Rusko víta, ale kladie si podmienky. „Ako by to mohlo byť dobré, ak tomu Putin tlieska?“ povedal prezident USA Joe Biden o čínskom mierovom pláne pre Ukrajinu. Čína v piatok v rámci 12-bodového plánu pre riešenie vojny na Ukrajine vyzvala na komplexné prímerie. Okrem iného v ňom nabáda, aby sa obe krajiny zdržali útokov na civilné obyvateľstvo, zriadenia humanitárnych koridorov, ale aj na ukončenie západných sankcií proti Rusku.

Americký prezident Joe Biden v piatok čínsky návrh mierového riešenia vojny na Ukrajine zavrhol, pričom naznačil, že jeho realizácia by bola prospešná len pre Rusko, informovala stanica CNN.

„Ako by to mohlo byť dobré, ak tomu Putin tlieska?“ povedal Biden v reakcii na čínsky mierový plán v rozhovore pre televíziu ABC News. „Nežartujem, myslím to smrteľne vážne,“ dodal americký prezident s tým, že v čínskom návrhu nevidel nič, čo by mohlo byť prospešné aj pre niekoho iného ako Rusko.

Biden okrem kritiky čínskeho plánu úplne zavrhol aj myšlienku, že by mala mier na Ukrajine vyjednávať práve Čína. „Predstava, že Čína bude jednať o výsledku vojny, ktorá je pre Ukrajinu úplne nespravodlivou, proste nie je racionálna,“ povedal.

Americký prezident sa v rozhovore pre ABC News ďalej zaoberal aj možnosťou, že Čína poskytne Rusku smrtiace zbrane, pred čím v ostatných dňoch varovali viacerí americkí predstavitelia.

Biden odmietol načrtnúť dôsledky, aké by pre Čínu malo vyzbrojovanie Ruska. Naznačil však, že by čelila rovnako „prísnym sankciám“, ako ktorákoľvek iná krajina či subjekt, ktorý dodal zbrane Rusku. Biden predtým v piatok povedal, že dosiaľ neexistujú dôkazy o tom, že by Čína dosiaľ vojensky podporovala ťaženie Ruska na Ukrajine.

Spojené štáty údajne disponujú informáciami tajných služieb, podľa ktorých zvažuje čínska vláda, že by Rusku dodala drony a muníciu na použitie na Ukrajine. Uvádza to CNN s odvolaním sa na tri nemenované zdroje oznámené s predmetnými informáciami tajných služieb. Podľa týchto zdrojov sa však zdá, že Peking konečné rozhodnutie v tejto veci dosiaľ neprijal, no s Ruskom ďalej rokuje o cene a rozsahu prípadne poskytnutého vojenského vybavenia.

Samotný Peking v piatok uviedol, že k vývozu vojenskej techniky pristupuje zodpovedne a zbrane nepredáva do oblastí, v ktorých prebiehajú ozbrojené konflikty.

 Kyjev čínsky návrh odmietol, ak nebude zahŕňať stiahnutie ruských vojsk na hranice z roku 1991, ale zároveň uviedol, že je otvorený rokovaniam o niektorých častiach plánu.

Niektoré body čínskeho plánu na ukončenie vojny medzi Ukrajinou a Ruskom podľa ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského dávajú zmysel, s inými ale nesúhlasia. Na tlačovej konferencii k výročiu ruskej invázie na Ukrajinu uviedol, že s Čínou možno spolupracovať. Ak spojenci Kyjeva dodržia svoje slovo a splnia svoje úlohy, ukrajinské víťazstvo bude nevyhnutné, uviedol tiež prezident a zdôraznil, že je potrebné nadviazať bližšie partnerstvo s krajinami Latinskej Ameriky a afrického kontinentu, ktorých podpora Ukrajine chýba.

Zelenskyj na tlačovej konferencii nazvanej Február. Rok nezlomnosti, ktorú začal minútou ticha, okrem iného ocenil, že Peking v dnes predstavenom pláne myslel na jadrovú bezpečnosť aj územnú celistvosť, aj keď o nej hovorí iba všeobecne.

„Sú tam určité spoločné body a ďalšie myšlienky, na ktorých sa nezhodneme, ale je to aspoň niečo,“ povedal Zelenskyj. Dôležitejšie ako slová ale podľa neho budú až konkrétne činy.

Rusko plán víta, ale kladie si podmienky. „Oceňujeme úprimné želanie našich čínskych priateľov prispieť k vyriešeniu konfliktu na Ukrajine mierovými prostriedkami,“ uviedla hovorkyňa ministerstva zahraničia Marija Zacharovová. Dodala však, že to predpokladá uznanie „novej územnej reality“ na Ukrajine, ktorá vznikla „v dôsledku realizácie práva národov na sebaurčenie“.

Rusko pod zámienkou „oslobodenia“ ruskojazyčného obyvateľstva Ukrajiny, „denacifikácie“ a „demilitarizácie“ krajiny a „vojenskej hrozby“ zo strany Ukrajiny rozpútalo presne pred rokom najväčšiu vojnu v Európe od konca druhej svetovej vojny, ktorý si vyžiadal desaťtisíce životov a milióny ľudí vyhnal z domovov.

Zacharovová ako ďalšie ruské požiadavky spomenula zastavenie dodávok západných zbraní na Ukrajinu, ukončenie bojových akcií, návrat Ukrajiny k neutralite, demilitarizácii a denacifikácii Ukrajiny a odstránenie všetkých hrozieb prichádzajúcich z jej územia./agentury/

X X X

 Tento rok bude prvýkrát do bojovej služby nasadená medzikontinentálna balistická raketa Sarmat, nechal sa počuť Vladimir Putin

Ruský prezident Vladimir Putin využil vo štvrtok príhovor k ruskému sviatku Deň obrancov vlasti na vyhrážanie sa, že Moskva posilní svoj jadrový arzenál. TASR o tom informuje podľa správy denníka The Guardian.

„Zvýšenú pozornosť budeme tak ako aj predtým venovať jadrovej triáde,“ uviedol Putin v príhovore zverejnenom skoro ráno Kremľom. Ako jadrová triáda sa označujú jadrové rakety odpaľované zo zeme, z mora a zo vzduchu.

Niekoľko hlavíc súčasne

Putin tiež uviedol, že tento rok bude prvýkrát do bojovej služby nasadená medzikontinentálna balistická raketa Sarmat, ktorá dokáže niesť niekoľko jadrových hlavíc súčasne.

„Budeme pokračovať v hromadnej výrobe hypersonických rakiet Kinžal vypaľovaných zo vzduchu a hypersonických rakiet Zirkón vypaľovaných z mora,“ uviedol tiež Putin.

Šéf Kremľa v utorkovom prejave oznámil, že Rusko pozastavuje účasť na Dohode o znížení počtu strategických zbraní (Nová dohoda START) so Spojenými štátmi. Táto dohoda bola pritom poslednou platnou zmluvou o kontrole zbrojenia medzi Ruskom a USA — dvoma najväčšími jadrovými mocnosťami, aktuality.sk

X X X

O stíhačkách pre Ukrajinu rozhodnú poslanci, predpokladá minister Naď

 O darovaní stíhačiek MiG-29 Ukrajine pravdepodobne finálne rozhodne parlament, predpokladá dočasne poverený minister obrany Jaroslav Naď (OĽANO). Uviedol to v relácii RTVS Sobotné dialógy.

  Ako načrtol Naď, niektorí poslanci už pripravujú návrh uznesenia, o ktorom by sa mohlo v súvislosti so stíhačkami rokovať. Ak sa s ním nestotožní, nevylučuje vládny návrh. „Som presvedčený o tom, že každý hodnotovo nastavený poslanec by mal zahlasovať za to, aby sme nielen migy, ale aj akúkoľvek ďalšiu vojenskú techniku, ktorú Ukrajinci budú potrebovať a my ju budeme môcť poskytnúť, aby sme ju poskytli,“ uviedol Naď. Avizoval, že sa zúčastní aj na mimoriadnej schôdzi, ak sa schváli program.

 Rozhodovanie o stíhačkách v parlamente neoznačil za šťastné riešenie. Poukazuje na to, že o zahraničnom smerovaní rozhoduje vláda alebo prezident. Rovnako si myslí, že darovanie vyradenej techniky nie je zásadnou zahranično-politickou otázkou, teda by o ňom mohla rozhodnúť aj dočasne poverená vláda.

V prospech Ukrajiny sa podľa Naďa Slovensko vzdalo vecí, ktoré by už inak nepoužívalo. Neohrozilo to obranyschopnosť SR, šéf rezortu tvrdí, že je na takej vysokej úrovni ako nikdy predtým. „Slovensko je bezpečnejšie v nebezpečnejšom svete,“ zhodnotil. Uvedomuje si aj potrebu zabezpečenia vlastných systémov protivzdušnej obrany, poukazuje však na finančnú náročnosť ich obstarania. Nevylúčil, že už aktuálna vláda prijme menšie opatrenia na ďalšie zvyšovanie protivzdušnej obrany.

 Verí, že polícia a prokuratúra sa bude dôsledne venovať aj dezinformáciám.

Odmieta, že by malo NATO podiel na eskalácii konfliktu, alebo že vojna na Ukrajine je konfliktom medzi USA a Ruskom. Vzhľadom na informácie, ktoré má, by bol podľa svojich slov prekvapený, keby sa vojna skončila tento rok.

Je nepravdepodobné, že Naď ostane v hnutí OĽANO. „Vzhľadom na to, v akom stave sú diskusie o rôznych veciach, považujem to za mimoriadne nepravdepodobné,“ uviedol v diskusnej relácii. Zároveň uviedol, že o svojej budúcnosti nebude hovoriť v relácii, ale oznámi to prostredníctvom tlačovej konferencie. Dodal, že aj s dočasne povereným predsedom vlády SR Eduardom Hegerom (OĽaNO) diskutujú, rokujú a čoskoro svoje nápady predstavia./agentury/

X X X

Dnes by oslavoval  starý režim 75. výročie. Nový režim nastopil Gorbačov, Bush. Dnes bída a válka na UkrajineAk by komunistická diktatúra 17. novembra 1989 nepadla, v uliciach by sa dnes konali bujaré oslavy jej 75. výročia. Víťazný február bol pre súdruhov dôležitou súčasťou propagandy.

Dlhé roky bol symbolom víťazstva pracujúcej triedy nad buržoáziou. Takmer 40 rokov ho sprevádzali bujaré oslavy v uliciach, na ktorých sa týčili červené vlajky a sľubovala sa vernosť Sovietskemu zväzu. Dnes je už 25. február 1948, komunistami označovaný prívlastkom „víťazný“, mementom doby, ktorá prenasledovala a perzekvovala za akýkoľvek náznak nesúhlasu či odporu. A niekedy dokonca nepotrebovala ani ten.

Krutosť komunistického režimu najlepšie reprezentujú osudy tých, ktorí sa preň ocitli vo vyhnanstve, prišli o zamestnanie, boli väznení či dokonca popravení. Štatistiky hovoria o viac ako 71-tisíc ľuďoch odsúdených za takzvané politické trestné činy – často nepodložené a vykonštruované procesy skončili popravami pre 250 ľudí.

Na hraniciach pri pokuse o útek z neslobodnej krajiny zahynulo do 500 ľudí, podobný počet prišiel o život počas brutálnych výsluchov Štátnej bezpečnosti. Približne 8-tisíc väzňov zahynulo v baniach, táboroch nútených prác a väzniciach.

Za zločiny spáchané medzi rokmi 1948 až 1989 nebol dodnes nikto potrestaný. Ako pred časom v rozhovore pre Aktuality.sk uviedol historik ÚPN Ľubomír Morbacher, mnohí ľudia kedysi lojálni komunistickému režimu, si užívali štátne funkcie ešte dlho po Nežnej revolúcii a niektorých máme i v politike dodnes.

Peklo na Zemi

Už krátko po uchopení moci sa komunisti rozhodli porátať s nepohodlnými občanmi, ktorí sa otvorene postavili voči ich praktikám. Práve 50. roky sú dodnes označované za najtvrdšie obdobie komunistickej diktatúry.

Doslova peklom na Zemi sa pre tisíce ľudí stali takzvané nápravnovýchovné tábory, ktoré začali vznikať v roku 1949 v troch oblastiach – v okolí Jáchymova, Příbrami a Horního Slavkova. Dovedna ich v priebehu 50. rokov komunisti vybudovali sedemnásť. Časť táborov vznikla v pôvodných zajateckých táboroch pre nemeckých vojnových zajatcov, časť postavili nanovo.

V Jáchymove si politickí väzni odpykávali tresty v uránových baniach, kde boli považovaní za takzvaných „bývalých ľudí“. V nebezpečnom rádioaktívnom prostredí sa im neraz dostalo horšieho zaobchádzania ako vrahom či zlodejom. Trpké roky vo vyhnanstve tu strávilo asi 60-tisíc z nich.

Viacerí kňazi či rehoľníci boli napríklad nútený drviť životunebezpečnú rádioaktívnú uránovú rudu holými rukami. Mnohí pod vplyvom silnej radiácie po krátkom čase zomierali. Hovorilo sa, že životnosť je asi pol roka. Ak nezomreli, neskôr sa u nich objavili onkologické ochorenia.

Požieranie vlastných

Súčasťou čístok a upevňovania moci sa hneď v 50. rokoch stali aj takzvané monsterprocesy.

V nich boli nevinní ľudia označení za nepriateľov režimu a súdení. Mnohí odišli zo súdu s trestom smrti, prípadne doživotím. Takýto osud postihol aj českú právničku a političku Miladu Horákovú. Ženu, ktorá sa zapojila počas druhej svetovej vojny do protifašistického odboja mučili najskôr nacisti a neskôr komunisti.

Po vykonštruovanom procese s 13 obžalovanými, ktorý v roku 1951 vysielal štátny rozhlas a z ktorého sa zhotovovali aj videozáznamy, skončila v 27. júna na šibenici na pražskom Pankráci spolu s ďalšími odsúdenými – literárnym kritikom Závišom Kalandrom a členmi protikomunistického odboja Janom Buchalom a Oldřichom Peclom.

Obludnosť a zároveň absurditu komunistického režimu azda najlepšie dokumentuje fakt, že už zakrátko po svojom vzniku začal požierať vlastné deti. Už v roku 1952 dostal takzvanú „štátnu kravatu“ jeden z popredných komunistických funkcionárov Rudolf Slánský. Oddaný straník sa ocitol na zozname tých, ktorých bolo treba odstrániť. Sám sa pritom od roku 1948 do roku 1951 podieľal na perzekúciach politických väzňov.

„Dopustil jsem se strašných, hrozných zločinů. Dopustil jsem se nejpodlejších zločinů, jakých se kdo může dopustit. Vím, že pro ně není žádných polehčujících okolností,“ opakoval naučenú výpoveď v závere procesu s takzvanými protištátnym sprisahaneckým centrom, ktorý vyvrcholil 3. decembra 1952 popravou jeho i ďalších desiatich komunistických funkcionárov.

Najväčší nepriateľ

V rovnakom čase, ako režim tvrdo vypočúval a odsúdil Miladu Horákovú a spol. zakročil aj voči ďalšiemu nepriateľovi – katolíckej cirkvi. Tú už dávnejšie označil za svojho úhlavného nepriatelia a súdruhovia systematicky pracovali na pláne, ako ju zlikvidovať.

Skazu naplno započali v niekoľkých etapách. Prvou bola takzvaná Akcia K – počas takzvanej barbarskej noci z 13. a 14. apríla 1950 vtrhli príslušných Zboru národnej bezpečnosti, Ľudových milícií a tiež armáda do kláštorov mužských reholí.

Stovky mužov prinútili odísť, mladších využili na povinnej vojenčine v pomocných technických práporoch (PTP), starších posadili do väzenia za vymyslené zločiny.

Krátko na to prišiel ďalší úder – likvidácia gréckokatolíckej cirkvi. Celkovo sa dotkla viac ako 225-tisíc veriacich. Takzvaná Akcia P pre nich znamenala nútený prechod na pravoslávnu vieru. Biskupi a kňazi, ktorí sa vzopreli režimu, boli odvezení na nútené práce, väznení či dokonca mučení. Gréckokatolícka cirkev bola obnovená v roku 1968. Aj naďalej však zostala v nemilosti totalitného režimu až do oslobodzujúceho novembra 1989.

Posledné na rad prišli v auguste 1950 ženy. Podobne ako v prípade mužov vtrhli komunisti do kláštorov ženských reholí. Sestry prinútili nastúpiť do pristavených autobusov. Najprv ich umiestnili do centralizačných kláštorov. Tam často v náročných podmienkach pracovali na poliach. Vysokoškolsky vzdelané ženy rozhadzovali hnoj či zbierali zeleninu.

Po roku ich presunuli do severočeského pohraničia, kde ich ako lacnú pracovnú silu využili v tamojších textilných závodoch. Popri tom čelili neustálemu nátlaku zo strany predstaviteľov režimu, ktorí ich chceli prinútiť, aby vyzliekli rehoľné rúcha. Neúspešne.

Okovy režimu na vlastnej koži naplno pocítili aj sestry Viannea a Natália, hrdinky knihy Jedna svieca stačí. Vyštudované učiteľky viac ako 40 rokov vzdorovali náročným podmienkam. Neodradili ich ani tresty, hrozba väzenia či strach o život.

Cesta za slobodou

Osobitnou kategóriou, s ktorou sa komunistický režim tvrdo vysporadúval počas celej svojej existencie boli ľudia odchádzajúci na Západ. Za slobodou odišli z krajiny tisícky ľudí – mnohí práve po komunistickom prevrate v roku 1948 alebo v reakcii na august 1968, keď krajinu obsadili vojská Varšavskej zmluvy a nastala takzvaná normalizácia.

Jednou z takých, ktorí sa rozhodli odísť bola aj Elena Letňanová. Mimoriadne talentovanej klaviristke v roku 1971 zakázali koncertovať. Za to, že v stála v čele pochodu študentov venovanému pamiatke Jana Palacha, ktorý sa upálil na protest proti režimu. V krajine, ktorá jej viac vzala ako dala, nehodlala zostať. A tak sa jej v roku 1984 podarilo ujsť cez Slovinsko do Talianska. Posledné metre dramatickej cesty cez Jadran musela spolu so svojou osemročnou dcérou preplávať.

S podobou nechuťou a túžbou po slobode opustil Československo v roku 1989 aj Pavol Barton. S manželkou a deťmi sa im podarilo ujsť do rakúska v januári. V tom čase sotva mohol tušiť, že o niekoľko mesiacov budú námestia plné ľudí štrngajúcich kľúčmi za slobodu a demokraciu.

Roky predtým ho totiž presvedčili, že totalitné okovy sú pre neho pritesné. Už na základnej či strednej škole sa stretol zoči-voči tomu, ako sa komunistický režim staval k inakosti. Stačilo mať dlhé vlasy či počúvať inú hudbu, aktuality.sk

X X X

Juraja Jakubiska som poznala ešte bez klobúka

Režisér Juraj Jakubisko zomrel v piatok 24. februára a hoci už mal 84 rokov, bolo to nečakané. Mal ešte plány a navyše stále nosil svoj povestný cyranovský klobúk, ktorý mu dodával šarm a tajomstvo. Nikdy ho nechcel v spoločnosti zložiť a na otázku, čo pod klobúkom má, sa iba veľavýznamne usmieval.

 Režisér Juraj Jakubisko zomrel v piatok 24. februára a hoci už mal 84 rokov, bolo to nečakané. Mal ešte plány a navyše stále nosil svoj povestný cyranovský klobúk, ktorý mu dodával šarm a tajomstvo. Nikdy ho nechcel v spoločnosti zložiť a na otázku, čo pod klobúkom má, sa iba veľavýznamne usmieval.

Ja si Juraja Jakubiska pamätám ešte bez klobúka. Bol to chalan s dlhšími vlasmi a hustou ofinou, ktorá mu padala do očí. Ale – videl dobre. Však na bratislavskej „šupke“ študoval fotografiu a chcel byť kameramanom. Výborne kreslil. Tá škola bola semeniskom talentov, však tam chodil v tom čase aj mím Milan Sládek a Jakubiskova sestra Melánia, ktorá sa vydala za karikaturistu Mariána Vaneka.

Uvádzam to preto tak podrobne, aby bolo jasné, že Juraj Jakubisko bol súčasťou kultúrnej situácie, ktorá bola nielen veľmi potentná, ale aj pospájaná rôznymi priateľskými a rodinnými vzťahmi. Aj vďaka tomu sa nedala ani po roku 1968 celkom umlčať. Vďaka silným osobnostiam, ako bol Juraj Jakubisko, zostalo nám po tejto generácii výnimočné umenie, na ktorom môžu stavať dnešní mladí.

Totalitné bubliny

Po priemyslovke odišiel Juraj Jakubisko študovať do Prahy a nakrútil svoje prvé filmy, ktoré na Slovensku pôsobili, v dobrom slova zmysle, ako granáty. Boli prekvapujúce, podnetné. Vo veľkom sa chodilo do kina a debatovalo o Kristových rokoch, o hercoch. Ľudia boli pod dojmom Jakubiska v tvorivom rozlete a to bolo cítiť v celej krajine. Inšpiroval. Potom však prišiel rok 1968 a s ním Jakubiskove filmy na tému násilia.

Juraj Jakubisko o filme Perinbaba a dva svety

Pôvabne bláznivé vzťahy medzi ľuďmi a nenormálne vzťahy medzi národmi – aký kontrast, aká absurdnosť! Neboli to síce na prvý pohľad celkom pochopiteľné filmy, ale cenzúra si dešifrovala žisérove provokácie a musel sa pratať do úzadia. Po čase sa skúsil vynoriť a to aj pomocou kamaráta Petra Jaroša a jeho diela Tisícročná včela. Pustili sa spolu do tohto „neškodného“ projektu. Peter Jaroš spomína, že najprv sa vydesil – s nápadom prišiel totiž Jakubisko – že by mali dostať do filmu 600-stránkovú knihu. Pustili sa však do toho, mali úspech a Jakubisko sa pomaly vracal.

 V totalite fungovali mikrosvety, bubliny spriaznených duší, v ktorých sa ľudia spájali a spoločnými silami vytvárali mimoriadne hodnoty, ktoré sa pokúšali uplatniť. A niekedy sa to aj podarilo. Taký boj v oblasti umenia prebieha, napokon, stále a vtedy ho viedol aj Jakubisko spolu s Feldekom, Jarošom, Brunovským a mnohými ďalšími osobnosťami.

Bol to vždy mimoriadny chlapík už na pohľad. Pripomínal mi držaním tela šľachtica, ale bolo v ňom aj niečo zemité. Pôsobil pokojne a ústretovo. Bol kamarátsky a to, že má hlavu plnú nápadov, bolo na ňom vidno. Bol skrátka, férový, rozprával zrozumiteľne, malo to hlavu a pätu. Bol veľmi vľúdny. Nikdy som ho nevidela rozčúleného, nevyslovoval extrémne názory, lebo všetko čo povedal, mal rozmyslené.

Manželka ho chránila

Nečudujem sa, že ho sám Fellini nazýval synom. V Jakubiskovi bola akási všeobecná ľudská príbuznosť a to bol asi aj zdroj úspechu jeho filmov. Aj ja som mala pocit, ako keby sme boli rodina, keď sme robili rozhovory. Stretli sme sa na rôznych miestach. Raz aj na lavičke v akejsi zlato sfarbenej aleji, potom aj v jeho romantickom bratislavskom dome blízo mestskej galérie, v luxusnom hoteli pri prezidentskom paláci.

 Pozrite si fotografie významného slovenského režiséra Juraja Jakubiska, ktorý domácu kinematografiu formoval už od 60. rokov.

A raz aj v Prahe, u nich na Václavskom námestí, kde mali firmu a tiež súkromné priestory. Priniesla som mu aj bonboniéru! Sedeli sme za akýmsi kuchynským stolom, čo bolo veľmi zbližuje. Po stretnutí so mnou mal v ten deň ďalší program a keď sme tam už sedeli vyše hodinu, pani Deana nazrela do dverí a ťukala na hodinky.

Opakovalo sa to pár ráz, už som čakala nejaký výbuch, lebo ľudia hovorili, že pani Deana je veľmi prísna. No nebolo to vôbec tak. Režisér pekne rozhovor ešte natiahol a v pokoji dokončil. Manželia Jakubiskovci boli zohratá dvojica, ona mu vytvárala spoľahlivé zázemie, bránila jeho kruhy. Filmárstvo nie je totiž ľahká profesia, okrem talentu treba mať aj rôzne iné schopnosti, riešiť mnohé napätia a problémy. Mnohé riešila práve manželka, čím mu zachovala dôstojnosť. A vďaka tomu, že sa starala aj o jeho zdravie, zariadila operáciu srdca, predĺžila mu život.

 Jakubisko mal teda v sebe mladé srdce, ktoré ho, ako hovoril, celého omladilo. A on zasa naplnil nové srdce svojou láskou, ktorej mal v sebe veľa. Prekvapilo ma napríklad, koľko jej mal k rodákom, ku Kojšovu, v ktorom sa 30. apríla 1938 narodil. Čítala som o tom v jeho knihe Živé striebro, v ktorej spomína na prvých tridsať rokov svojho života. Je to úžasná kniha. Mala som možnosť nahliadnuť aj do jeho osobného denníka, ktorý si robil aj kreslenou formou. Kresby boli remeselne dokonalé a veľmi vtipné. Všetko, čím sa prejavoval, bolo poriadne urobené, dôkladné (až robotické), duchaplné a hoci metaforické, bolo to aj pochopiteľné. Záležalo mu na tom, aby mu ľudia rozumeli. Neznižoval sa, ale podvihoval.

Piplal nás

Zanechal filmy, ktoré patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie, ale zároveň sú to aj tituly, ktoré sú všeobecne známe, obľúbené a stále pozerané.

Jakubisko urobil kus práce, ale nestačil realizovať všetko. Každý filmár má aj nesplnené sny, lebo urobiť film nie je jednoduché. Spomínam si, že v onom rozhovore, ktorý sme robili v Prahe, sa zmieňoval o filme Tretie pohlavie, ktorý chcel nakrútiť. Ukazoval mi aj plagáty k tomuto projektu. Bol vtedy nadšený futuristickou témou, lebo o počte pohlaví sa vtedy nešpekulovalo.

 Ale jemu ani nešlo o konkrétne pohlavia, myslel to ako metaforu – ako sa bude človek vyvíjať a aký bude v treťom tisícročí po duchovnej stránke. V jeho filmoch bola aj erotika (mnohé krásne scény – ako lopúchová – napríklad v Nevere po slovensky), vrelé lásky (Tisícročná včela), ale záležalo mu najmä na tom, aby sme sa my, jeho diváci, zabavili, ale aj aby sme nestrácali zdravý rozum, aby sme boli múdri, čestní, veľkolepí i hraví. Ja si myslím (súdiac aj po odozve, akú vyvolala jeho smrť), že na nás dobre zapracoval a že niečo aj dosiahol. Bez Jakubiska by sme boli iní.

Výber z tvorby J. Jakubiska:

Perinbaba a dva svety (2023). Bathory (2008). Post Coitum (2004). Nejasná správa o konci sveta (1997). Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992). Sedím na konári a je mi dobre (1989). Pehavý Max a strašidlá (1987). Perinbaba (1985). Tisícročná včela (1983). Nevera po slovensky (1980). Postav dom, zasaď strom (1979). Dovidenia v pekle, priatelia (1970). Vtáčkovia, siroty a blázni (1969). Zbehovia a pútnici (1968). Kristove roky (1967)/agentury/

X X X

Posledným Jakubiskovým filmom ostane Perinbaba a dva svety

Film, ktorý sa dotýka štafety života, rodiny, romantiky a hovorí, že „sny, ak na ne veríte, prestanú byť snami, splnia sa vám,“ povedal Juraj Jakubisko o svojom poslednom filme Perinbaba a dva svety.

 Zachová si aj nová Perinbaba a dva svety vašu snovosť a barokovosť? Používate viac filmových trikov a vyzerá to, že bude akčnejšia, nestratí tým svoje čaro?

Myslím si že nie. Lebo nikto nemôže prekročiť svoj tieň. A ja už iný nebudem. Filmové triky pre mňa nie sú samospasiteľná exhibícia technických vymožeností. Pre mňa sú prostriedkom k rozletu mojich vízií, výtvarnosti a štylizácie reality. Diváci to uvidia i pochopia. Perinbabu som robil pre jednu generáciu, ktorá vychovala ďalšie dve generácie a podávajú si ju ako štafetu, až je z nej kultová záležitosť. Pritom vznikla viac-menej náhodne.

 Keď Nemci realizovali rozprávky bratov Grimmovcov na Kolibe, z vďačnosti, že mi umožnili nakrútiť Tisícročnú včelu, som súhlasil, že nakrútim pre nich jednu z rozprávok. Ale zistil som, že už boli všetky rozobraté a mne zostala nepovšimnutá, najkratšia, bez príbehu: Pánboh daj šťastia, lavička. Nepodobala sa na žiadnu z rozprávok bratov Grimmovcov.

V pôvodnej predlohe bola macocha, ktorá mala dve dcéry, vlastnú a nevlastnú – to ostalo. A ešte výslužka, ktorú získala lenivá dcéra macochy – smola. Obe dcéry boli jeden deň v službe u Pani Zimy. Aby sa dala nakrútiť ako celovečerný film, bolo ju treba celú dotvoriť a vymyslieť nový pútavý rozprávkový príbeh. A tak som vlastne nechtiac vytvoril novú slovenskú rozprávkovú bytosť, Perinbabu, ktorá vládne snehu a vetru. Keby som vtedy bol jasnovidec, a vedel, že Perinbaba sa spojí s večným rozprávkovým svetom, schoval by som si všetok nakrútený materiál, aby som s ním mohol teraz pracovať.

Prečo sa to nedá?

Točili sme vtedy na klasický štvorcový formát, teraz sa používa široký, takže teraz nemôžem použiť ani jeden pôvodný záber. Museli sme nájsť cestu, ako tieto materiály spojiť. Dlho som premýšľal, ktorému divákovi bude určený. A dnes som presvedčený, že Perinbaba a dva svety je pre každého. Pre diváka, ktorý si rozprávkovú bytosť obľúbil ako dieťa a je už dospelý, i pre malého diváka, ktorý je v zajatí počítačov, a ktorý uvidí nebeskú babičku po prvý raz.

Zvolil som cestu, nie kompromis – a vy uvidíte, či je to v poriadku. Žijeme rýchlejšie, takže vo filme sa môj hrdina Lukáš, syn Alžbetky a Jakuba, žije rýchlejším tempom a prekonáva akčnejšie prekážky. V dnešnej dobe sa žije rýchlo a vo väčšej skratke. Človek chce za pár sekúnd povedať všetko, ako v reklame. Nakoniec prichádzame na to, že život nie je reklama. Perinbaba a dva svety je citlivý film, plný dobrodružstva, zázrakov, zvratov. Film, ktorý sa dotýka štafety života, rodiny, romantiky a hovorí, že sny, ak na ne veríte, prestanú byť snami, splnia sa vám./agentury/

X X X

Ak sudca a prokurátor kandiduje za prezidenta, má z funkcie odísť, myslí si Šeliga

Ak by sa sudca alebo prokurátor rozhodol kandidovať na funkciu prezidenta SR, poslanca Národnej rady SR alebo poslanca Európskeho parlamentu, jeho funkcia by mu mohla zaniknúť.

Navrhuje to poslanec zo Za ľudí Juraj Šeliga, ktorý do parlamentu predložil návrh novely zákona o sudcoch a prísediacich.

Poslanec tvrdí, že sudcovia a prokurátori sa musia rozhodnúť, či je ich záujmom pôsobiť v justícii alebo prokuratúre, alebo či chcú ísť do politiky. Uchádzanie sa o verejnú funkciu so sebou podľa neho prináša riziká pre zachovanie nestrannosti a nezávislosti – či už v prípade úspechu alebo neúspechu.

„Toto riziko sa materializuje v okamihu, keď sudca alebo prokurátor svojím písomným súhlasom potvrdí svoj záujem o kandidatúru na verejnú funkciu,“ uviedol v dôvodovej správe k návrhu.

Vzdanie sa funkcie sudcu, prokurátora aj generálneho prokurátora navrhuje Šeliga naviazať aj na podpísanie vyhlásenia, v ktorom vyjadrí súhlas so svojou kandidatúrou na prezidenta SR, do Národnej rady SR alebo do europarlamentu. Navrhuje tiež, aby po vymenovaní za člena vlády došlo k zániku funkcie prokurátora aj sudcu. Navrhovaná legislatíva by v prípade schválenia mohla byť účinná od 1. júna, aktuality.sk

X X X

Najskôr plyn, potom ropa. Slovensko dáva zbohom už aj ruskému jadrovému palivu

Slovenské elektrárne majú fixný kontrakt na ruské palivo ešte niekoľko rokov. Palivo pre slovenské atómové elektrárne dodáva dlhodobo ruská spoločnosť TVEL, ktorá je dcérou ruskej štátnej firmy Rosatom.

Vlani v marci pristálo v tajnosti ruské lietadlo iľjušin skoro ráno na bratislavskom letisku. a cez Bielorusko a Poľsko až na Slovensko.

Ruský stroj priniesol strategický materiál. Išlo o palivo do našich jadrových reaktorov. Slovensko sa totiž ocitlo v neistote, či po dodávkach plynu nebude Kremeľ do Európy krátiť aj dodávky jadrového paliva. Nestalo sa tak. „Prišlo palivo, je to v suchu,“ reagoval na sociálnej sieti vtedajší minister hospodárstva Richard Sulík (SaS) na utajovanú misiu. Sulík vtedy vyhlásil, že jadrového paliva bude dosť aj na tento rok.

 Ruská agresia na Ukrajine odhalila, ako veľmi bola Európa závislá od ruských energetických nosičov. Rok od vpádu ruských vojsk na územie Ukrajiny môžeme konštatovať, že Európe sa podarilo zbaviť závislosti od ruského plynu. S ruským jadrovým palivom je to však komplikovanejšie. Na Slovensku prevádzkujeme jadrové elektrárne, ktoré využívajú výhradne ruské jadrové palivo.

„Prechod na alternatívne jadrové palivo pravdepodobne možný je, ale vyžadoval by si niekoľkoročnú certifikáciu. Tento proces je isto veľmi náročný a alternatívnemu dodávateľovi sa ho pravdepodobne neoplatí zrealizovať s vidinou dodávky len pre naše elektrárne,“ tvrdí pre Pravdu Jozef Badida, analytik portálu energieprevas.sk. Upozorňuje na to, že rovnaká požiadavka zaznela aj v iných krajinách, a preto by ho mohla zastrešiť Európska únia.

Ročne potrebujeme 40 ton paliva

Na Slovensku momentálne bežia dva jadrové bloky v Jaslovských Bohuniciach a tri bloky v Mochovciach. Na prevádzku jedného reaktora VVER 440 podľa Slovenských elektrární (SE) treba sedem až deväť ton uránového paliva ročne. To znamená, že spotreba jadrového paliva je v súčasnosti na Slovensku od 35 do 45 ton. Koľko paliva priviezol ruský IL 76 do Bratislavy, nie je známe. Nosnosť tohto stroja je do 50 ton nákladu.

Slovenské elektrárne majú fixný kontrakt na ruské palivo ešte niekoľko rokov. Palivo pre slovenské atómové elektrárne dodáva dlhodobo ruská spoločnosť TVEL, ktorá je dcérou ruskej štátnej firmy Rosatom. To, kto bude dodávať jadrové palivo, sa rozhoduje na základe verejného obstarávania.

Naposledy prebehlo v roku 2019 pre obe slovenské elektrárne. Okrem ruskej spoločnosti sa prihlásil aj americký Westinghouse. Zmluva s Rusmi platí do roku 2026, pričom je možné predĺžiť ju až do roku 2030. Vypuknutím vojny na Ukrajine sa Slovenské elektrárne stali aktívne v hľadaní iného než ruského dodávateľa. Ešte vlani spustili medzinárodný tender na obstarávanie jadrového paliva. Interne ho vyhodnotili a dohadujú sa o zmluve s víťazom. Ten ešte nebol verejne oznámený.

„Robíme na tom, aby sme mali do budúcnosti možnosť okrem Ruska aj ďalších dodávateľov. Jedným bude Westinghouse a druhým francúzsky Framatome, kde sme sa dohodli – Fíni, Česi, Maďari a my, že spoločne investujeme. Framatome pre nás vyvinie palivo. Riešime to na týchto dvoch frontoch,“ povedal pre Hospodárske noviny šéf Slovenských elektrární Branislav Strýček.

Ako ďalej vysvetlil, Westinghouse už má palivo a Framatome bude ďalší partner do budúcnosti. Podľa neho odhliadnuc od toho, čo sa deje, Rusi majú mimoriadne kvalitné jadrové palivo. „Naozaj sú dobrí vo výrobe paliva, a keďže pre VVER 440 nebola doteraz vhodná alternatíva, všetci prevádzkovatelia tohto typu elektrární kupovali od nich,“ dodáva.

Orbána za Rosatom kritizujú

Rusko má najväčšiu kapacitu obohacovania uránu na svete. Existuje len hŕstka hráčov na svete, ktoré takéto kapacity majú. Po Rusku sú to spoločne tri krajiny. Konkrétne Nemecko, Holandsko a Veľká Británia. Nasleduje Čína, Francúzsko a Spojené štáty americké. Tie napríklad v súčasnosti stále potrebujú pre svoje reaktory zhruba pätinu jadrového paliva z Ruska.

Analytik Boris Tomčiak zo spoločnosti Finlord tvrdí, že vzhľadom na kapacity Ruska a zložitosť technológie jadrových elektrární neexistuje veľa alternatív a v najbližších rokoch sa Slovensko ani iné stredoeurópske krajiny závislosti od ruských dodávok nezbavia. Upozorňuje tiež na skutočnosť, že ani EÚ nechce zatiaľ zaviesť rozsiahlejšie sankcie v oblasti odberu jadrového materiálu z Ruska.

Ak by sa EÚ rozhodla uviesť sankcie aj na toto odvetvie, mohlo by to skomplikovať viaceré ruské energetické projekty v EÚ. Rosatom začne budúci rok s dostavbou dvoch nových blokov v maďarskej jadrovej elektrárni Paks. Cenovka je 12 miliárd eur. Značnú časť nákladov pokryje Rosatom cez špeciálne úvery poskytnuté Maďarsku. Vláda maďarského premiéra Viktora Orbána bola kritizovaná za to, že zadala v roku 2014 ruskej spoločnosti stavbu nových blokov bez výberového konania.

Na Slovensku v posledných dňoch znovu ožil projekt novej atómovky v Jaslovských Bohuniciach. Začiatok stavebných prác je naplánovaný na koniec roka 2031. Investičné náklady na realizáciu projektu sú v súčasnosti približne 6,5 miliardy eur. Jadrová energetická spoločnosť Slovenska (JESS) požiadala o povolenie umiestnenia nového jadrového zdroja. Spoločnosť JESS je dcérskou firmou štátnej JAVYS a zároveň českého ČEZ. Natíska sa otázka, či Rusko bude vzhľadom na vojnu na Ukrajine vylúčené z výberu dodávateľa technológie novej jadrovej elektrárne.

 Hovorkyňa spoločnosti JAVYS Miriam Žiaková v reakcii a otázky denníka Pravda napísala, že táto otázka nie je v kompetencii ich spoločnosti. „Spôsob výberu dodávateľa technológie a forma investičného modelu budú riešené až v ďalších etapách s aktívnou účasťou štátnych orgánov SR,“ povedala.

Podľa analytika Borisa Tomčiaka je prípadné postavenie ďalších reaktorov na Slovensku do budúcnosti určite dôležité pre zabezpečenie dodávok elektrickej energie. „Je možné vylúčiť Rosatom, ale rozhodnutie by malo byť založené najmä na technických parametroch. Riziko pri nevhodnom výbere dodávateľa je obrovské,“ opisuje situáciu.

Ruské príjmy z jadra vystrelili

Zatiaľ čo príjmy Ruska z predaja plynu do Európy padli, jadrový vývoz od invázie na Ukrajinu vzrástol. Predaj ruského jadrového paliva a technológií v zahraničí vzrástol v roku 2022 viac ako o 20 percent, ukazujú dáta z britského obranného a bezpečnostného think-tanku Royal United Services Institute.

Nákupy členských krajín EÚ sa vyšplhali na najvyššie údaje za posledné tri roky. Ruský jadrový biznis prekvitá od Egypta, Irán, Indiu až po Čínu. Kremeľ si upevňuje vplyv pri nových svetových kupcoch, keďže USA a ich spojenci sa vyhýbajú uvaleniu sankcií na toto odvetvie.

„Rosatom dostáva každý rok miliardy dolárov zo svojho podnikania v zahraničí,“ povedal pre agentúru Bloomberg Petro Kotin, prezident ukrajinskej jadrovej spoločnosti Energoatom. „Peniaze, ktoré dostávajú, financujú vojnu,“ dodáva. Ukrajina tento mesiac uvalila na Rosatom sankcie a vyzvala ostatné krajiny, aby ju nasledovali. /agentury/

X X X

Oblasť pri japonskom ostrove Hokkaido postihlo zemetrasenie

Zemetrasenie s magnitúdou 6,1 zasiahlo v sobotu večer miestneho času oblasť pri pobeží ostrova Hokkaido na severe Japonska.

Informovali o tom Geologická služba USA (USGS) a Japonský meteorologický úrad. Správu priniesla tlačová agentúra AFP. Po zemetrasení, ktoré postihlo pobrežné mestá Kuširo a Nemuro, nebolo vydané varovanie pred prívalovými vlnami cunami. Hlavné japonské médiá nepriniesli žiadne správy o ranených či škodách.

Zemetrasenie nastalo o 22.27 h (14.27 h SEČ) v hĺbke približne 43 kilometrov, uviedla USGS. Odborník v rozhovore pre japonskú verejnoprávnu stanicu NHK varoval obyvateľov, aby si dávali na otrasy pozor ešte približne týždeň.

Zemetrasenia sú v Japonsku bežné, pretože sa nachádza v oblasti nazývanej „Ohnivý kruh“, kde je silná seizmická činnosť. Ide o pásmo obkolesujúce základňu Tichého oceánu.

Japonsko má zavedené prísne stavebné predpisy, ktoré majú zaručiť, že budovy vydržia aj silné zemetrasenia, a pravidelne organizuje pohotovostné nácviky, aby sa dobre pripravilo i na veľkú katastrofu, aktuality.sk

X X X

Stredné Turecko postihlo zemetrasenie s magnitúdou 5,2

Zemetrasenie s magnitúdou 5,2 postihlo tureckú provinciu Nigde v regióne Stredná Anatólia, oznámilo v sobotu centrum pre monitorovanie zemetrasení Kandilli. Zatiaľ neboli hlásené zranenia ani škody.

Epicentrum zemetrasenia sa nachádzalo v okrese Bor, približne 350 kilometrov západne od turecko-sýrskej pohraničnej oblasti, zničenej obrovským zemetrasením zo 6. februára, ktoré si vyžiadalo v oboch krajinách už vyše 50-tisíc ľudských životov. Správu priniesla tlačová agentúra DPA.

Pred sobotňajšími otrasmi bolo v Turecku od piatka večera zaznamenaných najmenej sedem zemetrasení s magnitúdou nad 4, vrátane zničeného juhu, ako uviedol Turecký úrad pre zvládanie katastrof a núdzových situácií AFAD. Starosta mesta Nigde, Emrah Özdemir, pre štátnu televíziu TRT povedal, že ešte neboli hlásené žiadne škody.

Po tragickom zemetrasení zo 6. februára nasledovalo viac než 9500 dotrasov, čo je mimoriadny úkaz. Podľa predpokladov odborníkov budú dotrasy pokračovať nasledujúce dva roky, uviedol novinárom v Ankare pri inej príležitosti Orhan Tatar z AFAD.

Na mieste sú už skupiny expertov, ktorí odhadujú následky nového zemetrasenia. Sériu otrasov medzitým zaznamenali aj vo vojnou sužovanej Sýrii a v susednom Iraku.

Sýria, ktorá sa stále spamätáva z tragického zemetrasenia zo 6. februára, v sobotu informovala, že za posledných 24 hodín zaznamenala 61 nových otrasov. Sýrske národné centrum pre zemetrasenia označilo tieto otrasy za slabé a v online vyhlásení napísalo, že seizmologická situácia sa začína stabilizovať, napriek veľkému počtu dotrasov, aktuality.sk

X X X

Ľudia najviac veria armáde, na chvoste vláda a poslanci

Najdôveryhodnejšou národnou inštitúciou je armáda s podporou 51 percent ľudí. Najmenej dôveryhodnými inštitúciami sú Národná rada SR a Vláda SR so 14-percentnou dôverou. Vyplýva to z prieskumu agentúry Median SK realizovaného začiatkom roka.

 Slovinský prezident Borut Pahor spolu s prezidentkou SR Zuzanou Čaputovou počas návštevy vojenského výcvikového centra Lešť, kde pôsobí mnohonárodná bojová skupina NATO.

Samosprávy v prieskume získali druhú najvyššiu dôveru (48 percent). Tretí bol úrad prezidentky, ktorému dôveruje 43 percent opýtaných. Nasledujú polícia (43 percent) a súdy (25 percent).

V prípade dôvery v medzinárodné inštitúcie, ktorých je Slovenská republika členom, disponuje najvyššou dôverou V4 (49 percent). Nasleduje Európska únia (47 percent), NATO (46 percent), posledná je OSN (43 percent).

 Prieskum sledoval aj vnímanie veľmocí. Obyvatelia Slovenskej republiky považujú takmer identicky za hrozbu Rusko aj USA. Kým Rusko vníma ako hrozbu pre Slovensko 46 percent opýtaných, tak USA 44 percent.

Agentúra Median SK realizovala prieskum od 9. januára do 5. februára na vzorke 1004 respondentov./agentury/

X X X

Irán sa vyhrážal Trumpovi zabitím za atentát na Solejmáního

Iránska armáda chce stále zabiť amerického exprezidenta Donalda Trumpa a jeho kolegov za atentát na iránskeho generála Kásema Solejmáního, ktorý v roku 2020 nariadil práve Trump.

V noci na sobotu to uviedol iránsky brigádny generál Amír Alí Hadžizáde, informuje TASR podľa správy agentúry AFP.

„Dúfam, že dokážeme zabiť Trumpa, (exministra zahraničných vecí USA Mikea) Pompea, (bývalého amerického generála Kennetha) McKenzieho a armádnych veliteľov, ktorí dali rozkaz zabiť Solejmáního,“ povedal Hadžizáde v televízii.

Americká armáda zabila Solejmáního 3. januára 2020 pri útoku dronu neďaleko letiska v irackom Bagdade. Solejmání velil elitným jednotkám Kuds, ktoré vykonávajú operácie v zahraničí, a bol považovaný za hlavného strojcu stratégie rozširovania iránskeho vplyvu po celom Blízkom východe. V Iraku a ďalších krajinách tiež riadil činnosť milícií lojálnych Iránu.

Iránski predstavitelia už od atentátu na Solejmáního niekoľkokrát prisľúbili, že smrť generála pomstia, pripomína AFP.

USA a ich spojenci viackrát vyjadrili svoje obavy z iránskeho programu balistických rakiet. Hadžizáde v televízii povedal, že Irán je v súčasnosti schopný zasiahnuť americké lode na vzdialenosť 2000 kilometrov. „Túto hranicu 2000 kilometrov sme stanovili z úcty k Európanom a dúfame, že Európania sa ukážu ako hodní tohto rešpektu,“ dodal, aktuality.sk