.

Milan Václavík, minister obrany

Biľaka podporil minister obrany Milan Václavík, ktorý bol aj členom ÚV. „Navrhujem uviesť do bojovej pohotovosti armádu, Verejnú bezpečnosť, milície, aby tieto zložky boli pripravené, keď k niečomu príde, veci riešiť,“ povedal. „Nie je možné, súdružky a súdruhovia, čakať, kým nám niečo neurobia,“ vystríhal. Václavík sa hneval najmä na „vyčíňanie“ štátnych médií, rozhlasu a televízie: „Ak to nepôjde po dobrom, tak po zlom, ale oznamovacie prostriedky im musíme zobrať z rúk.“

Oveľa neskôr vyjdú najavo fakty o pripravovanej akcii pod kódovým označením Vlna. Išlo napríklad o nasadenie sto odborných pracovníkov do Československej televízie (príslušníkov ČSĽA), ktorí by nahradili štrajkujúcich technikov.

Ktosi navrhol, aby mestský výbor zorganizoval na Václaváku veľkú antimanifestáciu pražských robotníkov za politiku KSČ. Štěpán vzápätí radil nerobiť to za žiadnych okolností. Ozvali sa aj ďalšie hlasy proti tejto myšlienke. Vysvitlo, že väčšina robotníkov v ČKD Praha je za generálny štrajk a že sa nedarí zorganizovať ani milicionárov. Jaroslav Jíša z pražského podniku Mitas vyrozprával čerstvý zážitok: „Som aj člen milícií, vyhlásili sme pohotovosť, ale z 30 ľudí prišlo desať, a z nich len šiesti boli ochotní niečo robiť.“

Na chvoste udalostí

Okolo pol siedmej večer predsedajúci plénu oznámili, že na Václavskom námestí odznel návrh, aby sa demonštranti po skončení mítingu dali na pochod smerom k straníckej škole do Vokovíc. Aby ich počuli aj členovia ústredného výboru.

Zdá sa, že práve po tomto intermezze dostalo zasadnutie rýchlejší spád. O nejakú polhodinu znovu vystúpil Jakeš s tým, že predsedníctvo, sekretariát a všetci tajomníci vrátane generálneho sa rozhodli vzdať svojich funkcií. „Aby mohlo byť obnovené a zvolené vedenie strany,“ vysvetlil. Čiže odstúpia už nie štyria, ale všetci.

A koho teda postaviť na čelo? Ktosi navrhol Karla Urbánka, pôvodným povolaním výpravcu na železnici. V poslednom čase viedol stranícku prácu v Čechách a na Morave. Ďalší vyzdvihol Štrougala, ako najvhodnejšieho kandidáta pre krízové situácie. Vtedy prvýkrát vstúpil do diskusie Husák a postavil sa proti „reklame“ Štrougalovi. „Proste tak: Začíname novú etapu, začnime ju s novým človekom,“ zdôvodnil a podporil kandidatúru veľmi nevýrazného Urbánka. O dva roky, už ako dôchodca, to Husák označil za chybu. „Mýlil som sa,“ priznal v rozhovore s historikom Viliamom Plevzom.

Za nového generálneho tajomníka zvolilo plénum Urbánka v pomere hlasov 130¤:¤7. Čo na to Kremeľ a Moskva? Gorbačovovi trvalo nezvyčajne dlho, až tri dni, kým poslal novozvolenému lídrovi „bratskej“ komunistickej strany gratulačný telegram.

Pôsobil dojmom poslušného malého človeka, ktorý sa kamsi dostal, čomu veľmi nerozumie a je trošku zúfalý a žobre o pomoc…

Václav Havel o Karlovi Urbánkovi

Urbánek bol v ďalších dňoch dosť ústretový voči domácej opozícii. Pri prvom stretnutí s Havlom sa „vyznamenal“ tým, že ho požiadal o autogram do knižného vydania jeho divadelnej hry Audiencia. „On bol trochu pomätený,“ rozprával členom krízového štábu Občianskeho fóra po rokovaní s Urbánkom budúci prezident. „Pôsobil dojmom poslušného malého človeka, ktorý sa kamsi dostal, čomu veľmi nerozumie a je trošku zúfalý a žobre o pomoc…“

Medzitým sa uskutočnil výstražný dvojhodinový generálny štrajk v celej republike a parlament vyškrtol z ústavy článok o vedúcej úlohe KSČ.

Ale rozbúreným námestiam už Jakešova hlava nestačila. Volala po prezidentovej, po Husákovej aj po Adamcovej hlave. Poldruhamiliónová strana sa ocitla na chvoste udalostí.

 Občianske fórum vedené Havlom požiadalo pri prvom okrúhlom stole Adamca, aby do 3. decembra zásadným spôsobom rekonštruoval svoju vládu. S jej novou podobou opozícia nesúhlasila, Adamec napokon odstúpil z funkcie a vo vláde vedenej Slovákom Mariánom Čalfom už boli komunisti v menšine. Husák o týždeň ešte stihol vymenovať nový kabinet a vzápätí podal demisiu. Bol to začiatok konca takzvaného reálneho socializmu. Bývalému režimu zvonil umieračik…

Novembrové udalosti v Bratislave

• 16. 11. 1989 – Bratislavou kráča sprievod vysokoškolákov k budove ministerstva školstva. Požadujú začatie dialógu o problémoch školstva.

• 19. 11. 1989 – V bratislavskej Umeleckej besede sa koná zhromaždenie asi 500 účastníkov k pražským udalostiam zo 17. novembra. Na záver sa utvorila skupina, ktorá predstavovala jadro budúcej Verejnosti proti násiliu (VPN).

• 20. 11. 1989 – Ďalšie verejné zhromaždenie v Umeleckej besede. Martin Bútora na ňom číta prvé programové vyhlásenie VPN.

• 21. 11. 1989 – Schôdza umelcov Slovenského národného divadla. Pripájajú sa k štrajku pražských divadelníkov. Študenti VŠMU vyhlasujú okupačný štrajk.

• 22. 11. 1989 – Pred Justičným palácom v Bratislave sa zišlo 15-tisíc ľudí žiadajúcich slobodu pre Jána Čarnogurského, posledného obvineného z takzvanej bratislavskej päťky. Na zhromaždení po prvýkrát takmer po dvoch desaťročiach verejne vystúpil Alexander Dubček, ktorý prišiel na pojednávanie ako svedok. Popoludní sa na Námestí SNP konal prvý 100-tisícový míting, na ktorom odzneli požiadavky študentského hnutia a ďalšie vyhlásenia.

• 23. 11. 1989 – Politické vedenie vtedajšej SSR odsúdilo masové demonštrácie, ako aj požiadavku – chceme vstup do televízie a tlače. Po rokovaniach s vedením bratislavského štúdia a s jeho zamestnancami, ktorí pohrozili štrajkom, sa spravodajstvo začalo venovať aj mítingom VPN.

• 24. 11. 1989 – konal sa tretí míting VPN na Námestí SNP. Zazneli na ňom informácie o pripravovanom generálnom štrajku. Bratislavské televízne štúdio prinieslo prvý otvorený dialóg medzi riaditeľmi veľkých priemyselných podnikov a predstaviteľmi VPN.

• 25. 11. 1989 – V ďalšom naživo vysielanom televíznom dialógu sa zástupcovia VPN chceli stretnúť s predstaviteľmi slovenských straníckych a štátnych orgánov. Tí však do televízie neprišli, a tak diskutovali iba osobnosti občianskeho hnutia. Požadovali odstránenie vedúcej úlohy komunistickej strany a slobodné voľby.

• 26. 11. 1989 – V Bratislave sa koná mimoriadne zasadnutie ÚV KSS – presne napoludnie sa koná aj na Slovensku manifestačný generálny štrajk. Na piatom mítingu VPN prehovoril aj Ján Čarnogurský, oslobodený z väzenia. Z tribúny na Námestí SNP prvýkrát zaznela pieseň Ivana Hoffmana Sľúbili sme si lásku. V noci vychádza z rotačky čerstvé vydanie Pravdy s uznesením ÚV KSS, ktoré pod tlakom verejnosti požadovalo zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe strany./agentury/
• X X X

Duel Gašpara a Kolíkovej: Za konaním prezidentky vidím skrytú dohodu s Ústavným súdom, tvrdí Gašpar. Koalícia nechce umožniť zachrániť spravodlivosť, reaguje Kolíková

Je tu atmosféra, ako keby sme chceli vypustiť do ulíc tisíce pedofilov, tvrdí Gašpar. Napľuli ste znásilneným ženám do očí, reaguje Kolíková.

Tibor Gašpar v diskusii tiež povedal: je za to, aby sa pri znásilneniach neposudzovalo len to, či sa žena fyzicky bránila, ale aj či nesúhlasila (doplnenie definície trestného činu znásilnenia o nielen vynútený, ale aj nesúhlasný čin), budú sa otvárať dohody s tzv. kajúcnikmi, niektorí sudcovia by mali čeliť disciplinárnym konania, koalícia má právo obštruovať v súvislosti s Ústavným súdom, pretože prezidentka zákon nevetovala, hoci s ním nesúhlasí

nevie s istotou povedať, že Ústavný súd rozhodne v prípade novely spravodlivo, jeho syn Pavol je ďaleko viac kvalifikovaný a nestranný na pozíciu šéfa SIS ako doterajší riaditelia

Mária Kolíková v diskusii tiež povedala:

nie je v demokracii v poriadku, že koalícia chce z rozhodovania vylúčiť Ústavný súd, prečo ženy nenahlasujú znásilnenie a ako im chcela pomôcť, keď bola ministerkou, ako vládne zmeny v trestnom procese sťažia potrestanie kriminálnikov

prečo zmeny v Trestnom zákone a zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry ohrozujú čerpanie eurofondov, že sa neobáva prípadných vyšetrovaní a stíhaní proti jej osobe, ktoré podľa nej naznačujú Gašparovci, má vážne pochybnosti, že Pavol Gašpar, syn Tibora Gašpara, by v pozícii šéfa SIS dodržiaval zákon

Tibor Gašpar vidí za konaním prezidentky skrytú dohodu s Ústavným súdom, čo v demokracii považuje za neprípustné. „Jej dnešné vyjadrenia hovoria o tom, ako keby mala niečo pred rokované na Ústavnom súde, čo je pre mňa úplne absurdné, pretože prejudikovala akýsi záver, ktorý by mohol súd vyrieknuť,“ hovorí Gašpar.

„Mám dojem, že som počula iné vyhlásenie pani prezidentky ako pán Gašpar, pretože ona nijakým spôsobom nepredpovedala ako rozhodne Ústavný súd,“ reagovala Mária Kolíková, s tým, že prezidentka jasne povedala, kde všade vidí v novele problém. „Jednoznačne je tam problém ohľadom premlčacích lehôt, nielen pre znásilnenie, ale aj vraždy, čo sa dotkne napríklad aj prípadu Daniela Tupého, hoci je už na súde,“ dodáva Kolíková.

Tibor Gašpar, ktorý bol spravodajcom novely v parlamente si za ňou, aj so skrátenými premlčacími lehotami pri násilných trestných činoch stojí. „Aj sama pani prezidentka povedala, že je vecou vládnej koalície ako budú nastavovať trestnú politiku štátu. Nastavujeme ju v súlade s aktuálnymi trendmi, požiadavkami a reagujeme na to, čo sa tu dialo tri roky. A nie je pravda, že by sa nemyslelo na obete a poškodených,“ obhajuje novelu Gašpar.

Na obete a poškodených sa podľa poslankyne Kolíkovej absolútne nemyslelo. „Som zvedavá, či by pán Gašpar vedel vôbec povedať aspoň jedno ustanovenie v prospech práv poškodených,“ hovorí. Naopak, poslankyňa upozorňuje, že vie priamo od advokátov aj obetí, že je množstvo prípadov, ktoré po novom nadobudnutí účinnosti novely zostanú nepotrestané. „Hovorila som s advokátmi, ktorí museli zavolať svojim klientkám, že hoci im je ľúto, ale ich oznámenie vzhľadom na právnu úpravu padne a to čo dosiaľ prekonali bolo zbytočné. Vy ste im, s prepáčením, normálne napľuli do očí,“ dodáva Kolíkova.

Podľa Gašpara je diskusia o novele prehnane emotívna, vzhľadom na štatistiku, koľko žien v skutočnosti nahlási znásilnenie po viac ako desiatich rokoch a či sú páchatelia v nich aj skutočne potrestaní. „Celá debata sa zužuje na premlčacie lehoty, skĺzava sa do osobných invektív a vytrháva sa z kontextu. Tu je systém štátnych orgánov, ktoré by mali chrániť ženy vo všetkých podobách, keďže sa zhodneme na tom, že normálna spoločnosť by mala chrániť slabších vrátane žien. Trestnoprávna politika je jedna časť, ale s tým súvisí práca psychológov, mimovládnych organizácií a ďalších k tomu, aby sa ženy nebáli nahlasovať takéto činy ihneď. Vtedy je to možné aj efektívne vyriešiť a páchateľa odsúdiť,“ tvrdí Gašpar./agentury/

X X X

CIA zistila, kto po atentáte na Heydricha vymyslel plán vypáliť Lidice

Archív americkej tajnej služby obsahuje dokument, ktorý zásadne mení pohľad na tragickú kapitolu dejín 20. storočia. Od bývalého významného nacistického predstaviteľa sa agenti CIA v roku 1959 dozvedeli o pozadí vypálenia Lidíc. Išlo o šialenú pomstu Nemcov za atentát na Reinharda Heydricha, ktorý vykonával funkciu ríšskeho protektora na okupovanom českom území.

Americkí spravodajcovia vypočúvali v decembri 1959 Heinza Pannwitza, ktorý bol hlavný vyšetrovateľ útoku proti Hitlerovmu obľúbencovi v Prahe. Atentát spáchali Jozef Gabčík (Slovák) a Jan Kubiš (Čech). Nenávidený Heydrich síce 27. mája 1942 prežil atentát, ale po operácii o osem dní v nemocnici zomrel.

Böhme bol krvavý pes protektorátu

Pannwitz vylúčil priamu zodpovednosť štátneho tajomníka úradu ríšskeho protektora Karla Hermanna Franka a Heydrichovho nástupcu Karla Daluegeho za masakru v Lidiciach. Americkým spravodajcom povedal, že všetka vina padá na hlavu Horsta Böhmeho. Fanatický nacista, ktorý mal hodnosť standartenführera, bol v protektoráte nadradený gestapu i kriminálnej polícii. S Heydrichom ho spájalo silné puto. „Böhme bol krvavý pes protektorátu,“ poznamenal Pannwitz, čím ho vlastne nepriamo prirovnal k Heydrichovi.

Pokračoval, že Böhme vstúpil v Drážďanoch do Hitlerovej politickej strany pred rokom 1933 a v tom období sa zapájal do pouličných bojov nacistov proti ich nepriateľom. Bez uvedenia dátumu spomenul, že Böhme prišiel s tajným komandom do Prahy ešte počas existencie medzivojnového Československa, aby sa podieľal na atentáte na Otta Strassera. Hitler (keď ešte neovládal Nemecko) sa s ním ocitol v spore, a preto ho v roku 1930 zo strany vylúčil. Strasser neskôr emigroval do Prahy, odkiaľ z rozhlasového vysielača šíril myšlienky proti nacistickému vodcovi.

Jedného nemeckého pracovníka rádiostanice, ktorú zničili, sa podarilo zabiť. Strasser zostal nažive. „Böhmeho údajne pri úteku do Nemecka postrelili do nohy, odvtedy krivkal,“ poznamenal Pannwitz s tým, že nacistickí pohlavári veľmi oceňovali, čo sa jeho komandu podarilo. Potom objasnil, kde sa Böhme prvýkrát stretol s nacistom, o ktorom ešte len bude neskôr reč: „Nikto nebol spokojný so slabým vzdelaním Böhmeho, preto absolvoval kurz pre vedúcich predstaviteľov gestapa. Počas neho sa zoznámil a skamarátil s mužom, ktorý sa potom stal šéfom gestapa v Kladne.“

Nepáčila sa mu odpoveď, vrátnika zbil telefónom

Pannwitz objasnil, prečo sa Böhme stal jedným z najbližších ľudí ríšskeho protektora. Keď v marci 1938 Nemci urobili anšlus Rakúska, Heydrich urobil nejakú chybu. Böhme prebral zodpovednosť za ňu na seba. „Odvtedy sa stal chránencom Heydricha,“ ozrejmil Pannwitz.

Priateľstvo s protektorom vytvorilo v jeho hlave pocit nedotknuteľnosti, až dokonca nadradenosti vo vzťahu k ostatným nemeckým predstaviteľom na okupovanom českom území. Mnohí z nich sa ho podľa Pannwitza obávali. Podotkol, že Böhme bol známy tým, že cez Prahu uháňal v červenom športovom aute rýchlosťou dosahujúcou najmenej 100 km/h. „Bol mužom, ktorý len preto, že sa mu nepáčila odpoveď vrátnika v najlepšom pražskom hoteli, zbil tohto zamestnanca telefónnym aparátom a poslal ho do koncentračného tábora, kde onedlho zomrel,“ upozornil Pannwitz.

Rozprávanie o Lidiciach začal pripomenutím listu, ktorý dostala mladá pracovníčka elektrotechnickej továrne v Slanom, čo je mesto v okrese Kladno. Poslal jej ho priateľ, ktorý žil v Lidiciach. Napísal v ňom, že sa tam skrývalo viacero československých výsadkárov, ktorých vyslala exilová vláda v Londýne. „Z neznámych dôvodov ukázala list majiteľovi fabriky,“ poznamenal Pannwitz. Vlastníkom továrne bol podnikateľ Jaroslav Pála, ktorý sa podľa Pannwitza asi obával, že ide o provokáciu. List jej zobral a odovzdal ho českým policajtom v Slanom. Tí ho posunuli gestapu v Kladne. „Toto bol začiatok zničenia Lidíc,“ podčiarkol Pannwitz.

Na gestape nepochodil, oslovil obávaného Böhmeho

Šéf kladnianskeho gestapa, čiže nacista, s ktorým sa Böhme zoznámil na zmienenom vzdelávacom kurze, sa obrátil na velenie nemeckej tajnej polície v Prahe. Pannwitz spresnil, že oslovil špeciálne oddelenie, ktoré sa venovalo agentom výsadkárom. „Šéf tohto úseku potvrdil, že podľa výpovedí zadržaných parašutistov nie je možné, aby sa do zavraždenia Heydricha zapojili muži, čo sa skrývali v Lidiciach.“ Dodal, že vedúci tohto oddelenia hodil oznámenie do koša ako zbytočné.

Zdalo by sa, že to mohla byť bodka za nezmyselnou kauzou. Šéf gestapa v Kladne však ešte ústne informoval o liste svojho kamaráta Böhmeho. Pannwitz konkretizoval, že nacista, ktorého nazval krvavým psom, získal informáciu o Lidiciach od svojho kamaráta 9. júna 1942. Keby sa to dozvedel iný deň, táto obec by možno neľahla popolom… Prečo?

Deviateho júna Frank a mnohí jeho najdôležitejší spolupracovníci (aj členovia protektorátnej vlády) odcestovali do Berlína na Heydrichov pohreb. Pannwitz upozornil, že počas neprítomnosti ostatných nacistov v Prahe Böhme niesol zodpovednosť fakticky za všetko, zvlášť za policajné záležitosti. „Nikdy sme sa nedozvedeli, či sa opil mocou, alebo sa chcel iba pomstiť za smrť svojho šéfa, keď vytvoril pre Lidice strašný plán. Obišiel Franka a informoval Himmlera o agentoch ukrývaných v Lidiciach a zároveň mu predložil svoj návrh,“ pokračoval. (Heinrich Himmler patril k najmocnejším mužom nacistickej ríše.)

Pannwitz ďalej povedal, že správa o chystanej masakre sa dostala k členom jeho výboru, ktorý vyšetroval atentát na Heydricha. Zašiel preto za šéfom gestapa v Prahe, aby ho presvedčil, že vypálenie Lidíc spojené s vraždami by bola hlúposť. „Upozornil som ho, že by vznikol symbol mučeníctva, nastala by hrozná vlna nepriateľskej propagandy a za týchto podmienok by sme nikdy neobjasnili zavraždenie Heydricha,“ uviedol Pannwitz. V poslednej časti vety zrejme narážal na to, že masaker by odradil Čechov od možného udania páchateľov atentátu. „Šéf gestapa bol príliš veľký zbabelec, aby zasiahol, pretože sám mal strach z brutálneho Böhmeho,“ dodal.

Pannwitz pokračoval, že Himmler predložil plán krvavého psa Hitlerovi krátko po tom, čo sa nacistický vodca vyhrážal prezidentovi protektorátu Emilovi Háchovi v prítomnosti Franka. V deň pohrebu Heydricha v Berlíne ho vystríhal, že ak sa niečo podobné zopakuje, nariadi vysťahovať všetkých Nemcov z Prahy a mesto dá zbombardovať. „Hitler vyslovil súhlas s plánom Lidíc a tak teraz Böhme konal s priamym požehnaním od führera,“ zdôraznil Pannwitz. „Frank neurobil nič, keď sa dozvedel o pláne pre Lidice, lebo bol svedkom Hitlerovho vyhlásenia určenom Háchovi a nemal sklon oponovať postoju Hitlera. Namiesto návratu do Prahy vlakom sa doviezol autom. Keď prišiel, Lidice už boli v plameňoch,“ doplnil.

Böhme velil masakre v tejto obci. To je známy fakt, ale dosiaľ sa ani len netušilo, že hrôzostrašný plán pochádzal z jeho hlavy. Esesáci priamo v Lidiciach zastrelili 173 mužov a ženy s deťmi deportovali do koncentračných táborov.

Böhme zomrel na konci vojny, Pannwitz išiel do gulagu

Böhme sa neskôr zapojil do bojov na východnom fronte. Podieľal sa aj na masakrách sovietskych civilistov. Zomrel 35-ročný v apríli 1945, čiže krátko pred porážkou nacistickej ríše. Príčina jeho smrti zostala neobjasnená, ale do úvahy prichádzajú dve možnosti: padol v boji alebo sa zastrelil v obave, že sa dostane do zajatia Červenej armády.

Pannwitza zastihol koniec vojny v Rakúsku, kde ho chytili francúzski vojaci, ktorí ho potom odovzdali červenoarmejcom. V Moskve ho odsúdili a poslali do pracovného tábora v Sibíri. Mal však šťastie, pretože v roku 1955 ho predčasne prepustili na slobodu a tak sa vrátil do vtedajšieho západného Nemecka. Zomrel v roku 1975, mal 64 rokov./agentury/

X X X

Režisér Pelíškov Jan Hřebejk: Poklona premiéra Fica pri hrobe Husáka? To je ako keď naflusá Čechom do ksichtu

Vlani nakrútil komediálny seriál, o ktorom sa nerozprávalo iba v Trebišove, ale na celom Slovensku. Pre divácky úspech sa pustil do novej série Ivety, ktorú na Jojke čoskoro uvidíme.

Priznáva, že oveľa radšej režíruje komediálne snímky a spájanie s „jeho“ legendárnymi Pelíškami považuje za obrovskú česť.

Sociálne siete vo všeobecnosti považuje za „zlozvyk“, ale rád na nich nakladá politikom, vrátane tých na Slovensku. „Je to môj spôsob prokrastinácie,“ obhajuje sa v rozhovore pre Aktuality.sk režišér Jan HŘEBEJK.

 Vlani v Trebišove spísali petíciu proti vysielaniu Ivety. Nevyháňali vás odtiaľ pri nakrúcaní dvojky?

Tentoraz sme nakrúcali z dronu a ten nezostrelili (smiech.) Treba povedať, že Trebišov je veľmi ďaleko a vôbec to tam nevyzerá zle. Seriál napísal Petr Kolečko a pritom nikdy predtým v Trebišove nebol.

Pri scenári sa inšpiroval svojou manželkou, ktorá poschádza zo severomoravského mestečka. Stala sa misskou, a tak to bol akoby príbeh popolušky, ktorá prerazila do sveta. Keďže to písal pre JOJ, pýtal sa všetkých, kde je najväčšie zapadákovo?

Pozreli sa na mapu a na konci slovenského sveta objavili práve Trebišov – navyše šmrncnutý rómskou osadou. Ale nie je to o tom. Prišli sme tam, v hipsterskej kaviarničke sme si dali asi najlepšie caffe na Slovensku a zmrzlinu z čerstvej marakuje.

Potom sme usúdili, že to tam nakrúcať nebudeme. Bolo to veľmi ďaleko. Točili sme najmä na periférii Bratislavy. Mali sme výborného architekta a urobil tam „Trebišov“. Vyzeralo to dobre.

X Ako by ste signatárom vlaňajšej petície dovysvetlili zámer vykreslenia Trebišova?

Bolo to skôr o predstave Bohom zabudnutého mestečka, kde žijú zúfalci. Ale myslím si, že to diváci od začiatku pochopili. Petíciu proti seriálu rozvíril pred voľbami trebišovský starosta. Všetko je to o nadhľade. To máte ako pri pesničke „Průša je úchyl“ – všetci muži, ktorí sa tak volali, sa začali sťažovať, že sa im druhí vysmievajú.

X Na čo by sa mali divák tešiť v druhej sérii?

Úprimne, pri nakrúcaní jednotky som s pokračovaním ďalšej série nepočítal. Cieľ bol jasný: z Trebišova rovno do Bratislavy na Miss. Naprieč všetkými peripetiami. Ale atraktivita pre divákov bola východ a prvá séria sa uzatvárala tak, že Iveta mala smerovať cez Bratislavu na Miss Europe.

Pokračovalo by to možno niekde v Paríži, ale koho by to zaujímalo? Ak sa Iveta divákom páčila, tak pre východniarstvo. Potrebovali sme ju znovu zraziť na zem a myslím, že sa to Kolečkovi podarilo. Dali sme to do miernej budúcnosti a prízvukujem – ide o paródiu. Kto mal rád humor z jednotky, bude ho mať aj teraz.

X Ako Čech ste mali pri nakrúcaní seriálu rešpekt pred slovenským naturelom?

Už som tu nakrúcal film Učiteľka. Ale treba pripomenúť, že scenárista Kolečko je Čech a ostatní sú Slováci. Pýtal som sa na niektoré veci. Napríklad, ako nakladať s cirkevnými odkazmi, lebo Kolečko s nimi naozaj nešetril, aktuality.sk

X X X

Hitler chcel, aby Heydrich jazdil s ochrankou. Odmietol ju. Veril, že si ho netrúfnu zabiť

Nacisti v okupovanej Prahe sa obávali atentátu na ríšskeho protektora, ale keď k útoku došlo, šéf gestapa si myslel, že ide o hlúpy žart. Adolf Hitler potom v návale hnevu chcel, aby na revanš zavraždili 10-tisíc Čechov. Atentát na Reinharda Heydricha spáchali Slovák Jozef Gabčík a Čech Jan Kubiš.

O pozadí významnej udalosti druhej svetovej vojny porozprával zaujímavé veci hlavný vyšetrovateľ atentátu Heinz Pannwitz, keď ho vypočúvali agenti CIA. Hovorili s ním na konci päťdesiatych rokov, keď prišiel do západného Nemecka po prepustení na slobodu zo sovietskeho gulagu. Dokument z výsluchu Pannwitza sa nachádza medzi odtajnenými správami v archíve americkej tajnej služby. Doteraz o tomto texte nijaké médiá alebo historici neinformovali.

Osem prípadov sabotáže denne

Pannwitz najprv opísal atmosféru v Protektoráte Čiech a Moravy po jeho vzniku: „Aktívny odboj českého národa na začiatku vojny takmer neexistoval. Počet sabotáží bol zanedbateľný.“ Situácia sa zmenila, keď Nemecko v júni 1941 napadlo Sovietsky zväz.

Prví sa zapojili do ozbrojeného odporu komunisti, ktorí udržiavali dobré vzťahy s Moskvou. „Denne sme zaznamenali priemerne osem prípadov sabotáže,“ povedal Pannwitz. Odbojári používali dynamit, aby napríklad vyhodili do vzduchu mosty alebo zničili elektrické vedenie. Výpadkami dodávok elektriny chceli paralyzovať výrobu v zbrojovkách, ktoré mali po útoku na Sovietsky zväz ešte väčší význam pre potreby wehrmachtu.

V Berlíne dospeli k záveru, že vtedajší protektor Konstantin von Neurath nedokáže urobiť poriadok. „Bol diplomat starej školy,“ podotkol Pannwitz. V septembri 1941 sa von Neurath stal oficiálne práceneschopný (formálne zostal vo funkcii až do augusta 1943), fakticky ho nahradil Heydrich. V čase výmeny na čele protektorátu mal barón už 68 rokov, jeho nástupca bol ešte len 37-ročný.

Heydrich si rýchlo získal prezývku Mäsiar z Prahy. Neváhal postaviť pred súd ani predsedu protektorátnej vlády českého generála Aloisa Eliáša. Odsúdili ho na smrť za spoluprácu s československým odbojom v Londýne. „Vykonanie rozsudku odložili, lebo sa zistilo, že Eliáš prerušil styky so zahraničím šesť mesiacov pred jeho zatknutím. Po atentáte na Heydricha ho však na príkaz Hitlera popravili,“ ozrejmil Pannwitz.

Arogantná pýcha ríšskeho protektora

Hitler mohol byť spokojný s Heydrichom. Kombinoval teror s vypočítavou ústretovosťou. Tá spočívala v tom, že výrazne zlepšil situáciu robotníkov, čím ich motivoval nepodporovať sabotáže. Čelil však novej hrozbe. V októbri 1941, čiže mesiac po príchode Heydricha do Prahy, uskutočnili v protektoráte prvý výsadok československí odbojári vyslaní z Británie na rozkaz exilového prezidenta Edvarda Beneša. Na druhej strane Pannwitz zdôraznil, že nacisti dokázali drvivú väčšinu parašutistov zadržať.

Nemci monitorovali nebo 24 hodín denne, českí a slovenskí hrdinovia zoskakovali, pochopiteľne, v noci. Pannwitz ozrejmil, že keď zaznamenali zvuk lietadiel, ktorý sa náhle stíšil, bolo im jasné, že sa chystá výsadok živej sily alebo zhodenie kontrabandu, a do podozrivej oblasti poslali vojakov.

Pannwitz sa zdôveril, že nacisti začali podozrievať Benešov exil z možnej prípravy atentátu na Heydricha v období apríla – mája 1942. V batohoch parašutistov totiž nachádzali nielen veci určené na sabotáže, ale aj za účelom nejakej vraždy. „Bezpečnostné opatrenia Heydricha sa sprísnili. Napriek tomu, že s nimi vo všeobecnosti súhlasil, keď sa dozvedel, že Hitler mu nariadil ochranku, odmietol ju prijať. Myslel si, že by to uškodilo nemeckej prestíži, ale mohlo to súvisieť aj s jeho arogantnou pýchou a so športovou zdatnosťou,“ povedal Pannwitz. Dodal, že protektor žil v ilúzii, že nikto si netrúfne zabiť ho. „Veril, že nijaký Čech by mu neublížil. Upozornili sme Berlín o jeho prístupe, čo bol fakt, ktorý nás zbavil viny po jeho zabití.“

 Za deň prehľadali 36-tisíc domov a bytov

Heydrich sa zmýlil. Osudným sa mu stal 27. máj 1942. Gabčík a Kubiš si počkali naňho v ostrej zákrute, kde vedeli, že kabriolet s protektorom a so šoférom musí spomaliť. Mäsiar z Prahy so zraneniami prežil, ale o niekoľko dní v nemocnici zomrel.

Pannwitz podotkol, že strohú správu o atentáte najprv nebrali vážne. Vysvetlil, že často prichádzali informácie o podozrení o útoku na nemeckých vojakov, ale takmer vždy sa ukázalo, že to bol planý poplach. Gestapo sa tým zaoberalo, až keď situáciu preverili českí policajti. „Keď sa šéf gestapa v Prahe dozvedel o atentáte na Heydricha, myslel si, že je to žart,“ poznamenal Pannwitz.

 Bezprostredne po útoku nepriedušne uzavreli Prahu, aby sa z nej nikto nemohol bez kontroly dostať preč. Prvý deň nasadili dovedna 12-tisíc mužov v uniforme i v civile, ktorí prehľadali 36-tisíc domov a bytov. Enormná snaha nepriniesla nijaký výsledok.

Karl Hermann Frank sa opýtal Pannwitza, čo si teraz počnú. „Chcete sa pomstiť alebo chcete, aby sme to objasnili?“ reagoval. Frank odpovedal, že mu ide o odhalenie páchateľov. Pannwitz naznačil, že Frank a jeho kumpáni však rýchlo začali s revanšom voči Čechom, čím ich po atentáte odradili od udavačstva, lebo mali strach, že sami sa stanú obeťou odplaty.

Führer nariadil zastreliť 10-tisíc Čechov

Po šiestich hodinách od útoku na Heydricha sa čelní nemeckí predstavitelia vrátane hlavného vyšetrovateľa zišli na prvej veľkej porade. „Führer nariadil, aby sme na revanš zastrelili 10-tisíc Čechov,“ oznámil Frank. Pannwitz tvrdil Američanom, že si trúfol spochybniť tento rozkaz. Poukázal na to, že páchatelia môžu byť nemeckí protihitlerovskí emigranti alebo Briti. Zdôraznil, že na základe prvých zistení arzenál útočníkov pochádzal zo Spojeného kráľovstva. Konkrétne išlo napríklad o samopal značky Sten anglickej výroby, ktorý zostal na mieste činu. „Frank zatelefonoval Hitlerovi, ktorý zrušil svoj rozkaz,“ uviedol Pannwitz.

Samozrejme, že sa nedá overiť, či táto scénka z porady bola pravdivá. Veď samotný Pannwitz hovoril Američanom, že všetci parašutisti, ktorých od jesene 1941 chytili, boli výlučne Česi, respektíve Slováci…

Pannwitz ďalej tvrdil, že sa mu podarilo presvedčiť Franka, aby pozastavil platnosť stanného práva. Súhlasil 13. júna 1942 s tým, že prerušenie potrvá do ôsmej hodiny večer 18. júna. Vďaka tomu vyšetrovatelia získali až okolo 2-tisíc nových svedectiev.

Udavač sa našiel medzi parašutistami

V rozpätí týchto dní, konkrétne 16. júna, sa prihlásil Karel Čurda. Priznal sa, že je jedným z výsadkárov. Oznámil, že spoznal aktovku, ktorú Nemci vystavili v Prahe vo výklade obchodu. Pochádzala z miesta činu. „Položil som pred neho dvadsať podobných aktoviek. Jednoznačne označil tú, ktorá bola použitá pri atentáte,“ zdôraznil Pannwitz. Jeden z útočníkov (Kubiš) si do nej ukryl arzenál a po útoku ju odhodil.

Čurda sa priznal, že zoskočil s padákom 23. marca 1942 pri meste Telč v okrese Jihlava (Gabčík a Kubiš ako parašutisti prenikli do protektorátu už v decembri 1941). Pannwitz zdôraznil, že po atentáte vykonali experti v Berlíne dôkladnú analýzu všetkého, čo v nej našli, respektíve čo z nej odobrali. Analyzovali všetky chemické stopy. Podľa neho objavili aj stopy hodvábu. Čurda vypovedal, že aktovku videl u jedného z výsadkárov, ktorí sa skrývali u rodiny Svatošovcov. Dodal, že pani Svatošová šila oblečenie z hodvábu. Čurda sa tiež zmienil o úkrytoch v byte pani Moravcovej a u pána Zelenku. Marie Moravcová bola členka odboja, ktorá Kubišovi poskytla bicykel, čo mu poslúžil pri atentáte.

 Úkryt v chráme v prípade nebezpečenstva

Ani od Moravcovej, ani od Zelenku sa Nemci nič nedozvedeli. Keď ich prišli zatknúť, obaja prehltli kapsulu s jedom. „Každý zomrel do dvoch minút,“ konštatoval Pannwitz. Syn Moravcovej sa nenachádzal doma, ale veľmi rýchlo ho vypátrali. Najprv tvrdil, že vôbec o ničom nevie. „Rozhodli sme sa informovať ho o samovražde jeho matky a ukázať mu jej telo. Zlomilo ho to a povedal nám, že ho inštruovala, aby sa v prípade nebezpečenstva skryl do Chrámu svätých Cyrila a Metoda a Resslovej ulici,“ pokračoval Pannwitz. Pred Američanmi sa však nezmienil o tom, že pred neho položili odseknutú hlavu matky a vyhrážali sa mu, že rovnako dopadne jeho otec, ak nič neprezradí. Výsluch sa nezaobišiel bez mučenia. Obidvoch potom deportovali do koncentračného tábora, kde ich popravili.

Nacisti obkľúčili chrám nadránom 18. júna. Začala sa prestrelka, ktorá sa po nejakom čase skončila nájdením troch mŕtvych tiel. Keď už odbojári nemali muníciu, dvaja z nich sa otrávili. „Kubiš, zranený pri výbuchu granátu, si asi chcel tiež dať jed, ale nevyšlo mu to, pretože sa nachádzal v bezvedomí. Viezli sme ho do nemocnice, ale o dvadsať minút zomrel. Prišli sme o nášho prvého kľúčového svedka, veľká strata pre nás,“ uviedol Pannwitz.

Ďalší štyria výsadkári sa skrývali v katakombách. Medzi nimi bol v podzemí kostola aj Gabčík.

Nedočkavý veliteľ špeciálneho oddielu SS

Do katakomb púšťali vodu cez hasičské hadice. Štvorica ich vystrkovala vysokým rebríkom von. Keď voda dosiahla výšku okolo jedného metra, esesáci použili slzotvorný plyn. Ten však stúpal hore, a preto jediní, koho ohrozil, boli Nemci, ktorí strážili v chráme otvor do šachty.

Pannwitz povedal, že po šiestich hodinách začali byť velitelia nervózni, pretože nič proti štyrom mužom nedosiahli. On chce dostať parašutistov živých, lebo ich považoval za mimoriadne cenný zdroj informácií o západnom odboji. „Telefonoval som do nemocnice, hovoril som dvadsať minút s lekárom. Chcel som vedieť, či existuje nejaký typ plynu, čo by spôsobil bezvedomie, ktorý by sme použili proti mužom v katakombách tak, aby nestúpal hore, ale rozplynul sa bočne ku klenbám. Doktor mi povedal, že nič také nie je.“

Keď sa Pannwitz vrátil z miestnosti, z ktorej telefonoval, zbadal, že špeciálny oddiel SS sa chystá vtrhnúť do šachty. Veliteľ mu oznámil, že rozkaz zaútočiť vydal Frank. „Obrátil som sa k Frankovi a odsúdil som tento hlúpy rozkaz. Vysvetlil som mu, že potrebujeme živých ľudí a že ak sme chceli mŕtvoly, mohli sme to urobiť už pred šiestimi hodinami,“ uviedol Pannwitz. Tvrdil, že Frank reagoval, že prvý prišiel s nápadom zaútočiť veliteľ jednotiek SS, ktorý argumentoval, že Nemci doterajším postupom iba diskreditujú sami seba.

Gabčík a ďalší traja spáchali samovraždu, aby sa nedostali do zajatia, v ktorom by ich čakalo mučenie a po ňom nepochybne smrť. Proti presile si každý nechal svoju poslednú guľku pre výstrel do hlavy.

Podľa Pannwitza keby Nemci nechali výsadkárov bez zásob pitnej vody alebo by ich vyhladovali, našiel by sa medzi aspoň jeden, ktorý by sa sám vzdal alebo by presvedčil aj ostatných. O tom sa však dá veľmi silno pochybovať, pretože boli zarytí vlastenci a vedeli, aká hrôza by ich čakala, keby skončili v nemeckých rukách.

Čurda mal u seba kapsulu s jedom

Čo sa týka zradcu, Pannwitz ešte o ňom uviedol, že keď sa prihlásil na polícii, musel sa vyzliecť, aby mu skontrolovali odev (dali mu náhradné oblečenie). „Aj on mal so sebou kapsulu s jedom. Hovoril, že prišiel vypovedať, aby uchránil svojich príbuzných. Potom chcel jed prehltnúť,“ tvrdil hlavný vyšetrovateľ.

Ťažko povedať, či to bola pravda, skutočnosťou zostáva, že nacisti sa Čurdovi štedro odmenili. Dostal od nich pol milióna korún a byt v Prahe. Oženil sa s Nemkou, s ktorou mal jedno dieťa. V máji 1945 sa pokúsil o útek, ale pred spravodlivosťou neunikol. Keď ho zatkli, zodpovedal sa pred súdom, ktorý nad ním vyniesol verdikt smrti. Čurdu obesili v apríli 1947 v pankráckej väznici./agentury/

X X X

NBÚ varuje pred podvodníkmi na online zoznamkách

Podvodníci často budujú falošné vzťahy a potom žiadajú o finančnú pomoc. NBÚ odporúča sa prerušiť kontakt a nahlásiť profil, ak sa niekto na zoznamke snaží získať peniaze. Úrad upozorňuje na ukradnuté fotografie, ale aj na možnosť využitia fotografií vytvorených umelou inteligenciou.

Národný bezpečnostný úrad (NBÚ) varuje pred podvodníkmi na online zoznamkách. Podozrivé môže byť napríklad, ak osoba neodpovedá na otázky o sebe, píše lámanou slovenčinou alebo si pýta peniaze. Odhaliť falošný profil môžu aj fotky z fotobanky alebo ukradnuté od iných. Úrad o tom informoval na sociálnej sieti.

„Niektorí to robia, aby pripravili svoju obeť o peniaze. Vytvoria si profily, píšu si s vami a budujú si vzťah. Potom príde na to, že ich máte zachrániť alebo im pomôcť – peniazmi. Iní si zas potrebujú zvýšiť ego a vytvárajú si profily s fotografiami, na ktorých vyzerajú oveľa lepšie ako v skutočnom živote,“ upozornil úrad.

Ak si niekto na zoznamke pýta peniaze s dôvodom, že potrebuje pomoc a na nikoho iného sa nemôže spoľahnúť, treba podľa NBÚ okamžite prerušiť kontakt. „Neposielajte mu žiadne peniaze a nahláste profil. Kontaktovať môžete aj políciu,“ radí.

Pozor na filmové scenáre

Obozretný treba byť, ak si odpovede často odporujú alebo nedávajú zmysel. NBÚ varuje aj pred filmovými scenármi. „Pravdepodobne si vás nenašiel bohatý podnikateľ, lekár ani princ, ktorý potrebuje vašu pomoc, ale len podvodník, ktorý vás chce využiť,“ podotkol. Spozornieť treba aj pri prirýchlom nadväzovaní konverzácie.

Osobu z online zoznamky odporúča úrad nájsť na iných sociálnych sieťach. „Zamerajte sa na fotografie, informácie aj na to, koľko má sledovateľov a koľko ľudí sleduje. Ak nemá takmer žiadnych sledovateľov alebo priateľov, mali by ste spozornieť,“ radia odborníci.

Falošný profil môžu prezradiť aj fotografie ukradnuté z iných profilov či fotobánk. Podvodníci však môže využiť fotky vytvorené umelou inteligenciou, ktoré nenájde vyhľadávač. „Je však nepravdepodobné, že by vedela vytvoriť viac fotografií, na ktorých by bol ten istý človek v iných situáciách,“ dodal NBÚ, aktuality.sk

X X X

Slovák žijúci v zahraničí: Samuel Goda študoval na jednej z najlepších univerzít v USA

V USA zaujali Slováka inovatívni ľudia a príjemné pracovné prostredie. Teraz sa v USA venuje elektromobilite a verí v pozitívnu budúcnosť Slovenska.

Slovák Samuel Goda študoval na univerzite v Berkeley, čo je podľa jeho slov najlepšia škola v Amerike pre verejnú správu. Pôvodne sa po štúdiu chcel spolu s manželkou vrátiť na Slovensko, ale v Kalifornii našiel zaujímavých a inovatívnych ľudí a príjemné pracovné prostredie. V USA tak už žije tri roky. Pre TASR to uviedol na stretnutí prezidentky Zuzany Čaputovej s podnikateľmi v americkom San Franciscu.

Goda pracoval niekoľko rokov na Slovensku v neziskovom sektore a aj v štátnej správe. „Dostal som sa však do bodu, keď som videl iba strašne veľa problémov a málo riešení. Tak mi napadlo, že jedinou možnosťou je ísť na školu, a tak som sa prihlásil na školy v USA,“ priblížil.

V Spojených štátoch využil Goda príležitosť, zmenil svoje smerovanie a začal sa venovať energetike a klíme. Aktuálne pracuje v oblasti elektromobility v súkromnej firme Kaluza, ktorá práve expanduje na americký trh. Ako priblížil, na starosti má vzťahy s kalifornskou vládou a s ďalšími 17 štátmi v USA týkajúce sa energetiky a klímy a čohokoľvek spojeného s elektrickými vozidlami. „Trh v Amerike, čo je paradoxné, je veľmi regulovaný, čo sa týka elektromobility. Takže z toho dôvodu je potrebná moja expertíza v reguláciách, politikách a ekonómii,“ uviedol.

Porovnanie Slovenska s Kaliforniou

Kalifornia je podľa Godu úplne iná ako Slovensko. Ľudia sú tam otvorenejší a milší. Je tam však u ľudí silnejší individualizmus, ktorý má svoje negatíva aj pozitíva. „Na Slovensku je ten život, musím povedať v dobrom zmysle, pohodlnejší. Máte priateľov a stabilitu, ktorá tu nie je vôbec samozrejmosťou. Máte širšiu komunitu, s ktorou ste možno vyrastali a tu to napríklad chýba,“ skonštatoval Slovák.

Zároveň poukázal na to, že ľudia sa v Amerike vedia lepšie „predať“. To na Slovensku podľa Godu chýba a tvrdí, že keď si hľadal prácu, mal problém s vychválením sa. „Stále máme tendenciu hovoriť: my alebo naša firma sme robili, kdežto tu v Amerike je, že ja som urobil a toto je môj výkon. Máme kopu dobrých nápadov, robíme kopu dobrých vecí, len to treba troška predať,“ povedal.

Američania sú podľa Godu veľmi rodinne založení, majú radi komunitu, šport a sú radi vonku. Ľudia sú otvorení a inovatívni. Uviedol, že aj keď sú cudzinci, Američania ich prijímajú bez akéhokoľvek problému.

Na stave Slovenska mu stále záleží

Goda sleduje, čo sa na Slovensku deje a na krajine mu záleží. Pri svojej poslednej návšteve minulý rok si všimol, že je tu cítiť frustráciu, hnev a napätie. Mrzí ho tiež vplyv dezinformácií na spoločnosť, ktoré zasahujú kohokoľvek bez ohľadu na vzdelanie.

Vidí však, že mnoho vecí sa hýbe dopredu a na Slovensku sú ľudia, ktorí majú nápad, chuť pracovať a viesť veci dopredu. „Dúfam, že toto bude tá časť, ktorá potom vyhrá a misky váh sa priklonia na stranu pozitívneho myslenia a pozerania sa dopredu ako nejakého spiatočníctva,“ doplnil Goda, aktuality.sk

X X X

Dohoda Beneša so Stalinom. Zmluva s diablom alebo s osloboditeľom?

Otáznik z titulku visí nad spojeneckou československo-sovietskou zmluvou spred 80 rokov. Historici dodnes nie sú zajedno v tom, čo viedlo prezidenta v exile Edvarda Beneša k dohode so šéfom Kremľa Josifom Stalinom. Bola to viac naivná viera alebo racionálna súvaha? Jedno je isté: moskovská zmluva z dlhodobého hľadiska predurčila osudy Čechov a Slovákov takmer na polstoročie.

Vari najväčším kritikom tejto zmluvy bol český historik Josef Kalvoda, ktorý koncom roku 1948 odišiel do emigrácie a v roku 1999 zomrel v USA. Tvrdil, že Beneš vyjednaním zmluvy so Stalinom sa primkol k Sovietom, zaradil Československo medzi sovietske satelity a zaslúžil sa o sovietizáciu českej i slovenskej spoločnosti. „Stalin je skutočný diabol a to, čo robí, je diabolsky premyslené,“ vyhlásil pri jednej príležitosti. Podľa Kalvodu teda išlo v Moskve v roku 1943 o zmluvu s diablom.

Diskusie sa vyhrocujú až na ostrie polemiky najmä vtedy, keď niektorí publicisti, ale aj historici posudzujú moskovskú zmluvu „o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci“ (tak sa totiž oficiálne nazývala) vyslovene z dnešného pohľadu. Keď totiž neberú ohľad na dobový kontext a nehľadia na udalosti pred 80 rokmi ani na správanie ich aktérov optikou vojnových čias.

 Za čo všetko mohol Mníchov

„Benešovo rozhodnutie podpísať zmluvu so Sovietskym zväzom vychádzalo zo skúsenosti z Mníchova,“ upozorňuje súčasný český historik Vít Smetana. „Už krátko po Mníchove Beneš povedal, že Západ zlyhal a že je potrebné hľadať iné geopolitické zabezpečenie v priestore medzi Nemeckom a Ruskom. A vzhľadom na to, že o Nemecko sa oprieť nedá, treba hľadať spojenca na východe.“

Smetana hovorí o Mníchovskej konferencii koncom septembra 1938, ktorej výsledky viacerí jeho kolegovia považujú za „zradu“ Západu. Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Taliansko dali nacistickému Nemecku súhlas na okupáciu českého pohraničia (Sudet). Vzápätí južné oblasti Slovenska pripadli na základe takzvanej Viedenskej arbitráže Maďarsku.

Stalin je skutočný diabol a to, čo robí, je diabolsky premyslené.

Josef Kalvoda, český historik

Sovietsky zväz sa nielenže na konferencii nezúčastnil, ale na pôde Spoločnosti národov (predchodkyňa OSN) jeho zástupca podporil Benešovu sťažnosť a žiadal, aby sa o nej rokovalo. Západné mocnosti však boli proti tomu.

Stalin neskôr opakovane tvrdil, že Moskva bola pripravená poskytnúť „Čechom“ vojenskú pomoc. Podľa platnej zmluvy o vzájomnej pomoci z roku 1935 to však bolo možné len v prípade, keby zasiahlo Francúzsko, vtedy hlavný spojenec ČSR.

Nová zmluva už takúto podmienku neobsahovala. Naopak, v prvom svojom článku formulovala záväzok vzájomnej pomoci a podpory vo vojne proti Nemecku a jeho spojencom. A v druhom článku predpisovala neuzatvárať prímerie alebo mier s Nemeckom ani s jeho spojencami bez vzájomnej dohody.

 Beneš si najviac cenil štvrtý článok zmluvy o „tesnej a priateľskej spolupráci“ so ZSSR po vojne. Mala totiž spočívať na zásadách „nezasahovania do vnútorných záležitostí druhého štátu a vzájomného rešpektovania zvrchovanosti“.

Keď Briti varovali Beneša pred uzatváraním bilaterálnej zmluvy so Sovietmi už počas vojny, ten ich odkazoval práve na tento štvrtý článok v jej návrhu a vysvetľoval: „Mať jasnú a včasnú dohodu, zaručujúcu nezávislosť a sľubujúcu nezasahovanie je lepšie, ako nemať vôbec nič.“

Na postoji Britov mu záležalo viac ako na americkej pozícii. Londýn mu poskytol útočisko, exil, keď niekoľko dní po Mníchove na nátlak Nemcov abdikoval a opustil Československo. Londýn tiež ako prvý oficiálne uznal jeho exilovú vládu.

Mimochodom, Beneš chcel podobné zmluvy podpísať najprv so západnými spojencami, tí však odmietli. Briti, najmä tamojšie ministerstvo zahraničných vecí, boli aj proti československej zmluve so ZSSR. Šéf diplomacie Anthony Eden súhlasil s československo-sovietskou zmluvou so škrípajúcimi zubami až po tom, čo záležitosť konzultovali s Washingtonom, konkrétne so svojím americkým rezortným partnerom Cordellom Hullom. Ten jej neprikladal väčší význam.

Vzniká otázka, ako je možné, že prezident tak dôveroval Stalinovi a jeho sľubom.

 „O všetkom sme sa dohodli, o všetkom!“

„Nič neprispelo takou mierou k Benešovej viere v Stalinovu dôveryhodnosť ako jeho návšteva Moskvy v decembri 1943,“ napísal Eduard Táborský, ktorý bol prezidentov osobný tajomník od júla 1939. Podľa jeho poznámok i ďalších svedectiev bol Beneš Stalinom doslova fascinovaný. Stretol sa s ním už v júni 1935, ale táto dvanásťdňová návšteva prehĺbila vzájomné poznanie i zblíženie.

Týždeň po príchode do Moskvy (18. decembra) sa Beneš vrátil z Kremľa do svojej dočasnej moskovskej rezidencie až nadránom. Dovtedy sedel so Stalinom, ktorý bežne úradoval v noci. V prítomnosti iba dvoch ďalších politikov (šéfa sovietskej diplomacie Viačeslava Molotova a československého veľvyslanca v Moskve, sociálneho demokrata Zdeňka Fierlingera) oficiálne rokovali do neskorých nočných hodín a potom ešte neformálne debatovali.

Prezident bol v povznesenej nálade, veď s „maršalom“, ako Beneš oslovoval šéfa Kremľa, sa nedalo sedieť „nasucho“. V takýchto situáciách bol vždy poruke prehýbajúci sa stôl s vodkou, koňakom, vínom a rôznymi delikatesami.

Nič neprispelo takou mierou k Benešovej viere v Stalinovu dôveryhodnosť ako jeho návšteva Moskvy v decembri 1943.

Eduard Táborský, prezidentov osobný tajomník

Po príchode do vily tajomníkovi Táborskému natešený povedal: „O všetkom sme sa dohodli, ale o všetkom!“ Čiže ďaleko za rámec zmluvy „o priateľstve, spolupráci a spojenectve“, ktorú uzavreli ešte 12. decembra? Zrejme áno, lebo samotná zmluva bola stručná: šesť paragrafov a dosť, ale dopĺňali ju štyri memorandá. Beneš niektoré pripravoval v Londýne, definitívnu podobu však získali až počas niekoľkých jeho rokovaní v Moskve bezprostredne po podpise zmluvy. Detaily sa dopracovali na dvoch stretnutiach s Molotovom 14. a 16. decembra 1943. Potom sa k textom vyjadroval ešte Stalin.

Na prvej schôdzke diskutoval Beneš s Molotovom o povojnovom osude Nemcov a Maďarov na území Československa, o otázkach vojnových reparácií a o vzťahoch s Poľskom.

Hovorilo sa aj o štátnych hraniciach Československa. Beneš i Molotov sa zhodovali v tom, že sa treba vrátiť pred Mníchov, čiže obnoviť celistvosť ČSR v hraniciach pred oklieštením republiky na jeseň 1938.

Mimochodom, Sovietsky zväz bol v tom čase jediný spomedzi štátov protihitlerovskej koalície ochotný garantovať ČSR návrat k predmníchovským hraniciam. Ale už pri ďalšej návšteve Moskvy v marci 1945 musel Beneš súhlasiť s pripojením Podkarpatskej Rusi k ZSSR.

Na programe dňa bola tiež otázka potrestania vinníkov zodpovedných za rozbitie republiky. Na stretnutí sa zúčastnil aj prezidentov kancelár Jaromír Smutný, ktorý si urobil podrobný záznam z rokovania. „Je nevyhnutné, aby boli potrestaní nielen Nemci, ale aj Maďari,“ súhlasil Molotov s Benešom.

 Výsledkom schôdzky bolo memorandum o vysťahovaní (transfere) Nemcov a Maďarov z Československa do dvoch rokov od skončenia vojny. Na jeho základe si čs. vláda ponechala právo „stanoviť, ktorí Nemci môžu získať alebo si zachovať československé štátne občianstvo“.

Reč prišla aj na slovenských kolaborantov s nacistickým Nemeckom. Beneš sám ponúkol Sovietom spoluprácu pri potrestaní exponentov Tisovho režimu.

Na druhej schôdzke s Molotovom sa rokovalo o vojenských otázkach, najmä čo sa týka organizácie československých vojenských jednotiek na území ZSSR, o sovietskej pomoci československej armáde v záverečnej fáze vojny a po prímerí. Ale načrtla sa v hrubých rysoch aj dohoda o súčinnosti našej armády a Červenej armády po vojne.

V tom čase už 1. československý poľný prápor pod velením plukovníka Ludvíka Svobodu mal za sebou bojový krst v bitke pri Sokolove. V lete 1943 ho doplnili, prezbrojili, transformovali na brigádu a začiatkom októbra nasadili do bojov o Kyjev. O mesiac sa jej podarilo prebojovať do severnej časti ukrajinskej metropoly a preťať Nemcom ústupovú cestu.

Na rokovaniach s Molotovom nastolil Beneš aj otázky povojnovej hospodárskej spolupráce a vzájomnej pomoci. Predstavoval si ju ako veľmi širokú kooperáciu, aby sa ČSR ekonomicky odpútala od Nemecka. Dotkli sa tiež obrysov politického systému v obnovenej republike. Beneš už vtedy prijal myšlienku komunistov o vláde Národného frontu s troma-štyrmi politickými stranami, ktoré sa nezašpinili kolaboráciou s nacistami. Základom verejnej správy sa mali stať nové organizačné útvary – národné výbory.

Československý štát má nádej na obrodu len za pomoci spojenectva s Moskvou.

Edvard Beneš, československý prezident

Beneš bol za decentralizáciu verejnej správy, ale v žiadnom prípade nie na národnostnom princípe. Bol zásadne proti samospráve Slovenska a zotrvával na pozíciách čechoslovakizmu. Veľmi jednoznačne sa o tom vyjadril na stretnutí so zahraničným vedením KSČ v Moskve: „Som presvedčený, že Slováci sú Česi a že slovenský jazyk je len jedným z nárečí českého jazyka. Nikomu však nezakazujem, aby sa nazýval Slovák.“

„Prezident sa domnieva, že bude lepšie mať komunistov vo vláde než v opozícii a že podiel na zodpovednosti za správu krajiny stlmí ich radikalizmus,“ zapísal si Táborský. Beneš však zrejme nepočítal s tým, že už v prvej vláde na oslobodenom území obsadia komunisti takmer všetky kľúčové ministerské posty (aj to sa napokon dohodlo pri jeho ďalšej návšteve v marci 1945).

Podľa slovenského historika Pavla Petrufa si Beneš v decembri 1943 počínal často neobozretne.

Nedomyslel napríklad, čo môže pre budúcnosť ČSR znamenať prísľub, ktorým sa Molotovovi zaviazal, že „v dôležitých otázkach bude československá vláda vždy hovoriť a konať tak, aby to bolo prijateľné pre predstaviteľov sovietskej vlády“.

Bude Československo ruský protektorát?

Už v decembri 1943 muselo byť Benešovi jasné, že obnovené Československo sa po vojne dostane do sovietskej sféry vplyvu. Dobre o tom vedeli jeho britskí aj americkí partneri, hoci najmä britský premiér Winston Churchill sa s tým nevedel zmieriť.

Nezabúdajme, že Benešova návšteva Moskvy sa uskutočnila bezprostredné po skončení Teheránskej konferencie. Veľká trojka (Churchill – Roosevelt – Stalin) na nej prerokovala aj otázky, ktoré do značnej miery rozhodli o povojnovom osude strednej a východnej Európy. Už sa počítalo s tým, že Československo oslobodí Červená armáda…

Z denníkových záznamov generála Rudolfa Viesta, člena exilovej vlády a neskoršieho veliteľa povstaleckej armády, vyplýva, že Beneš v tom čase odhadoval ukončenie vojny najneskôr v apríli 1944! „Je veľmi optimistický, hádam to až preháňa,“ zapísal si generál.

 Prezident preto veci urýchľoval a zároveň v debatách s najbližšími spolupracovníkmi neskrýval obavy. Kládol si otázku, či Moskva prostredníctvom československých komunistov nechce mať z ČSR povoľný nástroj svojej politiky. „Môže sa im to podariť v jedinom prípade, keď po obsadení sovietskym vojskom nastolia v republike sovietsky režim,“ povedal v rozhovore so svojím kancelárom koncom októbra 1943.

“ Ale potom sa im stane to, čo Nemecku, zameníme nemecký protektorát za ruský,“ pokračoval priam prorocky. „Sovieti budú nenávidení tak ako Nemci a náš budúci pomer sa pokazí navždy,“ vystríhal Beneš.

Svoje obavy zaháňal presvedčovaním seba aj okolia, že vojna Stalina zmenila, čo sa prejavilo i v jeho proslovanskej rétorike a v zahraničnej politike. Od roku 1941 začala Moskva organizovať všeslovanské kongresy, potláčať podporu Komunistickej internacionály a zdôrazňovať slovanský charakter Ruska.

Benešovo rozhodnutie podpísať zmluvu so Sovietskym zväzom vychádzalo zo skúsenosti Mníchova.

Vít Smetana, český historik

Podľa českého historika Jana Kuklíka to padlo na úrodnú pôdu v prvom rade na československú politiku v exile. Beneš sa v tom čase už netajil tým, že obnovené Československo by malo byť slovanským štátom Čechov, Slovákov a karpatských Rusínov, bez Nemcov a Maďarov.

Ba aj spojeneckú zmluvu ČSR so ZSSR chápal ako „začiatok novej, veľmi dôležitej fázy pre všetkých Slovanov“ – ako telegrafoval z Moskvy exilovej vláde do Londýna. Zrejme očakával, že podobné zmluvy podpíšu vlády ďalších slovanských štátov, predovšetkým Poľska.

Decembrová Moskva roku 1943 mala na Beneša nezvyčajný účinok. „Ako keby v nej zabudol na svoju podozrievavosť voči komunistom,“ poznamenal si Táborský.

Určite k tomu prispel priebeh dvanásťdňovej návštevy, atmosféra, ktorá ju obklopovala od samého začiatku až do konca. Už prijatie Beneša a jeho sprievodu 11. decembra na peróne Kurskej stanice v Moskve bolo bezprecedentné. Československého prezidenta v exile vítali ako najvyššieho predstaviteľa nejakej mocnosti so všetkými poctami. S hymnami oboch krajín, s nastúpenou čestnou strážou a jej prehliadkou atď. To sa Benešovi nestalo v Spojených štátoch, a keď v októbri 1939 pricestoval z Londýna do Paríža, francúzsky premiér Edouard Daladier odmietol s Benešom rokovať…

Ale vráťme sa k jeho ceste do Moskvy. Po dohode so sovietskou vládou zvolil Beneš južnú trasu, letel z Londýna cez Bagdad a Teherán do Baku a odtiaľ vlakom do Moskvy. Na stanici ho o 10. hodine dopoludnia vítalo 16 predstaviteľov sovietskej vlády a diplomatického zboru na čele s Molotovom.

Po ubytovaní v reprezentačnej vile nasledovalo už o druhej hodine popoludní prijatie u predsedu Najvyššieho sovietu ZSSR (neoficiálneho prezidenta) Michaila Kalinina. Večer sa konal v Kremli prvý banket na počesť vysokopostaveného hosťa. Na ňom sa už objavil aj Stalin. „S Benešom sa pozdravil ako so starým známym,“ spomínal Smutný. Rovnako veľkolepé až honosné boli rozlúčkové podujatia usporiadané pred odchodom československej delegácie 23. decembra. Ako keby ani nebola vojna…

 So Stalinom som sa musel dohodnúť

Krátko po návšteve Moskvy, ešte cestou späť do Londýna, sa Beneš stretol s francúzskym generálom Charlom de Gaullom. Vysvetľoval mu (podľa memoárov generála) zmysel spojeneckej zmluvy so ZSSR takto: „Pozrite sa na mapu. Rusi sa blížia ku Karpatom a západné štáty doteraz nie sú pripravené na vylodenie vo Francúzsku. Moju krajinu teda oslobodí Červená armáda. Aby som v nej mohol nastoliť svoju vládu, musím sa dohodnúť so Stalinom, čo som práve urobil.“ A vzápätí dodal: „Československý štát má nádej na obrodu len za pomoci spojenectva s Moskvou.“

Generál Viest si o podpise zmluvy do denníka poznamenal toto: „Jej význam sa pre nás nedá ani oceniť, lebo svojím spôsobom sme prvým štátom, ktorý sa s Ruskom dostáva do priateľského a spojeneckého pomeru. Ale znamená tiež zaistenie našej bezpečnosti a samostatnosti aj do budúcnosti.“

 Zopakujme si otázku z úvodu a hľadajme odpoveď: Bol v tom len racionálny kalkul alebo aj kus naivity? Často sa hovorí, že dohodnúť sa musia dvaja, už menej často, že obaja by si mali dohodu ctiť a dôsledne ju dodržiavať. Dejiny učia: len málokedy to platí v prípadoch, keď jedna zmluvná strana je veľmoc a druhá malý štát…/agentury/

X X X

Režisér Ridley Scott sa chystá režírovať film o pop-rockovej skupine Bee Gees

Skupina Bee Gees má na konte niekoľko hitov ako napríklad, How Can You Mend a Broken Heart, či soundtrack z filmu Horúčka sobotňajšej noci. Na filme sa má podieľať aj posledný žijúci člen rodiny Barry Gibb.

Anglický režisér Ridley Scott sa chystá režírovať film o britskej pop-rockovej skupine Bee Gees v rámci najnovšej vlny životopisných filmov o významných osobnostiach hudobného priemyslu. TASR informáciu prevzala z piatkovej správy denníka The Guardian.

Scott údajne rokuje o režírovaní filmu o týchto populárnych hitmakeroch, pričom na projekte sa ako výkonný producent podieľa jediný žijúci člen skupiny Barry Gibb, a producent filmu Bohemian Rhapsody (2018) Graham King. Žiadne podrobnosti o scenári alebo obsadení neboli zatiaľ zverejnené.

Filmári však budú mať prístup k archívom na základe dohody, ktorú filmové štúdio Paramount uzavrelo s Gibbovou rodinou v roku 2019, uvádza The Guardian.

Začiatky hudobnej skupiny

Bratia Gibbovci – Barry, Maurice a Robin – sa narodili na britskom ostrove Man a vyrastali v Manchestri. Rodina sa neskôr presťahovala do Austrálie. Skupina Bee Gees svoj prvý album vydala v roku 1965. Do rodiny patril aj spevák Andy Gibb, ktorý zomrel v roku 1988 ako 30-ročný.

Po návrate do Spojeného kráľovstva v roku 1967 dosiahli Bee Gees popularitu vďaka hitom ako „How Can You Mend a Broken Heart“, „Jive Talkin“ či „Tragedy“. Z ich soundtracku k filmu Horúčka sobotňajšej noci (1977) sa predalo vyše 40 miliónov kusov.

Maurice Gibb zomrel v roku 2003, Robin Gibb v roku 2012.

Ridley Scott (86) má na konte filmy ako Votrelec (1979), Blade Runner (1982), Legenda (1985), 1492: Dobytie raja (1992), G.I. Jane (1997), Gladiátor (2000), Hannibal (2001), Prometheus (2012), Marťan (2015), Klan Gucci (2021) či Napoleon (2023), aktuality.sk

X X X

Osamelosť vplýva na zdravie. Objaviť sa môže kedykoľvek

Osamelosť je stav, ktorý môže postihnúť každého z nás v akejkoľvek etape života a môže mať významný vplyv na naše zdravie. ÚVZ SR odporúča rôzne spôsoby, ako ju zvládať: komunikácia s blízkymi, účasť na komunitných aktivitách, trávenie času v prírode. Dôležité je tiež vyhľadať odbornú pomoc. Prevencia je kľúčová. Je preto dôležité hovoriť otvorene o osamelosti a hľadať riešenia.

Osamelosť, teda stav emocionálneho a sociálneho nedostatku, môže vplývať aj na zdravie. Vyskytnúť sa môže v akejkoľvek etape ľudského života. Upozornil na to Úrad verejného zdravotníctva (ÚVZ) SR. Pri zvládaní osamelosti môže podľa neho pomôcť komunikácia s blízkymi, zapojenie sa do komunitných aktivít, trávenie času v prírode či plánovanie aktivít, ktoré má človek rád.

„Osamelosť sa môže vyskytnúť v akejkoľvek etape ľudského života. Môže byť spôsobená rôznymi faktormi – stratou blízkej osoby, nedostatkom sociálnych kontaktov, životnými zmenami, ako sú napríklad odsťahovanie sa do iného mesta či krajiny, zmena zamestnania, prípadne chronické ochorenie. Osamelosť je potrebné odlišovať od samoty, ktorá je prirodzenou súčasťou normálneho ľudského správania,“ priblížil na sociálnej sieti.

Osamelosť spôsobuje zdravotné problémy

Osamelosť a sociálne odlúčenie sa spája s viacerými zdravotnými rizikami. Ide napríklad o zvýšenie hladiny stresových hormónov, zníženie kvality spánku, zvýšené riziko rozvoja depresie, vzniku kognitívnych porúch či rozvoja niektorých chronických ochorení. „Príčinou môže byť chronický stres, ktorý môže mať negatívny vplyv na zdravie srdca a ciev, prípadne môže osamelosť viesť k zhoršeniu zdravých návykov, ako je napríklad nezdravá strava, fajčenie, nedostatok pohybu, ktoré sú rizikovými faktormi pre vznik kardiovaskulárnych ochorení,“ uviedli odborníci.

Pri zvládaní osamelosti môže pomôcť napríklad komunikácia s rodinou a priateľmi alebo zapájanie sa do dobrovoľníckych či komunitných aktivít. „Vyhľadajte vo svojom okolí komunity a skupiny, ktoré sa venujú rovnakým záľubám, alebo sa, naopak, odhodlajte vyskúšať úplne novú aktivitu,“ poznamenal úrad. V rámci prevencie odporučil aj plánovanie aktivít či trávenie času v prírode. Zároveň na ľudí apeloval, aby sa nebáli vyhľadať psychológa alebo psychoterapeuta. „Ak potrebujete okamžitú pomoc, obráťte sa na linky pomoci,“ uzavrel, aktuality.sk

X X X

Platí ešte Desatoro? Nezosmilníš! Kráľ Šalamún mal viac žien ako Boris Kollár

Platí ešte Desatoro? Nezabiješ! A čo v sebaobrane?

Je veľa pravidiel, ktorými sa riadi naša spoločnosť. Každá civilizácia si formovala svoje vlastné morálne štandardy. Tie naše vo veľkej miere ovplyvnilo židovské Desatoro.

Je veľa pravidiel, ktorými sa riadi naša spoločnosť. Každá civilizácia si formovala svoje vlastné morálne štandardy. Tie naše vo veľkej miere ovplyvnilo židovské Desatoro.

Šieste prikázanie: Nezosmilníš!

Asi nie je náhodou, že prikázanie „Nezosmilníš!“ prichádza po prikázaní „Nezabiješ!“.

V súčasnosti prikázanie NEZOSMILNÍŠ! nie je iba o romantickej láske, nevere, ale aj o flirte, či sexuálnom obťažovaní.

Platí ešte Desatoro?

Projekt spája stand-up komikov Michaela Szatmaryho a Tomáša Hudáka, ktorí v podobe krátkych videí predstavujú najznámejšiu „desiatku“ etických a morálnych pravidiel, ktoré položili základy civilizovaných spoločenstiev a boli inšpiráciou pre viaceré zákonné definovania dobre fungujúcej spoločnosti.

Mojžišove prikázania, pozbavené náboženského nánosu, sú aktuálne aj v dnešnej sekularizovanej spoločnosti a v prenesených významoch konfrontujú človeka s jeho vlastným morálnym nastavením.

Je ešte v dnešnej spoločnosti potrebný vyšší princíp? Prečo je dôležité, aby v spoločnosti panovala zhoda na tom, čo je a čo už nie je dobré? Kde končí moja sloboda a začína sloboda toho druhého? Prečo mi má záležať na právach ostatných ľudí?

Existuje ospravedlniteľné zlo? Prečo je trest najzmysluplnejšou cestou k náprave? Aké dôležité je odpustenie? A prečo nie každé neetické správanie môžeme považovať zároveň za zločin?

Aj na tieto otázky sa v minisérii, ktorá bola pôvodne vyrobená pre Tachles.tv, pokúsia odpovedať a preveria tak platnosť tisíce rokov starých pravidiel.

Projekt DESATORO je realizovaný s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah výlučne zodpovedá o.z. TACHLES, aktuality.sk

X X X

Zvodná drzaňa Kerekes, originálna Verešová aj nežná Kerestešová a najsexi rozparok večera? Trúfla si naň iná známa Slovenka. Tieto dámy ovládli Česko-Slovenský ples

Na jubilejnom desiatom ročníku akcie Česko-Slovenský ples sa v noci zo soboty na nedeľu zabávali desiatky párov. Aj známe tváre.

Už tradične púta pozornosť móda podobných podujatí, prinášame vám prehľad najzaujímavejších rób a dám (či pánov) pred fotostenou.

Na sobotňajšom galavečere sa objavili početné zástupkyne Slovenska, mnohé z nich okamžite upútali pozornosť. Zjavom, pôvabom, výberom šiat. V prípade herečky a moderátorky večera Vice Kerekesovej sa dalo očakávať, že bude na očiach väčšiu časť večera. A prípravu na takýto moment nemohla podceniť. Ako prezradila ešte pred akciou, róbu jej zhotovil slovenský dizajnér Boris Hanečka.

„Zhodli sme sa s Borisom, že budem trochu drzá,“ uviedla kráska, ktorá narážala na drobné retiazky visiace zo šiat a okolo krku. Model róby v telovej farbe, ktorú pokrývala trblietavá výšivka zo štrasu a kryštálov pritom umocňovali luxusný dojem a výsledok bol naozaj pôvabný. Aj úprava účesu v duchu éry 20-tych rokov minulého storočia.

 Po kreácii od Borisa Hanečku tradične siahla Lucia Hablovičová, ktorá podujatie podporuje aj ako zástupkyňa a ambasádorka charitatívneho rozmeru akciu. Aj v jej prípade padla voľba na luxusný lesk, ktorý sa na podobných podujatiach s obľubou nosí. Brunetka nechala zvýrazniť svoj štíhly driek a príťažlivé krivky pomocou všitého korzetu. Kaskády trblietavých strapcov jej potom pridávalo do tohto sexy strihu aj trochu delikátnej éterickosti.

 Do pražského Obecného domu dostala pozvanie už tradične aj slovenská modelka a bývalá Miss Andrea Verešová. Na podobné podujatia sa tradične spája s dizajnérkou Janou Pištejovou a aj tentoraz vznikla róba Verešovej práve v bratislavskom ateliéri. Na prvý pohľad zaujala najmä farebnosťou. Hoci v minulosti už Andrea predviedla odtiene zelenej farby, tentoraz išlo o veľmi atypickú farbu – s nádychom machového tónu. Výsledok fungoval veľmi pôvabne, pričom pompéznosť modelu okrem kaskádovej bálovej sukne ešte umocňoval aj trblietavý lesk v materiáli.

 Princeznovský model, s dekoratívnou florálnou výšivkou a aplikáciami drobných látkových kvietkov predvádzala aktuálna Miss Slovensko Daniela Vojtasová. Jej model, ktorý umocnil nežný a romantický zjav, pochádzal zo svadobného salónu, kde si ho plavovláska požičala.

 Úplne z iného súdka boli šaty, v ktorých sa predviedla slovenská herečka dlhé roky žijúca v Česku. Andrea Kerestešová, dnes už viac používajúca manželovo priezvisko Ružičková, patrí medzi dámy s nezameniteľným dievčenským pôvabom. Voľba večerných šiat s detailom viazačky a jemne nariasených krátkych rukávikov v pastelovom žltom odtieni bola skvelá z viacerých pohľadov. V prvom rade model absolútne pasoval nositeľke a jej vyžarovaniu, v druhom išlo o nie úplne typický večerný model, čím sa mohla Kerestešová odlíšiť od iných dám. A stále si pritom ctila význam podujatia.

 Slávnostný večer sa však nezaobišiel ani bez kreácií, ktoré nositeľkám dodávali na zvodnosti. Slovenská modelka a bývalá Miss Denisa Mendrejová sa v takýchto šatách objavila tiež. Išlo o čiernu kreáciu s trblietavou štruktúrou materiálu od Michaela Kováčika. Šatám dominovali výrazné kalichové rukávy a tiež vysoký rozparok. Celkový dojem femme fatale ešte umocnil jemný závoj z ruského tylu aranžovaný na tvári.

 Slovenskú zostavu dám doplnili aj známe tváre ako speváčka Kristína Peláková, dvojičky Daniela a Veronika Nízlové – všetky tri dámy stavili na bielu farbu. Nechýbalo ani spevácke trio Ivana Regešová, Zuzana Gamboa a Andrea Zimányiová, ale tiež množstvo ďalších celebrít slovenského aj českého šoubiznisu či umeleckého sveta. Viac si pozrite v našej galérii. Fotografie budeme ešte v nasledujúcich hodinách  agentury.

X X X

MS v biatlone sú na konci. Ktoré krajiny boli najlepšie?

Najúspešnejšou krajinou na majstrovstvách sveta v biatlone bolo Francúzsko. Jeho reprezentanti nazbierali v Novom Meste na Morave dokopy trinásť medailí, z toho po päť získali Julia Simonová a Justine Braisazová-Bouchetová, Lou Jeanmonnotová nazbierala štyri.

Medzi mužmi opäť žiarili Nóri, ktorí si domov odviezli dvanásť cenných kovov. Najúspešnejší bol Johannes Thingnes Bö, rovnako ako vlani v Oberhofe získal medailu v každej disciplíne, v ktorej štartoval.

Tridsaťročný Nór si vybojoval zlato v stíhačke, vytrvalostných pretekoch a masse, striebro v šprinte, štafete a „veľkom“ mixe a bronz v mixe dvojíc. Sedem medailí bral aj v Oberhofe s ešte lepšou bilanciou 5-1-1. Celkovo nazbieral na šampionátoch už 20 zlatých kovov a vyrovnal tak historický rekord svojho krajana Oleho Einara Björndalena. Bö má na MS bilanciu 20-13-5, jeho predchodca 20-14-11.

Nórskeho šampióna predbehla v medailovej bilancii Simonová, síce si domov odniesla „len“ päť kovov, no až štyri najcennejšieho lesku. Zlato si vybojovala v šprinte, stíhačke, štafete a mixe, bronz pridala vo vytrvalostných pretekoch.

 Braisazová-Bouchetová sa tešila z titulov rovnako v štafete a mixe, pričom jediné individuálne zlato dosiahla v záverečnej disciplíne – pretekoch s hromadným štartom. Okrem toho má striebro zo šprintu a bronz zo stíhačky. Úspešné MS prežila aj Jeanmonnotová s dvom zlatými v tímových súťažiach a bronzmi v šprinte a masse. Rovnakú bilanciu (2-0-2) mal aj jej krajan Quentin Fillon Maillet.

Z ďalších účastníkov sa vynímala Lisa Vittozziová, ktorá sa postarala o všetky štyri medaily Talianska v Novom Meste na Morave. Svoj prvý individuálny titul v kariére dosiahla vo vytrvalostných pretekoch, ku ktorému pridala aj tri strieborné kovy za stíhačku, mass a spolu s Tommasom Giacomelom aj mix dvojíc.

 Taliansko vďaka nej skončilo na treťom mieste v medailovom zrkadle. Po tri cenné kovy získali Nemci i Švédi, ktorí však brali titul z mužskej štafety a tak sa umiestnili na štvrtej priečke. Okrem týchto krajín získalo medailu už len Lotyšsko, v záverečných hromadných pretekoch sa o ňu prekvapujúco postaral Andrejs Rastorgujevs a v 35 rokoch si pripísal najväčší úspech v kariére.

Slovákom, za ktorých štartovala na MS po piatich rokoch aj Anastasia Kuzminová, sa u susedov nedarilo. Najlepšie individuálne umiestnenie dosiahla Júlia Machyniaková, ktorá obsadila 53. priečku vo vytrvalostných pretekoch. Štafety do cieľa neprišli, pričom ženy klasifikovali na 20. mieste a mužov na 23. pozícii. V mixe skončili 16. a v mixe dvojíc na 22. priečke, aktuality.sk