Až Trumpovi rupli nervy… Tak to Trump nakoniec urobil! Špeciálne sily USA prepadli Venezuelu, krajinu s najväčšími zásobami ropy na svete, a uniesli prezidenta Madura. Po mesiacoch tárania o slobode, demokracii, fentanyle či narkoterorizme, americký prezident priznal, že mu vždy išlo len o získanie ropy. V záchvate typického megalomanského sebaobdivu a chválenkárstva povedal aj to, čo sa v politike drží pod pokrievkou.

Provládni ozbrojení Venezuelčania krátko po tom, čo Trump oznámil zajatie Madura. „V tej krajine (Venezuele) máme obrovské zdroje energie. Je veľmi dôležité, aby sme ich ochránili. Energiu potrebujeme pre seba… Vyťažíme obrovské bohatstvo, ktoré poputuje k ľuďom Venezuely a… takisto do Spojených štátov amerických vo forme náhrady za škody, ktoré nám tá krajina spôsobila,“ povedal Trump a dodal: „Krajinu budeme riadiť dovtedy, kým nebudeme môcť vykonať bezpečný a riadny prechod moci podľa nášho uváženia.“

Takmer to isté povedal v roku 2019 o rope v Sýrii počas svojho prvého mandátu: „Zabezpečili sme ropu, a preto v oblasti, kde je ropa, zostanú americké jednotky. A ropu budeme chrániť a my rozhodneme, čo s ňou v budúcnosti urobíme… Ropu si necháme, zapamätajte si to. Štyridsaťpäť miliónov dolárov mesačne.“

V telefonáte pre Fox News krátko po vojenskej operácii v Caracase uviedol: „…je to neuveriteľná vec, čo sa stalo včera v noci… Musíme to urobiť znova a aj to dokážeme. Nikto nás nemôže zastaviť. Nikto nemá schopnosti, aké máme my.“

O americkom spôsobe života sa nevyjednáva

Je zbytočné pripomínať, že útok na nezávislý štát bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN je porušením medzinárodného práva. USA to robia už dlho a beztrestne (Vietnam, Irak, Afganistan, Srbsko atď.) a s tým rastie ich drzosť. Ignorujú dokonca aj vlastnú ústavu, ktorá hovorí, že USA sa nesmú zapojiť do vojenskej akcie ani vojny bez súhlasu Kongresu, s výnimkou prípadov bezprostrednej sebaobrany. To všetko je však len špička ľadovca. To podstatné – dôvody drzého a bezohľadného konania USA – sú prekryté penou bežných udalostí, ktorým médiá venujú hlavnú pozornosť. Pri hľadaní skutočných dôvodov ich konania nemusíme ísť až do koloniálnej a otrokárskej éry Ameriky, stačí si pripomenúť niektoré z nedávnych stratégií národnej bezpečnosti USA.

V tej krajine (Venezuele) máme obrovské zdroje energie. Je veľmi dôležité, aby sme ich ochránili. Energiu potrebujeme pre seba.

Donald Trump, prezident USA

George H. W. Bush, st. na prvom Summite Zeme v Riu de Janeiro v 1992 oznámil: „O americkom spôsobe života nebudeme s nikým vyjednávať. Bodka.“ Prečo prezident USA tak radikálne bránil americký spôsob života na fóre, kde 190 krajín hľadalo spôsoby, ako obmedziť deštrukciu podmienok života na Zemi? 

Lebo vedel, že na svoj spôsob života USA potrebujú energetické a materiálne zdroje piatich planét Zem. Práve v tom je jedna z príčin agresívnych výbojov USA v posledných desaťročiach – získavať energiu, aby mohli pokračovať v jej absurdnom a škodlivom plytvaní. Lebo ak máte mesačný príjem 1¤000 eur, tak nemôžete dlhodobo míňať 5¤000 eur. Buď zbankrotujete, alebo budete kradnúť. Podobne je to aj s príčinami energetickej a ešte horšej ekologickej krízy, lebo tá ohrozuje základy života.

Ropa pre tanky, stíhačky a lode

V nastúpenej línii pokračoval aj syn G. W. Bush, ml., keď po inaugurácii v 2001 vyhlásil, že za najdôležitejšiu úlohu prezidenta považuje „riešenie energetickej krízy krajiny“ a to z viacerých dôvodov. Dostatok energie je nevyhnutný pre ziskovosť amerických priemyselných odvetví. Nedostatok energie môže mať rozsiahle ekonomické následky. Pre americkú ekonomiku je zvlášť dôležitá ropa, pretože je zdrojom dvoch pätín celkovej spotreby energie v Amerike – viac ako ktorýkoľvek iný zdroj. Okrem toho je ropa absolútne nevyhnutná pre národnú bezpečnosť USA, pretože poháňa obrovské množstvá tankov, lietadiel, vrtuľníkov a lodí, hlavnej sily americkej vojnovej mašinérie.

V rukách niekoľkých extrémne bohatých ľudí vzniká nebezpečná koncentrácia moci, ktorá bude mať nedozerné následky.

Joe Biden, predošlý prezident USA v rozlúčkovom prejave

„Amerika môže v nasledujúcich dvoch desaťročiach čeliť veľkej kríze v dodávkach energie,“ povedal minister energetiky Spencer Abraham na Národnom energetickom summmite v marci 2001. „Ak nebudeme schopní čeliť tejto výzve, ohrozíme ekonomickú prosperitu nášho národa, ohrozíme našu národnú bezpečnosť a od základu zmeníme americký spôsob života.“

Odborníci načrtli dva hlavné smery riešenia krízy – buď pokračovať vo vysokej spotrebe energie a jej zdroje získať za každú cenu, alebo postupne znižovať spotrebu a využiť možnosti obnoviteľných zdrojov energie. Druhú cestu obhajoval Al Gore, dovtedajší viceprezident, ktorý krátko predtým prehral súboj o prezidentské kreslo s Bushom ml. – a bolo rozhodnuté.

Protesty v USA v Brattleboro a Columbuse proti útoku USA na Venezuelu.

V prijatej stratégii v máji 2001 (známej ako Cheneyho správa) kvetnatou rétorikou síce spomenuli ochranu prírody, ale súčasne odmietli zníženie celkovej spotreby ropy. Namiesto toho navrhli zmenšiť závislosť USA od dovážanej ropy zvýšením domácej produkcie prostredníctvom iných, aj keď škodlivejších metód ťažby (napr. z asfaltových pieskov a bridlíc frakovaním) a využitím zásob v chránených oblastiach divočiny vrátane Aljašky.

Vojna proti terorizmu

Skryte však počítali so zvýšením dovozu ropy z tretích krajín, s čím boli spojené značné riziká ovplyvňujúce aj národnú bezpečnosť (vojenskú prítomnosť), najmä v oblastiach Perzského zálivu, Kaspického mora, Afriky a Latinskej Ameriky. Pritom ignorovali, že nasadenie amerických síl v krajinách produkujúcich ropu vždy vyvolávalo odpor obyvateľov z obavy oživenia kolonializmu alebo podpory Izraela.

Tvorcom stratégie bolo jasné, že čím viac sa USA budú spoliehať na dovážanú ropu, tým viac to povedie k protiamerickému odporu a zintenzívneniu americkej vojenskej angažovanosti v kľúčových produkčných oblastiach. Mali s tým skúsenosti vo Venezuele (znárodnenie ropného priemyslu v roku 1976), v Iráne (kde zorganizovali zvrhnutie vlády Mosadeka po zoštátnení ropného priemyslu v r. 1953), v Kuvajte (vojna v rokoch 1990 – 1991) a inde. 

Tento resentiment ešte viac zintenzívnila „vojna proti terorizmu“ po útokoch Al-Kajdá 11. septembra 2001. Krátko pred vojnou v Iraku, ktorú USA zdôvodnili klamstvami o zbraniach hromadného ničenia, tvrdil hovorca Bieleho domu, že „jediný záujem Spojených štátov v regióne je presadzovanie mieru a stability, nie schopnosť Iraku produkovať ropu“. Dodnes však hlavný podiel na ťažbe ropy majú firmy Exxon, Shell, BP a iní zahraniční investori.

Venezuela a Mexiko dlhé roky patrili medzi štyroch najväčších exportérov ropy do USA. Úsilie USA využiť bohaté mexické a venezuelské energetické zdroje však narážalo na veľkú prekážku: kvôli dlhej histórii koloniálneho a imperiálneho útlaku tieto dve krajiny dali svoje energetické rezervy pod štátnu kontrolu a zaviedli silné právne a ústavné bariéry brániace zahraničnej účasti v domácej ťažbe ropy. Obe krajiny mali záujem o ekonomické výhody z vývozu ropy do USA, ale zároveň odolávali snahám USA získať priamu účasť v ich energetickom priemysle a odmietali výrazné zvýšenie ťažby ropy. Tento odpor bol určite frustrujúci pre Američanov, ktorí sa márne snažili dosiahnuť svoje aplikovaním rôznych obchodných bariér na obe krajiny. Až Trumpovi rupli nervy…

Protesty v USA v Brattleboro a Columbuse proti útoku USA na Venezuelu.

Varovanie

V politike USA voči veľkej časti sveta sa totiž spojili dva strategické princípy podmienené rôznymi obavami – energetickými a bezpečnostnými. Vznikol tak jeden integrovaný plán americkej globálnej dominancie v 20. a 21. storočí. Práve kombinácia týchto dvoch princípov čoraz viac určovala tón medzinárodného správania USA. Keď USA usúdili, že prísun ropy je ohrozený, rozhodli sa pre priamy či zástupný vojenský zásah.

Slová Trumpovho predchodcu Joea Bidena v rozlúčkovom prejave vyzneli do prázdna: „Chcem varovať krajinu pred javmi, ktoré ma veľmi znepokojujú. V rukách niekoľkých extrémne bohatých ľudí vzniká nebezpečná koncentrácia moci, ktorá bude mať nedozerné následky, ak sa ich zneužívanie moci ponechá bez kontroly.“

V súčasnom svete sa s „nebezpečnou koncentráciou moci“ v rukách oligarchov môžu a musia vyrovnať v prvom rade Američania, ktorí si zvolili, čo si zvolili, na škodu celého sveta. Majú dosť múdrych a zodpovedných ľudí, a tak si len želajme, aby stav chaosu čo najviac skrátili.

Ľudia musia konečne prestať rozoberať výčiny psychopatov pri moci a sformulovať stratégie, ktoré zabránia ich deštruktívnemu vplyvu alebo znemožnia, aby sa k moci dostali. Inak budú vždy o pár krokov za nimi a budú len naprávať, čo tí pred nimi zničili.

 X x x

Zelená pro vlastní operace, výzva k odchodu i ponížení.
Jaké signály vysílá akce ve Venezuele Rusku a Číně?

Americký úder v Caracasu a bleskové zatčení venezuelského vůdce Nicoláse Madura vyslaly Rusku a Číně smíšené signály. Země, které s Venezuelou udržovaly blízké ekonomické i politické vazby, přicházejí v Latinské Americe o důležitého spojence. Výsledek americké operace tak pro ně bude mít řadu symbolických i praktických dopadů, režimy v Moskvě a Pekingu však mohou venezuelský scénář vnímat také jako zelenou pro vlastní operace podobného střihu.

„Ukrajina a Tchaj-wan by se měly velmi bát,“ varoval pro server Politico americký diplomat Ryan Crocker. Bývalý velvyslanec Spojených států v Afghánistánu, Iráku, Pákistánu nebo Sýrii tak reagoval na americký vojenský zásah ve Venezuele a zadržení tamního autoritářského prezidenta Nicoláse Madura, které vyvolalo pozdvižení po celém světě.

Na bleskovou operaci amerických sil v Caracasu bezprostředně reagovaly i země jako Čína nebo Rusko, které mají k Madurově režimu velmi blízko. Americký úder odsoudily a vyzvaly Washington, aby zajatého venezuelského vůdce i s jeho ženou propustil. Navzdory jejich opatrné kritice se nicméně ozývají varovné hlasy, aby se režimy v Pekingu či Moskvě nechtěly americkým scénářem ve Venezuele inspirovat.

Podobné obavy jako bývalý americký diplomat Ryan Crocker totiž vyjádřila i řada dalších expertů a pozorovatelů, podle kterých by americká akce ve Venezuele mohla dát Moskvě či Pekingu zelenou k provedení vlastních operací podobného střihu.

„Stejně jako Spojené státy neuznávají legitimitu Madurovy vlády ve Venezuele, Rusko a Čína neuznávají legitimitu ukrajinské, respektive tchajwanské nezávislosti. Pokud by například Čína zajala tchajwanského prezidenta Laj Čching-teho nebo pokud by Rusko zajalo ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, na základě čeho by Spojené státy mohly vznést své námitky?“ ptá se v analýze publikované magazínem Foreign Policy výzkumný analytik Decker Eveleth z organizace CNA se sídlem ve Washingtonu.

Odborník nicméně podobné obavy vzápětí mírní a tvrdí, že Rusko ani Čína se k akci ve stylu zajetí Madura v blízké době neuchýlí. Důvodem není ani zdaleka to, že by obě země lpěly na mezinárodních normách nebo by jim nebylo po chuti případné sesazení lídrů, které tyto režimy považují za nelegitimní. Klíčovým důvodem jsou jednoduše omezené schopnosti, kterými jejich armádní síly disponují.

 „Nemají k tomu dostatek kapacit. V prvních dnech ruské totální invaze na Ukrajinu se Moskva pokusila přesně o tento druh operace a selhala,“ poukazuje pro Foreign Policy na původní plán Kremlu, který chtěl na začátku roku 2022 obsadit Kyjev a zajmout prezidenta Zelenského během pouhých tří dnů, tento cíl ale naplnit nedokázala.

Čínská armáda je v porovnání s tou ruskou sice technologicky vyspělejší, podle analytika ale čelí jinému omezení. Tím je zejména nedostatek reálných bojových zkušeností, které si Čína ve větším vojenském střetu otestovala naposledy před necelými 50 lety během čínsko-vietnamské války.

Tchaj-wan navíc není tak slabý jako Venezuela, podotýká Decker Eveleth, podle kterého tak americká operace alespoň v dohledné době nepovzbudí Rusko ani Čínu k podobné akci s cílem svrhnout či zajmout lídra cizího státu. „Čína nevěří své připravenosti a Rusko už strčilo ruku do ohně a spálilo se,“ shrnuje odborník, podle kterého ale nic z toho neznamená, že by se hrozba ze strany Číny a Ruska měla ignorovat.

Zadržený venezuelský prezident Nicolás Maduro se sluchátky a zatemňujícími brýlemi na očích v doprovodu agenta DEA | Foto: IMAGO/dts Nachrichtenagentur | Zdroj: Reuters Connect

Vykliďte pole

Spojené státy vedené prezidentem Donaldem Trumpem ale operací proti Madurovi vyslaly do Pekingu a Moskvy i řadu dalších vzkazů, které s potenciálním ohrožením pro ukrajinské a tchajwanské představitele nijak nesouvisí.   

Například litevský ministr zahraničních věcí Kestutis Budrys vnímá americký zásah ve Venezuele jako jasný vzkaz do Ruska a Číny, aby se stáhly z oblasti Jižní Ameriky, kde tyto země rozšiřují svůj „škodlivý vliv, zasahují do politických procesů, přebírají celá ekonomická odvětví“ a ovlivňují tak stabilitu a bezpečnost regionu.

 „Amerika říká dost!“ cituje server The Baltic Times litevského politika, podle kterého je americká akce ve Venezuele varovným signálem také pro další autoritářské vůdce, které Rusko a Čína podporuje.

Také další pozorovatelé a analytici vidí v aktuálním dění kolem Venezuely vzkaz, aby se Peking s Moskvou klidily z regionu Jižní Ameriky a obecně ze západní polokoule, kam Spojené státy po návratu Trumpa znovu obrací svou pozornost. V tomto kontextu analytici často hovoří o oživení dřívější Monroeovy doktríny a zdůrazňují Trumpovu snahu o znovunastolení americké dominance, zejména v oblasti Latinské Ameriky.

Například odborník z amerického Centra pro strategická a mezinárodní studia (CSIS) Ryan Berg přitom poukazuje na načasování celé operace, která odstartovala v době návštěvy početné čínské diplomatické mise ve Venezuele.

„Skutečnost, že prezident Trump zahájil tuto operaci jen několik hodin poté, co se Nicolás Maduro setkal se zvláštním vyslancem Číny, vysílá Číně a její roli v Americe jasný a jednoznačný signál,“ říká pro server Politico.

Toho si ostatně všímá také politický geograf z Fakulty sociálních věd Univerzity Karlovy Michael Romancov.  „V Číně to bude interpretováno jako snaha o čínské ponížení, ačkoliv nemám tušení, jestli to tak Američané zamýšleli,“ uvedl pro Český rozhlas Romancov.

Čínské trápení

Pro Rusko a Čínu, které s Madurovým režimem udržovaly úzké politické a ekonomické vazby, bude mít dění ve Venezuele i další dopady, a to nejen symbolické, ale i praktické. To platí zejména v případě Číny, do které před americkou operací směřovala drtivá většina venezuelského vývozu ropy a které Venezuela dluží nemalé peníze.

 „Venezuela posílá asi 80 procent své ropy do Číny a velká část z toho šla na obsluhu dluhu. Pokud Čína najednou nedostane těchto 80 procent venezuelského exportu, neznamená to jen ztrátu energetické bezpečnosti, ocitá se také situaci, kdy Venezuela přestává splácet své dluhy,“ říká pro stanici CBS News odborník Ryan Berg.

Na to v pořadu Peníze a vliv Českého rozhlasu Plus upozornil také velvyslanec Česka ve Velké Británii a expert na energetickou bezpečnost Václav Bartuška, podle kterého bude Peking tížit spíše otázka splácení venezuelského dluhu než ropa samotná.

„Uvádí se kolem 60 miliard dolarů čínských státních půjček vůči Venezuele a ropa do Číny tekla primárně jako forma splácení dluhu. A to, myslím, že bude Čínu zajímat mnohem víc. Čína má jinak dost jiných dodavatelů (ropy) po celém světě, jak v Asii, tak v Austrálii a v Perském zálivu,“ vysvětluje Bartuška.

Analytik Berg se nicméně domnívá, že ačkoliv má Peking možnost obrátit se na jiné dodavatele ropy, bude i tak čelit překážkám. „Čína má možnost nahradit to, co představovala Venezuela, ale nebude to snadné, zejména když Spojené státy současně tlačí na Írán,“ tvrdí Berg.

Rusko přichází o spojence

Moskva americkou operaci ve Venezuele sice odsoudila, v kritice ale našlapuje velmi opatrně. Jak tvrdí politický geograf Romancov, takový postoj není nijak překvapivý, Kreml totiž potřebuje mít Trumpovu administrativu na své straně při jednáních o ukončení bojů na Ukrajině. Americká prohlášení ve vztahu k operaci ve Venezuele navíc mohou Rusové chápat i jako rozdělení sfér vlivu ve světě, což by podle něj mohlo Kremlu vyhovovat.

 „Je otázkou, zda se USA u Rusů dokonce neinspirovaly, protože některé parametry sobotního amerického zásahu připomínají ambici, se kterou Rusové zahájili před čtyřmi lety svůj útok vůči Ukrajině. Američané ale na rozdíl od Rusů zaznamenali minimálně ten úspěch, že zajali Madura a jeho manželku,“ hodnotí Romancov.

Sesazením Madura však vládce Kremlu Vladimir Putin přichází o důležitého spojence, se kterým ho pojily dlouholeté vazby. To má dopady i na reputaci Ruska, za poslední roky totiž nejde o první takový případ.

„Rusko ztratilo Arménii, Sýrii a nyní Venezuelu,“ připomíná pro německou stanici Deutsche Welle odborník na mezinárodní bezpečnost Neil Melvin z britského think-tanku Royal United Services Institute (RUSI).

„Postavení Ruska na mezinárodní scéně oslabuje, protože eskaluje válku proti Ukrajině a na udržení takovýchto vztahů mu chybí zdroje,“ dodává analytik pro německou stanici, podle které je tak aktuální dění další ukázkou toho, že se spojenci Ruska nemohou na ochranu ze strany Moskvy spolehnout.

 

 Ztráta Venezuely však pro Moskvu znamená také ekonomické dopady. Přístup Spojených států k obrovským zásobám venezuelské ropy totiž může stlačit globální ceny ropy a ohrozit tak jeden z klíčových zdrojů ruských příjmů, upozorňuje britský deník The Guardian, ale také analytik think-tanku Atlantic Council a bývalý americký velvyslanec na Ukrajině John Herbst.

„Putinova těžce zkoušená ekonomika spoléhá na příjmy z prodeje ropy a plynu, které jsou už tak pod tlakem kvůli útokům dronů a raket na jejich zařízení, které podniká Ukrajina za podpory Spojených států. Trump uvedl, že má v úmyslu vrátit venezuelskou ropu, která je stále pod přísnými sankcemi, na trh. A i když to může nějakou dobu trvat, pomůže mu to dosáhnout cíle snížit cenu ropy pro americké (a tedy i světové) spotřebitele. To bude další velká rána pro ruskou ekonomiku,“ míní Herbst.

Moskva navíc poskytla Venezuele v minulých letech miliardové půjčky, z nichž většinu pravděpodobně nezíská zpět, upozorňuje také deník The Guardian. Podle něj však není dobrou zprávou ani to, že se američtí vojenští specialisté mohou dostat i k velké části arzenálu venezuelských ozbrojených sil, včetně některých systémů dodaných Ruskem.

Jak nicméně poukazují někteří analytici, ruské systémy protivzdušné ochrany Američané během operace snadno prorazili, na což posměšně upozornil také americký ministr obrany Pete Hegseth. „Zdá se, že ruské systémy protivzdušné obrany nefungovaly tak dobře, že?“ nechal se slyšet během svého hodnocení americké operace v Carasacu. Ani to tedy Rusku nedělá příliš dobrou reklamu.

Eliška Orosová

X X X

 Donald Trump: Na Kubu už nepôjde žiadna ropa ani peniaze, mali by s USA uzavrieť dohodu

 Venezuelu v súčasnosti chráni najsilnejšia armáda sveta – tá americká, tvrdí Trump.

Americký prezident Donald Trump v nedeľu vyhlásil, že na Kubu po operácii USA vo Venezuele „nepôjde už žiadna ropa ani peniaze“ a so Spojenými štátmi by sa mali dohodnúť, „kým nie je neskoro“. TASR o tom informuje podľa správ agentúr Reuters a AFP.

• Trump oznámil zastavenie dodávok ropy a peňazí na Kubu.
• Kuba údajne už nebude dostávať podporu od Venezuely.
• Trump vyzval Kubu na dohodu so Spojenými štátmi.
• Tvrdí, že Venezuelu chráni americká armáda.
• Kuba dlhodobo závisí na venezuelskej rope pre embargo USA.

„Kuba žila mnoho rokov z veľkého množstva ROPY a PEŇAZÍ z Venezuely. Výmenou Kuba poskytovala ‚bezpečnostné služby’ posledným dvom venezuelským diktátorom, ALE VIAC TOMU TAK NIE JE! Väčšina týchto Kubáncov je MŔTVA po minulotýždňovom útoku USA a Venezuela už nepotrebuje ochranu pred násilníkmi a vydieračmi, ktorí ich toľko rokov držali ako rukojemníkov,“ napísal americký prezident na svojej sociálnej sieti Truth Social.

Trump ďalej tvrdí, že Venezuelu v súčasnosti chráni najsilnejšia armáda sveta – tá americká. „NA KUBU UŽ NEPÔJDE ŽIADNA ROPA ANI PENIAZE – NULA! Dôrazne im odporúčam, aby uzavreli dohodu, SKÔR NEŽ BUDE NESKORO,“ napísal.

Zavrieť reklamu

Trump zároveň prezdieľal príspevok používateľa, ktorý napísal, že americký minister zahraničia Marco Rubio, syn dvoch kubánskych prisťahovalcov, bude budúcim prezidentom Kuby. Šéf Bieleho domu k tomu napísal, že to „znie dobre“.

Agentúra AFP vysvetľuje, že Kuba sa kvôli americkému obchodnému embargu od roku 2000 čoraz viac spoliehala na venezuelskú ropu importovanú na základe dohody s predchodcom prezidenta Nicolása Madura Hugom Chávezom.

X x x

  Trump vyzval Havanu, aby sa dohodla s USA, kým nie je neskoro. Rubio budúci kubánsky prezident? „To znie dobre“, odkázal prezident

Americký prezident Donald Trump v nedeľu vyhlásil, že na Kubu po operácii USA vo Venezuele „nepôjde už žiadna ropa ani peniaze“ a so Spojenými štátmi by sa mali dohodnúť, „kým nie je neskoro“.

„Kuba žila mnoho rokov z veľkého množstva ROPY a PEŇAZÍ z Venezuely. Výmenou Kuba poskytovala ‚bezpečnostné služby’ posledným dvom venezuelským diktátorom, ALE VIAC TOMU TAK NIE JE! Väčšina týchto Kubáncov je MŔTVA po minulotýždňovom útoku USA a Venezuela už nepotrebuje ochranu pred násilníkmi a vydieračmi, ktorí ich toľko rokov držali ako rukojemníkov,“ napísal americký prezident na svojej sociálnej sieti Truth Social.

Trump ďalej tvrdí, že Venezuelu v súčasnosti chráni najsilnejšia armáda sveta – tá americká. „NA KUBU UŽ NEPÔJDE ŽIADNA ROPA ANI PENIAZE – NULA! Dôrazne im odporúčam, aby uzavreli dohodu, SKÔR NEŽ BUDE NESKORO,“ napísal.

Trump zároveň prezdieľal príspevok používateľa, ktorý napísal, že americký minister zahraničia Marco Rubio, syn dvoch kubánskych prisťahovalcov, bude budúcim prezidentom Kuby. Šéf Bieleho domu k tomu napísal, že to „znie dobre“.

Kuba sa kvôli americkému obchodnému embargu od roku 2000 čoraz viac spoliehala na venezuelskú ropu importovanú na základe dohody s predchodcom prezidenta Nicolása Madura Hugom Chávezom.

X x x

 Izrael je v pohotovosti, región v napätí, či USA spustia údery na Irán. Protivládne protesty si vyžiadali najmenej 192 obetí

Násilnosti sprevádzajúce celonárodné protesty proti iránskemu režimu si doteraz vyžiadali najmenej 192 mŕtvych, uviedla mimovládna organizácia Iran Human Rights (IHR) sídliaca v Osle. Podľa neoverených informácií však môže byť obetí i niekoľko stoviek osôb a podľa niektorých zdrojov aj viac ako 2-tisíc.

Tento záber z iránskych záberov kolujúcich na sociálnych sieťach ukazuje protestujúcich, ktorí opäť vyšli do ulíc Teheránu napriek zintenzívneniu represií, keďže Islamská republika zostáva odrezaná od zvyšku sveta v Teheráne – v Iráne v sobotu 10. januára 2026.

IHR na to upozornila v dnešnej správe. Šéf iránskej polície v nedeľu uviedol, že režim zadržal významný počet kľúčových postáv protestného hnutia, neuviedol však žiadne podrobnosti o počte alebo totožnosti zadržaných. Organizácia Human Rights Activists News Agency (HRANA) tvrdí, že proti protestoch zatkli približne 2600 osôb.

Protesty v Iráne

Protivládni demonštranti v Teheráne skandujú ‚Nech žije šach‘ / Zdroj: Reuters

Vzhľadom na prerušenie internetového a telefonického spojenia je čoraz ťažšie odhadovať rozsah demonštrácií. Agentúra AP napísala, že HRANA poskytovala presné informácie aj pri predchádzajúcich nepokojoch v Iráne. Odpojenie od internetu by mohli podľa kritikov využiť bezpečnostné zložky ku krvavému zásahu, ako sa to stalo pri protestoch v roku 2019, keď boli zabité stovky ľudí.

„Včera večer (v sobotu) boli zatknuté významné počty hlavných zúčastnených na nepokojoch, ktorí, ak Boh dá, budú po vykonaní právnych postupov potrestaní,“ povedal pre štátnu televíziu šéf polície Ahmad-Reza Radan.

Minister vnútra Eskandar Momeni v sobotu večer v komentároch pre štátnu televíziu trval na tom, že prípady „vandalizmu“ ustupujú a varoval, že „tí, ktorí vedú protesty smerom k deštrukcii, chaosu a teroristickým činom, nenechávajú počuť hlasy ľudí“.

Šéf iránskej bezpečnostnej služby Alí Larídžání protesty proti ekonomickým ťažkostiam označil za „úplne pochopiteľné“, ale oddelil ich od „nepokojov“ a organizátorov obvinil z konania „veľmi podobného metódam teroristických skupín“, informovala tlačová agentúra Tasnim.

Novinár agentúry AFP opísal Teherán v súčasnosti ako mesto v stave takmer paralýzy. Cena mäsa sa od začiatku protestov takmer zdvojnásobila a hoci niektoré obchody sú otvorené, musia zatvoriť po 16.00 ho miestneho času, kedy sú nasadené bezpečnostné sily.

Medzitým videá zverejnené na sociálnych sieťach ukazujú veľké davy v uliciach počas protestov vrátane hlavného mesta Teherán a vychodoiránskeho Mašhadu.

Ukazujú tiež horiace autá. Videá sa na siete dostali napriek úplnému vypnutiu internetu v krajine, čo znemožňuje normálnu komunikáciu so zahraničím prostredníctvom aplikácií na posielanie správ alebo telefónnych liniek.

Izrael v stave vysokej pohotovosti

Izrael je v stave vysokej pohotovosti kvôli možnosti, že by Spojené štáty zasiahli v Iráne, kde sa konajú najväčšie protivládne demonštrácie za niekoľko rokov. Napísala to agentúra Reuters, ktorá sa odvoláva na tri izraelské zdroje oboznámené so situáciou. Teherán potom varoval, že akýkoľvek útok by viedol k iránskej odvete proti Izraelu a proti americkým základniam v regióne.

Izraelský minister zahraničných vecí Gideon Saar v nedeľu vyzval Európsku úniu zaradiť iránske Revolučné gardy na svoj zoznam teroristických organizácií.

Dôvodom má byť podľa Saara násilné potláčanie prebiehajúcich demonštrácií v Iráne. „Je čas označiť iránske Revolučné gardy v Európskej únii za teroristickú organizáciu,“ napísal izraelský minister na sociálnej sieti X počas návštevy nemeckého ministra vnútra Alexandra Dobrindta v Izraeli.

„Toto je dlhodobý postoj Nemecka a dôležitosť tejto záležitosti je dnes jasná všetkým,“ doplnil Saar s tým, že ministri spoločne s izraelským premiérom Benjaminom Netanjahuom podpíšu deklaráciu o spolupráci v oblastiach bezpečnosti, kybernetickej bezpečnosti a boja proti antisemitizmu.

 Bývalý korunný princ Rezá Pahlaví, syn posledného iránskeho šáha a predstaviteľ iránskej opozície, Iráncov z exilu vyzval, aby v nedeľu znovu vyšli do ulíc, obsadili centrá miest a udržali ich a aby niesli pôvodnú iránsku vlajku s levom a slnkom namiesto tej súčasnej so štyrmi polmesiacmi a čepeľou mečiara. Iránska štátna televízia nedeľu skutočne informovala o protestoch v Teheráne a Mašhade na severovýchode krajiny.

Televízia ukázala provládne demonštrácie a videá údajných protestujúcich, ktorí strieľali na bezpečnostné zložky. Pološtátna tlačová agentúra Fars zverejnila zábery z mesta Isfahán, na ktorých demonštranti strieľajú z dlhých zbraní, zapaľujú ohne a hádžu zápalné bomby.

Iránsky duchovný vodca ajatolláh Alí Chameneí predtým naznačil, že režim napriek varovaniu zo strany USA tvrdo zasiahne. Najvyšší štátny prokurátor Mohammed Movahedí Ázád v sobotu varoval, že každý účastník protestov bude považovaný za „nepriateľa Boha“, za čo iránsky režim ukladá trest smrti.

Americký prezident Donald Trump medzitým podporil demonštrantov a na sociálnych sieťach uviedol, že „sa Irán pozerá na slobodu“ a že „USA sú pripravené pomôcť“. Americké médiá v sobotu večer s odvolaním sa na anonymných úradníkov uviedli, že Trump dostal vojenské možnosti útoku na Irán, ale že sa doteraz ešte nerozhodol.

O možnosti amerického zásahu v Iráne v sobotu v telefonickom rozhovore hovorili tiež izraelský premiér Benjamin Netanjahu a minister zahraničia USA Marco Rubio, uviedol jeden zo zdrojov.

Irán v nedeľu Spojené štáty varoval pred možným útokom. Predseda parlamentu Mohammad Bágher Ghálíbáf poslancom povedal, že by Teherán reagoval odvetou na „legitímne ciele“, ako je Izrael a tiež americké vojenské základne. Postoj k USA dali najavo aj poslanci, ktorí na zasadnutí parlamentu podľa agentúry AP skandovali „Smrť Amerike“.

Protesty, ktoré sú za posledné tri roky jedny z najväčších, sa začali vlani 28. decembra v Teheráne obchodníci rozhorčení poklesom hodnoty iránskej meny rijál. Postupne sa k nim pridali ďalšie skupiny obyvateľov vrátane vysokoškolských študentov a demonštrácie sa zmenili na protivládne.

X x x

 Svetový poriadok sa podľa Fica rozpadol: Chcem hovoriť s Trumpom o EÚ, Kallasová musí skončiť

Premiér Robert Fico (Smer) vyhlásil, že svetový poriadok sa po útoku USA na Venezuelu rozpadol. Predsedu vlády zaujíma, ako na tieto okolnosti zareaguje Európska únia. Tá bude podľa jeho slov v najbližšej dobe v pohybe, Brusel musí prijať dôležité rozhodnutia. Fico tvrdí, že šéfka únijnej diplomacie Kaja Kallasová musí skončiť vo svojej funkcii.

Fico to uviedol v relácii TA3 V Politike. Doplnil že on nechce vystupovať z EÚ, pre Slovensko je únia podľa jeho slov životný priestor. Šéfka únijnej diplomacie podľa jeho názoru musí skončiť vo svojej funkcii. Predseda vlády uviedol, že počas návštevy USA chce hovoriť s americkým prezidentom Donaldom Trumpom o EÚ a Slovensku.

Fico tiež zopakoval, že kým bude premiérom, krajina nevyšle ani jedného slovenského vojaka na Ukrajinu. Kritizoval v tomto smere Francúzsko a Veľkú Britániu.

Fico tiež uviedol, že Slovensko je veľmoc v jadre. Po postavení plánovaného nového bloku elektrárne má Slovensko podľa premiéra ambíciu elektrinu aj vyvážať. Doplnil, že nebyť sankcií, by dal pri jadre prednosť partnerom, s ktorými má Slovensko dobré skúsenosti. Žiadnu krajinu priamo nemenoval.

Na otázku vzťahov v koalícii Fico povedal, že jeho nezaujímajú žabomyšie vojny, koaličných partnerov sa bude pýtať, či chcú dovládnuť. Spor medzi ministrom športu Rudolfom Huliakom a Jánom Ferenčákom komentovať nechcel. Za podstatné považuje to, že prechádzajú zákony.

Fico uviedol že jeho ambíciou je opäť vyhrať voľby. Na otázku o možnej budúcej koalícii s hnutím Republika sa Fico pýta, o čo je horšia než napríklad Progresívne Slovensko. Pripomenul Benešove dekréty a „hlúpu liberálnu politiku“ PS.

Fico sa zastal ministra dopravy Jozefa Ráža, ktoré označil za „jedného z najlepších členov vlády“, ktorý „rozkopal celé Slovensko“. Premiér sa pýta, prečo by mal Ráža odvolať, preto, „lebo niekto prešiel na červenú“. Nepripúšťa, že by išlo o systémový problém.

Podľa Fica je konsolidácia preto, lebo minulá vláda tej terajšej odovzdala verejné financie v najhoršom stave v histórii Slovenska. Od ministra financií Ladislava Kamenického (Smer) bude Fico žiadať, aby hľadal nové investície a financie do štátnej kasy.

Podľa premiéra štát konsolidoval všade, kde mohol. Podľa jeho slov sú v Európe krajiny, ktoré majú oveľa väčší dlh verejných financií ako Slovensko. Menoval Francúzsko a Taliansko. Nemecká ekonomika ide podľa Fica dole vodou.

X xx

Exminister, účastníci SNP, „čierny barón“, či bývalý futbalista. Pellegrini udelil štátne vyznamenania (+zoznam ocenených)

Prezident SR Peter Pellegrini udelil v sobotu štátne vyznamenania 22 osobnostiam spoločenského, vedeckého, kultúrneho aj športového života, z toho štyrom in memoriam.

TASR10.01.2026 23:25

 

Foto: TASR, Jaroslav Novák

Na snímke Ladislav Lampert (uprostred), ktorému prezident SR Peter Pellegrini (vľavo) udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky druh, za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu počas udeľovania najvyšších štátnych vyznamenaní pri príležitosti vzniku Slovenskej republiky v Bratislave 10. januára 2026.

 Mária Reháková, vydavateľka

Pribinov kríž II. triedy – za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky

Mária Reháková sa narodila 20. septembra 1952 v Banskej Bystrici. Vzdelanie dosiahla na Vysokej škole ekonomickej (dnešná Ekonomická univerzita) v Bratislave. Po skončení štúdia pracovala v rokoch 1976 – 1989 pre DPZO Intercoop Bratislava. Do mediálneho prostredia sa dostala prostredníctvom propagácie kultúrnych podujatí, ktoré na Slovensku po roku 1989 organizovala ako jedna z prvých.

V roku 1993 založila agentúru Promotion a na Slovensko priniesla úspešné muzikály Dracula, Pomáda, Johanka z Arcu, Excalibur či Galileo Galilei. Stála aj za realizáciou Zlatého koncertu, známeho podujatia, v rámci ktorého sa od roku 2003 na jednom pódiu predstavili viaceré slovenské a české hviezdy populárnej hudby.

Od roku 2005 stojí na čele slovenského vydavateľstva STAR production, s.r.o., ktoré má vo svojom portfóliu najstarší slovenský týždenník Slovenka, ale aj mesačníky Praktická Slovenka, Slovenka – Zdravie rodiny, Metropola, štvrťročníky TOP Cars a VOLVO magazín. V rámci online prevádzkuje portál ŽenskýWeb.sk a stránky Metropola-Online.sk či Slovenka.sk.

Mária Reháková pripravuje významné celoslovenské projekty s dlhoročnou tradíciou. Od roku 2003 organizuje projekt Bratislavské módne dni. V roku 2007 spustila celoslovenskú anketu Slovenka roka s dôrazom na zviditeľňovanie úspešných žien na Slovensku. Za projektom Veľvyslanectvo mladých, ktorý prezentuje študentov stredných a vysokých škôl v zahraničí, stojí od roku 2009.

V roku 2011 založila VIP club SLOVENKA a v roku 2018 vytvorila tradíciu podujatia známeho ako Slovenský deň kroja, ktorého hlavnou myšlienkou je zachovať tradície po predkoch. V minulom roku sa konal jeho ôsmy ročník a vyšla aj reprezentačná publikácia Slovenský deň kroja, ktorá mapuje predchádzajúcich sedem ročníkov rovnomenného podujatia konajúceho sa v Banskej Bystrici. Publikácia čitateľom prináša aj prehľad o niektorých folklórnych skupinách a súboroch na Slovensku.

Mária Reháková je laureátka Identifikačného kódu Slovenska z roku 2018. Ocenenie pod záštitou Európskej akadémie vied a umení dostala ako jedna z nositeliek výnimočných objavov, ktoré vytvorili podmienky pre ďalší rozvoj ľudstva a tvoria svetové kultúrne dedičstvo.

Pavel Babka, zakladateľ a riaditeľ Galérie Babka Kovačica v Srbsku

Rad Bieleho dvojkríža III. triedy, občiansky druh – za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí

Pavel Babka sa narodil 13. mája 1955 v Kovačici, ktorá sa stala centrom slovenského insitného umenia v Srbsku. Od detstva bol obklopený pestrými obrazmi a inšpirujúcimi príbehmi každodenného života na dedine.

V roku 1991 založil v Kovačici Galériu Babka s cieľom pozdvihnúť kovačické insitné výtvarné umenie na najvyššiu úroveň. Galéria sa stala nielen miestom, kde sa stretáva umenie s tradíciou, ale aj symbolom kultúrneho dedičstva Slovákov v Srbsku. Vďaka jeho vytrvalej iniciatíve sa kovačická insita dostala do povedomia svetovej verejnosti.

Babka vo svojej galérii zorganizoval desiatky výstav, na ktorých privítal mnohé významné osobnosti kultúrneho, spoločenského a politického života z celého sveta. Vďaka nemu mali insitní umelci z Kovačice možnosť prezentovať svoju tvorbu v galériách v New Yorku, Paríži, Londýne, Viedni, Moskve či Tokiu.

Jedným z vrcholov jeho pôsobenia bola výstava insitného umenia v sídle Organizácie Spojených národov v New Yorku. So svojím projektom navštívil tri kontinenty a takmer 30 krajín. V roku 2011 Galéria Babka predstavila prvú multimediálnu Encyklopédiu slovenského insitného umenia v Srbsku. Kovačické insitné výtvarné umenie propaguje aj svojimi známymi kalendármi, pričom jeden vydal aj v spolupráci so Slovenským centrom PEN.

Napísal aj dvanásť publikácií venovaných kovačickej insite. Medzi najznámejšie patria monografie Zuzany Chalupovej a Martina Jonáša, ale aj Encyklopédia slovenského insitného umenia v Srbsku alebo Katalóg 63 slovenských insitných maliarov zo Srbska.

Inicioval a dlhé roky organizoval Medzinárodný deň materinského jazyka pod záštitou UNESCO. V roku 2012 stál za iniciatívou zápisu slovenského insitného maliarstva do Národného registra nehmotného kultúrneho dedičstva Srbska. Rovnako bol hlavným iniciátorom návrhu na zápis kovačického insitného maliarstva do Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO v roku 2024.

Za svoju prácu získal viacero ocenení. Medzi najprestížnejšie patrí Cena ministerky kultúry Slovenskej republiky v oblasti profesionálneho umenia za rok 2019.

Ján Repta, partizánsky veliteľ

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, vojenský druh – in memoriam za mimoriadne zásluhy o obranu a bezpečnosť Slovenskej republiky

Ján Repta sa narodil 8. septembra 1914 v Brezovej (dnes Brezová pod Bradlom). Prvá svetová vojna a hospodárska kríza výrazne ovplyvnili zdravie a sociálny status jeho rodiny, mal ťažké detstvo, ale dostalo sa mu výchovy v pokrokovom duchu. Národnostné napätia medzivojnového obdobia formovali jeho postoje a neskorší odpor voči autoritárskym režimom.

Druhá svetová vojna ho zasiahla a rozhodol sa zapojiť do protifašistického odboja. Po vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944 sa aktívne zapojil do partizánskeho hnutia a stal sa veliteľom partizánskej jednotky pôsobiacej najmä v horských oblastiach stredného Slovenska. Oddiel pod jeho vedením vykonával diverzné akcie proti nemeckým okupačným silám a kolaboračným zložkám, podieľal sa na sabotáži dopravnej infraštruktúry a zabezpečoval spojenie medzi jednotlivými povstaleckými skupinami.

Nemci za jeho dolapenie ponúkali odmenu 150.000 korún. Postrelili ho 6. apríla 1945 v boji pri Košariskách, ale prežil a po vojenskom potlačení SNP pokračoval v partizánskom boji aj počas zimných mesiacov, keď jednotky čelili tvrdým represáliám, nedostatku zásob a neustálemu prenasledovaniu.

Po oslobodení sa Ján Repta stal jedným zo symbolov ozbrojeného odporu proti nacizmu a stal sa súčasťou povojnovej pamäťovej politiky, ktorá zdôrazňovala význam partizánskeho boja v zápase proti fašizmu. Zároveň však jeho meno, podobne ako mená viacerých partizánskych veliteľov, podliehalo ideologickým interpretáciám v období komunistického režimu, keďže po zmenách v roku 1948 i nespravodlivom odsúdení a poprave Viliama Žingora sa stiahol z politického života. Absolvoval hutnícku priemyslovku v Bohumíne a pracoval do dôchodku v podniku Kovové tkaniny.

Pri príležitosti osláv SNP v roku 2007 ho povýšili in memoriam do vojenskej hodnosti plukovníka. Ján Repta zomrel 13. januára 1999, pochovaný je v rodnej Brezovej pod Bradlom. Pamätník venovaný partizánom, ktorým velil, odhalili v meste 21. augusta 2004 v parku na Vajanského ulici.

Vincent Polakovič, galerista, riaditeľ múzea DANUBIANA

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky druh – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti umenia, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí

Vincent Polakovič sa narodil 19. novembra 1958 v Poprade. Po ukončení štúdia na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach v roku 1982 pracoval v štátnej službe na Okresnej prokuratúre v Poprade. V rokoch 1991 – 2003 bol advokátom.

V roku 1990 uskutočnil cestu po stopách Vincenta van Gogha, počas ktorej navštívil všetky miesta, kde slávny holandský umelec žil a tvoril. Inšpirovaný postavil a 9. septembra 1993 otvoril Žltý dom Vincenta van Gogha v Poprade, v ktorom zorganizoval viacero výstav slovenských a zahraničných výtvarných umelcov.

V roku 1994 sa v Holandsku zoznámil s Gerardom Meulensteenom, s ktorým v roku 1999 začal v Čunove v Bratislave stavať prvé súkromné múzeum moderného umenia na Slovensku, slávnostne ho otvorili 9. septembra 2000. Činnosť galérie Žltý dom v Poprade kontinuálne pokračovala v novej inštitúcii pod názvom Danubiana Meulensteen Art Museum. Od otvorenia je jej riaditeľom a za realizáciu projektu mu v roku 2000 udelili Cenu ministra kultúry SR.

Zakladateľ Danubiany v nej (spolu)zorganizoval vyše 250 výstav. Postupne v múzeu predstavil tvorbu vyše tisícky domácich a zahraničných výtvarných umelcov z viac ako štyridsiatich krajín sveta. Výstavy, ktoré organizoval na Slovensku a v zahraničí, videlo už viac ako milión návštevníkov. V súčasnosti okrem riadenia múzea a vydávania kníh o výtvarných umelcoch pripravuje spoločne so správnou radou neziskovej organizácie DANUBIANA ďalšiu časť dostavby múzea o pavilón kreatívneho umenia a Dunajský pavilón venovaný rieke Dunaj.

Vincentovi Polakovičovi v roku 2014 udelil prezident Rakúskej republiky Heinz Fischer najvyššie rakúske štátne vyznamenanie Rakúsky čestný kríž za vedu a umenie za propagáciu rakúskeho umenia na Slovensku. V roku 2019 ho holandský kráľ Viliam-Alexander vymenoval za rytiera Rádu Oranje-Nassau, čo je kráľovské ocenenie, udeľované za dlhoročnú mimoriadnu službu spoločnosti, štátu, resp. kráľovskému rodu.

V roku 2024 dostal Vincent Polakovič cenu Krištáľové krídlo v kategórii výtvarného umenia za vybudovanie inštitúcie predstavujúcej vrchol súčasného výtvarného umenia a slúžiacej ako most medzi slovenským a svetovým umením.

Jozef Sabovčík, krasokorčuliar

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky druh – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí

Jozef Sabovčík sa narodil 4. decembra 1963 v Bratislave. S krasokorčuľovaním začal ako šesťročný a rástol v starostlivosti špičkových tréneriek Hildy Múdrej, Ľudmily Lojkovičovej a Agnesy Búřilovej.

Svoj talent rozvinul do množstva medzinárodných úspechov, získal šesť domácich titulov a predovšetkým historickú medailu zo zimnej olympiády, dva tituly majstra a jeden vicemajstra Európy. Jozef Sabovčík je tretí slovenský krasokorčuliar, ktorý získal olympijskú medailu. Ziskom bronzu zo sarajevských hier 1984 sa zaradil hneď za legendy, zlatého Ondreja Nepelu (1972) a strieborného Karola Divína (1960). V roku 1985 vyhral tiež prestížne zámorské podujatia Americkú a Kanadskú korčuľu.

Ako prvému na svete sa mu podaril na medzinárodnej súťaži štvoritý skok. Do histórie svetového krasokorčuľovania sa odpichnutým rittbergerom z ME 31. januára 1986 v Kodani nezapísal, hoci bezprostredne po súťaži jeho rekord uznali. Medzinárodná krasokorčuliarska únia po následnom skúmaní o niekoľko dní deklarovala, že tento vtedy priam mýtický prvok neabsolvoval dostatočne čisto, ako problém označili výjazd, resp. jemný dotyk ľadu druhou nohou pri doskoku. Primát tak podľa tabuliek patrí Kanaďanovi Kurtovi Browningovi, ale československý reprezentant realizoval štvoritý skok (bez pádu) fakticky ako prvý o dva roky skôr, na čo často poukazovali experti a dokonca aj súperi.

Športovú amatérsku kariéru Jozefa Sabovčíka sprevádzali aj mnohé zranenia. V roku 1986 sa podrobil náročnej operácii kolena, po ktorej bol nútený ukončiť aktívnu činnosť. V Kanade začal znovu trénovať a ako prvý na svete sa naučil skákať salto dozadu s dopadom na jednu nohu. Už ako profesionálny krasokorčuliar do roku 2013 vystupoval na mnohých exhibíciách.

Počas otváracieho ceremoniálu ZOH v Salt Lake City v roku 2002 si Jozef Sabovčík vyslúžil celosvetovú pozornosť, keď v pohybovej kreácii stvárnil v jednej z hlavných úloh programu oheň. Pôsobil tiež ako atašé slovenskej olympijskej výpravy.

V roku 2011 sa rozhodol hľadať svojich pokračovateľov aj na Slovensku. V spolupráci s občianskym združením (OZ) Jumping Joe, ktoré nesie názov jeho prezývky, pripravil otvorenie kurzov krasokorčuľovania pre malé deti. V roku 2003 mu udelili ocenenie Bronzové kruhy Slovenského olympijského výboru (SOV), dnes už Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV).

Eva Umlauf, lekárka a spisovateľka

Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky druh – za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí

Eva Umlauf sa narodila v roku 1942 v židovskej rodine v slovenskom pracovnom tábore v Novákoch, odkiaľ ju deportovali do Auschwitzu koncom októbra 1944 spolu s jej otcom a matkou vo štvrtom mesiaci tehotenstva. Malá Eva s matkou tábor prežili. Rodina následne žila v Trenčíne, dcéry zmaturovali. Eva Umlauf vyštudovala medicínu v Bratislave, v roku 1966 sa vydala za poľského stavebného podnikateľa a v roku 1967 odišli do Mníchova, tam absolvovala špecializované vzdelávanie a v nemeckom meste žije dodnes.

Od roku 1976 pracovala dlhé roky ako detská lekárka, absolvovala aj vzdelávanie v odbore psychoterapeutická medicína a od roku 1996 pôsobí ako psychoterapeutka. Pôsobí na lekárskej akadémii pre psychoterapiu detí a mládeže.

V roku 2011 na pietnej spomienke k výročiu oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz a v roku 2014 sa rozhodla svoje pamäti verejne sprístupniť. V marci 2016 vyšli pod názvom „Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči“ vo vydavateľstve Hoffmann und Campe knižne. V roku 2018 vyšla kniha v slovenskom jazyku.

Eva Umlauf neustáva v aktivitách. Cestuje po Nemecku aj po Slovensku, aby sa podelila o svoj príbeh s mladými ľuďmi a zvyšuje povedomie o nebezpečenstvách, ktorým dnes čelí demokracia. Ako pamätníčka holokaustu vystupuje s čítaniami zo svojej knihy. V roku 2025 sa stala novou predsedníčkou Medzinárodného osvienčimského výboru. Podľa výboru patrí k najmladším preživším nacistického vyhladzovacieho tábora Auschwitz.

V januári 2025 sa v otvorenom liste v denníku Süddeutsche Zeitung ako „jedna z posledných preživších holokaustu v Nemecku“ obrátila na politikov. Varovala ich okrem iného pred podceňovaním pravicových extrémistov a budúceho spolkového kancelára vyzvala, aby hľadal kompromisy s demokratickými stranami, pretože ináč by dochádzalo k normalizácii nepriateľov demokracie.

Eve Umlauf udelili ocenenie Bavorský rad ústavy.

Zora Breierová, účastníčka SNP a bývalá predsedníčka spolku Živena

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky druh za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu

Zora Breierová sa narodila 13. júla 1924 v Nitre v Župnom dome. Jej otec bol zástupcom župana a neskôr prvorepublikový policajný prezident Ivan Štefánik. Je tiež vzdialená príbuzná generála Milana Rastislava Štefánika.

Absolvovala gymnázium a po skončení vysokoškolského štúdia a získaní inžinierskeho titulu sa celý produktívny život venovala problematike vodného hospodárstva. Vydala sa za známeho lekára Pavla Breiera, ktorý bol aj umelecky činný ako fotograf a je autorom viacerých kníh. Spolu prežili útrapy po potlačení SNP v horách.

Vo svojej rodine bola už treťou generáciou „živeniarok“. Jej stará mama Elena Sláviková bola v roku 1920, spolu s Teréziou Vansovou, zakladateľkou miestneho odboru Živeny v Banskej Bystrici. Mama, Viera Štefániková, bola v roku 1928 jednou zo zakladateliek miestneho odboru Živeny v Nitre. Zora Breierová ešte ako Štefániková, bola už vtedy v spolku, kde tancovala a spievala v Národopisnej skupine Živeny. Je to najstarší celonárodný spolok slovenských žien, založený v roku 1869 v Turčianskom Svätom Martine a jeho hlavným cieľom malo byť vzdelávanie slovenských žien. Ženy sa začali angažovať v politike. Zora Breierová bola dokonca aj v delegácii živeniarok, ktoré do Prahy pozval prezident Tomáš Garrigue Masaryk.

Počas Slovenského národného povstania sa aj cez túto líniu zapojila do odboja, organizovali sa zbierky šatstva a potravín, pracovalo sa v nemocniciach. V roku 1955 spolok násilne rozpustili a až v roku 1990 Živenu, spolok slovenských žien, opäť zaregistrovali. Zora Breierová sa stala predsedníčkou jej ústredia v roku 1993 a funkciu vykonávala desať rokov. Na Valnom zhromaždení Živeny 15. novembra 2013 sa vzdala postu predsedníčky spolku zo zdravotných dôvodov a dostalo sa jej pocty stať sa čestnou predsedníčkou spolku.

Zora Breierová patrí do vyše stočlennej skupiny ľudí, ktorí prežili viac ako celé jedno storočie. Z rozprávania rodičov poznali život za monarchie, v detstve prežili dozvuky vojny aj hospodárskej krízy, zažili demokraciu prvej Československej republiky a aj dve totality. Prežila najväčšie zlomy minulého storočia.

Ladislav Lampert, protikomunistický odboj a tzv. „čierny barón“

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky druh – za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu

Ladislav Lampert sa narodil 9. februára 1924 v obci Lukáčovce. Štúdium začal na cirkevnom gymnáziu v Nitre, pokračoval na priemyslovke v Bratislave, kde aj v roku 1945 zmaturoval. Vysokú školu nedokončil, pretože jeho otca pre vlastníctvo pôdy označili za buržuja. Na vojenskú službu nastúpil v októbri 1950 ako bežný vojak. Po preštudovaní materiálov ho preradili do tímu PTP. Pracoval na pomocných stavebných prácach po prevelení do Strašíc, kde pôsobil asi pol roka, na stavbe cesty a barakoch. Odtiaľ išiel pracovať do Plzne.

Po návrate z PTP v roku 1953 sa nevrátil domov do Lukáčoviec, oženil sa a zostal v Bratislave. Napriek tomu, že režim vyžadoval totálnu zamestnanosť, nikto mu prácu nechcel dať. Podarilo sa mu zohnať prácu vďaka kamarátovi v podniku Stavprojekt, kde pracoval v Ateliéri 4. Bol to štátny podnik, preto tu mohol ako bývalý PTP-eák pracovať iba na udelenú výnimku.

Po zrušení Ateliéru 4 sa jeho členovia osamostatnili a v správe ministerstva zdravotníctva pôsobili pod názvom Zdravoprojekt. Ladislav Lampert tam pôsobil najskôr ako vedúci projektant, neskôr ako hlavný projektant. Počas kupónovej privatizácie celý Zdravoprojekt zanikol. On však aj v dôchodkovom veku do 85-ky pracoval na živnosť a menšie projekty robil aj neskôr. Pracoval napríklad na rekonštrukcii kúpeľov v Dudinciach. Dostal rôzne diplomy za prácu, ale tiež odznaky PTP, z ktorých nemá radosť a nevníma ich ako ocenenie, lebo mu pripomínajú ťažké obdobie života.

Ladislav Lampert má 101 rokov a dnes je najstarší „čierny barón“. Teda najstarší spomedzi posledných politických väzňov, ktorí prešli v 50. rokoch nedobrovoľne vojenskými tábormi nútených prác, kam ich komunistický režim poslal na prevýchovu ako nespoľahlivé politické živly.

Emil Tomáš Bartko, choreograf a pedagóg

Pribinov kríž II. triedy – za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky, najmä v oblasti tanečného umenia

Emil Tomáš Bartko sa narodil 21. júla 1945 v Košiciach. Navštevoval základnú umeleckú školu a postupne hudobné nástroje vymenil za tanec. Od roku 1960 tancoval vo folklórnom súbore Čarnica a po maturite na priemyslovke prešiel v Bratislave do Lúčnice. Popritom študoval na Slovenskej vysokej škole technickej (dnešná STU).

Vedúci umeleckého súboru Štefan Nosáľ ho podporoval v jeho záľube a Emil Tomáš Bartko prestúpil na Vysokú školu múzických umení. Štúdium ukončil v roku 1971 a na VŠMU potom pôsobil od roku 1980 ako pedagóg. Medzitým s pomocou svojho renomovaného tútora vyvíjal viacero tanečných iniciatív, dostal napríklad ponuku vytvoriť choreografiu Goralského tanca pre folklórny súbor Gymnik a tá na prvom Československom festivale amatérskych folklórnych súborov v Poprade v roku 1971 získala Cenu za najlepšiu choreografiu.

V nasledujúcich desiatich rokoch vytvoril rovnaký počet rôznych choreografií, väčšinu z nich na prvej profesionálnej pozícii asistenta choreografa Lúčnice, kde stále aj tancoval celkovo 16 rokov do 1979. Tiež v rozmedzí rokov 1972 až 1974 pôsobil na poste dramaturga v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve. V nasledujúcom období pôsobil odborne vo viacerých inštitúciách, bez priamej väzby na konkrétne tanečné teleso.

Významnou profesijnou etapou bolo jeho pôsobenie v Slovenskom národnom divadle, ako umelecký šéf Baletu SND (1989 – 1995), riaditeľ Baletu SND (1996, 1999 – 2006) a poradca riaditeľa Baletu SND (2006 – 2007). Pôsobil ako člen odborných porôt na celoštátnych baletných a choreografických súťažiach (1977 – 1995), Medzinárodnej baletnej súťaži vo Viedni (2004), celoslovenských prehliadkach a súťažiach folklórnych súborov. Ako dramaturg, scenárista či režisér participoval na rôznych festivaloch.

Na konte má 662 menných a 210 vecných hesiel slovenského a svetového tanečného umenia do slovníkov a encyklopédií. Aktívne reflektoval tanečné dianie na Slovensku aj prostredníctvom dvoch stoviek recenzií, kritík a komplexných hodnotení vybraných divadelných sezón pre denníky, týždenníky a časopisy.

Emil Tomáš Bartko pôsobil aj ako odborný pracovník oddelenia kultúry Magistrátu hlavného mesta SR Bratislava (1996 – 1998), zastával funkcie generálneho riaditeľa sekcie na Ministerstve kultúry SR (1998) a vedúceho úradu na MK SR (1999 – 2001).

Elena Zimová, charitatívne aktivity v meste Zvolen v OZ Srdce na dlani

Pribinov kríž III. triedy – za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky, najmä v oblasti komunitnej charity.

Elena Zimová sa narodila 14. apríla 1938 vo Zvolene. Už viac ako 12 rokov ako dôchodkyňa vo svojom rodnom meste pomáha ľuďom v núdzi. Je to aktivita na báze dobrovoľnosti s mottom konania dobra namiesto nečinnosti. Začínala na evanjelickej fare vo Zvolene a postupne sa k nej pridalo niekoľko ďalších ľudí. Iniciatíva získala taký veľký rozmer, že pod jej vedením vzniklo občianske združenie Srdce na dlani pod Pustým Hradom, so samostatným bankovým účtom. Združenie vedie 87-ročná Elena Zimová a pomáhajú jej štyri priateľky, ktoré nazýva sestrami.

Všetky financie sú použité na nákup potravín pre ľudí v núdzi, predovšetkým ide o osamelých seniorov, samoživiteľky (samoživiteľov) a ľudí bez domova. V súčasnosti občianske združenie pôsobí v mestských priestoroch zvolenského centra a úzko spolupracuje aj s odborom sociálnych vecí a starostlivosti o rodinu.

Združenie pomáha aj so zbierkami šatstva a ďalších vecí ako obuv, hračky pre deti, funkčné prístroje do domácnosti, kočíky, posteľné potreby. Elena Zimová a jej kamarátky uverejňujú výzvy na sociálnych sieťach, napríklad keď ľudia nutne potrebujú veci ako deky, paplóny, vankúše, či jedálenský stôl. Do statusov pripájajú aj čísla na mobily, aby sa dalo operatívne koordinovať. Pomáhajú dokonca aj ľuďom v Košiciach či na Ukrajine.

Každý mesiac pripravia približne 430 balíčkov potravín a hygienických potrieb pre ľudí s nízkymi príjmami. Začínali dvakrát do týždňa, dnes to robia takmer každý deň. Za celý rok rozdajú okolo 3,3 tony pomoci. Zaisťovanie základných potrieb pre najzraniteľnejších naberá špeciálny rozmer na Štedrý deň (24. 12.), keď sa varí kapustnica pre ľudí bez domova.

Organizujú aj zbierky šatstva na školách. Týmto spôsobom sa snažia viesť mladú generáciu k empatii voči ľuďom odkázaným na pomoc. Zvolenské združenie Srdce na dlani si prevzalo jedno z najvyšších mestských ocenení – Cenu primátora mesta za rok 2024.

Dušan Čaplovič, archeológ a historik, bývalý minister školstva, vedy výskumu a športu SR, bývalý poslanec Národnej rady SR

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky druh – in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj školstva

Dušan Čaplovič sa narodil 18. septembra 1946 v Bratislave. Archeológiu a historické vedy vyštudoval v roku 1969 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (na docenta sa v roku 2003 habilitoval na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre).

Po vyštudovaní pôsobil v rokoch 1969 – 1980 ako vedúci historického odboru vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach, 1980 – 1986 bol vedúci oddelenia Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied Nitra (pracovisko Košice). Jeho odborná cesta viedla ďalej cez pozíciu vedeckého tajomníka Archeologického ústavu SAV Nitra (1986 – 1990), ďalšie dva roky bol zástupca riaditeľa.

V roku 1992 ho zvolili za člena predsedníctva SAV Bratislava, pričom od roku 1995 do roku 2001 bol podpredsedom SAV. Okrem toho paralelne v rokoch 1992 až 1995 pôsobil v Rade vlády SR pre vedu a techniku a v období 1995 – 1998 bol členom kolégia ministerského rezortu kultúry.

Dušan Čaplovič sa aktívne venoval najmä výskumu stredoveku na východnom Slovensku. Intenzívne prepájal archeologický, historický i jazykovedný výskumný priestor. Realizoval mnohé terénne výskumy, z ktorých viaceré patria k najdôležitejším archeologickým odkryvom slovenskej archeológie, napríklad výskum feudálneho sídla, kostola a zaniknutej stredovekej dediny Svinica, jedinečné objavy na Hlavnom námestí v Košiciach, hradisko Zemplín alebo kartuziánsky kláštor v Červenom Kláštore.

Napísal viac ako 200 vedeckých štúdií a autorsky i spoluautorsky takmer dvadsať vedeckých monografií. Vykazoval intenzívnu publikačnú činnosť v domácich i zahraničných periodikách a zúčastnil sa na viacerých medzinárodných vedeckých podujatiach a prednáškach. Od roku 1994 externe prednášal na Filozofickej Fakulte UK v Bratislave.

Za poslanca Národnej rady SR ho prvýkrát zvolili po parlamentných voľbách v roku 2002. Mandát zastával aj v rokoch 2014 – 2016 a 2016 – 2020. V rokoch 2006 do 2010 bol v úrade podpredsedu vlády SR a v roku 2009 bol dočasne tri mesiace poverený aj riadením Ministerstva životného prostredia SR. Rezort školstva, vedy, výskumu a športu SR viedol v rokoch 2012 – 2014.

Dušan Čaplovič dostal za svoju vedeckovýskumnú činnosť viaceré ocenenia. Aktívne pôsobil v domácich a medzinárodných vedeckých spoločnostiach, komisiách a redakčných radách. Zomrel 6. marca 2025 v Bratislave.

Kornélia Wirtschafterová, prežila štyri koncentračné tábory

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky druh – za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu

Kornélia Wirtschafterová sa narodila 28. júna 1926 v Tornali do maďarskej rodiny židovského pôvodu. Spolu s bratom a rodičmi sa v roku 1938 presťahovali do Rimavskej Soboty. Fungovanie rodiny sa následne od základov zmenilo po Viedenskej arbitráži a vypuknutí druhej svetovej vojny. Život im začali komplikovať protižidovské zákony. Kornélia síce mohla ďalej navštevovať gymnázium, no jej príbuzní a celá židovská komunita stratili svoje základné ľudské práva.

Na jar 1944 im pribudla na rukáve kabáta žltá páska, neskôr žltá Dávidova hviezda. Kornéliinho otca odviedli do pracovného tábora a brat Zoltán narukoval do armády. Kornélia sa spolu s matkou ocitla v zbernom tábore, v gete v Rimavskej Sobote. Štvorizbový byt v centre mesta museli nedobrovoľne opustiť. Keď sa doň Kornélia chcela neskôr po vojne vrátiť, patril už cudzím ľuďom.

Do života Kornélie Wirtschafterovej sa najhoršie zapísali deportácie a transporty. Odvlečení boli najskôr do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau. Mladé dievča vzápätí prežilo útrapy ďalších troch koncentračných táborov Bergen-Belsen, Duderstadt a Terezín, prežilo však aj pochod smrti z Duderstadtu do Terezína.

Tábor v Terezíne oslobodila Červená armáda 8. mája 1945. Z dvoch tisícok Židov z Rimavskej Soboty, odvlečených počas 2. svetovej vojny do koncentračných táborov, sa vrátilo iba 150. Mladé dievča zažilo nepredstaviteľné traumy, bola svedkom smrti množstva nevinných obetí krutého nacizmu. Kornéliu Wirtschafterovú však osud nezlomil, je aktívna členka tamojšej židovskej náboženskej obce.

Ivan Šramko, ekonóm

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky druh – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti riadenia a správy štátu, financií a ekonomiky

Ivan Šramko sa narodil 3. septembra 1957 v Bratislave. V roku 1980 ukončil štúdium na Fakulte riadenia Vysokej školy ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave. Do roku 1990 pracoval na Železničnom staviteľstve Bratislava a v akciovej spoločnosti AVEX, v obidvoch prípadoch vo vedúcich funkciách finančných útvarov týchto podnikov.

V rokoch 1990 až 1991 bol zástupcom riaditeľa spoločnosti VÚB ING, a. s. (banková poradenská spoločnosť). V rokoch 1991 až 1992 viedol pracovnú skupinu, ktorá v akciovej spoločnosti VÚB zakladala spoločnú firmu VÚB – Credit Lyonnais. V rokoch 1992 až 1998 bol generálnym riaditeľom Istrobanky, a. s., a zároveň podpredsedom a neskôr predsedom jej predstavenstva. V rokoch 1998 až 2002 bol členom vedenia Tatra banky, a. s., Bratislava a v rokoch 2000 – 2002 členom jej predstavenstva. Od 1999 do 2001 bol členom a od 2001 do januára 2002 predsedom dozornej rady Asociácie bánk Slovenskej republiky

Od 2002 do konca roka 2004 zastával post viceguvernéra Národnej banky Slovenska a od 1. januára 2005 zaujal funkciu guvernéra (do januára 2010). Bol pri zmene peňažnej jednotky zo slovenskej koruny na euro. Vstup Slovenska do Eurozóny bol hladký a nová platobná mena sa všeobecne pomerne rýchlo udomácnila.

Po ukončení pôsobenia v NBS ho v roku 2010 vymenovali za veľvyslanca Slovenskej republiky pri Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj. V roku 2012 sa stal predsedom Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, funkčné obdobie sa mu skončilo v roku 2019.

Svoje odborné vedomosti a pracovné skúsenosti uplatňoval, resp. uplatňuje na rôznych významných pozíciách ako člen generálnej rady Európskej centrálnej banky, guvernér v Medzinárodnom menovom fonde a alternát guvernéra v Európskej banke pre obnovu a rozvoj. Je tiež člen predstavenstva Slovensko-Rakúskej obchodnej komory a predseda Správnej rady Ekonomickej Univerzity v Bratislave. Bol tiež členom dozornej rady Asociácie bánk, členom dozornej rady Vzájomnej životnej poisťovne a členom predstavenstva Slovenskej poisťovne.

Ivan Šramko dostal v roku 2008 ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii hospodárstvo. Ešte v roku 2006 získal v Singapure ocenenie Guvernér centrálnej banky roka za strednú a východnú Európu od britského časopisu Emerging Markets.

Peter Kothaj, lekár-chirurg

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky druh – in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, najmä v oblasti chirurgie

Peter Kothaj sa narodil v roku 1951 v Bratislave. Vysokoškolské štúdium absolvoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. V roku 2003 získal vedecko-pedagogickú hodnosť – profesor chirurgie.

Praxoval od roku 1977 na chirurgickom oddelení Nemocnice s poliklinikou v Brezne. Od roku 1979 pôsobil na chirurgii v banskobystrickej Rooseveltovej nemocnici. Dlhé roky bol prezidentom Slovenskej chirurgickej spoločnosti.

Väčšinu svojho profesijného života prežil vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v Banskej Bystrici, na II. Chirurgickej klinike Slovenskej zdravotníckej univerzity (SZU) Rooseveltovej nemocnice, o ktorej vznik sa v nemalej miere zaslúžil a od roku 1992 bol jej prednostom. Od roku 2004 bol aj vedúci jedinej Katedry gastroenterologickej chirurgie na Slovensku, patriacej tiež k Lekárskej fakulte SZU.

Pod jeho vedením sa z kliniky stalo špičkové pracovisko s komplexnou škálou chirurgických výkonov ako i špecifických výkonov, ktoré sa v iných nemocniciach na Slovensku nevykonávali. Nemocnica sa stala priekopníckou v zavádzaní laparoskopických operácií na Slovensku. On sám stál pri prvej transplantácii pečene a prvej chirurgickej roboticky asistovanej operácii v rámci SR.

Peter Kothaj sa o históriu chirurgie na Slovensku a tiež históriu samotnej Rooseveltovej nemocnice zaujímal mimoriadne intenzívne. Vďaka nemu je zaznamenaná v publikácii z roku 2001 „100 rokov Nemocnice F. D. Roosevelta“. Rozhodujúcou mierou sa zaslúžil aj o to, že banskobystrickej nemocnici vrátili v roku 1991 názov z povojnových rokov.

Profesor Kothaj vydal 204 publikácií, z monografií napríklad Chirurgická liečba rakoviny pankreasu (1996), Momenty z dejín slovenskej chirurgie (1999), Operácie na pečeni (2006).

Bol členom viacerých profesijných domácich i zahraničných spoločností a nositeľom Zlatej medaily Slovenskej lekárskej spoločnosti za zásluhy o rozvoj medicíny na Slovensku. V roku 2012 mu Česká chirurgická spoločnosť udelila Petřivalovu cenu za rozvoj chirurgie.

Peter Kothaj zomrel po ťažkej chorobe 25. apríla 2017. V roku 2018 významnému banskobystrickému chirurgovi udelili in memoriam ministerskú Cena za celoživotné zásluhy v oblasti vedy a techniky.

Juraj Payer, lekár a dekan Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky druh – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky

Juraj Payer sa narodil 13. marca 1958 v Bratislave. V roku 1983 vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (LF UK), odbor všeobecné lekárstvo. V roku 1986 atestoval z internej medicíny a o štyri roky neskôr z endokrinológie. V roku 1997 získal atestáciu 2. stupňa z internej medicíny. Medzitým v roku 1994 obhájil titul kandidáta vied a v roku 1997 sa habilitoval za docenta vnútorného lekárstva. V roku 2002 sa stal profesorom vnútorného lekárstva na LF UK.

Juraj Payer sa vypracoval na medzinárodne uznávaného odborníka na osteoporózu a stal sa aj prednostom V. internej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Univerzitnej nemocnice v bratislavskom Ružinove. Od roku 2023 je vo funkcii dekana Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Vo svojej vedecko-výskumnej práci sa zameriava najmä na metabolické ochorenia kostí a ich vzťah k endokrinným ochoreniam.

Jeho publikačná činnosť vykazuje takmer tri tisícky textov a citácií v domácej i zahraničnej tlači. Napísal sám i v spoluautorstve viacero kníh a je autor i editor prvej slovenskej monografie o osteoporóze. Dostal prémiu Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru za rok 2012 v kategórii biologické a lekárske vedy, i v kategórii slovníková a encyklopedická literatúra.

Juraj Payer je prezident Spoločnosti pre osteoporózu a metabolické ochorenia kostí a tiež hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva SR pre endokrinológiu. Významne sa angažuje v rozvoji modernej diagnostiky a liečby interných chorôb. Ako člen kategorizačnej a katalogizačnej komisie na Ministerstve zdravotníctva SR sa aktívne podieľa na tvorbe liekovej politiky. Do roku 2023 bol predsedom Akreditačnej komisie MZ SR, čím výrazne ovplyvňoval ďalšie vzdelávanie lekárov a iných zdravotníckych pracovníkov na Slovensku. Od roku 2020 je predsedom komisie MZ SR a odborným garantom pre Štandardné diagnostické a terapeutické postupy a Postupy pre výkon prevencie MZ SR.

V roku 2014 mu Royal College of Physician v Londýne udelil čestný titul FRCP. V roku 2023 mu udelili ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii Medicína a veda. Od 1. januára 2026 prevzal aj funkciu prezidenta Slovenskej lekárskej spoločnosti po dôvere od delegátov volebného zjazdu.

Branislav Maukš, dizajnér automobilov

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky druh – za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí, najmä v oblasti automobilového dizajnu

Branislav Maukš sa narodil 29. októbra 1978. Vyštudoval v Bratislave na Katedre dizajnu Vysokej školy výtvarných umení. Po dosiahnutí bakalárskeho vzdelania prestúpil na prestížnu univerzitu v nemeckom Pforzheime. Od tohto momentu svoju pozornosť upriamil predovšetkým na navrhovanie modelov áut.

Pre Ford vytvoril interiér modelu Focus a B-MAX. Práve tu si ho všimli manažéri z Turína, mekky automobilového dizajnu, a ponúkli mu prácu v ich tíme. Pôsobil tak v špičkovom dizajnérskom štúdiu, v známej karosárni Pininfarina. Pracoval priamo na modeloch Ferrari predstavených v roku 2007.

modely prispôsobené individuálnym potrebám prestížnych klientov. Unikát vytvorený na mieru bolo napríklad zlaté Ferrari P540 Superfast pre klienta, ktorý je vášnivý zberateľ áut tejto značky a má ich niekoľko desiatok.

Nové výzvy našiel v Mladej Boleslavi, kde dizajnérske štúdia disponovali klientmi ako Bentley, Audi či Porsche. Vypracoval sa na šéfdizajnéra a riaditeľa Inovačného centra Aufeer Designu, spoločnosti z portfólia Matador Group.

Branislav Maukš navrhol aj prvé slovenské vodíkové auto, ktoré predstavili v slovenskom pavilóne na Expo 2020 v Dubaji. MH2 je elegantný, aerodynamický športový automobil, ktorý neprodukuje žiadne škodlivé emisie. Konceptuálne vozidlo sa vyznačuje jedinečným, funkčným dizajnom, ako aj najmodernejšími technológiami a materiálmi a odráža inovačný potenciál krajiny.

V roku 2019 si Branislav Maukš prevzal Cenu Identifikačný kód Slovenska. Ocenenie pod záštitou Európskej akadémie vied a umení dostal ako jeden z nositeľov výnimočných objavov, ktoré vytvorili podmienky pre ďalší rozvoj ľudstva a tvoria svetové kultúrne dedičstvo.

Ján Tkáč, vedec

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky druh – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, najmä v oblasti nanobiotechnológií, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí

Ján Tkáč sa narodil 10. mája 1972 v Poprade. Inžinierske a doktorandské štúdiá v odbore biotechnológia absolvoval na Fakulte Chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave. Postdoktorandské štúdia realizoval na Chemickom ústave Slovenskej akadémie vied a na prestížnych zahraničných univerzitách vo Švédsku (Linköping a Lund) i na anglickom Oxforde.

V roku 2011 dosiahol hodnosť doktor vied a v roku 2013 sa stal vedúcim oddelenia glykobiotechnológie Chemického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV). Bol predsedom jeho vedeckej rady a garantom v odbore Biotechnológia a členom vedeckých a akreditačných komisií. Vo svojom výskume sa venuje problematike biopalivových článkov, využitia nanomateriálov v glykomike a biomedicíne, identifikácii nových biomarkerov rôznych ochorení (napr. rakovina, reumatoidná artritída, systémová skleróza). Je autor a spoluautor takmer dvoch stoviek publikácií s počtom citácií vyše 7700. Publikoval 1 PCT patentovú žiadosť, ktorá je nacionalizovaná vo viac ako 7 krajinách vrátane EÚ a USA.

V rokoch 2013 – 2017 bol zodpovedným riešiteľom prestížneho ERC grantu. V roku 2017 založil spoločne so svojím bývalým študentom start-up Glycanostics. V rokoch 2018 – 2020 bol zodpovedným riešiteľom ERC Proof of Concept grantu a je riešiteľom alebo spoluriešiteľom ďalších medzinárodných a domácich projektov.

Ján Tkáč dostal množstvo ocenení. Ocenenie ministra školstva “Malá medaila Samuela Mikovíniho” za medzinárodnú vedeckú spoluprácu (2014), cenu Vedec roka 2015, cenu za vedu a techniku v kategórií „Vedecko-technický tím roka“ (2018). Ocenenie Člen špičkového tímu SAV získal niekoľkokrát.

Viackrát získal cenu za Glycanostic (Medzinárodná súťaž podnikateľských plánov Vodafone, Future Now – top 6 startup awards, Accace Life Accelerator winner a iné). V rokoch 2003 – 2006 bol zodpovedný riešiteľ prestížneho štipendia Individual Marie Curie Fellowship na univerzite v Lunde. V roku 2006 bol členom víťazného tímu celosvetovej súťaže podnikateľských zámerov Nanochallenge.

Jozef Vengloš, bývalý futbalista a tréner

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky druh – in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí

Jozef Vengloš sa narodil 18. februára 1936 v Ružomberku. Jeho život je spätý so Slovanom Bratislava, s klubom ešte ako hráč a kapitán získal v roku 1955 titul majstra Československa.

S trénerskou kariérou začal v roku 1966 v Austrálii, ako kouč FC Sydney Prague (1967 – 1969) sa stal víťazom Austrálskeho pohára, i víťazom austrálskej ligy. Neskôr sa stal aj trénerom austrálskej reprezentácie.

Po návrate viedol VSS Košice (1969–1971), súčasne bol aj trénerom reprezentácie do 23 rokov, s ktorou získal tiež titul na ME tejto kategórie. V rokoch 1973 až 1976 viedol Slovana Bratislava, s ktorým sa stal dvakrát majstrom Československa a vyhral aj Československý pohár.

Vo federálnej reprezentácii patril Jozef Vengloš k hlavným strojcom zlatého úspechu na majstrovstvách Európy 1976 v Belehrade. Z asistenta trénera sa vypracoval na šéftrénera a získal s mužstvom bronz na ME 1980 a piate miesto na MS 1990.

Presadil sa aj na medzinárodnej klubovej úrovni. V roku 1983 sa stal trénerom Sportingu Lisabon. V roku 1990 sa v birminghamskej Aston Villa navždy zapísal do histórie ako prvý nebritský šéftréner klubu v najvyššej súťaži „kolísky futbalu“. Pracoval aj vo Fenerbahce Istanbul, neskôr trénoval Omán, Celtic Glasgow, v ktorom dostal prezývku Dr. Jo a do ktorého pritiahol Ľubomíra Moravčíka. V roku 1993 sa stal prvým trénerom reprezentácie samostatného Slovenska. Viedol ju od 6. apríla 1993 do 15. júna 1995 s bilanciou 16 zápasov – 5 výhier, 4 remízy a 7 prehier.

Do roku 2013 pôsobil ako šéf Aliancie európskych futbalových trénerov a pravidelne prednášal o futbale v 120 krajinách. Bol predsedom komisie UEFA pre technický pokrok, technickým poradcom FIFA, okrem iného poradcom prezidenta SR. Má na konte viaceré vyznamenania od FIFA a UEFA, v roku 2001 sa stal aj laureátom ceny Krištáľové krídlo v kategórii šport. Vyhlásili ho aj za trénera 20. storočia na Slovensku.

Jozef Vengloš zomrel 26. januára 2021 vo veku 84 rokov.

Daniel Lehotský, účastník SNP

Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, vojenský druh – za mimoriadne zásluhy o obranu a bezpečnosť Slovenskej republiky

Daniel Lehotský sa narodil v decembri 1920 v Hybe. V roku 1943 unikol zo zaisťovacej divízie v Bielorusku a v septembri 1944 narukoval do povstaleckej armády. Po potlačení Slovenského národného povstania sa pridal v Poprade k 1. Československému armádnemu zboru Ludvíka Svobodu. Piekol chlieb v poľnej pekárni pre tých, ktorí bojovali v prvej línii.

Zúčastnil sa na oslobodzovacích bojoch o Dovalovo, Liptovský Mikuláš, Ružomberok, Vrútky, Strečno, Žilinu a Vsetín. Ukončenie vojny slávil so svojou jednotkou na Morave a následne v Prahe. V oslobodenej Prahe zostal až do 15. novembra 1945. Po vojne sa vrátil do rodnej obce Hybe, kde hospodáril.

V Hybiach so svojou manželkou prežili takmer celý svoj vzťah, v roku 2017 sa po jej úraze presťahovali do Bratislavy k dcére. Dnes tam žijú spolu v Domove seniorov.

Za účasť v SNP a oslobodzovaní Československa ho ocenili viacerými vyznamenaniami, na čele s pamätnou medailou k 80. výročiu SNP. Vlani mu udelili medailu Za zásluhy a rozvoj spoločnosti v oblasti obrany a bezpečnosti Slovenskej republiky. Daniel Lehotský sa pred Vianocami dožil 105 rokov a je najstarší slovenský vojnový veterán.

Denisa Nikodemová, vedkyňa a pedagogička

Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky, najmä v oblasti verejného zdravotníctva

Denisa Nikodemová sa narodila 28. januára 1936 v Spišskej Novej Vsi. Jej židovská rodina Rosenthalovcov mala obchod a veľký dom, kde sa stretávalo celé široké príbuzenstvo, ale radostné detstvo zažila iba v útlom veku.

Z jej najbližšej rodiny neprežilo holokaust 42 ľudí. Malá Denisa so sestrou a rodičmi prežila 21 mesiacov ukrývajúc sa v horách, potom sa ich cesty tragicky rozišli. Otca odvliekli do koncentračného tábora, matku do väznice, kde ju neskôr zavraždili. Vďaka obetavosti a odvahe spriatelenej pani zo Spišskej Novej Vsi sa sestry zachránili a po vojne sa znovu stretli s otcom, ktorý prežil hrôzy tábora smrti. Na ťaživé roky nadviazala neskôr štúdiom experimentálnej fyziky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Od roku 1960 pracovala na Odbore hygieny žiarenia Ústavu preventívnej a klinickej medicíny v Bratislave. V rokoch 1985 – 1988 pôsobila ako hlavný odborník ministerstva zdravotníctva pre odbor hygieny žiarenia. V období 1975 – 1989 pracovala na problémoch ochrany pred žiarením v spolupráci s SÚJV Dubna. V rokoch 1986 až 1992 pôsobila ako poradca hlavného hygienika SR v otázkach ochrany pred ionizujúcim žiarením a likvidácie dôsledkov černobyľskej radiačnej havárie.

Od roku 1989 sa venovala expozícii radónu v bytoch a zúčastňovala sa na príprave Národného cyklotrónového centra SR. V spojenom Výskumnom Ústave Preventívneho Lekárstva vykonávala v rokoch 1991 až 2003 funkciu vedúcej Oddelenia radiačnej hygieny. V roku 2004 sa stala docentkou v odbore verejné zdravotníctvo.

Denisa Nikodemová má členstvo v mnohých komisiách, národných inštitúciách, participuje na medzinárodných projektoch a za svoju prácu získala množstvo ocenení. V rokoch 2000 až 2015 bola zástupcom Slovenska v Európskej Asociácii pre výskum v dozimetrii. V rokoch 2011 – 2019 sa zúčastňovala na aktivitách Medzinárodnej Asociácie pre radiačnú ochranu. Za svoju profesijnú činnosť dostala Zlatú medailu Slovenskej lekárskej Spoločnosti, Zlatú ihlu – vyznamenanie rakúskej spoločnosti pre ochranu pred žiarením za dlhoročnú rakúsko-slovenskú spoluprácu a Zlatú medailu Slovenskej zdravotníckej univerzity (SZU) v Bratislave pri príležitosti 60. výročia jej založenia. Na SZU vyučovala a školí aj v úctyhodnom veku a na konci januára oslávi 90 rokov.

Roman Lazík, baletný majster a pedagóg

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky druh – za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí, najmä v oblasti baletného umenia

Roman Lazík sa narodil 31. marca 1978 v Bratislave. Študoval na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej. Počas štúdia sa úspešne zúčastnil na viacerých medzinárodných baletných súťažiach. V roku 1994 sa stal finalistom v medzinárodnej baletnej súťaži v Paríži a vzápätí zvíťazil v československej tanečnej súťaži v Brne.

Počas absolventského ročníka v roku 1995/96 ho angažovali ako sólistu Baletu Slovenského národného divadla. V tom čase ako prvý slovenský tanečník získal medailu na prestížnej baletnej súťaži International Ballet Competition v New Yorku. Dostal cenu Philip Morris Ballet Flower Award za najvýraznejší talent v roku 1996 a o rok neskôr ho vyznamenali ocenením pre najlepšieho tanečného umelca na Slovensku.

Následne Roman Lazík pôsobil v zahraničí, napríklad v JAR, Izraeli, ale aj v Bavorskom štátnom balete v Mníchove, kde sa stal v roku 2003 prvým sólistom. Na scéne Viedenskej štátnej opery debutoval v októbri 2007 ako Romeo v balete Romeo a Júlia. V roku 2010 ho vymenovali za prvého sólistu Viedenského štátneho baletu a vytvoril tam spolu s primabalerínou Ninou Polákovou prominentný tanečný pár.

V priebehu tanečnej kariéry sa vyprofiloval ako „danseur noble“ interpretáciami najdôležitejších rolí klasického repertoáru. Stvárnil aj princa Siegfrieda v Labuťom jazere. Mnohé z postáv naštudoval v niekoľkých verziách od uznávaných choreografov ako Marius Petipa, Rudolf Nurejev, Patrice Bart, Vladimir Malachov, Ray Barra, Paul Chalmer či Pierre Lacotte. Nechýbajú ani mnohé sólové party v známych baletoch.

Osobitnú kapitolu tanečného repertoáru Romana Lazíka tvoria neoklasické party v dejových baletoch, kde rozvíja charakter hlavných hrdinov, akými sú napr. Romeo, alebo Eugen Onegin v rovnomennom balete. Počas svojej kariéry tancoval na najprestížnejších baletných scénach sveta ako Boľšoj Teatr v Moskve, Semperoper v Drážďanoch, alebo divadlá v Paríži, Tokiu, Toronte, Berlíne, Hamburgu, či Lipsku.

Po ukončení úspešnej medzinárodnej tanečnej kariéry dlhoročného prvého sólistu sa Roman Lazík etabluje ako hosťujúci baletný majster, zdieľajúc svoje bohaté odborné znalosti a interpretačné skúsenosti. Je laureát viacerých ocenení na medzinárodných súťažiach i ceny Literárneho fondu SR.

Jozef Živčák, dekan Strojníckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky druh – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, najmä v oblasti biomedicínskeho inžinierstva, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí

Jozef Živčák sa narodil 3. mája 1958 v Šarišskom Čiernom. V roku 1982 vyštudoval na Strojníckej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach. Ako strojný inžinier potom postupne získal vedecké tituly v odbore technická kybernetika a v roku 1996 v odbore prístrojová, regulačná a automatizačná technika. Svoju vedeckú kvalifikáciu rozvíjal v odboroch biomedicínske inžinierstvo a biomechanika, vlani v decembri získal titul Dr.h.c.

Pôsobil vo funkcii vedúceho Katedry biomedicínskeho inžinierstva a merania na Strojníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach a stal sa jej dekanom. Bol riaditeľom Ústavu špeciálnych inžinierskych procesológií. Taktiež je garant biomedicínskeho inžinierstva, profilovo sa zaoberá biomechanikou človeka, biomateriálmi a procesmi aditívnej výroby implantátov.

Jozef Živčák je riešiteľ niekoľkých desiatok grantových projektov, ktorých výstupmi boli konkrétne aplikácie a implementácie pre ďalšiu vedeckú činnosť a prax. V roku 2015 sa stal lídrom špičkového tímu v oblasti výskumu č. 17 – Inžinierstvo a technológie. Medzi najdôležitejšie patria implantáty šité na mieru, ktoré boli a sú predmetom výskumnej činnosti, ako aj špičkové laboratóriá pre oblasť merania a aditívnych výrobných technológií. Výsledky svojej vedeckej činnosti publikoval v renomovaných časopisoch, monografiách, vo vysokoškolských učebniciach, v skriptách a prezentoval ich na domácich i svetových kongresoch.

Pôsobí vo viacerých redakčných a vedeckých radách doma aj v zahraničí. Dve funkčné obdobia bol predsedom grantovej agentúry KEGA Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Ministerstvo mu v roku 2017 udelilo Ceny za vedu a techniku.

Jozefa Živčáka za výsledky jeho výskumu a ich implementáciu do praxe vyznamenal viacerými ďalšími cenami, napríklad Veľkou medailou Samuela Mikovíniho 2013 a Národnou cenou za kvalitu 2015. V roku 2022 si na Týždni vedy a techniky prevzal ocenenie za prepájanie technického vzdelávania a popularizácie vedy, návrh a realizáciu inovatívnych formátov popularizačných podujatí a tvorbu koncepcie a návrh exponátov na svetovú výstavu EXPO 2020 v Dubaji.

 X x x

 Toto sa stalo vo Švajčiarsku? Majiteľ baru, kde pri požiari zomrelo 40 ľudí, bol kriminálnik. Možno tam pral špinavé peniaze

Jedno šokujúce odhalenie za druhým. Vyšetrovanie požiaru vo švajčiarskom bare, kde na Nový rok zahynulo 40 ľudí a 116 sa zranilo, zistilo nielen vážne porušenie predpisov a zanedbanie kontrol, ale aj kriminálne pozadie manželov, ktorí sú majiteľmi klubu. Muž sedel vo francúzskom väzení a vo Švajčiarsku podozrivo rýchlo zbohatol. Nie je vylúčené, že mal kontakty s podsvetím a podniky využíval na pranie špinavých peňazí.

Upravený záber z videa zachytáva ľudí v podzemných priestoroch baru, ktorí držia v rukách fľaše s prskavkami a veselo sa bavia, hoci strop už začína horieť.

Ako už Pravda informovala, bar Le Constellation v lyžiarskom stredisku Crans-Montana, kde došlo k tragédii, patrí 49-ročnému Jacquovi a 40-ročnej Jessice Morettiovcom, manželskému páru z Francúzska. Predbežné vyšetrovanie potvrdilo, že za nešťastie môže ich chamtivosť.

Len aby ušetrili, pri rekonštrukcii baru nedodržali stanovené predpisy – použili zakázané, ľahko horľavé materiály, a dokonca zúžili schodisko, ktoré slúžilo ako jediná úniková cesta z podzemných priestorov. Dovnútra navyše vpustili viac ľudí, než bola určená kapacita.

Moretti sa už v minulosti chválil, že v júni 2015 prevzal bar ako schátranú budovu a takmer všetko si tam urobil sám.

Podľa švajčiarskeho denníka Blick sa počas výsluchu priznal, že ako izoláciu na strope použil obyčajnú polyuretánovú penu, ktorú kúpil v stavebninách. Tá je pritom veľmi horľavá, preto ju v podobných prevádzkach zakazujú.

Vzbĺkla i v osudnú noc 1. januára, keď sa chytila od tzv. fontány, zábavnej pyrotechniky, ktorá vytvára gejzír praskajúcich iskier. Zarážajúce je, že obsluha baru o nebezpečenstve vedela.

Kostolné zvony sa rozozvučali po celom Švajčiarsku, krajina smútila za obeťami požiaru

V piatok 9. januára sa po celom Švajčiarsku rozozvučali kostolné zvony.

Niektoré portály zverejnili video zo silvestrovskej oslavy v roku 2019, kde počuť, ako čašník hostí varoval, že strop môže začať horieť. Napriek tomu v bare naďalej servírovali fľaše s prskavkami a iskriacimi „fontánami“. 

Zverejnené zábery z klubu tiež dokazujú, že to bola práve čašníčka, kto strop nevedomky podpálil. Sadla si totiž na plecia kolegovi, pričom v oboch rukách držala fľaše šampanského s iskriacou pyrotechnikou. To, že jej nad hlavou začalo horieť, si ani nevšimla.

Najprv sa zdalo, že majitelia predpisy porušovali len z nedbanlivosti, no francúzske médiá zistili, že Moretti nebol taký bezúhonný, ako sa tváril.

Majitelia baru Le Constellation Jacques a Jessica Morettiovci pred vypočúvaním na prokuratúre vo švajčiarskom kantóne Valais/Wallis v Sione 9. januára 2026.

Francúzska polícia v Savojsku ho zadržala už v roku 2005 a o tri roky neskôr ho v meste Annecy odsúdili za „navádzanie na prostitúciu“ na 12 mesiacov väzenia, z toho osem podmienečne. Za mrežami strávil štyri mesiace.

Podľa obžaloby verboval mladé ženy vo Francúzsku, aby pracovali ako prostitútky v erotickom masážnom salóne v Ženeve. Obvinenie z kupliarstva odmietol tvrdiac, že salón iba tri mesiace viedol namiesto jeho prevádzkovateľa.

V roku 2010 ho odsúdili znova – tentoraz za podvod. Neoprávnene poberal sociálne dávky na lacnejšie bývanie, z čoho vyviazol iba s pokutou.

Podozriví zbohatlíci

Morettimu vo Francúzsku zakázali podnikať, a tak sa s manželkou presťahoval do Švajčiarska. V alpskom regióne už čoskoro patrili medzi boháčov. Bar Le Constellation si najprv prenajímali, no v roku 2020 ho kúpili za 1,5 milióna švajčiarskych frankov (vyše 1,6 milióna eur).

V rovnakom čase si zadovážili dom s rozlohou 298 štvorcových metrov a veľkou záhradou za 820-tisíc frankov (viac ako 880-tisíc eur).

V roku 2023 prikúpili dve reštaurácie a o rok neskôr aj vilu s rozlohou 500 štvorcových metrov a záhradou. Za všetko dohromady dali asi štyri milióny švajčiarskych frankov (takmer 4,3 milióna eur).

Podozrivé je, že za všetko platili hneď – bez akýchkoľvek splátok či hypotéky. Ako je možné, že manželia, ktorí toľko šetrili, keď si otvárali prvý bar, sa tak rýchlo vyšvihli medzi miestnu smotánku? Nepokračoval Moretti aj vo Švajčiarsku v trestnej činnosti?

„Nad kšeftami Morettiovcov visí tieň prania špinavých peňazí,“ zhodnotili talianske noviny La Repubblica.

Podobne ako francúzske či belgické úrady začali aj talianske vlastné vyšetrovanie udalosti, keďže medzi obeťami bolo i šesť talianskych občanov. Dôsledné preskúmanie finančnej situácie Morettiovcov, ktorí majú jedného syna, žiadajú i rodiny pozostalých. 

„Je nemožné zarobiť si prevádzkovaním reštaurácií za pár rokov toľko peňazí, aby si človek za to mohol kúpiť viacero nehnuteľností,“ citoval portál Watson.ch právnika štyroch rodín Sébastiena Fantiho.

Od prokuratúry očakáva, že sporné otázky objasní. „Ak prevádzkovatelia naozaj mali v obchodoch tak veľa vlastných peňazí, potom ich aspoň zostane viac pre rodiny obetí,“ dodal, narážajúc na požadované odškodnenie.

Podľa denníka La Republicca mohol Moretti svoje švajčiarske podniky skutočne využívať na pranie špinavých peňazí. Pochádza totiž z Korziky a údajne sa pozná s bohatým korzickým obchodníkom, ktorý má prepojenie na miestnu zločineckú organizáciu známu pod menom Petit bar.

Polícia v Marseille ho podozrieva, že miliónové zisky tohto gangu „prepiera“ cez podniky vo Švajčiarsku a v Luxembursku.

Pochybenia úradov

Vo svetle týchto zistení sa novinári pýtajú, ako je vôbec možné, že Moretti dostal povolenie na podnikanie vo Švajčiarsku. Podľa zákonov švajčiarskeho kantónu Valais môžu gastroprevádzky riadiť iba ľudia s čistým registrom.

Množstvo mŕtvych a zranených si vyžiadal explózia a požiar, ktoré zasiahli bar Le Constellation v luxusnom švajčiarskom lyžiarskom stredisku Crans Montana ležiacom v kantóne Valais. Polícia hovorí, že mŕtvych je niekoľko desiatok a sto ľudí je ranených, väčšina ťažko. Zdroj: X/Little Think Tank / Zdroj: x/Little Think Tank

Fanti dokonca naznačil, že by mohlo ísť o korupciu a Morettiovci možno úradníkom platili, aby „prižmurovali oči“. Predstavitelia obce už napríklad priznali, že pre nedostatok zamestnancov (mali vraj na to len jedného človeka) vynechávali povinné kontroly protipožiarnych opatrení. V bare Le Constellation boli naposledy v roku 2019.

„Okrem prípadu Moretti viem o viacerých ľuďoch, ktorí mali v cudzine problémy s justíciou, a potom sa objavili vo Valais,“ pripomenul Fanti. Vo Švajčiarsku vraj bez ťažkostí dostali povolenie na pobyt, venovali sa svojim pochybným obchodom, a nikto proti tomu nezakročil.

Morettiho polícia v piatok napokon vzala do väzby, čo zdôvodnila obavami, že by sa mohol pokúsiť o útek. Jeho manželka však zostala na slobode.

Hoci aj ona pri požiari utrpela ľahké popáleniny na ramene, verejnosť pobúrilo, keď sa dozvedeli, že z baru ušla medzi prvými a napriek tomu, čo sa dialo, nezabudla zobrať pokladníčku s tržbou. 

Rovnaké pohoršenie vyvolali správy o ich bohatstve. To je v kontraste s tým, ako šetrili na materiáloch a vybavení. Zákony porušovali tiež tým, že do klubu vpúšťali maloleté osoby, čo potvrdili aj zamestnanci. Väčšina mŕtvych mala od 16 do 26 rokov, no osem z nich malo menej ako 16.

Majitelia baru výčitky odmietajú a zdôrazňujú, že sa v osudnú noc snažili pomáhať. Moretti, ktorý na miesto pribehol z iného podniku, opísal, ako oživoval 24-ročnú manželku svojho syna, ktorá v klube pracovala ako čašníčka a je jednou z obetí požiaru.

„Cítim sa zodpovedný za to, že som všetkých neochránil,“ vypovedal podľa televízie BFMTV na polícii. „Je to najväčšia tragédia môjho života,“ vyhlásila jeho žena.

X x x

DALŠÍ   PLÁNY  BABIŠE

 Gigafactory na Karvinsku nebude. Babiš v nedělním videu řekl, že chce připravit jinou investici

Továrna na výrobu baterií do elektroaut v Dolní Lutyni na Karvinsku postavena nebude, oznámil v neděli premiér Andrej Babiš (ANO). Uvedl to v příspěvku na sociální síti. Poukázal na nesouhlas místních obyvatel. Výstavbu plánovala bývalá vláda Petra Fialy (ODS).

„Žádná gigafactory tam nikdy nebude,“ prohlásil Babiš. Na pozemcích o rozloze 278 hektarů chce připravit jinou investici, s níž budou místní obyvatelé souhlasit.

Bývalá vláda loni v říjnu schválila převod státních pozemků v okolí plánovaného podnikatelského parku v hodnotě 200 miliard korun, kde by mělo vzniknout 7000 pracovních míst. Nejmenovaný investor do gigafactory loni na jaře kvůli zpomalení trhu své rozhodnutí o příchodu do Česka ale odložil.

Proaktivní projektová příprava v praxi zahrnuje komplexní majetkoprávní scelení pozemků, dále dokončení změn územně plánovací dokumentace a přípravu kompletní projektové dokumentace včetně vyhodnocení vlivu na životní prostředí. Výsledkem měla být podle ministerstva průmyslu a obchodu lokalita připravená pro okamžitou aktivaci z hlediska vstupu investora a zahájení stavby.

Místní obyvatelé se ale obávají negativních dopadů na komunitu a přírodu, vadí jim znehodnocení zemědělské půdy. V referendu velká většina hlasujících zavázala vedení Dolní Lutyně, aby projektu bránilo.

Zahraniční politika

Premiér v dnešním příspěvku dále uvedl, že ministři jeho vlády mají za úkol navštívit své slovenské protějšky do začátku března tak, aby 2. března informovali kabinet o tom, co dojednali. Jako příklad uvedl projekt státem podporované výstavby nájemních bytů.

Ministryně pro místní rozvoj Zuzana Mrázová (ANO) se má 17. února na Slovensku zúčastnit příslušného semináře. Úřad pro zastupování státu ve věcech majetkových má podle Babiše 33 míst, kde lze stavět 1000 bytů.

Přehled majetkových vztahů u pozemků v okolí Dolní Lutyně, na kterých by mohla vzniknout nová gigafaktory | Foto: Jan Cibulka | Zdroj: Český rozhlas

Koncem března se mají sejít vlády obou zemí „někde na Moravě“ kvůli uzavření memoranda o spolupráci mimo jiné v energetice, uvedl Babiš. Toto pondělí se má premiér také setkat s generálním ředitelem společnosti OKD Romanem Sikorou, který vede společnost v době transformace těžby a plánovaného konce těžby černého uhlí.

Babiš dále zopakoval, že Česko nepošle vojáky na Ukrajinu a nebude financovat její vyzbrojování.

Připomněl i svůj vánoční telefonát s americkým prezidentem Donaldem Trumpem, s nímž mluvil mimo jiné o ruské agresi proti Ukrajině. „Mír na Ukrajině nebude bez Donalda Trumpa a bez Spojených států,“ řekl.

X X X

 Zdráhalová zlatá! Ovládla evropský šampionát na kilometrové trati.

Nikola Zdráhalová se stala v Polsku rychlobruslařskou mistryní Evropy v závodu na 1000 metrů. Devětadvacetiletá česká reprezentantka navázala na stříbro ze sobotního závodu na 1500 metrů a připsala si největší úspěch v kariéře.

Druhá skončila v Tomaszówě Mazowieckém na kilometru Chloé Hoogendoornová z Nizozemska, třetí byla její krajanka Isabel Greveltová.

Zdráhalová dokonale využila slabší konkurenci na kontinentálním šampionátu, řada rychlobruslařek se totiž soustředí na přípravu na finále Světového poháru v Inzellu a únorové olympijské hry v Miláně.

Svěřenkyně trenéra Petra Nováka nastupovala na start s nejlepším osobním rekordem ze všech závodnic. Představila se v závěrečné rozjížďce společně s domácí Igou Wojtasikovou, kterou bezpečně o více než dvě sekundy porazila a v závěrečném kole se posunula i na první místo. Hoogendoornovou porazila o 28 setin sekundy.

X x x

Komentátora denníka SME Petra Schutza napadli. Má zlomenú stehennú kosť, čaká ho operácia

Komentátora denníka SME Petra Schutza napadla neznáma osoba, Schutz po útoku skončil v nemocnici.

Informoval o tom denník SME. Ako ďalej uviedol portál, v sobotu poobede ho v Košiciach neznámy človek bez jediného slova udrel zozadu do hlavy, spadol a utrpel zlomeninu stehennej kosti. K incidentu došlo podľa SME na toaletách v nákupnom centre Aupark. Schutza momentálna čaká operácia.

Polícia doplnila, že 70-ročného muža našiel sedieť na zemi pri toaletách náhodný okoloidúci, pričom Schutz odmietol lekárske ošetrenie a bol odprevadený domov. O udalosti bola polícia informovaná večer prostredníctvom príbuznej poškodeného. Policajti ho následne osobne kontaktovali a začali vykonávať potrebné úkony smerujúce k objasneniu skutku.

Ďalšie okolnosti činu ani motívy páchateľa nateraz nie sú známe, dopĺňa SME. „Chcem veriť, že nešlo o útok v súvislosti s prácou nášho kolegu. Očakávam, že polícia zaistí kamerové záznamy, páchateľa vypátra a vyšetrí motiváciu jeho konania,” uviedol šéfredaktor denníka SME Roman Krpelan.

Peter Schutz dlhodobo komentuje politické a spoločenské dianie na Slovensku. Schutz nedávno vzbudil pozornosť svojim komentárom v denníku SME, za ktorý si vyslúžil kritiku. Okrem iného v ňom napísal: „Môžete autora zabiť, ale najúčinnejšia obrana pred Ficom IV je dehumanizácia. Stretnete smeráka na ulici, dehumanizujte ho“.

Podľa vtedajšej šéfredaktorky denníka Beaty Balogovej bola predmetná veta neakceptovateľná, chybná a nepatrí ani do jazyka, ani do myšlienkového sveta denníka. „Žiadny človek nesmie byť dehumanizovaný pre svoje politické názory, presvedčenie, vieru, sexuálnu orientáciu, pôvod, jazyk ani vzhľad,“ vyhlásila.

Ako ďalej uviedla, neexistuje okolnosť, druh emócie ani politická udalosť, ktoré by ospravedlňovali a dávali dôvod na takúto výzvu. „Nič neospravedlňuje dehumanizovanie – a to v žiadnej možnej interpretácii tohto slova,“ skonštatovala Balogová.

Na Schutzov komentár vtedy reagoval aj generálny prokurátor Maroš Žilinka. Uviedol, že verejná výzva Petra Schutza na dehumanizáciu „smerákov“ bude predmetom posúdenia orgánov činných v trestnom konaní.

X x x

 Fico nechce napätie v koalícii, PS označil za stokrát horšie ako Republiku. Úradníka ÚVO nazval premiér „bimbom“

Slovensko sa musí sústrediť na prorastové opatrenia, prípravu rozpočtu i silné líderstvo. Vyhlásil to premiér Robert Fico (Smer) v diskusnej relácii TA3 V politike.

Odmieta žabomyšie vojny v koalícii, na napäté vzťahy v nej chce reagovať len otázkou, či chcú koaliční partneri dovládnuť. Na problém presúvania množstva zákonov v parlamente zo schôdze na schôdzu reagoval, že prechádzajú všetky dôležité zákony.

Smer podľa neho nikoho vopred nevylučuje zo spolupráce, preto si ju vie predstaviť aj s mimoparlamentnou Republikou. Pýta sa, v čom je horšia ako Progresívne Slovensko (PS). Fico tiež vyhlásil, že nemá ambíciu stať sa ústavným sudcom, ale chce vyhrať ďalšie voľby.

Fico na TA3 o domácej a zahraničnej politike

„Mám taký pocit, ako keby sa niekedy aj vo vládnej koalícii nechápal význam toho, čo to je suverenita, čo je to silné postavenie Slovenska,“ reagoval Fico na vzťahy v koalícii. Za prioritu považuje prípravu štátneho rozpočtu na ďalší rok, ktorý sa podľa neho bude musieť pripraviť inak.

Bude hovoriť s OECD, Európskou komisiou i ratingovými agentúrami o prorastových opatreniach. Myslí si, že v koalícii budú veci, na ktorých sa technicky nedohodnú, ale aj vzhľadom na vývoj vo svete žiada svojich partnerov, lídra Hlasu Matúša Šutaja Eštoka a predsedu SNS Andreja Danka, aby sa sústredili na silné líderstvo a stabilitu krajiny.

V parlamente podľa premiéra prešli všetky dôležité návrhy. Spomenul rozpočet či novelizáciu Trestného zákona a Trestného poriadku. „Všetky dôležité veci pre chod tohto štátu prechádzajú,“ reagoval premiér.

Naznačil, že ak za vyše dva roky neboli ministri schopní predložiť zákony na fungovanie svojich ministerstiev, tak zlyhali. „To najpodstatnejšie bolo už zrealizované,“ myslí si. Neprerokované návrhy zákonov ho nevyrušujú. Avizuje, že tento rok chce absolvovať 13 výjazdových rokovaní vlády.

Fico reagoval aj na slová podpredsedu parlamentu Tibora Gašpara (Smer) z rozhovoru pre TASR o tom, že si vie predstaviť spoluprácu Smeru s Republikou. „Nemáme žiadne limity, pokiaľ ide o spoluprácu,“ skonštatoval šéf Smeru s tým, že vylučovať alebo potvrdzovať akúkoľvek stranu je nezmysel. Karty podľa neho rozdajú ľudia vo voľbách.

Nechce strany rozdeľovať na princípe morálky. „O čo je Republika horšia ako Progresívne Slovensko?“ opýtal sa. „Progresívne Slovensko je pre túto krajinu stokrát nebezpečnejšie so svojou liberálnou a neviem akou hlúpou politikou vo vzťahu k tomuto štátu, ako je Republika,“ vyhlásil premiér.

Ďalšie prezidentské voľby sú podľa Fica „otvorené kolo“, keďže nevie, čo bude. „Nemôžem hneď teraz povedať, že na 1000 percent budeme voliť Petra Pellegriniho aj druhýkrát ako prezidenta. To sme veľmi ďaleko,“ povedal.

Fico tiež podľa svojich slov veľmi ťažko znáša, keď prezident Peter Pellegrini vetuje zákony, ktoré sú z programového vyhlásenia vlády, pretože pri tvorbe vládneho programu bol ešte Pellegrini ako súčasť koalície. Premiér chce, aby sa podarilo v parlamente zvoliť aspoň jedného kandidáta na ústavného sudcu. Nevidí reálne, že by sa podarilo zvoliť dvoch.

Rušenie Úradu pre verejné obstarávanie (ÚVO) momentálne podľa Fica nie je na stole. ÚVO sa však podľa neho postavil proti národnoštátnym záujmom, keď zrušil súťaž na výstavbu úseku diaľnice D1 Turany – Hubová. Úradníka, ktorý o tom rozhodol, nazval „bimbom“.

„Hovorili sme o zlúčení Protimonopolného úradu s Úradom pre verejné obstarávanie, vytvoriť z toho nejaký úrad pre hospodársku súťaž. Komunikujeme na túto tému s Európskou komisiou, či to je vôbec možné, pretože chceme zefektívňovať prácu týchto úradov, ale to je vec dohody s Európskou komisiou. Momentálne to na stole nie je,“ uzavrel.

X x x

 Svadba s tragickým koncom. Výbuch plynovej fľaše zabil najmenej osem ľudí vrátane nevesty a ženícha

Výbuch plynovej fľaše zabil najmenej osem ľudí vrátane nevesty a ženícha počas svadobnej hostiny v pakistanskom hlavnom meste, uviedla v nedeľu miestna polícia.

K výbuchu došlo v noci v obytnej štvrti v centre mesta a časť domu sa zrútila, uviedla polícia s tým, že sedem ľudí bolo zranených. Vyšetrovanie okolností nešťastia stále prebieha.

Pakistanský premiér Šáhbáz Šaríf vyjadril smútok nad stratou na životoch a vyslovil sústrasť rodinám obetí, uvádza sa vo vyhlásení jeho kancelárie. Nariadil dôkladné vyšetrovanie prípadu a zdravotníckym orgánom prikázal, aby zabezpečili, že zranení dostanú čo najlepšiu liečbu.

Mnohé pakistanské domácnosti sa podľa AP spoliehajú na fľaše so skvapalneným plynom kvôli nízkemu tlaku zemného plynu v potrubí. Ich používanie spojené s únikom plynu sa spája s viacerými smrteľnými nehodami.

 X X X

 Nemecký vicekancelár kritizoval výroky Donalda Trumpa o Grónsku. Územná zvrchovanosť sa musí rešpektovať, tvrdí 

Nemecký minister financií Lars Klingbeil zdôraznil, že o budúcnosti Grónska môžu rozhodovať len Dánsko a Grónsko. Vyjadril kritiku na adresu Trumpových vyhlásení o možnom násilnom obsadení ostrova.

„O budúcnosti Grónska majú rozhodovať výlučne Dánsko a Grónsko. Územná zvrchovanosť a celistvosť sa musia rešpektovať,“ vyhlásil nemecký minister financií Lars Klingbeil pred odletom do Washingtonu na stretnutie ministrov financií skupiny štátov G7.

„Zásady medzinárodného práva, ako je rešpektovanie územnej zvrchovanosti a integrity, sa vzťahujú na všetkých vrátane Spojených štátov. Bezpečnosť v regióne Arktídy zvýšime spoločne ako spojenci v NATO, nie v opozícii jeden voči druhému,“ dodal minister.

Plány na Grónsko

Grónsko je arktický ostrov formálne patriaci Dánskemu kráľovstvu, ktorý je však do značnej miery autonómny. Je domovom pre približne 57 000 obyvateľov. Americký prezident Donald Trump v uplynulých dňoch opakovane pohrozil násilným zabratím Grónska s tým, že ho Spojené štáty „musia mať“.

„Urobíme niečo s Grónskom, či sa im to páči alebo nie. Chcel by som uzavrieť dohodu, viete, ľahkou cestou. Ale ak to nepôjde ľahko, urobíme to ťažkou cestou,“ odpovedal Trump v piatok v Bielom dome, keď mu novinári kládli otázky na túto tému.

X x x

Demonštrantom v Iráne bude hroziť trest smrti. Protesty si už vyžiadali desiatky mŕtvych 

Iránsky generálny prokurátor sa vyhráža účastníkom protestov trestom smrti. Demonštrácie sa rozšírili po celej krajine a vyžiadali si už desiatky mŕtvych i tisíce zadržaných.

Iránsky generálny prokurátor Mohammad Movahedí Azád v sobotu vyhlásil, že každý, kto sa zúčastní na protestoch v krajine, bude považovaný za „nepriateľa Boha“ a bude mu hroziť trest smrti. Vyjadrenie generálneho prokurátora zverejnila podľa agentúry AP iránska štátna televízia, píše TASR.

Rozsiahle demonštrácie sa začali v Teheráne 28. decembra ako protest proti ekonomickým problémom a prudko rastúcej inflácii, no rýchlo sa rozšírili aj do ďalších miest islamskej republiky.

Počet obetí a zatknutých

Protesty si už vyžiadali najmenej 65 mŕtvych a viac ako 2 300 ľudí bolo zadržaných, informovala AP s odvolaním sa na mimovládnu organizáciu monitorujúcu porušovanie ľudských práv v Iráne Human Rights Activists News Agency (HRANA) so sídlom v USA.

Iránsky najvyšší duchovný vodca ajatolláh Alí Chameneí naznačil, že napriek varovaniam USA vláda proti protestom tvrdo zasiahne.

Reakcia USA a prerušenie internetu

Americký minister zahraničných vecí Marco Rubio v sobotu na platforme X potvrdil, že „Spojené štáty podporujú odvážnych ľudí v Iráne“. Jeho rezort samostatne tiež varoval pred prípadným zakročením amerického prezidenta Donalda Trumpa. „Nehrajte s prezidentom Trumpom hry. Keď povie, že niečo urobí, myslí to vážne,“ uvádza sa v stanovisku ministerstva.

Iránska vláda pre protesty odstavila internet a medzinárodné telefónne spojenie, čo sťažuje kontakt medzi ľuďmi. Internet nefunguje už 36 hodín, oznámila v sobotu organizácia Netblocks, ktorá monitoruje kybernetickú bezpečnosť a správu internetu.

X x x

Sudkyňa prerušila stíhanie Norberta Bödöra, reaguje na novelu zákona

 Špecializovaný trestný súd prerušil konanie vo veci Norberta Bödöra pre zmeny v posudzovaní výpovedí kajúcnikov, čo jeho obhajca Marek Para spochybňuje a považuje obžalobu za neudržateľnú. Norbert Bödör je obvinený z podplácania vyšetrovateľa cez exfunkcionára NAKA a vinu stále popiera.

Špecializovaný trestný súd prerušil trestné stíhanie s obžalovaným Norbertom Bödörom v prípade podplácania. Urobiť tak mal pre zmeny v Trestnom poriadku súvisiace s posudzovaním výpovedí spolupracujúcich obvinených. Pre TASR to potvrdil obhajca obžalovaného Marek Para. Upozornili na to portál 360tka a denník Sme. Para pre TASR uviedol, že s pozastavením nesúhlasí a žiada, aby súd pokračoval.

• Súd prerušil stíhanie Norberta Bödöra pre zmenu zákona.
• Obhajca žiada pokračovať v procese a oslobodiť Norberta Bödöra.
• Obžaloba tvrdí, že sprostredkoval úplatok pre policajta NAKA.

„My žiadame pokračovať v konaní, lebo jednoznačne sa obžaloba rozpadla a dôvodnosť podozrenia zanikla. Takže my žiadame pokračovať a oslobodiť Norberta B. spod obžaloby,“ vyhlásil Para.

Obvinenie zo sprostredkovania úplatku

Norbert Bödör mal podľa obžaloby sprostredkovať vtedajšiemu vyšetrovateľovi Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) Mariánovi Kučerkovi úplatok prostredníctvom exfunkcionára NAKA Bernarda Slobodníka. Cieľom mala byť pomoc pre podnikateľa Štefana Žigu, ktorý bol podozrivý z ekonomickej trestnej činnosti. Norbert Bödör vinu odmieta.

Štefana Žigu v októbri 2025 právoplatne odsúdili za korupciu na peňažný trest 100 000 eur. Za prijatie úplatku bol právoplatne odsúdený už aj Kučerka. V jeho prípade však súdy obnovili konanie týkajúce sa uloženého trestu. Norbert Bödör čelí obžalobám aj v kauzách Dobytkár a Očistec.

 X x x

 Irán aj naďalej sužujú protesty. Podľa šéfa polície údajne zatkli „významný počet ľudí“ 

Iránska polícia zadržala veľký počet lídrov protestného hnutia, pričom bezpečnostné zložky rázne zasahujú proti demonštrantom. Hlavné mesto Teherán je paralyzované a v krajine stále platí odstávka internetu.

Irán zadržal významný počet kľúčových postáv protestného hnutia, ktoré za posledné dva týždne zachvátilo islamskú republiku, uviedol v nedeľu šéf iránskej polície. TASR o tom píše podľa agentúry AFP.

V skratke:

• Irán zadržal viacerých lídrov protestného hnutia počas nepokojov
• Vláda tvrdí, že prípady vandalizmu sa znižujú
• Ekonomické protesty v Teheráne viedli k paralýze mesta

„Včera večer (v sobotu) boli zatknuté významné počty hlavných zúčastnených na nepokojoch, ktorí, ak Boh dá, budú po vykonaní právnych postupov potrestaní,“ povedal pre štátnu televíziu šéf polície Ahmad-Reza Radan. Neuviedol žiadne podrobnosti o počte alebo totožnosti zadržaných.

Oslabovanie vandalizmu

Minister vnútra Eskandar Momeni v sobotu večer v komentároch pre štátnu televíziu trval na tom, že prípady „vandalizmu“ ustupujú a varoval, že „tí, ktorí vedú protesty smerom k deštrukcii, chaosu a teroristickým činom, nenechávajú počuť hlasy ľudí“.

Šéf iránskej bezpečnostnej služby Alí Larídžání protesty proti ekonomickým ťažkostiam označil za „úplne pochopiteľné“, ale oddelil ich od „nepokojov“ a organizátorov obvinil z konania, ktoré je „veľmi podobné metódam teroristických skupín“, informovala tlačová agentúra Tasnim.

Teherán v stave paralýzy

Novinár agentúry AFP opísal Teherán v súčasnosti ako mesto v stave takmer paralýzy. Cena mäsa sa od začiatku protestov takmer zdvojnásobila a hoci niektoré obchody sú otvorené, musia zatvoriť po 16.00 h miestneho času, kedy sú nasadené bezpečnostné sily.

Medzitým videá zverejnené na sociálnych sieťach ukazujú veľké davy v uliciach počas protestov vrátane hlavného mesta Teherán a východoiránskeho Mašhadu. Ukazujú tiež horiace autá. Videá sa na siete dostali napriek úplnému vypnutiu internetu v krajine, čo znemožňuje normálnu komunikáciu so zahraničím prostredníctvom aplikácií na posielanie správ alebo telefónnych liniek.

Úmrtia a preťažené nemocnice

Americká Human Rights Activists News Agency uviedla, že potvrdila úmrtie 116 ľudí v súvislosti s protestami vrátane 37 príslušníkov bezpečnostných síl alebo iných úradníkov. Skutočný počet môže byť oveľa vyšší.

Americké Centrum pre ľudské práva v Iráne (CHRI) uviedlo, že podľa „očitých svedkov a dôveryhodných správ počas súčasnej odstávky internetu boli v Iráne zabité stovky protestujúcich“.

Uviedlo, že nemocnice sú „preťažené“ a zásoby krvi sú nízke a že mnohí protestujúci boli počas akcií bezpečnostných zložiek zámerne zasiahnutí do očí.

X x x

 Jakou má Turek šanci u soudu s omluvou od Pavla? Advokáti mají jasno 

Filip Turek chce po prezidentovi omluvu a je připraven jít kvůli ní k soudu. Podle advokátů ale míří do sporu, který nemá reálnou právní šanci na úspěch. Naráží na ústavní postavení hlavy státu, povahu prezidentových výroků i ustálenou soudní praxi. Jak shrnuje advokát Petr Toman, „nemám rád věštění, ale úspěch takové žaloby v podstatě vylučuji“.

Poslanec Motoristů Filip Turek oznámil, že zvažuje žalobu na ochranu osobnosti proti prezidentovi Petru Pavlovi kvůli zdůvodnění, jímž hlava státu odmítla jeho nominaci na ministra životního prostředí. Prezident v dopise premiérovi Andreji Babišovi uvedl, že Turek podle něj dlouhodobě nerespektuje právní řád a základní ústavní hodnoty. Právě tato slova považuje Turek a vedení Motoristů za zásah do své cti a pověsti.

Nespala: Omluvy od prezidenta se u soudu domoci nelze

Podle advokáta Marka Nespaly nemůže Turek uspět už z důvodu ústavního postavení prezidenta republiky. Prezident není z výkonu své funkce odpovědný a nelze jej proto žalovat jako běžnou fyzickou osobu.

Marek Nespala patří k dlouhodobě známým advokátům v oblasti veřejného a ústavního práva. V minulosti zastupoval například prezidenta Miloše Zemana v civilních sporech a má zkušenost s kauzami s výrazným ústavním přesahem.

„Nežalují se ústa fyzické osoby prezidenta, ale ústa hlavy státu,“ vysvětlil Nespala pro Seznam zprávy. Pokud se někdo cítí být výroky prezidenta poškozen, musel by žalovat Českou republiku jako celek, procesně zastoupenou Ministerstvem financí. Omluva by tak nepřicházela od prezidenta, ale od státu.

 Toman: Žalobce musí přesně říct, co je nepravda

Ještě zásadnější problém vidí advokát Petr Toman v samotné konstrukci žaloby. Žalobce musí v žalobě přesně označit konkrétní nepravdivá skutková tvrzení nebo nepodložené hodnotící soudy, které považuje za zásah do osobnostních práv.

„Jaké konkrétní věty z prezidentova dopisu by to asi tak měly být?“ ptá se Toman ve svém rozboru na síti X. Prezidentovo zdůvodnění je podle něj založeno především na hodnotících soudech, které mají oporu ve veřejně známých výrocích a postojích Filipa Turka. „Ať už prezident, nebo za něj Česká republika budou prokazovat pravdivost skutkových tvrzení a reálný základ hodnotících soudů. Úspěch takové žaloby v podstatě vylučuji,“ dodává. Toman je dlouholetý advokát, bývalý poslanec Federálního shromáždění po roce 1989 a společník advokátní kanceláře Chrenek, Toman, Kotrba.

Žaloba, která žalobci obvykle víc vezme než dá

Toman zároveň upozorňuje, že žaloby na ochranu osobnosti jsou pro žalobce často nevýhodné i prakticky. „Několik let udržujete v mediálním prostoru kauzu, která by jinak dávno zmizela,“ popisuje.

Podle něj žalobci utratí značné peníze za advokáty, věnují sporu obrovské množství času a energie a výsledek často nepřinese očekávaný efekt. „Když žalobu prohrajete, máte soudem potvrzeno i to, co jste vůbec nechtěli slyšet. Když ji vyhrajete, nikoho už to dávno nezajímá,“ shrnuje. A i v případě úspěchu podle něj platí, že radost z vítězství je menší a smutek z prohry větší, než žalobce na začátku čekal.

Proč Turek do sporu jde

Pozadím celé věci je odmítnutí Turkovy nominace na ministra životního prostředí. Prezident Petr Pavel v dopise premiérovi zdůraznil, že musí chránit základní ústavní hodnoty, včetně odmítnutí totalitních a autoritářských ideologií. U Turka podle něj nejde o jednorázové excesy, ale o dlouhodobý soubor postojů a jednání, které zpochybňují jeho loajalitu k ústavnímu pořádku.

Vedení Motoristů prezidentovo zdůvodnění odmítá. Šéf strany Petr Macinka uvedl, že prezident Turka vykreslil jako nepřítele ústavnosti a že se není čemu divit, pokud se rozhodl bránit soudní cestou. Argumentuje tím, že Turek nebyl nikdy trestně stíhán ani obžalován a prezidentova slova podle něj vycházejí spíše z mediálních dojmů než z právně doložených skutečností.

Bezouška: Omluva by nepřišla od prezidenta

Podobně situaci vidí i právník Petr Bezouška, které roky pracoval v Legislativní radě vlády a nyní působí v PRK Partners. Podle něj by se případná žaloba Filipa Turka nemohla vést proti prezidentovi jako fyzické osobě, ale pouze proti státu. Pokud by se žalobce domáhal omluvy, neomlouval by se prezident, ale Česká republika, zastoupená Ministerstvem financí, upozorňuje Bezouška na svém Facebooku.

Podle něj by takový výsledek popřel samotný smysl sporu. Osobní satisfakce, kterou Turek sleduje, by se v soudním řízení zcela vytratila, protože omluva by nepřicházela od hlavy státu, ale formálně od státní instituce. I z tohoto důvodu považuje Bezouška spor za právně slabý a prakticky nefunkční.

Eva Paseková, ceskajustice.cz

X X X

Alkohol v pracovní době na Hradě? Nevhodné, píše advokát prezidentovi Pavlo

 Sklenka sektu při jmenování soudců či profesorů patří na Pražském hradě k běžným ceremoniím. Právě to vadí advokátovi Tomáši Nahodilovi, který se kvůli přípitkům v pracovní době obrátil na prezidenta Petra Pavla. „Alkohol v běžnou pracovní dobu za přítomnosti médií se vzhledem ke svému významnému mediálnímu dopadu negativně promítá do vnímání jeho užívání,“ píše v dopise.

Nahodil prezidentovi připomíná, že veřejnost byla v prosinci opakovaně svědkem slavnostních ceremonií na Hradě, které končily alkoholickými přípitky. Zmiňuje jmenování nového premiéra Andreje Babiše, členů vlády, soudců obecných soudů i posledního z třinácti ústavních soudců v rámci obměny Ústavního soudu.

Jmenování ústavního soudce Michala Bartoně se uskutečnilo před desátou hodinou dopoledne. Přesto se ani tento ceremoniál bez přípitku neobešel.

„Dovoluji si obrátit se na Vás se zdvořilou prosbou, zda byste mohl zvážit vynechání alkoholických přípitků při podobných ceremoniích v běžnou pracovní dobu za přítomnosti médií,“ uvádí advokát v dopise z 19. prosince, který poskytl České justici. Výjimku připouští u protokolárních obědů a večeří.

 Podle Nahodila nejde o samotný akt přípitku, ale o to, jak působí navenek. „Alkohol v běžnou pracovní dobu za přítomnosti sdělovacích prostředků má širší společenský přesah,“ upozorňuje.

Zákoník práce ve hře

Nahodil v dopise připomíná, že zákoník práce zakazuje užívání alkoholu na pracovišti. Klade proto otázku, jaký příklad dávají státní instituce, pokud alkohol spojují s oficiálními akty konanými během pracovního dne.

Prezident jmenuje Michala Bartoně ústavním soudcem Foto: Eva Paseková

Odkazuje také na aktivity prezidenta a jeho manželky v oblasti duševního zdraví a podpory mládeže. Právě v tomto kontextu považuje symboliku alkoholu při státních ceremoniích za problematickou. Zda prezident Petr Pavel na podnět zareaguje, zatím není jasné. Mluvčí Hradu dotaz České justice nekomentoval.

Alkohol jako český problém

Česko se dlouhodobě potýká s vysokou spotřebou alkoholu. Rizikově pije alkohol 15 až 18 procent dospělé populace, tedy zhruba 1,3 až 1,6 milionu lidí. Škodlivá konzumace se týká stovek tisíc osob. Alkohol tak zůstává významným veřejno-zdravotním problémem se závažnými zdravotními i sociálními dopady.

I v tomto kontextu Nahodil klade otázku, zda by státní reprezentace neměla jít příkladem. „Již i pouhá záměna alkoholických nápojů za nealkoholické by se mohla pozitivně promítnout do prevence,“ píše v dopise.

Státy řeší veřejné zdraví

Zahraniční praxe v otázce alkoholu při státních ceremoniích není jednotná. Některé státy ale k alkoholu přistupují výrazně zdrženlivěji, zejména z důvodů ochrany veřejného zdraví.

Typickým příkladem je Švédsko. Alkohol tam stát dlouhodobě vnímá jako veřejno-zdravotní téma. Pracovní a jmenovací ceremoniály probíhají bez alkoholu, který se objevuje až při večerních banketech nebo recepcích.

Podobně Irsko v posledních letech zpřísnilo alkoholovou politiku a klade důraz na to, aby stát svým vystupováním nepřispíval k normalizaci pití.

USA: Alkohol v pytli

Odlišný přístup uplatňují také Spojené státy. Ve většině amerických měst a států není konzumace alkoholu na veřejnosti běžně přípustná. Platí zde pravidla tzv. otevřených nádob, která zakazují mít alkoholický nápoj na ulici, v parcích či na jiných veřejných místech.

Američané proto často skrývají alkohol do papírových pytlíků. Cílem těchto omezení je omezit veřejné opilství a jeho společenské dopady. Alkohol se v USA striktně odděluje od běžného pracovního dne i oficiálních úředních aktů a zůstává doménou soukromých či společenských událostí. I tento přístup ukazuje, že stát může s alkoholem nakládat zdrženlivěji s ohledem na veřejný prostor a symboliku. Eva Paseková, ceskajustice.cz

X X X

Tejc chce zrušit některé soudy. Státní rozpočet není nafukovací, vysvětluje 

Některé okresní soudy už příští rok nemusí fungovat. Podle ministra spravedlnosti Jeronýma Tejce (za ANO) současná síť soudů neodpovídá demografickému vývoji ani reálné vytíženosti části justice a stát si její zachování v nynější podobě dlouhodobě nemůže dovolit. „Státní rozpočet není nafukovací. S ohledem na zadlužení České republiky bych byl rád, aby případné změny nabyly účinnosti ideálně od 1. ledna 2027,“ řekl Tejc České justici.

V České republice je celkem 86 okresních soudů, které spadají pod 8 krajských soudů. Některé z nich mají nízký nápad (počet případů) v části agend a jen omezený počet soudců, což komplikuje specializaci i efektivní organizaci práce. Jako příklady se v tomto kontextu objevují zejména Okresní soud v Jeseníku, ale také soudy v Rokycanech nebo třeba v Rakovníku. Pro představu – na Okresním soudu v Jeseníku působí do deseti soudců. U okresních soudů působí přibližně 1 800 soudců.

Debata se vede 20 let

Tejc upozorňuje, že změny nebudou formou „tupých a plochých škrtů“, ale na základě důkladné analýzy a debaty s představiteli justice. „Nejprve stanovíme minimální počty nápadů a soudců v jednotlivých agendách, které by měl soud prvního stupně splňovat. Následně na základě konkrétních dat ověříme, zda dosavadní vnímání situace odpovídá skutečným faktům. Pokud se prokáže, že některé soudy jsou již dlouhodobě neudržitelné a zatěžují daňové poplatníky nepřiměřeným způsobem, předložím návrh na snížení počtu okresních soudů,“ reagoval na dotazy České justice. Záměr ve středu oznámil zaměstnancům Ministerstva spravedlnosti.

Prezident Soudcovské unie Libor Vávra upozorňuje, že debata o zúžení soudní soustavy se vede už 20 let. Změny prosazovala například exministryně spravedlnosti Marie Benešová – jejím náměstkem byl tehdy právě Jeroným Tejc. „Původně začala úvahami o zrušení vrchních soudů a vrchních státních zastupitelství. Osobně ale už zhruba dvacet let spíše preferuji otevřít otázku redukce některých okresních soudů, zejména těch úplně nejmenších. Je však třeba říci, že jde především o politické rozhodnutí, zda a v jaké podobě se má soudní soustava redukovat,“ uvedl s tím, že s ministrem už zástupci soudů tento týden jednali. Debata bude pokračovat na setkání Kolegia předsedů krajských soudů v polovině ledna.

Debata se soudci i zástupci měst

„Řada evropských zemí počet soudů postupně snižuje s tím, jak se zlepšuje dostupnost v rámci území státu pro běžné občany. Klíčovou roli v tom musí hrát fungující hromadná doprava, aby se lidé ke svému soudu reálně dostali,“ říká Vávra. Zároveň připomněl, že stále větší roli hrají úzké specializace, které se v posledních letech dostávají do centra pozornosti. Jde například o agendy domácího násilí nebo sexualizovaného násilí na ženách. „Nepůjde o rozhodnutí učiněné od ministerského stolu. Do celého procesu zapojím justici, profesní komory i samosprávy měst. V polovině ledna podrobněji seznámím předsedy krajských a vrchních soudů s plánem a harmonogramem dalšího postupu,“ nastínil ministr své plány.

O zúžení soustavy mluvila loni při svém nástupu do funkce také nejvyšší státní zástupkyně Lenka Bradáčová. Ta by ale byla pro zrušení vrchních státních zastupitelství. Takový plán ale ministr nemá. „Můžeme se bavit i o okresních státních zastupitelstvích, tam určitě debata přijde. Rušení vrchních státních zastupitelství zatím neplánuji,“ říká Tejc.

Nový ministr spravedlnosti úspory v resortu odstartoval změnou struktury úřadu, kdy zrušil 26 míst. Nyní upozornil, že je potřeba počítat s tím, že digitalizace v této fázi úspory nepřináší. „Dlouhodobě zanedbávaná digitalizace justice v tuto chvíli úspory nepřináší; naopak generuje dodatečné náklady spojené s budováním nových systémů a modernizací těch stávajících,“ uvedl.

Eva Paseková, ceskajustice.cz

X X X

Vážná slova papeže o diskriminaci křesťanů

Papež Lev XIV. ve svém projevu k diplomatickému sboru akreditovanému u Svatého stolce upozornil na porušování náboženské svobody v současném světě. Poukázal na to, že tento problém postihuje 64 procent světové populace, což, jak zdůraznil, představuje vážnou výzvu pro ochranu lidských práv.

„Náboženská svoboda je prvním z lidských práv – protože vyjadřuje nejzákladnější realitu člověka,“ řekl papež s odvoláním na učení Benedikta XVI. Poznamenal, že toto právo je dnes někdy omezováno z politických i ideologických důvodů.

„Vyzývám všechny národy, aby každému svému občanovi zaručily plnou svobodu náboženského vyznání,“ řekl papež. Připomněl, že pronásledování křesťanů zůstává jednou z nejrozšířenějších krizí v oblasti lidských práv, která postihuje více než 380 milionů věřících na celém světě.

Lev XIV. poukázal na to, že rozsah problému roste. „Kvůli své víře zažívají vysokou nebo extrémní míru diskriminace, násilí a útlaku. Tento jev postihuje přibližně každého sedmého křesťana na celém světě a v roce 2025 se zhoršil kvůli probíhajícím konfliktům, autoritářským režimům a náboženskému extremismu,“ zdůraznil papež.

Lev XIV. se zmínil o situaci v různých regionech světa a připomněl oběti násilí páchaného na křesťanech. Poznamenal, že problém se netýká pouze oblastí, kde tvoří menšinu. „Zároveň nemůžeme zapomínat na jemnou formu náboženské diskriminace křesťanů, která se šíří i v zemích, kde tvoří většinu, například v Evropě nebo Americe. Tam je jejich schopnost hlásat pravdy evangelia někdy omezena z politických nebo ideologických důvodů, zejména když hájí důstojnost nejzranitelnějších, nenarozených dětí, uprchlíků a migrantů, nebo prosazují rodinu,“ dodal.

Během svého novoročního projevu papež hovořil také o jazykové krizi a zužování prostoru pro svobodu projevu na Západě. Varoval před rozvojem „orwellovského“ způsobu mluvení, který ve jménu inkluzivity vede k vyloučení a omezení základních práv, včetně svobody svědomí.

Jana Putzlacher, server vasevec,cz

X X X

 Počet projetých návěstidel stůj neklesá, přestože tratě hlídá ETCS. ‚Červenou nití je nepozornost,‘ říká Kolář

Počet chyb strojvedoucích na českých železnicích neklesá. Podle dat Drážní inspekce loni vlaky projely červenou 177krát, to je podobně jako v předcházejících letech. A to i přes to, že část hlavních tratí hlídá evropský zabezpečovač ETCS, který projetí červené zabrání.

Před mostem Ervína Špindlera v Roudnici nad Labem železničáři nainstalovali nová záblesková návěstidla 

Celá síť železnic v Česku činí zhruba 9,5 tisíce kilometrů. Systém ETCS, který projetí červené zabrání, hlídá od loňska asi třetinu všech vlaků. Logicky tedy mělo těch případů projetí červené celkově ubýt. To se ale nestalo, je jich stejně.

Překvapilo to i Drážní úřad, který očekával, že počet projetých návěstidel stůj bude s postupným zaváděním ETCS nižší. „Na menším objemu tratí a se stejným objemem na regionálkách se dá hovořit o nárůstu počtu projetých návěstidel,“ říká ředitel Drážního úřadu Jiří Kolář.

Následky mohou být třeba jen neškodné přejetí návěstidla o jednotky metrů, ale taky závažné, kdy strojvůdce projetím přeřízne výhybku nebo vjede do cesty jinému vlaku. Příčiny jsou přitom různé. Mohou být objektivní, jako je déšť, sníh nebo spadané listí, kdy lokomotiva na kluzkých kolejích nedobrzdí.

Často je ale na vině strojvedoucí. „Přiznám to úplně otevřeně – takovou červenou linkou, která se vším táhne, je nepozornost strojvedoucích, například když se věnuje něčemu jinému, než by měl,“ dodal Jiří Kolář.

Drážní úřad aktuálně připravuje podrobnou analýzu příčin a pak navrhne řešení. Podle Koláře je na stole například zpřísnění výcviku strojvedoucích, zpřísnění trestů nebo třeba povinné kamery v lokomotivách po vzoru sousedního Slovenska.

X X X

Co na to strojvůdci?

Sami strojvedoucí podle loňského dotazníku ministerstva dopravy přiznávají, že nepozornost je nejčastějším důvodem projetí návěstidla stůj. Podle prezidenta Asociace strojvůdců Jaroslava Vondrovice to ale neznamená, že by snad každý takový strojvůdce hrál na mobilu nebo sledoval filmy na tabletu.

Tato zařízení potřebujeme k drážní komunikaci. „Na té lokomotivě máte až šest obrazovek, které musíte sledovat. Říkají vám, co ta mašina dělá, stav hnacího vozidla a podobné věci. Vedle toho musíte sledovat tablet nebo mobil, hledat informace, rozkazy nebo jízdní řády v sešitu. Tyhle věci odpoutají naši pozornost,“ vysvětlil Jaroslav Vondrovic.

Kamery do kabin Federace strojvůdců zásadně odmítá, naopak zpřísnění výcviku strojvedoucích – třeba jízdy na simulátorech – by mohla být dobrá cesta.

Zmínil se o tom i ministr dopravy Ivan Bednárik (SPD) po prosincovém pohovoru s prezidentem Petrem Pavlem, a to v návaznosti na listopadovou nehodu na Českobudějovicku, kde rychlík projel červenou. „Identifikoval jsem jednu prioritu a to je metodika vzdělávání některých profesí v železnicích,“ řekl.

Loni meziročně mírně přibylo usmrcených při mimořádných událostech na železnici. Počet 221 lidí je však stále zhruba v průměru posledních let. Na vině jsou hlavně častější střety s osobami v kolejišti.