Vysoká maďarská inflácia vyhnala hore ceny aj pri známom a dovolenkármi obľúbenom jazere Balaton. Zdraželo jedlo, ale aj bývanie. Navyše niektoré pláže sa stali pre domácich nedostupnými.

Portál konštatuje, že dovolenka a bývanie pri Balatone už nie je pre priemerne zarábajúceho Maďara, ale čoraz viac iba pre boháčov.  Ceny v okolí jazera vzrástli až o 15 percent. Langoše išli hore na niekoľkých miestach až o sto percent. Je dlho známe, že inflácia v Maďarsku je najvyššia v krajinách strednej Európy. V súčasnosti sa tam pohybuje na úrovni 20 percent.

Rádio informuje, že niektorí Maďari si už nemôžu dovoliť navštíviť balatónske pláže, keďže väčšia je oplotená a vstup stojí peniaze. A to od pár po skoro 26 eur. „Občerstvenie sa predáva s obrovskými prirážkami. Pre obyvateľov s čistým príjmom 240 000 forintov (vyše 614 eur), čo je podľa údajov z roku 2020 priemer v oblasti, sú tieto súkromné pláže z veľkej časti nedostupné,“ informujú České noviny.

Aj bývanie zdraželo. Kúpiť si pri jazere dom je dnes iba pre bohatých, píše rádio. Ceny nehnuteľností napríklad v mestečku Balatonfüred už dohnali ceny v hlavnom meste Budapešti, hovorí maklérka Fatime Major Békefiová s tým, že veľa ľudí sa už odsťahovalo. „Nielen kvôli cenám, ale aj kvôli davom turistov, ktorí do Balatonfüredu prichádzajú,“ povedala Békefiová.

No zatiaľ čo počet domácich obyvateľov mesta od roku 2016 klesá, ich miesta zapĺňajú bohatí prisťahovalci. Zmeny v Balatonürede ilustruje aj zánik mnohých rodinných krčiem a reštaurácií. Teraz sa tam nachádzajú okrem iného nočné kluby, kaviareň s vybraným pečivom či presklená organická vináreň. Návštevníci nových podnikov vytláčajú tých tradičnejších.

Maďari majú tak isto oveľa vyššie úroky na hypotékach. Zatiaľ čo na Slovensku sa priemer novoposkytnutých úverov približuje k piatim percentám, naši južní susedia ich majú za osem či deväť percent.

Ceny neodrádzajú iba miestnych, ale aj turistov. Podľa maďarských médií sa tento rok znížil turistický ruch v okolí jazera o 40 percent. Pre Maďarov je podľa rádia lacnejšie ísť dovolenkovať do Bulharska, Grécka či Talianska než na Balaton.

Realitná maklérka Békefiová dodáva, že tak, ako bola za komunizmu výsada a znak spoločenského statusu ísť dovolenkovať pri Balaton, dnes platí skoro to isté.

Nehnuteľnosť v jednej obci pri jazera vlastní aj zať maďarského premiéra Viktora Orbána. Jeho rodina nie je jediná, ktorá tam má majetky. Bývalá ministerka spravodlivosti za Fidesz Judit Vargová tam má tri nehnuteľnosti rovnako ako minister zahraničia Peter Szijjárto, tvrdí rádio.

Tamojšie médiá tiež uvádzajú, že ľudia blízki Fideszu sa podieľajú na desiatkach nových stavebných projektov v okolí jazera – a to vrátane hotelov, jachtových klubov a pláží./agentury/

X X X

Sudca, ktorý chcel odsúdiť Kočnera: objednávka vraždy novinára sa začínala u neho, nie u Zsuzsovej

 Správy medzi Kočnerom a Zsuzsovou nie je možné vykladať doslovne, ale nie je dobré ani spoliehať sa na vlastný výklad procesných strán či znalcov, tvrdí člen senátu Jozef Pikna. „Zároveň však podľa môjho názoru nie je možné rezignovať na hľadanie jej skutočného významu,“ hovorí sudca, ktorý chcel ako jediný odsúdiť za objednávky vrážd aj Kočnera.

Nestáva sa často, aby sudca z trestného senátu zverejnil svoje odlišné stanovisko k prípadu, ak ho kolegovia pri rozhodovaní o rozsudku prehlasovali. V najsledovanejšej kauze posledných rokov, ktorou je objednávka vraždy novinára Jána Kuciaka a príprava vrážd prokurátorov, k tomu došlo. Trojica sudcov sa síce jednomyseľne zhodla, že za objednávkou stála Alena Zsuzsová, ale Mariana Kočnera pomerom hlasov 2:1 spod obžaloby v máji oslobodila.

Podľa informácií Aktuality.sk hlasoval za vinu Kočnera sudca Jozef Pikna, ktorý bol v senáte nový a nahradil tam dlhodobo práceneschopného Ivana Matela. K písomnému rozsudku pripojil Pikna svoje odlišné stanovisko.

„Mojou snahou je poukázať na niektoré časti mozaiky tvoriacej podľa môjho názoru presvedčivý a v tomto konaní dostatočne preukázaný obraz spáchania skutku, ktorý je kladený obžalovanému Marianovi Kočnerovi za vinu, a to najmä na motív, ktorý mal Marian Kočner, aby zadal objednávku vraždy Jána Kuciaka, Maroša Žilinku a Petra Šufliarskeho, jeho disponovanosť (tak psychologickú, ako aj materiálnu) na takéto konanie a následne na tie podľa môjho názoru konkrétne kľúčové skutkové okolnosti, ktoré bez rozumných pochybností preukazujú, že objednávka vraždy ,nezačínala‘ u Aleny Zsuzsovej, ale u Mariana Kočnera,“ napísal vo svojom stanovisku sudca Jozef Pikna, ktorý v senáte Špecializovaného trestného súdu sedí s predsedníčkou Ruženou Sabovou a Rastislavom Stierankom.

Andruskó ukázal na Kočnera

Sudca Pikna na deviatich stranách vysvetľuje, prečo si myslí, že je Kočner vinný. Upozorňuje, že pri vyhodnocovaní dôkazov treba brať do úvahy vzťah oboch obžalovaných.

„Samotná Zsuzsová nemala iný motív na objednávku vraždy práve týchto osôb ako taký, ktorý by sa spájal s osobou Mariana Kočnera. Je potrebné posudzovať jej osobu optikou vnímania Mariana Kočnera, ktorý ju ako dôveryhodnú a blízku osobu využíval aj v minulosti na zabezpečovanie svojich cieľov. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že Alena Zsuzsová Mariana Kočnera obdivovala, bol medzi nimi intenzívny vzťah, keď s ním riešila množstvo aj osobných záležitostí, bola ním finančne podporovaná, čiže nad jej správaním mal nepochybne istú formu kontroly. Je teda potrebné vychádzať pri vyhodnocovaní dôkazov v tomto konaní z premisy, že Marian Kočner mal zásadný vplyv na Alenu Zsuzsovú a jej konanie.“

Za jeden z kľúčových dôkazov proti nemu považuje výpoveď Zoltána Andruskóa – podporenú výpoveďami bývalého Kočnerovho blízkeho človeka Petra Tótha a obžalovaného Dušana Kracinu – v spojení s výstupmi zo sledovania, motákmi a komunikáciou Kočnera a Zsuzsovej cez Threemu, ako aj ich výpoveďami na súde.

Pikna poukazuje na fakt, že svedok Andruskó (ktorý je aj právoplatne odsúdený) už od svojho zadržania konštantne vypovedal to isté. Teda že likvidáciu novinára si objednal práve Kočner cez svoju spolupracovníčku Zsuzsovú. Pikna pripomenul, že ak sa niekedy uvádzalo Andruskóovo vyjadrenie, že ju mala objednať Zsuzsová pre Kočnera, tak to vysvetlil samotný Andruskó skreslením jeho slov, keďže jeho materinským jazykom je maďarčina.

V ústnom zdôvodnení rozsudku predsedníčka senátu Sabová pripustila, že Zsuzsová pred Andruskóom mohla spomenúť meno Kočnera, ale to len preto, aby vyznela objednávka vraždy dôležitejšie a vážnejšie. Predsedníčka senátu vtedy poznamenala, že Kočner o tom nemusel mať ani vedomosť.

Sudca Pikna s takým vysvetlením nesúhlasí. Na rozdiel od Sabovej si nemyslí, že Zsuzsová iba „predstierala“, že Kočner je skutočným objednávateľom vrážd – podľa sudcu to vyvracajú viaceré dôkazy.

 Sudca Pikna pripúšťa, že fotografie zo sledovania Jána Kuciaka síce mohla Zsuzsová teoreticky získať z dvoch zdrojov: od Mariana Kočnera alebo jeho niekdajšieho priateľa Petra Tótha. Vzápätí však Pikna konštatuje, že ich musela mať od Mariana Kočnera.

S bývalým siskárom Tóthom sa totiž spoznala až v júni 2018, keď Kočnera vzali do väzby, teda dávno po vražde novinára.

„On jej teda nemal ako odovzdať tieto materiály. Musela ich mať od Mariana Kočnera. To, že by tieto materiály mala mať na účely portálu ,Na pranieri‘, nemá logiku, lebo ten sa reálne spustil až v lete 2018. Nebol dôvod, aby ich mala k dispozícii pol roka dopredu. Iný účel, na ktorý mala mať tieto materiály k dispozícii, z vykonaného dokazovania nevyplýva,“ upozornil sudca Pikna.

Rovnako neverí, že by Zsuzsová mala dostatok peňazí na zaplatenie vrážd, keďže bola roky závislá od jediného človeka – od Kočnera. Ak by Zsuzsová mala dostatok peňazí, napríklad aj na vraždy, podľa sudcu Piknu je nelogické, prečo by Kočner pravidelne financoval jej dcéru a pomáhal im.

Správy z Threemy

Správy v šifrovanej aplikácii Threema treba čítať a vyhodnocovať veľmi obozretne, upozornil sudca v časti o komunikácii medzi Zsuzsovou a Kočnerom. „Nie je možné ju vykladať ani absolútne doslovne v celom jej rozsahu, avšak ani sa nekriticky spoliehať len na výklad, ktorý súdu ponúkli jednotlivé procesné strany či pribratí znalci. Zároveň však podľa môjho názoru nie je možné rezignovať na hľadanie jej skutočného významu.“

Sám Kočner v záverečnej reči priznal používanie symbolov, skratiek či šifier. Sudca poukázal napríklad na to, že obaja obžalovaní rozumeli aj slovníku a symbolike spojenej s veštením, zároveň komunikovali v náznakoch a spoliehali sa na to, že to ten druhý pochopí. Práve sudca Pikna sa na viaceré konkrétne správy pýtal Kočnera aj Zsuzsovej na hlavnom pojednávaní.

„Mám za to, že odpovede obžalovaných na viaceré otázky súdu nezneli presvedčivo a logicky, prípadne tak, že by si obžalovaní len skutočne nepamätali význam nimi poslaných správ, ale skôr ako snaha zahmlievať niektoré skutočnosti či prispôsobovať význam komunikácie tomu, čomu podľa ich presvedčenia uveril prvostupňový súd pri svojom prvotnom rozhodnutí v tejto veci (napr. že ,lebka‘ je rovnakého významu ako ,záchod‘ a že vlastne ,lebka zožrala peniaze‘).“

50 čoskoro lebka

Sudca Pikna v odlišnom stanovisku tvrdí, že niektoré konkrétne správy sa nedajú vykladať inak ako tak, že sa Kočner a Zsuzsová bavili o vražde. Ako príklad uvádza správy o Hádesovom moratóriu (Hádes bol v gréckej mytológii bohom podsvetia) alebo známu správu 50 – šípka čoskoro – lebka.

Správu o Hádesovom moratóriu vysvetľoval Kočner v roku 2020 tak, že niekto mal záujem o jeho likvidáciu. Zsuzsová mu však odpovedala správou: „ešte je len utorok ráno, don’t panic“.

Podľa sudcu je teda dôležité to, čo malo nastať. Kočner v roku 2023 na súde navyše poupravil verziu a tvrdil, že správa sa týkala jeho neúspešného založenia politickej strany: „strana nie je mŕtva, ešte to nie je úplne mŕtve, ešte sa to snažím nejako dotiahnuť do konca.“ Sudca preto vysvetleniam tejto správy u Kočnera vôbec neuveril a prikláňa sa k názoru, že sa dvojica bavila o niečom, čo nastane a je spojené so smrťou.

 Sudcu Piknu nepresvedčili ani ďalšie vyjadrenia, ktoré boli o Kočnerovej správe 50 šípka čoskoro a lebka, na ktorú Zsuzsová reagovala, že „cena sa upraví“. Kočner so Zsuzsovou presviedčali súd, že tým mysleli financie, ktoré vyhodili na založenie politickej strany. Vraj vynaložili finančné prostriedky, nakúpili balíčky a rozdávali ich chudobným, od ktorých si tak zbierali podpisy pod zakladajúcu stranu Cieľ. Začiatkom roka však ministerstvo vnútra odhalilo falošné podpisy a stranu nezaregistrovalo.

„Skôr sa snažil uvedené zahmlievať tým, že malo ísť o sumu za zbieranie podpisov, a keď bolo zo strany súdu poukázané na to, že nie je zrejmé, ako by bolo možné túto cenu ešte dodatočne upravovať, keď už bola vynaložená na ,sociálne balíčky‘, Marian Kočner uviedol, že existovala aj možnosť kúpy strany. Tu však nie je zrejmé, ako by úpravu tejto ceny mohla ovplyvniť Alena Zsuzsová, keď z dôkazov nevyplýva, že práve ona by mala riešiť kúpu strany.“

Podobne nedôveryhodne podľa sudcu vyzneli aj vysvetlenia k správam o vypadnutých zuboch. „Keďže Alena Zsuzsová mala podľa ostatných vykonaných dôkazov zuby v poriadku, tŕpnutie jej zubov a čakanie na ich vypadnutie muselo mať iný než doslovný význam.“ Pikna poukázal napríklad na iné správy, keď Zsuzsová píše: „vypadlo mi asi 8, to je ale nejak veľa mŕtvych“ a Kočner odpovedá: „To asi skapú tí cigoši, čo nás o**bali o podpisy.“ Podľa sudcu je týmto preukázané, že za správami o vypadnutých zuboch treba hľadať iný ako doslovný význam.

Opäť na Najvyšší súd

Keď Špecializovaný trestný súd v máji oslobodil Kočnera, predsedníčka senátu zdôraznila, že z komunikácie medzi obžalovanými po vražde novinára nevyplýva, že by Kočner poznal objednávateľa. Zuszová aj Kočner si totiž písali v štýle, že netušia, kto to urobil, a riešia aj rôzne vyšetrovacie verzie. Podľa sudcu je však možné, „… že by takto komunikovali so značnou dávkou irónie, čo pri inteligencii Mariana Kočnera, oddanosti Aleny Zsuzsovej k nemu a skutočnosti, že si objednali vraždu niekoľkých ľudí, možné je.“

Aktuality.sk v najbližšom čase pripravia aj analýzu celého písomného rozhodnutia súdu. Rozsudok o vine Zsuzsovej a oslobodení Kočnera nie je právoplatný, prokurátori už avizovali podanie odvolania. Rozhodovať tak bude Najvyšší súd, aktuality.sk

X X X

Najdlhšie treba pracovať na byt v Bratislave, dvojizbák stojí vyše 11 ročných platov. Ktorý kraj má najlacnejšie?

Zlacnenie bývania a rastúce mzdy čiastočne zlepšujú dostupnosť bytov na Slovensku. Na našetrenie kúpnej sumy sú však stále potrebné dlhé roky. Na slovenské pomery nadpriemerné platy v Bratislave a jej okolí nestačia na to, aby dokázali vykompenzovať vysoké ceny bývania, ktoré v hlavnom meste panujú.

 Práve tu totiž musia ľudia robiť na byt či dom najdlhšie. Vyplýva to z údajov Národnej banky Slovenska a Štatistického úradu SR, ktoré analyzovala investičná platforma Portu.

„Hoci ceny nehnuteľností vo väčšine krajov poklesli a nominálne mzdy rastú, je pre veľkú časť ľudí nové bývanie nedosiahnuteľné bez toho, aby si na jeho kúpu požičali. Napríklad na 2-izbový byt v Bratislave s výmerou 55 štvorcových metrov je nutné robiť 11,5 roka, najmenej je to v Nitrianskom kraji, kde je to 7,5 roka,“ priblížil analytik investičnej platformy Portu Marek Malina.

 V prípade trojizbových bytov počet platov potrebných na ich kúpu významne vzrastie. Najdrahšie nehnuteľnosti sú v Bratislavskom kraji s cenou 3 138 eur za meter štvorcový, kým hrubá mzda predstavuje 1 676 eur mesačne. Najlacnejšie sú v Nitrianskom kraji, kde je to 1 454 eur za štvorcový meter pri priemernej mzde 1 150 eur v hrubom. Aj vďaka tomu sú práve v regióne Nitry rezidenčné nehnuteľnosti najdostupnejšie, keď hrubú mzdu prepočítame na čistý príjem.

„V každom z krajov je potrebné na priemerný trojizbový byt pracovať vyše desať rokov,“ skonštatoval Malina. V skutočnosti môžu byť podľa neho čísla ešte vyššie ako uvedený prehľad. Ceny bytov sú totiž v prepočte na jeden štvorcový meter vyššie ako v prípade domov, ktoré priemernú sumu znižujú. No štatistiky v rozdelení podľa krajov sú k dispozícii iba za byty a domy spoločne.

Portu je česká robo-advisory investičná platforma, ktorá vznikla vo finančnej spoločnosti Wood & Company. Od začiatku roka je dostupná aj na Slovensku a aktuálne i v Poľsku. Portu sa zameriava na nízkonákladové a zároveň diverzifikované investície, predovšetkým do burzovo obchodovaných fondov./agentury/

X X X

 Pre Navaľného 19 rokov? Kritici Kremľa: Putin je nejaký optimistický, čo sa týka svojho zdravia

Ruský súd dnes uložil 19 rokov odňatia slobody už väznenému opozičnému lídrovi Alexejovi Navaľnému, ktorý bol novo obžalovaný okrem iného z extrémizmu. Informovali o tom tlačové agentúry. Prokuratúra žiadala 20 rokov za mrežami.

Ruský opozičný líder Alexej Navaľnyj na zábere zo 7. júna 2022 na videu, ktoré poskytla ruská federálna väzenská služba, v súdnej sieni v ruskom Vladimirove.

Navaľnyj, ktorý si už odpykáva skoršie tresty, obvinenia z extrémizmu označil za absurdné.

 „Odsúdený bol uznaným vinným z vytvárania extrémistickej komunity a z účasti v nej, z financovania extrémistických aktivít, organizovania extrémistickej komunity, verejných výziev k extrémistickým aktivitám a zo zapojenia maloletých do akcií nebezpečných pre ich život,“ napísala ruská štátna tlačová agentúra TASS.

Navaľnyj tvrdenia obžaloby o vytvorení extrémistickej organizácie – teda Fondu boja proti korupcii – už skôr označil za absurdné. V predvečer vynesenia rozsudku vyzval svojich stúpencov, aby sa nenechali zastrašiť, pretože práve to je účelom súdneho procesu a trestu, pripomínajúceho éru komunistického diktátora Josifa Stalina.

 Na rozsudok reagovali na sociálnych sieťach aj kritici Kremľa. A v prvom rade si uťahujú z ruského prezidenta Vladimira Purina.

„Kritika Kremľa Alexeja Navaľného odsúdili na 19 rokov väzenia za extrémizmus. Stále ma mätie, akí optimistickí sú Putin aj Lukašenko, pokiaľ ide o ich zdravie. Lukašenko odsudzuje aj svojich súperov na 15–20 rokov. Zatiaľ čo obaja by sa mali skôr obávať o svoju blízku budúcnosť,“ napísala na sociálnej siet Twitter bieloruská novinárka Hanna Liubakovová./agentury/

X X X

Zásah, ktorý Rusi nečakali. Ukrajinci dronom zničili výsadkovú loď: Cieľ splnený

 Ukrajina v noci na piatok pri špeciálnej operácii pri ruskom prístave Novorossijsk zasiahla ruskú výsadkovú loď triedy 775 Olenegorskij Gorňak. Na Telegrame to uviedla ukrajinská tajná služba SBU.

 Poškodená ruská výsadková loď Olenegorskij Gorňak pri prístave Novorossijsk po zásahu ukrajinským námorným dronom.

O útoku dvoch ukrajinských námorných dronov na novorossijskú námornú základňu predtým informovalo ruské ministerstvo obrany, o škodách sa však nezmienilo.

„V dôsledku útoku má loď závažne narušený trup a v súčasnej dobe nemôže vykonávať svoje bojové misie,“ píše SBU. Vyjadrenie ruského ministerstva obrany, podľa ktorého sa ukrajinský útok podarilo odvrátiť, označila za falošné. Zábery výsadkovej lode, ktorá sa nakláňa na stranu a je zrejme ťahaná iným plavidlom, sa objavili na ruských aj ukrajinských kanáloch na telegrame.

 Web gazeta.ua doobeda uviedol, že Olenegorskij Gorňak sa potápa. Zdroj agentúry Reuters, oboznámený s prevádzkou tohto juhoruského prístavu, zase uviedol, že veľká loď ruského námorníctva musela byť odvlečená k brehu, pretože nebola schopná samostatnej plavby. Plavidlo však nemenoval. Poškodenie spomínanej výsadkovej lode tak podľa Reuters nemožno nezávisle potvrdiť. Moskva alebo predstavitelia vlády v Kyjeve správu o zásahu lode nekomentovali.

Starosta Novorossijska Andrej Kravčenko na telegrame napísal, že plavidlo Olenegorskij Gorňak bolo jedným z dvoch, ktoré „bezprostredne reagovali“, aby odrazili ukrajinský útok. Moskva neposkytla žiadne oficiálne informácie o poškodení lode v Novorossijsku. Vyhlásila akurát, že výsadková loď spoločne s protisabotážnym člnom Suvorivec bez „poškodenia a strát odrazila útok dronov“.

Veľmi unavená loď

„Ministerstvo obrany Ruskej federácie ako vždy tvrdí, že všetky útoky boli odrazené a nedošlo k žiadnym zraneniam. Ale prečo je potom jedna z lodí veľmi unavená, v nákladných priestoroch je voda a snažia sa ju odtiahnuť do prístavu?“ napísal na Telegrame predstaviteľ ukrajinských ozbrojených síl Anatolij Štefan.

AFP: Úspešný útok

Ukrajinský bezpečnostný zdroj pre tlačovú agentúra AFP uviedol, že útok podnikla Ukrajina a tento atak bol úspešný. „Cieľom bolo ukázať, že Ukrajina môže zaútočiť na akúkoľvek ruskú bojovú loď v tejto oblasti,“ dodal.

„Nastane koniec prítomnosti ruskej flotily v Čiernom mori,“ napísal na sociálnych sieťach po najnovšom dronovom útoku poradca ukrajinského prezidenta Mychajlo Podoľak. „Ukrajina zaistí slobodu a bezpečie v Čiernom mori pre svetový obchod,“ doplnil.

V Novorossijsku je okrem námornej základne aj koncový bod ropovodu, ktorý cez Rusko prepravuje väčšinu ropy z Kazachstanu. Prevádzkovateľská spoločnosť Caspian Pipeline Consortium uviedla, že pokračuje v čerpaní ropy do tankerov.

V prístave Novorossijsk, ktorý je jedným z najväčších v Čiernom mori, bolo v piatok skoro ráno podľa médií aj miestnych obyvateľov počuť aj streľbu a najmenej jednu explóziu. Ruské ministerstvo obrany následne uviedlo, že sa na miestnu námornú základňu pokúsili zaútočiť dva ukrajinské drony. „Pri odrazení útoku sme bezpilotné člny vizuálne zamerali a zničili paľbou ruských lodí strážiacich vonkajší perimeter námornej základne,“ citovali vyjadrenia ministerstva ruské agentúry. Úrady ruskej Krasnodarskej oblasti následne uviedli, že si incident nevyžiadal žiadne obete ani škody.

Ukrajina pri špeciálnej operácii pri ruskom prístave Novorossijsk zasiahla ruskú výsadkovú loď triedy 775 Olenegorskij Gorňak.

Ukrajina, ktorá sa od vlaňajšieho februára bráni ruskej agresii, bežne útoky na ruské územie nekomentuje. SBU teraz však pripomenulo, že útok na Novorossijsk nie je prvou úspešnou operáciou tajných služieb za použitia námorných dronov – dielom tajnej služby podľa nej bol aj úder v krymskom prístave Sevastopoľ z vlaňajšieho októbra či nedávne poškodenie Krymského mosta spájajúceho ruskú pevninu s anektovaným polostrovom Krym.

Rusko tento týždeň zaútočilo na ukrajinský prístav Izmajil na Dunaji, kde podľa ukrajinských predstaviteľov zničilo tamojšie sklady obilia. Strety v Čiernom mori nabrali na intenzite po tom, čo Moskva v júli nepredĺžila takzvané obilné dohody. Tie umožňovali vývoz ukrajinských potravín cez Čierne more.

Na Krym podľa ruského ministerstva obrany v piatok ráno zaútočilo celkovo 13 dronov, z ktorých sa desať podarilo zostreliť a tri zneškodniť rušičkami signálu. Ministerstvo uviedlo, že ani pri týchto útokoch nebol nikto zranený a drony nespôsobili žiadne škody. Tieto tvrdenia nemožno v čase aktívneho konfliktu nezávisle overiť./agentury/

X X X

Veľké otvorenie sprevádzali svetelné efekty. Hlohovskému mostu hrozilo samozrútenie, vo štvrtok večer novinku ukázali verejnosti

 Desiatky ľudí sa prišli vo štvrtok večer pozrieť na rozsvietenie hlohovského mosta, ktorý sa opravoval presne 541 dní. Trnavský župan Jozef Viskupič podotkol, že ak by sa do náročnej rekonštrukcie nepustili, žiadnu ilumináciu by možno nesledovali. Nasvietenie štátnymi, župnými a mestskými farbami však zvýrazňuje aj to, že nový, hoci bezpečný most, ľuďom nestačí.

 „Posledné mesiace sme boli svedkami jedného z najnáročnejších projektov v kraji,“ zdôraznil Viskupič. Kompletná rekonštrukcia si podľa neho vyžadovala dôslednú a kvalitnú prípravu, náročnú logistiku, koordináciu mnohých subjektov a aj otvorenú komunikáciu.

„Aspoň to nespadlo,“ zhodnotil hlavné pozitívum Jozef (34). Nasvietený most podľa neho pôsobí moderne. „Páči sa mi, ako to vyzerá, že to nie je len čisto most,“ dodal. Už na pohľad je podľa neho vidieť rozdiel v porovnaní s tým, v akom stave bol pred rekonštrukciou.

 Most osvetľuje v celej jeho dĺžke 299 LED svietidiel. V tme sa budú striedať farby Slovenska, trnavskej župy i mesta Hlohovec. Nasvietenie sa dá regulovať a jeho presná podoba bude výsledkom spoločnej dohody.

„Pokiaľ nebude obchvat, tak to nemá veľký význam,“ podotkol Tibor (34). Oprava mosta skomplikovala dochádzanie do práce najmä jeho manželke, ktorá pracuje na druhej strane Váhu. Aj preto jej kúpil kolobežku, ktorú dnes využíva pri presunoch s bicyklujúcimi sa deťmi.

Práce na moste si vyžiadali dopravné obmedzenia vrátane jeho kompletnej uzávierky. Tá sa navyše predĺžila. Mnohí vodiči si po ich skončení vydýchli. Už nemuseli denne riešiť niekoľkokilometrové obchádzky, no vrátili sa zápchy. A s nimi aj dlhoročný sen o ďalších premosteniach.

 „Myslím, že sa toho nedočkáme. Vybudovanie ďalšieho mosta sa tu sľubuje roky rokúce,“ pridal sa manželský pár Vlasta (64) a Miroslav (63). Na mieste starého mosta sa zas podľa nich plánovala aspoň lávka pre peších a cyklistov.

„Určite by to odľahčilo tento most. Do priemyselného parku by tadiaľ chodili ľudia nielen zo Sihote, čo je veľké sídlisko, ale aj z mesta,“ myslí si Vlasta. Ako príklad uviedla Dolný Kubín. „Je to také isté okresné mesto ako Hlohovec a tam majú cez rieku minimálne päť mostov,“ zdôraznila.

 Keď vlani 9. februára odovzdávala trnavská župa stavenisko združeniu spoločností SMS a Kovo-Sklo Hlohovec, bol už známy harmonogram prác vrátane termínov dopravných obmedzení pre vodičov i peších. Plány však rozbil skutočný stav mosta, ktorý sa naplno ukázal po odkrytí jeho základov.

Koncom marca vyhlásili v meste mimoriadnu situáciu a kľúčový most kompletne uzavreli tri týždne pred jeho plánovanou uzávierkou pre dopravu. Dôvodom boli závažné trhliny na pilieroch. Hrozilo jeho samozrútenie. Vodiči využívali niekoľkokilometrové obchádzky. Peší, cyklisti a kolobežkári prechádzali po vzdialenejšej železničnej lávke.

 Peší sa vrátili na most vlani v júli, po takmer štyroch mesiacoch. Pôvodne sa počítalo s tromi týždňami. Trpezlivosťou sa museli obrniť aj motoristi. Pre dopravu mali most pôvodne otvoriť 30. novembra 2022. Termín sa však dvakrát prekladal. Napokon ho sprístupnili 9. januára. Ďalšie práce na moste už pokračovali bez väčších obmedzení.

„Na základe projektu bol most z roku 1964 komplexne odstrojený, zosilnila sa nosná konštrukcia a všetky ostatné konštrukcie, ktoré sú súčasťou mosta, sa vybudovali nanovo vrátane rozšírenia chodníka o cyklotrasu,“ priblížil Róbert Šinály zo spoločnosti SMS s tým, že dnes tento most spĺňa parametre moderného mosta vrátane iluminácie.

 Rekonštrukcia mosta bola financovaná z eurofondov. Pôvodná cena v sume približne 5,5 milióna eur sa o niečo navýšila. „Doteraz sme Trnavskému samosprávnemu kraju a tým pádom dodávateľom preplatili 180-tisíc eur navyše v rámci dodatočného príspevku. Na ceste sú ďalšie žiadosti za takmer 800-tisíc eur,“ spresnil Albert Németh, generálny riaditeľ sekcie programov regionálneho rozvoja na ministerstve investícií.

Vďaka dodatočnému príspevku zachránili podľa jeho slov projekty za 250 miliónov eur. Zároveň zdôraznil, že v rámci nového programovacieho obdobia začali s výzvami pre cesty II a III. triedy za takmer 31 miliónov eur. „Desať miliónov eur sme vyčlenili aj na mosty,“ doplnil Németh. Zatiaľ evidujú len dva podané projekty, a to od trnavskej župy./agentury/

X X X

Gréci zachránili 200 migrantov, ktorí sa plavili na rieke Marica

Migranti sa plavili na rieke Marica. Deti a chorých ošetrili a previezli do registračného tábora. Grécka pohraničná stráž zachránila približne 200 migrantov na hraničnej rieke Marica (po grécky Evros, po turecky Merič). V piatok o tom informovala grécka verejnoprávna televízia a rozhlas (ERT), ktorá sa odvolala na políciu. TASR správu prevzala z agentúry DPA.

Niekoľko malých detí a chorých ľudí ošetrili a previezli do registračného tábora neďaleko gréckej obce Fylákio. Väčšina migrantov uviedla, že pochádzajú zo Sýrie a Iraku.

Od začiatku tohto roka do 30. júla prišlo z Turecka do Grécka takmer 12 000 migrantov, vyplýva z údajov Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). Skutočný počet však môže byť oveľa vyšší. Gangy prevádzačov sľubujú utečencom presun do západnej a strednej Európy, za čo im často zaplatia tisíce eur, aktuality.sk

X X X

Vatra, preteky traktorov, karaoke či Živé sochy. Strany kampaňujú aj na akciách miest a obcí

Politické strany kampaňujú aj cez akcie miest a obcí. Na svojej sociálnej sieti to uviedla nezisková organizácia Transparency International Slovensko (TIS) s tým, že prípad neoficiálneho kampaňovania Smeru a Hlasu na akcii v Liptovskom Mikuláši nie je jediný z prípadov zapojenia sa obecných akcii do predvolebnej kampane.

 Denisa Saková a Zuzana Dolinková počas „speváckeho vystúpenia“ v Trebišove.

Najviac, a to 2 000 eur, zaplatili za kampaňovanie na obecnej akcii Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko. „Obci Malá Lehota zaplatili za umiestnenie veľkoplošného kampaňového stanu na populárnych pretekoch traktorov Zetor 25 Cup,“ uvádza TIS s tým, že predseda strany Kotlebovci – ĽSNS Marian Kotleba je pre extrémizmus stále v podmienke, a tak nemôže kandidovať v nadchádzajúcich septembrových voľbách. Starostom obce Malá Lehota je bývalý kandidát ĽSNS do parlamentu Dušan Pacalaj, ktorý však post starostu obhájil ako nezávislý a do parlamentu aktuálne nekandiduje.

Ako organizácia ďalej uviedla, v Banskobystrickom kraji prepožičala obecnú akciu kampani aj obec Šumiac, a to strane Smer, ktorá spolufinancovala miestnu vatru zvrchovanosti. „Údaje z jej transparentného účtu ukazujú, že išlo o sumu 800 eur. Na akcii rečnil aj predseda strany Robert Fico, ktorý spolu so starostkou za Smer vatru aj podpálil,“ uviedla organizácia TIS a doplnila, že Smer-SD za účasť na vatre platil 250 eur aj v Harichovciach na Spiši./agentury/

X X X

Ako sa dnes žije na vidieku? Šenkvice dostali prezývku malé Toskánsko

Je poľnohospodárstvo ešte motorom rozvoja a zdrojom pracovných príležitostí? Spolieha sa dedina ešte na to, čo si dopestuje a dochová? Kam vlastne kráča? Vybrali sme sa do Šenkvíc. Ležia 30-40 minút od Bratislavy na úpätí Malých Karpát a dostali prezývku malé Toskánsko.

Nečudo. V lete sa pod kupolou belasého neba zelenejú vinice, prehriaty vzduch sa chveje a šíri sa z neho vôňa zrelého obilia.

Na pozadí modrastého hrebeňa Malých Karpát chýbajú k toskánskej atmosfére už len stredomorské pínie.

Šenkvice, vidno to z rozhľadne vinárstva Karpatská perla alebo zo snímok urobených dronmi, sú svojimi krivkami a farbami príťažlivé.

Rovina sa prepadá do úžľabín, ulice dediny raz stúpajú, inokedy klesajú. Kedysi vlastne bolo dvoje Šenkvíc, delili sa na Malé a Veľké, prv Čaníkovce, od roku 1964 jednoducho Šenkvice.

V tomto malokarpatskom kotle sa miesil juh Uhorska so severom, najmä Chorváti, ktorí dedinu založili, so Slovákmi a etnicky pestrou zmesou ostatných prišelcov, ktorých navialo päť posledných storočí za sebou.

Chorvátsku stopu vidno dodnes, prezrádzajú ju nielen mená s koncovkou ič, ale aj najvyššie obecné vyznamenanie, ktoré Šenkvice udeľujú osobnostiam so zásluhami o rozvoj obce.

Medaila Gabriela Kolinoviča je odkazom na významného uhorského historika žijúceho v 18. storočí. Tento chorvátsky učenec pochádzal zo Šenkvíc.

 Kto odišiel, kto sa vrátil

Dnes sa vo vyše päťtisícových Šenkviciach, kedysi kovoroľníckej dedine s bohatou ovocinársko-vinohradníckou tradíciou, čoraz viac usádzajú ľudia z hlavného mesta.

„Nie sú to čistokrvní Bratislavčania, ale vracajú sa sem Šenkvičania, ktorí kedysi videli lepšiu životnú príležitosť v Bratislave. Odišli tam v sedemdesiatych rokoch, aby neskôr z petržalských panelákov znova prišli tam, kde sa narodili – na vidiek voňajúci zemou a voľnosťou,“ opisuje príbeh niektorých svojich rovesníkov predseda šenkvického poľnohospodárskeho družstva Karol Motyka.

Ešte pred nimi v šesťdesiatych rokoch minulého storočia prišli do Šenkvíc zo severu Slovenska Kysučania. Rychelovci, Maluniakovci, Šlapkovci. Predseda ich dobre pozná, boli to napospol robotní ľudia, ktorí rýchlo zrástli s prostredím.

Martin Rychel bol vynikajúci traktorista, ale aj kováč, a koní bolo kedysi na družstve veľa. Potom ich vystriedali traktory, tých mali na družstve 40.

Dnes stačia na 1¤250-hektárový chotár štyri silné traktory. Pod kapotou majú toľko koní, koľko ich nechovali ani v zlatej konskej ére. Najsilnejší traktor má 300 koní.

Karol Motyka sa narodil v roku 1954, teda takmer pred 70 rokmi. Na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre vyštudoval mechanizáciu, ale na kone a oráčov, ktorí s nimi orali šenkvické role a vinohrady, nedá dopustiť.

 Zadá malú počtársku hádanku. Koľko krokov urobí koniar, ktorý zorie konským pluhom jeden hektár? Pre tých, čo zabudli poľnohospodárske miery, pripomeňme, že jeden hektár je štvorec so stranami 100 metrov krát 100 metrov, plocha ktorého je dovedna 10-tisíc štvorcových metrov.

Oráč, ktorý ho zoral, za deň prešiel za svojím koníkom 40 kilometrov. Taký chlap si mohol dať aj slaninku, aj pár pohárikov vína, netrápil ho cholesterol, ani alkohol mu nestúpol do hlavy, pretože ho jednoducho vychodil. Aká tam obezita.

Kôň je dnes na dedine vzácnosť, zostal tuším už len jeden, a keď po ňom náhodou zostane nejaká žltá kôpka, z dvora na cestu nevybehne nijaká Šenkvičanka s lopatkou a metličkou, aby pozmetala konské drahocennosti a šupla ich do kompostu.

Do Šenkvíc sa prisťahovali stovky nových obyvateľov. Je to pestrá vzorka obyvateľov z celého Slovenska.

„Žili v podnájme v hlavnom meste, uchytili sa v práci a začali, ako je dnes v móde, hľadať pokojnejšie bývanie na dedine. Vychádzalo lacnejšie ako v meste, aj keď vari 80 až 90 percent domov je postavených na hypotéku,“ konštatuje súčasnú realitu starosta Peter Trojna.

V Šenkviciach nastal prílev novousadlíkov po roku 2011. Prišlo ich vyše 400, a pričinili sa o šesť nových ulíc.

Nič nové pod slnkom, v okolí Bratislavy vyrastajú satelity ako huby po daždi. „Nie sme našťastie Miloslavov ani Čierna Voda, ktorá patrí do katastra Chorvátskeho Grobu. Tam nové štvrte tvoria bloky, ktoré vyrástli v poli a ľudia tam žijú svojím životom,“ zhodnotí starosta.

Napadlo mi, ako jeden z obyvateľov Čiernej Vody nazval svoje nové sídlisko hypotekárnym getom. Vzniklo na miestach, kde sa rozprestieral unikátny močaristý šúr, prirodzená nepriestupná prekážka pre Turkov snažiacich sa dobyť Bratislavu.

Pôdu tu v niekoľkých etapách zrekultivovali, zúrodnili, odviedli vodu, aby rodila zrno pre neďaleké chovy hydiny. Dnes tu namiesto sliepok žijú iné – ľudské kŕdle.

 Šenkvice obohacované prisťahovalcami si stále uchovávajú kolorit pôvabnej malokarpatskej dediny.

V klietkach svojich hradov. Postavili si domy s malými záhradkami, ráno jeden z rodičov vezie deti autom do školy alebo na tréning, poobede na krúžok, cesty do hlavného mesta a z neho sú preplnené, nervy šoférov napäté.

Nebolo tuším rodiny, ktorá by nechovala prasiatko či kŕdeľ hydiny.

Karol Motyka

Pekáreň zamestnáva viac ľudí ako družstvo

Vyzerá takto šťastie? Nuž jeho podoba sa časom vždy mení a mení sa aj život na dedine. Priniesli zmenu ľudia z mesta, ktorí na vidieku hľadajú viac pokoja, čistejší vzduch?

Milan Čupka je šenkvický pekár, ktorého pekáreň framipek poznajú vari všetci obyvatelia. Framipek sa síce píše s malým f, ale je to pekáreň, kde sa pečie vynikajúci chlieb, pečivo a koláče s ovocnými plnkami, aké vedeli kedysi vyrobiť len staré mamy z poctivo navarených džemov a lekvárov.

Framipek dnes manažuje Čupkov syn Rastislav. Podobne ako Karol Motyka vyrástol ešte v časoch socializmu, keď v obchodoch ustavične čosi chýbalo.

Činorodí ľudia ako Čupkovci, ktorí sa do Šenkvíc prisťahovali z Liptova, si aj vtedy poradili a dopriali si hojnejší život.

Milan Čupka sa priženil do rodiny Zmajkovičovcov, našiel v Šenkviciach šťastie aj životnú lásku. Osemdesiatročný zakladateľ framipeku sa bez okolkov k tomu priznáva na webovej stránke pekárstva.

Ako vlastne vznikla táto pekáreň, na budovaní ktorej sa podieľala celá čupkovská rodina? Spolu s jedenástimi predajňami dáva dnes prácu 170 ľuďom, z toho 110 v Šenkviciach.

V súčasnosti je to väčší zamestnávateľ ako PD Šenkvice, kde na prelome rokov 1989 až 1990 pracovalo 360 ľudí, v súčasnosti len 14, alebo bývalá Palma-Tumys, ktorá zamestnávala okolo 100 ľudí a dnes ani nie desiatku.

Človek naloží so svojím životom podľa toho, do akej rodiny sa narodí, ako ho vychovajú a čo mu vštepia do hlavy. Škola je dôležitá, ale rodina a jej mravy nie menej.

U Čupkovcov a Zmajkovičovcov, ako v každej poriadnej šenkvickej rodine, sa vždy cenila pracovitosť, zručnosť, vynaliezavosť.

Éra socializmu sa nám zdá už ďaleko, veď väčšina z tých, čo ju zažili, je už na dôchodku. Spätný pohľad ukazuje, prečo niektorí začali po novembri 1989 úspešne podnikať. Oni totiž v medziach dovoleného podnikali už vtedy, lebo to mali jednoducho v krvi.

Rastislav Čupka si spomenie, že doma chovali nutrie a králiky. Nebolo ich málo, ročne predali štátnej firme Branko Nitra 900 králikov.

 Pred odchodom do školy si musel malý Rasťo privstať a nakosiť za dva plné fúriky ďateliny, aby králiky, ktoré zlepšovali rodinný rozpočet, mali dostatok krmu.

Po príchode zo školy sa rituál okolo zvierat opakoval, bolo im treba nastrúhať ešte kŕmnu repu, pomiešať so šrotom a obslúžiť všetky koterce.

S odstupom času si Čupka spomenie, ako sa pri chystaní sena, zadíval na modré šenkvické nebo a pozoroval, ako sa po ňom preháňali baránky.

V ruke kosa a v hlave poetická duša. Farby a vône prírody vnímal všetkými zmyslami, mozoľ v dlani si ani nevšimol, bolo mu skrátka dobre, ešte ho doma navyše pochválili, ako si vie so všetkým poradiť. Láskavé povzbudivé slovo má čarovnú moc.

Zapálil si cigaretku a nás čakala ešte jedna oberačka, dostať z nohavíc lipkavec.

Rastilav Čupka

Čupka vie so slovom narábať, neváha oceniť svojich zamestnancov, keď prídu s návrhom, ako niečo zlepšiť v práci, lebo firma od roku 1991 narástla a jej chlieb, pečivo a koláče, k tomu množstvo iných dobrôt tradičnej slovenskej kuchyne sa predávajú po širokom okolí.

Povieš framipek a vytvoríš si asociáciu so srdečnými šikovnými ľuďmi zo Šenkvíc. Dobré meno človeka a obce nevzniká samo od seba, sú za ním ľudia.

 Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko

Dnes prsty desať-, dvanásťročných detí tancujú po obrazovkách mobilov, ale mnohé z nich nevedia chytiť motyku, kosu, hrable do rúk, veď záhradu kosí robotická kosačka. Pokrok nemožno zastaviť, ale chlapci a dievčatá by nepochybne mali rodičom nejakým spôsobom pomáhať.

Keď všetko dostanú, nevážia si to, darov je až priveľa a zabúda sa pripomenúť, že kto dary dostáva, dary aj dáva. Hoci aj v podobe drobnej práce.

Už aj na vidieku prestávajú deti vidieť súvislosti medzi užívaním si života a tým, čo bezstarostnému užívaniu predchádzalo – drobná všedná a najmä pravidelná práca. Rodičia sú až príliš zaneprázdnení zamestnaním či nákupmi na víkendové grilovačky v záhradách s bazénmi a trampolínami.

Chceme sebe i deťom viac dopriať a niečo nám uniká – v meste aj na dedine, kam sa mnohí z nás presťahovali.

Rastislav Čupka zdôrazní, že fyzická práca – v čase aj nečase – patrí k životu. Prináša mu radosť, popri svojej práci stíha ešte aj včeláriť, a pripisuje to tomu, ako nenápadne ho vedeli do práce zapriahnuť rodičia.

 „V rodine sa povinnostiam okolo domu a hospodárstva nik nepriečil. Pracovitosť v deťoch nenápadne pestovali naši starí rodičia. Dedko nás zobral na maliny. Na tepláky sa mu nalepili drobné guľôčky lipkavca a keď sme sa vrátili z oberačky, zapálil si cigaretku a nás čakala ešte jedna oberačka, dostať z nohavíc lipkavec. Kto by to dnes robil? Koľko veselých príbehov nám pri tom vyrozprával,“ spomína Rastislav Čupka.

Pár rokov pred sedemdesiatkou založil Čupkov otec sad, kde vysadil 1¤200 ovocných stromov a kríkov. Nájdu sa tu mandle, čerešne, višne, ríbezle, jablká, slivky, marhule.

Brusel dnes razí teóriu z farmy na vidličku, a vo framipeku dávajú ovocie zo sadu spracované podľa babičkiných receptov rovno do koláčov. Tu je tajomstvo plniek aj dobrých sušených jabĺčok.

Milan Čupka myšlienku z poľa, zo sadu rovno na stôl spotrebiteľa realizoval skôr, než ju sformulovali v Bruseli do aktuálneho sloganu zameraného na produkciu potravín bez dlhej uhlíkovej stopy.

Ešte aj v osemdesiatke jazdí na traktore, nechce naň nikoho pustiť, lebo on predsa vie každú robotu urobiť najlepšie. „Je to práca, ktorej rozumie, čo jeho i nás drží nad vodou a dáva zmysel životu,“ vraví syn Rastislav Čupka.

 Prečo sa život po novembri zmenil

Zdalo by sa, že zdravo žiť na dedine ide akosi samo od seba. Keď Čupkovci rozbiehali pred tridsiatimi rokmi svoj chlebíkový biznis, prežíval jedny z najdramatic­kejších chvíľ v živote Karol Motyka.

Trištvrte roka po novembri hľadalo družstvo nového predsedu. Rázny Jakub Novák, ktorý ho viedol 27 rokov, prispel nepochybne k rozvoju.

JRD Šenkvice patrilo v ére najdlhšie slúžiaceho ministra poľnohospodárstva Jána Janovica k top slovenským poľnohospodárskym podnikom a dnes k nim patrí aj PD Šenkvice.

Po novembri 1989 sa revolúcia usilovala o rýchle nastolenie zmeny. Aj špičkoví manažéri majú nielen plusy, ale aj mínusy.

Novák padol, ale nestratil sa, využil skúsenosti z manažovania nielen poľnohospodárskej, ale aj pridruženej výroby a dnes ním založená firma Novplasta patrí k prosperujúcim šenkvickým podnikom.

Novým mužom, ktorý mal previesť družstvo cez búrlivé ponovembrové obdobie, sa stal Karol Motyka, dovtedajší hlavný mechanizátor.

Bohato štruktúrovaná poľnohospodárska aj pridružená výroba šenkvického družstva umožnila zamestnať 360 ľudí. V tom čase bolo suverénne najväčším zamestnávateľom v obci.

Polovica družstevníkov robila na poli, na farmách a vo vinohradoch a polovica v pridruženej – teda nepoľnohospodár­skej – výrobe Tou boli napríklad elektrovýroba, ale aj spracovanie vína a jeho predaj v troch bratislavských viechach.

Šenkvické viechy udržiavali starý vinársky kolorit centra mesta, kde sa vtedy iné ako slovenské, teda malokarpatské, víno nepodávalo. Bolo ho z čoho vyrobiť, veď šenkvické družstvo od roku 1957, keď vzniklo, vysadilo do konca osemdesiatych rokov minulého storočia vinohrady na výmere 165 hektárov.

Do viech na Panenskej, Žilinskej a Treskoňovej sa chodilo na tramínček, vavrinec, vlašáčik a, pravdaže, aj na veltlínček.

Netrvalo dlho a Motyka zistil, čo o vínach podávaných v šenkvických viechach napísal ich veľký znalec Juraj Šebo. Víno, ktoré sa nalievalo k sýtym gazdovským polievkam s lokšami, bolo pančované vodou.

Ešte ho len skladali z auta a už šenkárka kričala, aby z 50-litrovej nádoby odliali päť litrov vína a rozdiel doplnili vodou. Nemohlo sa to dobre skončiť.

Družstvo malo rozostavanú experimentálnu farmu ošípaných, ktorá mala byť vybavená technológiou zo Švajčiarska. Federálny minister financií Václav Klaus zreálnil kurz koruny voči franku na úrovni veksláckej valutovej výmeny a družstvo malo dodávateľovi odrazu zaplatiť o 30 miliónov korún viac.

Do ťažkostí sa dostala aj elektrovýroba, ktorá získala na Agrokomplexe Zlatý kosák za merač vlhkosti vo vinohradoch, predchodcu dnešnej meteostanice. Čoskoro sa však ukázalo, že nové časy tomuto výrobku neprajú. Hitom porevolučnej doby bolo všetko, čo pochádzalo zo západnej Európy.

 Aj vidiek pobláznili supermarkety

„Nevedeli sme, ako sa vyhrabať z kopiacich sa dlhov, rôzne kondenzátory a odpory sme predávali rádioamatérom hlboko pod cenu, kus po desať korún, len aby sme sa vecí, o ktoré náhle nebol záujem, zbavili s čo najmenšou stratou,“ spomenie si Karol Motyka, ako ratovali na družstve ekonomiku.

Bolo treba pristúpiť k ráznym škrtom. Družstvo predalo viechy, ale milióny za ne okamžite zhltla stratová živočíšna výroba.

„Roky sme ju kryli zo ziskovej rastlinnej výroby, predovšetkým chov dojníc, lebo naše ťažké ílovité pôdy sú chudobné na humus a potrebovali maštaľný hnoj,“ hovorí Karol Motyka.

Pred štyrmi rokmi, keď družstvo vstúpilo do moravského RHEA holdingu, farmu dojníc zrušili. Mala by ju nahradiť robotizovaná mliečna farma, ktorá by priniesla, ako to ukázala skúsenosť Moravanov, vyššiu produktivitu práce s minimálnym počtom pracovníkov. Je to vari jediný spôsob, ako môže živočíšna výroba prežiť.

Lenže medzitým do udalostí zasiahla pandémia a zmenili sa aj nálady v obci. Tridsaťštyri rokov po revolúcii dedina už vnímala dobytok a ošípané inak. Generácii, ktorá sa narodila po novembri 1989 a nedávno dospela, založila si rodiny, začínajú zvieratá prekážať.

Smrdia, kikiríkajú, kotkodákajú, gagocú, skrátka vyrušujú. Tieto nálady nie sú cudzie ani Šenkviciam. Ako je to možné?

Motyka si spomenie na prvé roky na družstve. Dlhé roky, než si opravil rodičovský dom a vysadil k nemu krásny vinohrad, žil ako mnoho iných mladých družstevných rodín v bytovke. Stavali ich najmä pre dojičov a kŕmičov kráv a ošípaných alebo pre prichádzajúce rodiny mladých inžinierov.

„Hneď za bytovkou sme mali nielen záhradu na dopestovanie zeleniny, ale nebolo tuším rodiny, ktorá by nechovala prasiatko či kŕdeľ hydiny,“ vráti sa spomienkou do minulosti Karol Motyka.

Pár rokov po revolúcii sa ešte „bytovkári“ aj ostatní v rodinných domoch bývajúci Šenkvičania držali dobre známeho, čo je doma, to sa počíta.

Lenže život fičal už po iných magistrálach. Keď Slovensko po roku 2000 obsadili obchodné reťazce s hustnúcou sieťou super- a hypermarketov, odzvonili akciové predaje bravčového mäsa a hydiny aj domáckemu samozásobeniu a s ním aj populárnym rodinným zabíjačkám. Ani Šenkvice nie sú iné.

Cuvée, aké nerobí nik na svete

Aké sú dnes šenkvické vinohrady a víno? Vinice aj víno úpadok poľnohospodárstva prežili, aj keď za cenu strát, ktoré nemuseli byť. Vínu sa dnes venujú len skutočne zanietení ľudia.

Po reštitúciách, keď vydali pôdu pôvodným vlastníkom, sa vinárstvo profesionalizovalo a odohráva sa v réžii rodinných vinohradníctiev.

Tie vytvorili Spolok vinohradníkov a vinárov, je ich dovedna 30 a každý rok nechávajú o sebe počuť viacerými podujatiami. Stretnutia s vínom sú v obci populárne a ukazujú, ako ten-ktorý vinár napreduje.

Družstvu zostalo len 31 hektárov vinohradov, ale o jeho Veltlín zelený zápasia najlepšie slovenské vinárstva, pretože ide o výnimočné terroirové víno.

O šenkvických vinároch sme veľa ráz písali v prílohe Pravdy Víno. Nemôžeme sa však nezmieniť o niekoľkých unikátoch, ktoré majú iba Šenkvice.

Na hone Noviny je vari najväčšia slovenská ampelografická zbierka, kde pestujú 800 odrôd z 12 štátov sveta. Pri jej zrode stála známa slovenská šľachtiteľka Dorota Pospíšilová.

Dnes sa o unikátnu kolekciu stará jej odchovanec Tibor Ruman spolu s vinohradníkom a vinárom Ladislavom Šebom. Dorota Pospíšilová spolu s Tiborom Rumanom a Danielom Sekerom napísali knihu Ampelografia Slovenska.

Bez jedinečnej šenkvickej zbierky by táto encyklopédia slovenského vína a odrôd nevznikla. Ladislav Šebo spoločne s manželkou Margitou sa postarali ešte o dva vinárske skvosty. Ich vinárstvo sídli v budove Nákupného ústredia potravinárskych družstiev – NUPOD-u.

V štyridsiatych rokoch minulého storočia ho naprojektoval slávny slovenský funkcionalistický architekt Emil Beluš. NUPOD svojimi zákazkami riešil hneď dve veci, ktoré by malo Slovensko robiť aj dnes.

Podporoval rozvoj spracovania ovocia, hrozna alebo aj obilia v sušiarňach, vo vinárskych závodoch či v mlynoch a zároveň vytváral v krajine pôsobivé architektonické dominanty.

Keď v roku 1998 Šebovci hľadali miesto pre svoj rodinný podnik, padla im do oka chátrajúca budova NUPOD-u. Dohodli sa s obcou, areál odkúpili a v nasledujúcom desaťročí budovu citlivo zrekonštruovali.

 Dnes tu sídli jedna z najkrajších pivníc Slovenska – stánok krásneho vína aj umenia, o čo sa postarali Šebovci aj architekt Andrej Marcinka, ktorý zachoval Belušov rukopis.

V Karpatskej perle nájdeme víno, aké na Slovensku nemá obdobu. Ladislav Šebo vyrába cuvée Svetové noviny, ktoré vzniká obrazným aj fyzickým spojením 800 odrôd z rôznych zemepisných šírok v jednej fľaši.

Ide o víno z ampelografickej zbierky z honu Noviny s oprávneným prívlastkom Svetové noviny. V moku premenlivých tvárí možno objaviť temperament, sviežosť, harmóniu, ale aj trochu nostalgie či štipku emócie minulých aj súčasných Šenkvíc.

Ak sa vám pošťastí ochutnať dúšok tohto ojedinelého vína, dostanete chuť navštíviť slovenskú dedinu so všetkými jej protirečeniami, ktoré v sebe ukrýva 21. storočie./agentury/

X X X

Ak starší lekári odídu, už to nebude o krátení pohotovostí. Ambulancie potom nebudeme mať vôbec

 Štát nebol dlhodobo ochotný investovať do zdravotníctva a výsledok sa dostavil. Výkony u niektorých špecialistov sú podhodnotené dvoj- až trojnásobne.

V okolí mojej ambulancie v susedných okresoch zanikli pneumologické ambulancie bez náhrady. Nie je tam nikto, kto by bol ochotný za takýchto podmienok ambulanciu prevádzkovať. Hovorí ambulantný pneumológ a prezident Slovenskej lekárskej komory Pavel ORAVEC.

Personálne problémy sú naprieč zdravotníctvom, aktuálne sa však rieši najmä kríza v pediatrii. Detskí lekári žiadajú skrátenie pohotovostí z 22:00 na 20:00, aby mali kapacitu venovať sa pacientom vo svojich ambulanciách počas dňa. Komora lekárov ich v tom podporuje.

Slová odborára a nemocničného lekára Petra Visolajského o tom, ako by to zaťažilo nemocnice a lekári v nich môžu vypovedať nadčasové a nočné služby, vníma Oravec ako vyhrocovanie situácie.

X Roky ste pracovali v nemocniciach, prečo ste odtiaľ odišli?

Pracoval som v nemocnici vo Vyšných Hágoch, odkiaľ som odišiel v roku 2014. Nebudem skrývať, že som tam mal isté nedorozumenia s vedením nemocnice, ktoré vyplývali z mojich aktivít v odboroch.

Potom moje kroky smerovali do Sanatória Tatranská Kotlina, kde som dostal ponuku na námestníka riaditeľa. A neskôr som pracoval v nemocnici v Českej republike.

X A potom ste prešli do ambulantnej sféry?

V českej nemocnici som zažil krásne časy, to bolo asi prvé pracovisko, kde mi poďakovali za prácu a správali sa ku mne slušne. Ale bolo to ďaleko a chcel som byť s rodinou.

Takže keď sa uvoľnila ambulancia po kolegyni v Kežmarku, ktorá odchádzala do dôchodku, prevzal som ju.

X O prácu v nemocnici na Slovensku ste sa už nepokúšali?

Nie.

X Okrem toho, že pracujete v ambulancii, ste zároveň prezident komory lekárov, ktorá zastupuje obe skupiny lekárov. Viete byť nestranný?

Komora zastupuje všetkých lekárov. V nemocniciach, ambulanciách aj tých, ktorí pracujú ako učitelia na lekárskych fakultách. Keď niečo prezentujeme, opierame sa o dáta a analýzy, myslím si, že je to objektívne.

Opakovane som sa tiež vyjadril a trvám na tom, že nesúhlasím s delením lekárov na ambulantných a nemocničných, súkromných či štátnych. Z môjho pohľadu nie je dôležité, či prácu vykonávajú v takom alebo onakom zariadení, ale či ju vykonávajú kvalitne. V tomto sa snažím byť objektívny a nestranný.

X Aktuálne sa rieši personálna kríza u ambulantných pediatrov, hovoria, že je ich nedostatok a polovica z nich je v dôchodkovom veku. Žiadajú preto odľahčiť aspoň na pohotovostiach, aby sa zvládali postarať o gro – teda deti, ktoré majú vo vlastných ambulanciách. Vy ste ich návrh na kratšie ordinačné hodiny na pohotovostiach aj zníženie počtu pohotovostí podporili. Čo vás k tomu viedlo?

Už pri predchádzajúcej zmene ambulantnej pohotovostnej služby lekárska komora na základe analýzy navrhovala o tretinu menej pohotovostí ako pre dospelých, tak aj pre deti. Nakoniec k tomu neprišlo, ale skrátili sa aspoň ordinačné hodiny do 22. hodiny.

Pôvodne boli až do rána, do siedmej hodiny nasledujúceho dňa, čo znamenalo, že lekár nastupoval do svojej ambulancie po 12-hodinovej službe a nebolo to v súlade so Zákonníkom práce.

X Hovoríme o zmene z roku 2018?

Áno. Ale na základe ďalších skúseností a dát dnes vieme, že medzi 20. a 22. hodinou je počet pacientov na pohotovostiach minimálny. Okrem toho otváracie hodiny lekární sú do 20. hodiny, takže pacient si recept aj tak nemôže vyzdvihnúť.

Druhá vec je, že opäť dochádza k porušovaniu Zákonníka práce. Ak lekár začne ráno o siedmej hodine vo svojej ambulancii a potom pokračuje do 22. hodiny na pohotovosti, tak prekračuje 12-hodinovú zmenu.

X Súčasťou návrhu je aj zníženie počtu detských pohotovostí. Ak stále platí návrh, ktorý pred pár mesiacmi predstavil rezort zdravotníctva, tak po zrušení niektorých pohotovostí by to rodičia s deťmi mali priemerne o 15 minút ďalej, do iného mesta. Ale je tam aj prípad, kde je to 50 minút. Ako by ste to odkomunikovali rodičom, že so svojím chorým dieťaťom by mali cestovať o takmer hodinu dlhšie?

Myslím si, že sa na to treba pozerať aj z iného pohľadu. Ak máme v regióne tri ambulancie detských lekárov, troch pediatrov, ktorí majú zabezpečiť služby na pohotovosti, tak je nemysliteľné, aby to fyzicky dokázali.

Pokiaľ je tam návštevnosť nízka, tak je lepšie presunúť lekárov a koncentrovať ich na jedno miesto tak, že sa dokážu o služby podeliť. Namiesto toho, aby sme mali unaveného, nervózneho lekára, ktorý na druhý deň ide do svojej ambulancie, kde sa nestíha postarať o svojich pacientov tak, ako by chcel.

 X  Čo je alternatívou, ak sa zmeny na pohotovostiach neudejú?

Polovica detských lekárov je v dôchodkovom veku. Už dnes môžu odísť do dôchodku a nikto im nič nemôže vyčítať.

Navrhované zmeny vnímam tak, že nimi získame čas na výchovu nových lekárov. Myslím si, že starší kolegovia, ktorí by aj po všetkom tom, čo sa dialo počas covidu, radšej šli do dôchodku, ešte nejaký čas vydržia, len musia mať perspektívu. Aj takú, že nebudú musieť slúžiť nad rámec svojich fyzických schopností.

V opačnom prípade nám naozaj hrozí, že starší lekári odídu do dôchodku a mladí nám neprídu. Potom sa už nebudeme baviť o skrátení pohotovostí o dve hodiny, ale o tom, že v danom regióne nebude vôbec žiadna ambulancia.

X Pediatrická spoločnosť hovorí, že ak by sa všetci pediatri, ktorí sú v dôchodkovom veku, rozhodli zajtra odísť, zostalo by takmer 600-tisíc detí bez prístupu k pediatrickej starostlivosti. Rozprávame sa už o úplnom kolapse?

Prioritou je zabezpečiť, aby sa to nestalo. Pretože ak by všetci títo lekári odišli do dôchodku, udržateľnosť systému by bola viac ako otázna. V mnohých regiónoch by bola starostlivosť nedostupná a cestovanie by sa predĺžilo nie na 50 minút, ale na niekoľko hodín. Nehovoriac o tom, že si ani neviem predstaviť, ako by zostávajúce ambulancie fyzicky zvládli takýto nápor. Rovnako by ho nevedeli zvládnuť nemocnice.

X Keď sme pri nemocniciach – proti skracovaniu hodín sa postavil šéf LOZ a nemocničný pediater Peter Visolajský. Čo hovoríte na jeho slová, že to zaťaží nemocnice, lebo pacienti prejdú z pohotovostí do nemocníc a nemocniční lekári môžu preto vypovedať nadčasovú a nočnú prácu, čo by znefunkčnilo nemocničné oddelenia?

Chýba mi v tom kolegialita aj snaha o dohovor. Vnímam to skôr ako vyhrocovanie situácie.

Absolútne základnou vecou je udržanie vzájomnej komunikácie, hľadanie východísk a nevrážanie klinu medzi nemocničných a ambulantných lekárov. V konečnom dôsledku by takéto niečo viedlo k zneisteniu pacientov a k tomu, že by sa kolegovia rozhádali. A to nikto z nás nechce.

Osobne nevidím problém v tom, že by samotní nemocniční a ambulantní lekári medzi sebou nechceli komunikovať, komunikácia tu musí byť. Ambulancie dokážu vyriešiť viac ako 70 percent stavov detí a tie ťažšie prípady, samozrejme, odosielajú do nemocnice.

X Pre bežného človeka môže byť však mätúce, že na jednej strane ambulantní pediatri hovoria, že po 20. hodine chodí na pohotovosť len zopár pacientov, na druhej strane LOZ hovorí, že pacienti z pohotovosti by zaťažili nemocnice.

Bavme sa o analýzach a dôsledkoch. Záťaž pre nemocnice by bola oveľa vyššia, keby prestali fungovať ambulancie, ako to, že sa skrátia pohotovosti.

 X Proti skráteniu sa postavila aj Asociácia nemocníc Slovenska a navrhuje skôr  zavedenie 10-eurového poplatku na pohotovostiach. Ten by mal odradiť ľudí od zneužívania. Riešil by poplatok aktuálnu situáciu pediatrov?

Tu je otázka, či pohotovosti – a to nielen detské, ale aj pre dospelých – navštevujú ľudia v odôvodnených prípadoch. Je mi jasné, že nie každý vie vyhodnotiť, či jeho stav vyžaduje návštevu lekára. Toto by mohli riešiť call centrá, ktoré by pacientom vedeli poradiť.

Ale aj občania si musia uvedomiť, aká je únosná záťaž zdravotníckeho systému a veci, ktoré možno riešiť v bežných ordinačných hodinách, treba riešiť vtedy. Ak niekto neodôvodnene navštívi pohotovosť, tak poplatok je na mieste.

Samotný poplatok však nerieši problém, ktorý máme. Súhlasím s poplatkami a súčasne súhlasím s tým, aby sa skrátila pohotovosť do 20. hodiny.

X  Ako je možné, že sme sa vôbec dostali do bodu, keď nám chýba vyše 200 pediatrov a každý druhý, ktorý pracuje, je v dôchodkovom veku?

Na otázku by najlepšie vedeli odpovedať samotní predstavitelia odbornej pediatrickej spoločnosti. Môj osobný názor je, že to kopíruje stav spoločnosti a celého zdravotníctva.

Dlhodobo sa zanedbala výchova nových lekárov aj vytváranie vhodných pracovných podmienok a výsledok je ten, že lekári odchádzajú pracovať do zahraničia alebo nemajú motiváciu venovať sa tomuto odboru. Tiež treba povedať, že nápor na pediatrov je naozaj výrazný, lebo každý rodič má prirodzené obavy o svoje dieťa.

X Teraz nám to takpovediac horí v pediatrii, v ktorých odbornostiach máme taktiež vážny problém?

Vo väčšine špecializácií je priemerný vek lekárov 56 rokov a viac, to znamená, že približne tretina je v dôchodkovom veku. Keď si zoberieme, ako sú platené výkony v jednotlivých špecializáciách, tak vidíme, že sú hradené zdravotnými poisťovňami dvoj- až trojnásobne menej, ako je ich skutočná hodnota. To sa týka ambulancií aj nemocníc.

Príčina je tá, že štát nebol dlhodobo ochotný investovať do zdravotníctva, šetril na ňom a výsledok sa dostavil.

X Kde je výsledok najhorší?

Niektoré odbornosti si dokázali vybojovať adekvátne platby, ale iné, ktoré takéto možnosti nemali, ostali podfinancované. A práve tieto odbornosti sú pre kolegov neatraktívne. Keďže som pneumológ, použijem tento príklad.

V okresoch, ktoré sú v okolí mojej ambulancie, zanikli niektoré pneumologické ambulancie bez náhrady. Nie je tam nikto, kto by bol ochotný za takýchto podmienok ambulanciu prevádzkovať. A týka sa to aj ďalších odborností. Keď sme pri pediatrii, tak sú to viaceré pediatrické špecializácie.

X Keďže ste jediným pneumológom v regióne, aké sú u vás čakacie doby?

Čakacie lehoty sa líšia od stavu pacienta. Ak je to tumor, tak vyšetrenie má do týždňa. Ak je to chronická choroba a znesie odklad, tak to môže trvať aj pol roka.

Vždy podrobne skúmam informácie o pacientovi, čo mi napíše lekár, ktorý ho ku mne odoslal, laboratórne vyšetrenie, ktoré už má urobené a podobne. Aj preto som niekedy v práci do ôsmej večer.

X Jedna z vecí, ktoré mali zdravotníctvu pomôcť, je rezidentský program, teda výchova lekárov, ktorí nám chýbajú. Lekárski odborári počas akcie hromadných výpovedí presadili v programe zmeny. Vy ste sa nedávno vyjadrili, že ich zásah nebol správny a bol manipulatívny. Prečo?

Toto štúdium má svoje nesporné výhody, ale aj nedostatky. Ako komora lekárov sme preto urobili analýzu. Viceprezident SLK Robert Roland navštívil sekcie zdravotníctva VÚC, lekárske fakulty, univerzitné nemocnice, rozprával sa so študentmi, zisťoval, aké sú požiadavky z terénu. Predpokladali sme, že následne o nich budeme rokovať.

Udiala sa však náhla zmena, ktorá nebola odkonzultovaná s odbornými spoločnosťami a bola prijímaná pod tlakom udalostí, preto som hovoril o manipulatívnom zásahu. Pretože pokiaľo by sa to spolu s ďalšími požiadavkami LOZ neprijalo, hrozilo, že veľká časť nemocničných lekárov bude mať platné výpovede a nenastúpi do práce.

Toto nepokladám za správny legislatívny proces a tobôž nie v otázke, ktorá je absolútne mimo kompetencie odborovej organizácie. Tieto zmeny sa ukázali ako nesprávne, pretože viedli k pozastaveniu rezidentského štúdia v pediatrii (ministerstvo ho nedávno upravilo a program je opäť spustený, pozn. red.).

 X Navonok to môže pôsobiť tak, že komora je menej priebojnejšia ako LOZ, ktoré si zmeny dokázalo presadiť.

Záleží, čo nazývate menšou priebojnosťou. To, že obídeme všetky lekárske fakulty, VÚC, študentov, ministerstvá zdravotníctva a školstva a snažíme sa s nimi diskutovať, nepokladám za menšiu priebojnosť, ale za normálny postup.

X Sám ste roky boli členom LOZ, ešte v časoch, keď ste pôsobili v nemocnici. Zapojili ste sa aj do výpovedí v roku 2011. Aké máte dnes vzťahy s LOZ?

Bol som podpredsedom LOZ a kým som pôsobil v nemocnici, bol som aj členom odborov. S mnohými ľuďmi, s ktorými som sa tam spoznal, mám dodnes priateľské vzťahy, dokážeme si veci vydiskutovať. Ale s pánom predsedom sme o týchto veciach, o ktorých sa rozprávame, nekomunikovali. Pán predseda nepovažoval za dôležité v súvislosti s memorandom s vládou SR prísť na komoru a opýtať sa na náš názor.

X Chcem sa dotknúť ešte jednej témy, ktorú ste už zmienili a často o tom počúvame – že pacienti nadužívajú starostlivosť. Teda že často chodia k lekárom do ambulancií, že zbytočne chodia na pohotovosti či urgenty. Ako sa má bežný človek vyznať v tom, kedy by mal vyhľadať lekára ? Kde je hranica medzi tým, aby človek nezanedbal svoj zdravotný stav a keď je to banalita? Ja osobne v tom tiež nemám vždy jasno.

Myslím si, že už na základných a stredných školách by sa malo učiť o prevencii.

A ako to má pacient vedieť? V prvom rade by nám mala veľmi dobre fungovať primárna ambulantná starostlivosť. Dnes nám však naozaj chýba veľa lekárov pre dospelých aj pre deti a dorast. Pomohlo by, ak by u nás fungovalo call centrum, kde by pacient mohol získať od zdravotníkov kvalifikovanú radu.

X Toto však na Slovensku zatiaľ nemáme.

Potrebujeme na tom pracovať. A áno, je pravda, že lekár môže skonštatovať, že prichádzate s banalitou, alebo inokedy sa vás opýta, prečo ste neprišli skôr. Je to problém, prestaňme sa tváriť, že neexistuje.

X Keď sa napríklad hovorí o tom, že máme veľmi zaťažené urgenty, tak nie vždy tam idú pacienti sami od seba, ale sú odoslaní svojím lekárom. A niekedy aj preto, aby nemuseli na vyšetrenia čakať mesiace.

Nemyslím si, že je riešením odosielať na urgent pacienta, ktorý nie je v závažnom stave. Mohlo sa to stať, ale ten postup by mal byť iný. Úloha všeobecného lekára a špecialistu je, aby stav pacienta posúdil a rozhodol, čo ďalej. Ak pacient vyžaduje hospitalizáciu, tak sa mu urgentne urobia veci počas hospitalizácie. Ak jeho stav znesie odklad, tak by sa mal by objednať na vyšetrenie.

Ale nám sa stáva, že na urgent prídu aj pacienti, ktorí nenavštívili svojho lekára a na pohotovosť alebo urgent prídu, pretože počas dňa nemali čas alebo nemajú svojho lekára, alebo žijú v inom meste, ako majú lekára…

X Alebo dostali u špecialitu termín o štyri mesiace.

Áno, ale ak lekár dal pacientovi takýto termín, asi to vie zdôvodniť, prečo až vtedy. Samozrejme, záleží na tom, v akom sme regióne, aký je nápor. Pokiaľ má špecialista toľko pacientov, že sa mu nedokáže venovať komplexne, bolo by nezodpovedné povedať, že ho vezme.

X Musíme si však povedať, že tie čakacie lehoty sú problém.

Čakacie lehoty sú problém, ale ja ho vidím komplexne. Vidím ho v tom, že lekár nemôže prekročiť svoju únosnú kapacitu. Ak by to urobil, vystavil by riziku seba aj pacienta, aktuality.sk

X X X

Česi si vezú z Kosova postup i kus poriadnej hanby. Zvukové mikrofóny zachytili neuveriteľné urážky z ich úst

Česká Viktoria Plzeň sa v druhom predkole Konferenčnej ligy poriadne zapotila, aby postúpila cez kosovský tím KF Drita.

 Zároveň ale utŕžili obrovskú hanbu, pretože z ruchových mikrofónov uniklo, ako niekto z lavičky hlúpo reve na hráča súpera, ktorý po súboji ležal na ihrisku.

Tlačový hovorca klubu oznámil, že sa tým nemieni vôbec zaoberať. Nebola to však prvá podráždená reakcia Plzne v tohtoročnej sezóne. Urážky si neodpustil ani tréner Koubek voči rozhodcom po ligovom zápase s Hradcom.

Zástupcom Viktórie Plzeň na začiatku tohtoročnej sezóny poriadne tečú nervy a pre nechutné urážky nejdú ďaleko. Naposledy sa tak stalo pri štvrtkovom stretnutí druhého predkola Konferenčnej ligy na ihrisku kosovskej Drity.

Bežala 59. minúta, keď domáci útočník Almir Ajzeraj za stavu 0:0 zostal po jednom zo súbojov ležať na zemi. Rozhodca sa hráča vydal skontrolovať a v tej chvíli bolo z ruchových mikrofónov počuť, že niekto z plzenskej lavičky kričí: „Zme zkuenej, chcípni, vole.“

 Z dostupných záberov nemožno odhaliť, či išlo o nejakého rozcvičujúceho sa hráča alebo člena realizačného tímu. Autor priloženého tweetu sa síce domnieval, že sa jedná o Miroslava Koubka, ale pravdepodobne je pôvodcom nelichotivých slov niekto iný, píšu české médiá.

Redakcia Novy kontaktovala tlačového hovorcu Viktória Plzeň Václava Hanzlíka, aby sa vyjadril, či bude klub túto situáciu nejako riešiť.

„Nehnevajte sa, vôbec nemám čas sa tomuto venovať, takže sa k tomu nebudem ani vyjadrovať. Nebudem sa tým vôbec zaoberať,“ povedal rázne.

 Pre sprosté slová nešiel ďaleko ani tréner Miroslav Koubek po zápase s Hradcom Králové, keď Západočeši prišli o výhru na konci nastaveného času. Pri podávaní rúk rozhodcom sa na nich nevyberavo oboril, ale z hlasného kriku bolo v ruchových mikrofónoch počuť iba: „Choďte do prdele.“

Viktórii Plzeň sa síce podarilo cez kosovskú Dritu postúpiť do tretieho predkola Konferenčnej ligy, ale svojimi výkonmi rozhodne nezaujala.

V ligových zápasoch proti Tepliciam a Hradcu Králové získala dokopy iba jeden bod, kvôli čomu jej patrí desiate miesto v tabuľke./Agentury/

X X X

Buď dobrák i bastard bez strachu. Končí legenda, ktorú po šprinte trénera Weissa zaliali slzy

Jeho kariéra trvala viac ako desaťtisíc dní. Keď začínal, mobilné telefóny mali rozmery tehly, laptopy zasa váhu základného stavebného materiálu. Internet bol v plienkach a slovenskú reprezentáciu tvorili Molnár, Kinder, Moravčík, Weiss či Dubovský.

Gianliugi Buffon ukončil profesionálnu kariéru. Od debutu v novembri 1995 v drese Parmy, kedy ako 17-ročný vychytal čisté konto proti AC Miláno, až po ostatný duel v máji tohto roka taktiež v drese klubu, ktorý ho vychoval, trvala neuveriteľných 28 rokov.

Mohla trvať ešte aspoň rok, ale jeden z najlepších brankárov futbalovej histórie odmietol lukratívnu ponuku zo Saudskej Arábie.

„To je všetko, priatelia. Dali ste mi všetko a ja som vám dal všetko. Dokázali sme to spolu,“ napísal Buffon na Instagrame.

Mamma Mia, žasol Zoff

Majster brankárskeho remesla sa lúči ako absolútna ikona. Mal vynikajúce reflexy, schopnosť strhnúť spoluhráčov a aj ich upokojiť nervami z ocele.

Tie ukázal už ako tínedžer. V trinástich prišiel do Parmy, v tom čase jedného z popredných tímov Serie A.

Talianska liga bola na prelome milénií najlepšou na svete a sedemnásťročný debutant Buffon ju vzal útokom. Hneď v prvom dueli proti AC Miláno uhájil pre Parmu bod za remízu 0:0.

Baresi, Maldini, Boban, Futre, Baggio, Di Canio či Weah – ani jeden z nich nenašiel recept na tichého chlapca z Carrary.

„Mamma Mia! Nikdy som pri debute nevidel toľko kvality a osobnosti,“ žasol legendárny Dino Zoff v prvom Buffonom stretnutí v Serie A.

 Neskôr Buffon vytiahol blonďavý melír a na tréningoch jeden lepší zákrok za druhým. A jeden z prvých koučov Parmy začal mať zlé tušenie…

„Na tréningu mali naši najlepší hráči problém prekonať ho. A to mal iba sedemnásť. Už vtedy som vedel, že to dotiahne ďaleko. A aj to, že ho u nás dlho neudržíme,” zaspomínal si Buffonov prvý tréner z Parmy Nevio Scala.

Predtucha sa naplnila. Juventus vysolil pred 22 rokmi za Buffona neuveriteľných 53 miliónov eur. V dnešnej dobe sa takáto čiastka platí aj za menej talentovaných hráčov.

Lenže v roku 2001 a aj dlho po ňom bola za brankára absolútnym rekordom. Pred štartom ročníka 2018/19 ju prekonali Allison Becker (za 62,5 milióna do Liverpoolu) a Kepa Arrizabalaga (za 80 do Chelsea).

Aj preto sa priaznivci Starej dámy prostredníctvom transparentov na štadióne pýtali vedenia, či sa s tým Buffonom náhodou nezbláznili…/agentury/

X X X

Recenzia komédie s Maštalírom a Kostkovou: Niekedy radšej povedz nikdy

Pravidlo, že romantické komédie nie sú žánrom pre slovenskú a českú filmovú produkciu, platí aj naďalej. Najnovšie ho potvrdzuje film Braňa Mišíka s názvom Nikdy nehovor nikdy. Chýba mu humor, logika, autenticita a dokonca aj samotná romantika.

 Romantika? Kde?

Peter (Tomáš Maštalír) a Naďa (Tereza Kostková) sa práve čerstvo rozviedli so svojimi partnermi. A zatiaľ čo Petrovo manželstvo s lekárkou Lenkou (Lenka Krobotová), ktorá trávi väčšinu času na misiách v Keni, sa skončilo v dobrom, Naďa svojmu bývalému Viktorovi (Marek Majeský) nevie prísť na meno.

Je to celkom pochopiteľné, pretože ide o arogantného primitíva, ktorý šetrí na vlastných deťoch, zatiaľ čo so svojou milenkou (Janka Kovalčiková) si chce užívať luxus. Všetky jeho vlastnosti kričia, že ide o stelesnenie zlého človeka, je to však také stereotypné, že to pôsobí až infantilne. Ako keby ho vytvorilo päťročné dieťa, ktorému chýba fantázia. A to ani nehovoríme o spomínanej milenke, ktorá akoby vypadla zo zlého vtipu o blondínkach (a to ňou ani nie je!). Viktor však nie je jedinou archetypálnou postavou filmu.

 Peter je taký obyčajný nemastný-neslaný chlapík, ktorý pracuje ako arborista a medzitým sa stará o svoje dve dospievajúce deti. Po tom, čo mu pohrozia operáciou chrbtice, začne navštevovať hodiny jogy, ktoré nevedie nikto iný ako Naďa. Tá je spočiatku zničená rozvodom s Viktorom, respektíve skôr precitnutím, ako mohla s niekým takým žiť. Toto roztrpčenie trvá asi celých päť minút, následne sa z nej stáva úplne iný človek, ktorým zostáva do konca filmu – je veselá a večne optimistická.

Počas hodín jogy sa Peter s Naďou začnú postupne zbližovať, čo je v deji naznačené niekoľkými scénami, ktoré sa snažia byť vtipné, ale „skutek utek“. Medzi protagonistami nie je absolútne žiadna chémia, čo nie je nutne chyba hercov, ale skôr zle napísaného scenára. Romantické momenty by ste hľadali márne.

Za azda jedinú vtipnú scénu v celej snímke vďačíme Danovi Fischerovi s jeho dvojminútovým výstupom v saune, v ktorom nepovie ani jediné slovo, no predsa sa mu podarí diváka pobaviť. Inak je to však bieda, ako v scéne: „Haha, oco, meníš si ponožky každý deň?“

Vyhrážanie sa lanom

Peter a Naďa sa zblížia aj prostredníctvom svojich detí, čo je síce pekné, ich spoločné scény sú však neprirodzené, silené a otrepané. Celkovo pôsobí snímka Nikdy nehovor nikdy ako snaha napodobiť americké filmy z 90. a nultých rokov, lenže tvorcovia nepochopili, že tam panuje celkom iná mentalita a spôsob života ako u nás.

Keď Petra sklame jeho syn tým, že netúži pracovať v jeho firme, vyvolá to dramatický výbuch hnevu, no napokon sa to skončí šťastne – patetickým monológom, pri ktorom je človeku trápne. Filmu chýba nápad, originalita a najmä nejaký kúsok autenticity, pretože divák tomu, čo vidí, jednoducho neverí.

Navyše sa v ňom nachádza viacero vecí, ktoré nedávajú zmysel. Príkladom je, keď sa Petrov syn, ktorý sa bojí výšok, roztrasie už tri centimetre nad zemou. Alebo keď sa začne Peter vyhrážať dvom mladíkom, ktorí zobrali Nadinej dcére bábiku, že má v kufri lano. Žeby ich chcel obesiť?

 Nevyužitý potenciál

Keď už sme na začiatku spomenuli zlého Viktora, nesmieme opomenúť ani dobrú Lenku. Ako lepšie naznačiť, že je niekto stelesnením dobroty, než urobiť z neho lekára na misii v Afrike? Tento kontrast medzi expartnermi protagonistov by bol zaujímavý, keby nebol taký exponovaný.

Takto ale pôsobí ako rozprávka pre deti – už chýba len to, aby prišiel Viktor do Kene podpáliť školu na zdôraznenie toho, že je ten zlý. Treba však podotknúť, že Lenkina dejová linka, hoci stojí trocha na okraji filmu, je oproti zvyšku deja celkom znesiteľná, aj to do veľkej miery vďaka hereckému výkonu Lenky Krobotovej.

Herečka Lenka Krobotová: Uprednostniť prácu alebo rodinu? Pre ženu ide o zložitejšiu otázku

Najviac spomedzi hlavných účinkujúcich vyčnieva Tereza Kostková ako Naďa, ktorá sa naozaj snaží dať svojej postave pevný charakter a hĺbku, slabý scenár jej k na to však veľa príležitostí nedáva. Vo filme sa tiež nachádza množstvo známych tvárí v drobných úlohách – okrem spomínaného Fischera je to napríklad Lucia Siposová, Ondřej Sokol, Erika Stárková, Matej Landl, Juraj Hrčka, Štefan Martinovič, Petr Vondráček a mnohí ďalší. Tvorcom sa však nepodarilo využiť potenciál, ktorý tieto postavy mali.

Nikdy nehovor nikdy je filmom, ktorý by možno mohol fungovať, ak by išlo o paródiu na určitý typ naivných amerických snímok, akou je napríklad Pasca na rodičov. Lenže tvorcovia to s ním, bohužiaľ, myslia úplne vážne. Niekedy je predsa len lepšie povedať si nikdy…/agentury/