Krajčí čo dobiehať. Kollár 12 detí, on polovicu. Matovič chváli oboch, Chceli zlaté zuby mŕtveho

 Po rodine Borisa Kollára (Sme rodina), ktorý privítal na svet dvanáste dieťa, rozšírila sa aj rodina Mareka Krajčího (OĽaNO). Ten má od piatku detí šesť. Vo štvrtok gratuloval Igor Matovič (OĽaNO) Kollárovi svojským spôsobom. „Nuž, nie je koaličný partner ako koaličný partner. Kým jeden otravuje Slovensko svojími mindrákmi, druhý zatiaľ vlastnoručne rieši skutočné problémy Slovenska. Gratulujem, Boris,“ napísal Matovič na sociálnej sieti.

Jeho slová o vlastnoručnom riešení sa stali vďačným terčom vtipov na sociálnych sieťach. Kollára sa však nedotkli, pretože vie, ako Matovič gratuláciu myslel. Vysvetlil, že komentár sa týkal vecí, ktoré Sme rodina presadzuje. „My máme nadštandardný vzťah,“ dodal na adresu šéfa koaličiného hnutia.

V piatok Matovič zverejnil fotografiu svojho obľúbeného straníckeho kolegu Mareka Krajčího. Vlani spolu vítali neregistrovanú vakcínu Sputnik V na Slovensku, teraz Krajčí na pôrodnej sále privítal svojho šiesteho potomka. „Čerstvý 6-násobný tatko … ešteže ich máme … rodiny, ktoré sa neboja prijať k sebe kopu detí a ešte sa o ne aj vzorne starať. Gratulujem, Marek a Kamilka,“ oznámil novinu Matovič a zverejnil fotografiu šťastného Krajčího spolu s bábätkom.

Krajčího poslanecký kolega Milan Kuriak v komentároch prezradil, že Krajčímu sa narodil syn. Aj Krajčího manželka pracuje ako lekárka. „Ja mám jednu rodinu, kde sa jeden druhému naplno venujeme a jeden z druhého sa tešíme. Viete, rozdiel je ten, že pán Boris Kollár to má s rôznymi ženami. Ja som šťastne ženatý, všetky deti mám s jednou manželkou,“ povedal prednedávnom Krajčí pre týždenník Plus sedem dní. Cr/agentury/

X X X

Ceny energií na rok 2023: Domácnosti môžu pocítiť zdražovanie v rozmedzí od 121 do 244 eur za mesiac

Skutočné dopady na ceny energií budú známe koncom tohto roka po ukončení cenových konaní.

Regulovaní aj neregulovaní odberatelia energií budú v nasledujúcom roku 2023 čeliť vysokému rastu nákladov na energie. Regulované ceny energií pre domácnosti a ďalších regulovaných odberateľov môžu vplyvom vysokých trhových cien vzrásť od 130 percent pri elektrine a teple do 170 percent pri plyne.

Nárast nákladov na energie pre domácnosti môže byť v rozmedzí od 121 do 244 eur za mesiac, čo výrazne zaťaží najmä sociálne zraniteľné skupiny domácností. Konečné ceny budú známe koncom tohto roka. Vyplýva to z aktuálnej analýzy regulovaných cien energií Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO).

 Ako v tlačovej správe uvádza hovorca ÚRSO Radoslav Igaz, slovenským domácnostiam v roku 2023 skutočne hrozí dramatické zvýšenie regulovaných cien energií. Pri pokračovaní súčasných úrovní trhových cien energií môžu regulované ceny energií v nasledujúcom roku vzrásť o viac ako dvojnásobok oproti súčasnosti. „Trhové ceny sú v súčasnosti extrémne vysoké a veľmi nestabilné,“ uvádza ÚRSO.

Štát však podľa ÚRSO pripravuje viacero opatrení na minimalizáciu dopadov na odberateľov. „Ako najkľúčovejšie opatrenie sa pritom javí adresné využitie zlacnenej elektriny z Memoranda so Slovenskými elektrárňami, ktoré môže slovenským domácnostiam pomôcť aj pri ušetrení nákladov na vykurovanie príbytkov, ak sa preorientujú pri vykurovaní z drahšieho plynu na lacnejšiu elektrinu z Memoranda,“ napísal predseda ÚRSO Andrej Juris.

Doplnkovým opatrením by mala byť adresná podpora pre zraniteľné skupiny odberateľov, ktoré nebudú mať prístup k zlacneným dodávkam elektriny, v súlade so štátnou sociálnou politikou. „To sa môže týkať regulovaných aj neregulovaných odberateľov energií, teda domácností, verejných inštitúcií, zdravotníckych zariadení, kritickej infraštruktúry,“ vysvetľuje ÚRSO.

Ako však úrad dodáva, vzhľadom na extrémny vývoj na trhu s energiami, je nepravdepodobné plne eliminovať vplyv trhových cien na odberateľov. Opatrenia môžu iba zmierniť negatívny dopad a samotní odberatelia sa tiež musia zamerať na optimalizáciu ich nákladov na energie. ÚRSO odporúča odberateľom zlepšiť energetickú efektívnosť a optimalizovať spotrebu energií./agentury/

X X X

 Ultras Fradi si podávajú svojich legionárov. Ponížili ste nás pred Slovákmi

Výhra futbalistov Slovana Bratislava v stredajšom zápase Ligy majstrov nad Ferencvárosom Budapešť poriadne nahnevala maďarských fanúšikov tohto populárneho klubu. Na sociálnych sieťach to aktérom duelu dali poriadne „vyžrať“.

 V zostave FTC nastúpil iba jediný domáci hráč, brankár Dénes Dibusz. Zvyšok jedenástky tvorili legionári. Práve to po nečakanej prehre prekážalo fanúšikom. Takíto hráč vraj nemajú maďarské srdce a nikdy nepochopia, čo je to obliekať si dres Ferencvárosu Budapešť, hnevalo sa napríklad na facebookovej stránke klubu.

„Treba si povedať, čo znamená hrať futbal vo Ferencvárosi! Niekto by to by mohol vysvetliť aj Čerčesovovi! Na ihrisku treba bojovať, Za víťazstvo treba aj zomrieť. Bez duše a bez srdca sa to neurobí!“ nechal sa počuť jeden z fanúšikov.

  „Tento Ferencváros už nie je Fradi, ktorý som miloval pred 50 rokmi. Škoda, ale tento maďarský klub sa potápa. Toto je slepá ulička, maďarskému futbalu nič nedáva. Je to obyčajná obchodná spoločnosť na získanie koristi. Banda bezduchých žoldnierov. Tí prichádzajú a odchádzajú a v priebehu pár sekúnd sú zabudnutí. Čo po nich zostane? Nič. Nie sú to nič viac, než cudzinci v zelených dresoch. Hanba, čo sa deje v týchto dňoch s Ferencvárosom,“ pridal sa ďalší.

Väčšina z nich sa nesie v podobnom duchu. Na vine je tréner Čerčesov a hráči, ktorí s Maďarskom nemajú nič spoločné. Len pripomíname, že budapeštianskemu tímu sa v uplynulých rokoch veľmi darilo, prebojoval sa do hlavnej fázy Ligy majstrov i skupiny Európskej ligy. Tiež s legionármi.

Viacerí fanúšikovia dávajú zápas aj do súvislosti s duelom spred 30 rokov. Pripomenuli dokonca aj to, že hráčom v kabíne púšťali video z udalostí v roku 1992 v Bratislave a s hráčmi to „údajne nič neurobilo“.

 „Mnohí legionári po dvojminútovom videu nepocítili, čo tento zápas znamená pre fanúšikov Ferencvárosu. Nerozumejú ani piesňam ani textu, chýba im Fradi srdce. Namiesto toho sú len peniaze. Bohužiaľ,“ vyznala sa fanúšička Dia Göbová.

„Zahraniční futbalisti ponížili Ferencváros a maďarský národ pred Slovákmi. Mali sme bojovať o erb!“ doplnil ju ďalší priaznivec FTC.

A tak ďalej, a tak ďalej. Po úvodnom zápase sa vlastne len potvrdili slová Attilu Pinteho, bývalého slovenského reprezentanta, ktorý odohral aj dve sezóny za Ferencváros.

Keď sme sa ho pýtali, či fanúšikom Fernecvárosu neprekáža, že v tíme nie sú Maďari, povedal toto:

„Pokiaľ sú výsledky, tak sa to nerieši, keď však neprichádzajú, potom to dokážu dať najavo. Povedia si: Toto by sme predsa uhrali aj s domácimi futbalistami. Ale keďže Ferencváros hral nedávno základnú skupinu Ligy majstrov, všetky takéto reči teraz idú bokom.“/agentury/

X X X

 Riešili šikanu dcéry, škola tvrdí, že nič nezanedbala, odborníci, že dievča prešlo traumou

 Dieťa sa trápilo dva mesiace. Keď rodičia dcéru nechali preradiť na inú školu, stav sa stabilizoval. Psychologička mala podozrenie zo šikany, škola to nepripúšťa.

ŽILINA: Dorotka je dvanásťročné dievča s poruchou pozornosti a pri vyučovaní potrebuje asistenta. Jej rodičia dúfali, že keď ju dajú na Cirkevnú základnú školu Romualda Zaymusa v Žiline, v škole s duchovným zameraním dieťa lepšie prijmú.

Rodine sa však stal opak, riešili podozrenie zo šikany ich dcéry a napokon ju na odporúčanie psychologičky dali preradiť. V novej škole sa jej stav zlepšil. Zároveň sa však u nej prejavil posttraumatický syndróm a sociálna fóbia. Lekárka skonštatovala, že je to následok niečoho ťažkého, čo prežila.

Zhoršovala sa

Dorka je už od prvého ročníka základnej školy zaradená ako žiačka s poruchou pozornosti a odporúčaným asistentom. Do kolektívu sa začleňovala vždy ťažšie, je introvertná a málo si verí. Otec Jozef Miho vysvetľuje, že aj v minulosti čelila podceňovaniu zo strany kolektívu spolužiakov, aj učiteľov. Problémy v škole sa vystupňovali po pandémii, keď sa v septembri 2021 deti opäť vrátili do školy.

Cirkevnú školu pre ňu rodičia v minulosti vybrali, pretože dúfali, že žiakov v nej budú učitelia viesť k tolerancii voči deťom s poruchou. Od začiatku uplynulého školského roka, kedy dcéra nastúpila do piateho ročníka a zároveň začal pubertálny vek, chodila zo školy domov nešťastná.

„Odmietala ísť do školy, šla tam s odporom, domov sa vracala s plačom. Bola unavená, napriek tomu večer nezaspávala,” vysvetľuje otec. Rodičia pátrali, aká je príčina, dcéra hovorila, že sa s ňou v škole nikto nerozpráva. Negatívne emócie spojené so školou sa čoskoro podpísali aj na prospechu.

Rodičia sa domnievali, že ich dieťa vyčleňujú spolužiaci z kolektívu kvôli jej diagnóze a inakosti. Situáciu viackrát komunikovali s triednou učiteľkou aj asistentkou, oslovili vedenie školy aj ostatných vyučujúcich, aby pomohli dieťaťu so začleňovaním a dohliadli na integráciu.

Školu upozornili na Dorkin zlý stav v októbri. Oznámili im podozrenie zo šikany ich dcéry. Do decembra sa však nič nezlepšilo. Videli, ako sa ich dieťa ďalej trápi: „Bola ešte viac introvertná, plačlivá, unikala z reality kreslením, zmenila výzor, obliekala sa do tmavých farieb, ostrihala si vlasy. Prestávala veriť ľuďom. Bola rozladená aj kvôli niektorým učiteľom, ktorí presadzovali svoje učebné metódy, nehľadiac na jej potreby a metodické pokyny,” popisuje Jozef Miho.

Trauma

Popri introvertnej povahe je Dorka zároveň kreatívna, rada kreslí a najviac obľubuje domáce zvieratá, teší sa zo starostlivosti o ne. V škole si však nevedela nájsť kamarátsky vzťah, v ktorom by svoje záľuby mohla zdieľať.

Slová rodičov o jej postupnom úpadku potvrdzuje aj psychologička dievčaťa zo Súkromného centra špeciálno-pedagogického poradenstva, ktorá chcela ostať v anonymite. S Dorkou pracuje už niekoľko rokov. Rodičom navrhla zmenu školy ešte predtým, ako sa situácia úplne vyhrotila.

„Odporučila som im, aby to zvážili. V tejto škole nevedeli nastaviť, aby dieťa prosperovalo. Deti sa s ňou nekamarátili, nevedeli spolu vychádzať, v kolektíve si navzájom zakazovali rozprávať sa s ňou,” popisuje svoje zistenia. Žiačka bola podľa nej opakovaným terčom výsmechu a manipulácie niektorých spolužiakov. Spomína aj situáciu, kedy jej počas telesnej výchovy deti roztrhli tričko.

Podľa jej vyšetrenia dievča prechádzalo traumou. Prejavovalo sa to výrazným utiahnutím sa do seba a stratou záujmov o veci okolo. Preto vyjadrila podozrenie, že dcéra Jozefa Miha zažívala v škole šikanu.

 Postarať sa o dieťa

„Keď sme s Dorotkou ukončili spoluprácu pred pandémiou, bolo to pokojné, aktívne, dobre naladené dieťa. Keď som ju videla s odstupom takmer dvoch rokov, bol to veľký rozdiel,” dodala.

Vysvetľuje, že deti pri vyšetrení otvorene nehovoria o tom, čo zažívajú, ale prejavujú to napríklad vo forme hry, dopĺňaní príbehov či nedokončených viet. Pri hre postavia školu a umiestnia v nej niekoho do kúta, alebo znázorňujú osobu, ktorá tam veľmi trpí. Takýmto spôsobom komunikovala o svojich ťažkostiach aj dcéra Jozefa Miha.

Dodala, že v mnohých prípadoch sa na šikanu príde neskoro, niekedy až v dospelosti, kedy majú mladí dospelí, či dospelí ľudia psychické ťažkosti. Pri zisťovaní ich životného príbehu sa retrospektívne objaví, že na základnej či strednej škole ich šikanovali.

„Buď o tom v tom čase nikomu nepovedali, alebo ich nikto nepočúval. Keby sme brali vážne to, čo deti komunikujú priamo, či nepriamo, vedeli by sme predchádzať vážnejším psychickým problémom.

Nie len prevencia šikany je dôležitá, ale aj výchova a vzdelávanie k tolerancii a prijímaní inakosti.

Psychologička priestor na zmenu vzťahov v škole nevidela. V posudku rodičom odporučila prestup na inú školu. Zdôvodnila to tým, že prioritou je pre ňu vyriešiť situáciu dieťaťa, ktoré je v zlom stave.

„Bolo potrebné urobiť niečo hneď, pretože ak dieťa dlhodobo zostáva v takomto prostredí, situácia sa zhoršuje a traumatizácia sa prehlbuje. Potrebovali sme ju zastabilizovať, dostať ju z prostredia preč, aby sme mohli začať s terapiou. Riešili sme preto zmenu školy. Psychologička dodáva, že jej prioritou bolo postarať sa o dieťa, aby mu následne mohli čo najskôr poskytnúť pomoc.

S posudkom nesúhlasia

Cirkevná základná škola sa nachádza v centre mesta v budove, ktorá má viac ako sto rokov a v minulosti okrem štátnej školy slúžila aj ako Uhorská dievčenská škola. V roku 2003 sa stala cirkevnou, jej zriaďovateľom je odvtedy Žilinská diecéza.

Vedenie s posudkom psychologičky nesúhlasí. Riaditeľ školy Radoslav Kačur sa nestotožňuje ani s teóriou, že by Dorka mala v kolektíve problémy pre jej inakosť. Deti, ktoré potrebujú asistenta, sú podľa neho takmer v každej triede a vzájomne sa učia, ako spoločne vychádzať.

Zároveň nesúhlasí, že dievča bolo iba odstrkované a nikto sa s ním nechcel baviť. „Nie je to pravda. Vnímali sme, že spolužiačky mali snahu Dorotke pomôcť.” Podľa neho problémy začali po online výučbe a izolácii doma počas pandémie. „Obdobie pandémie bolo katalyzátorom, ktorý napomohol tomu, že problém vznikol,” povedal Kačur.

Škole sa zároveň zdalo nedostatočné, že psychologička uzavrela vec bez toho, aby ich kontaktovala: „Akonáhle s nami nekomunikovala a nezisťovala aké je pozadie v triede, aký je pohľad učiteľov, tak ten záver nemohol byť objektívny. Posudok nás preto podnietil, aby sme si ho so psychologičkou vysvetlili, pretože k nej chodia aj iní naši žiaci,” dodáva Kačur.

Psychologička zo Súkromného centra špeciálno-pedagogického poradenstva však potvrdila, že so školou komunikovala a prostredníctvom emailu informovala školskú psychologičku o svojich zisteniach.

S riešením začali hneď

Riaditeľ hovorí, že akonáhle prijali podnet od rodičov, ktorí mali podozrenie zo šikany ich dcéry, reagovali, ako im to prikazuje smernica ministerstva školstva o prevencii a riešení šikanovania žiakov.

„Zostavil som tím zamestnancov školy, ktorý navrhol a zabezpečil postup pri riešení tohto podozrenia. Pretože kým sa šikana nepotvrdí, ide stále iba o podozrenie.” Preto sa aj o dievčati vyjadruje ako o údajnej obeti. „Ďalej sme postupovali v zmysle smernice, a teda komunikovali sme individuálne so žiakmi, rodičmi, pracovalo sa s triedou a tak ďalej.“

Riaditeľ hovorí, že okrem vyšetrovania v škole zároveň prizvali na konzultáciu rodičov obete a agresora.

 Šikanu neodhalili

Škola má akékoľvek podozrenie zo šikany preverovať a ak sa potvrdí, musí to oznámiť. „Podozrenie zo spáchania trestného činu sa ohlasuje orgánom činným v trestnom konaní, čiže policajtovi alebo prokurátorovi. Podozrenie zo spáchania priestupku sa ohlási príslušnému okresnému úradu,” uviedol pre Aktuality.sk tlačový odbor ministerstva školstva.

Cirkevná základná škola Romualda Zaymusa však šikanu polícii neohlásila. Podľa riaditeľa sa im nepotvrdila v takej miere, aby to posunuli ďalej úradom. Radoslav Kačur zároveň dodáva, že pri identifikovaní šikany ide o proces a tento proces v prípade Dorotky v škole neukončili, pretože rodičia dali dieťa preradiť.

Napriek tomu, že škola podnikala všetky potrebné kroky, za dva mesiace sa stav Dorky nezlepšil. Podľa riaditeľa neexistujú lehoty, dokedy má byť dieťa na tom lepšie, no ide o to, či intervencia zo strany pedagogických a odborných zamestnancov školy začne prinášať zmeny.

Podľa Kačura ide o dlhodobý proces. Ivana Šelianová, koordinátorka školského podporného tímu dodala, že pozitívne posuny v tomto prípade videli.

Rodičia však boli naďalej zúfalí, dokonca sa raz na školskom dvore deťom prihovárali, aby ich dcéru prijali. Neboli spokojní s tým, ako škola postupovala a že dcérin stav sa nelepšil. Mali pocit, že sa k problému stavala nedostatočne, obrátili sa aj na Žilinskú diecézu. Tá im odpovedala, že škola sa prípadu venuje.

Komplexný problém

Riaditeľ Kačur hovorí o komplexnosti problému. Podľa neho urobili všetko tak, aby sa situácia na škole zlepšovala, no problém je u každého dieťaťa komplexný. „Na dieťa nemá vplyv len škola, ale aj rodina, prostredie, kde žije, priatelia, či kontakty na sociálnych sieťach. Škola je len jedna časť.”

Na otázku, či mali podozrenie, že Dorkine problémy mohol spôsobovať iný faktor a nie vzťahy v škole, riaditeľ povedal, že sa k tomu konkrétne vyjadriť nemôže: „Rodičia môžu pomenovať, ako to videli, my tak konkrétni byť nemôžeme, pretože chceme rešpektovať právo na súkromie a ochranu ďalších osôb. Nemôžeme preto úplne špecifikovať niektoré veci, aj keby mohli očistiť meno školy. S dieťaťom musí pracovať každá strana. Aj škola, aj rodičia, aj psychológ.”

Dopĺňa, že Dorkina asistentka bola zároveň školskou psychologičkou a bola tiež odborne pripravená na to, aby ju lepšie chápala a vedela s ňou na úrovni školského prostredia pracovať. Riaditeľ stojí za prácou pedagogických a odborných zamestnancov školy, aj triednej učiteľky, ktorá sa podľa jeho slov do prípadu maximálne vložila.

Anonymný podnet

Vedenia sme sa pýtali, či mali pocit, že problém žiačky má pôvod v rodinnom prostredí. Oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v Žiline totiž zaznamenal anonymný podnet, v ktorom oznamovateľ úrad informuje o podozrení zo zanedbávania výchovy dcéry Jozefa Miha.

Anonym popisuje, že žiačke sa rapídne zmenilo správanie voči spolužiakom, ale aj voči vyučujúcim. Nepripravuje sa na vyučovanie a spolužiakov obťažuje správami prostredníctvom sociálnych sietí. Došlo aj na vyhrážky, že pokiaľ sa s ňou nezačnú kamarátiť, ublíži si.

Vedenie školy to okomentovalo s tým, že ide o anonymný podnet a že ak by aj mali pocit, že problémom je rodina, túto informáciu nemajú právo posúvať verejne.

Kontrola zanedbávanie Dorky nepotvrdila. Oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zhodnotil, že je po všetkých stránkach o ňu riadne postarané. Otec dievčaťa však spomína, že kontrolu im vopred neoznámili, pracovníčky, ktoré ich navštívili priznali, že je to neštandardné.

Komunikácia

Škola mala problém s tým, že súkromná psychologička s nimi nekomunikovala, Jozef Miho však dodáva, že s komunikáciou školy boli nespokojní najmä oni, ako rodičia. „O tom, že existuje inkluzívny tím, ktorý šikanu preveruje, sme sa dozvedeli až z anonymného podnetu na sociálku, ktorý bol podaný v novembri. Sú to dva mesiace od toho, ako sme oznámili problém,“ popisuje.

Čakali, že vedenie bude mať proaktívny prístup, no osobne hovorili len s asistentkou Dorky. S triednou učiteľkou či riaditeľom komunikovali len telefonicky a emailom. Škola osobný rozhovor s rodičmi, alebo jedným z nich, nerobila.

Kvôli pretrvávajúcim problémom a na odporúčanie psychologičky rodičia Dorke od januára vybavili miesto v Základnej škole V. Javorku v Žiline.

Otec hovorí, že tam ich čakal úplne odlišný prístup. Keď dcéra prestupovala, riaditeľka zorganizovala stretnutie aj s inými pedagógmi, na ktoré išla Dorkina mama: „Detailne sa jej pýtali na to, z akých dôvodov dcéra prestupuje, snažili sa čo najlepšie pochopiť situáciu. A najmä, komunikácia bola osobná.“ Miho hovorí, že vďaka záujmu vedenia novej školy nadobudli pocit, že problému ich dcéry sa venuje pozornosť.

Prestup

Po prestupe vnímali zmenu v správaní Dorky. Spolužiaci dcéru prijali do kolektívu, ukazovali jej priestory školy. Tešila sa z toho a jej správanie sa zmenilo.

Jej psychologička skonštatovala, že po prestupe sa jej stav lepší. „Je otvorenejšia, viac udržiava očný kontakt. Čaká nás dlhodobá práca, ale rozhodne sa dá s ňou už lepšie pracovať. Nie len, že stav sa stabilizoval, ale môžeme pristúpiť už aj k vyrovnávaniu sa s tým, čo sa stalo a ako to prežívala,” dodáva.

Pevnejšie priateľstvo sa Dorke zatiaľ nájsť nepodarilo. Dcéra Jozefa Miha absolvovala aj dodatočné psychiatrické vyšetrenia. Lekárka skonštatovala u nej posttraumatický syndróm, depresiu a sociálnu fóbiu následkom toho, čo prežila.

Riaditeľ cirkevnej školy, ktorú žiačka navštevovala, vec uzavrel s tým, že ho situácia mrzí. „Mrzí ma, že Dorka prežila ťažké obdobie, ale myslím si, že škola sa tento problém snažila zodpovedne riešiť, aktuality.sk

X X X

 Patológ Palkovič: Pozostalí chceli vytrhnúť aj zlaté zuby mŕtveho

 Väčšinou si ľudia patológov predstavia s lopatou na chrbte, ako kopú hrob. V liečebných procesoch sú tí neviditeľní, aj keď bez nich sa život zachrániť nedá, približuje Michal Palkovič, ktorý je patológ a ako zástupca predsedníčky úradu riadi medicínske piliere na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Vo vykachličkovanej miestnosti bez okien ležia nehybne štyri telá. Oči majú zatvorené, ruky pozdĺž tela. Kým pred budovou nemocnice na Antolskej v bratislavskej Petržalke ľudia čelia letným horúčavám, v tejto sále sa ich vôbec netýkajú. Termostat je nastavený presne na päť stupňov – ideálna teplota na skladovanie ľudských tiel.

Patológ Michal Palkovič ukazuje na svojom oddelení na lesklé čierne vrece. Leží v ňom zosnulý infikovaný koronavírusom. Vedľa chladiacej miestnosti je biela váha, na ktorej vždy nebožtíka odvážia. V pitevni majú aj malú izolovanú miestnosť s jedným stolom, na ktorom pitvú vysokoinfekčných pacientov.

Odbor patologickej anatómie je dnes najmä o vyšetrovaní vzoriek od živých pacientov. Historicky k nemu neoddeliteľne patrí aj výkon pitvy.

Lekári mŕtvych pomáhajú živým

Spoločenským paradoxom patológie je, že hoci sú objektom jej záujmu mŕtvi, pomáha najmä živým. Lekár Palkovič vysvetľuje, že osud zosnulých neovplyvníme. Vieme však od nich získať čo najviac informácií, ktoré potom pomôžu živým pacientom. „Môj prístup k ľudskému telu je čisto morfologický,“ odpovedá na otázku, či sa dá na smrť zvyknúť.

Na Slovensku nie je zvykom, že by patológ prišiel za živým pacientom k lôžku. Napriek tomu v rámci biopsie (vyšetrovania vzoriek od žijúcich pacientov, pozn. red.) niekedy s nimi prichádza do kontaktu napríklad počas operácie. Keď chirurg odoberie vzorku, patológ ju histologicky vyšetrí. Zisťuje, o aké ochorenie a jeho štádium ide, ale napríklad aj to, či chirurg dostatočne hlboko vyrezal prípadný nádor. Ak ide všetko ideálne, operatér má do 20 minút výsledok z odobranej vzorky a vie pokračovať ďalej v operácii alebo ju ukončiť a človeka zašiť. Osud patológov sa v čomsi podobá anesteziológom – ani ich v procese liečenia nevidíme, no bez nich sa mnohé životy zachrániť nedajú.

Patológ dohliada na prácu lekárov

Dnes má výkon pitiev na starosti Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Do roku 2004 fungovalo na Slovensku 36 pracovísk patologickej anatómie, tie sa postupne zredukovali na deväť pracovísk. Pitiev tak výrazne ubudlo. Úlohou patológie a súdneho lekárstva je dohliadať aj na to, či lekári nepochybili v diagnostike a následnej liečbe.

Žiaľ, pri týchto kontrolách boli patológovia svedkami rôznych náhodných pochybení. V ľudskom tele našli počas pitvy napríklad gázu, tampóny či nožničky, ktoré zabudli lekári počas operácie v tele. Prípady sa stali v dávnej minulosti, zdôraznil Palkovič. „Z približne 2 500 podaní občanov SR nespokojných s poskytovanou zdravotnou starostlivosťou, ktoré úrad rieši, je len približne 15 percent opodstatnených,“ priblížil.

 Pitva je neopakovateľný úkon, čo znamená, že patológ k nej musí vždy pristúpiť komplexne. Pri komplikovaných prípadoch môže lekár stráviť v pitevni aj šesť a viac hodín. Snaží sa odobrať čo najviac relevantných vzoriek a zabezpečiť podrobnú fotografickú dokumentáciu, avšak ani toto niekedy nestačí.

„Riešil som úmrtie mladej pacientky pár mesiacov po pôrode. Konzultoval som to s kolegami z USA, ktorým napadli aj ďalšie možnosti. Kontaktoval som potom príbuzných a spravili sme ešte raz pitvu s odberom ďalších vzoriek,“ upresňuje Palkovič. Prípad je už takmer pri konci, poskladať si musia už len celý príbeh. Patológ naznačuje, že zrejme prišlo k pochybeniu zo strany lekárov.

Spomína tiež na prípad, keď pacient prišiel do nemocnice so žltačkou a zomrel na nepriechodnosť čriev. Patológovia po pitve pacienta zistili, že jeho tuk je skôr sivý a pevný. Pritom mal byť mäkký a svetložltý. Prišli na to, že v tuku brušnej dutiny mal nádorové bunky, ktoré sa šírili zo žalúdka. „Toto nemohol diagnostikovať nikto iný len patológ,“ upresňuje lekár.

Desí nás pohľad na smrť

Ak hľadáte pitevňu, nájdete ju v podzemí či na prízemí. Dôvodom je, aby mala pohrebná služba čo najľahší prístup pri prevoze mŕtveho. „Smrť nie je spoločensky akceptovaná a aj preto je vchod zväčša zozadu nemocnice, mimo zraku pacientov,“ vysvetľuje patológ, ktorý má za sebou viac ako 2000 pitiev. Špecializuje sa na komplikované prípady, úmrtia detských pacientov či infekčné choroby.

Do pitevne prišiel prvýkrát pred 30 rokmi. Spoločnosť má podľa jeho slov strach zo smrti, a preto patológia nie je v popredí záujmu spoločnosti, ale ani budúcich lekárov. „Keď poviete, že ste patológ, väčšinou si vás predstavia s lopatou na chrbte, ako kopete hrob. A, samozrejme, všetci sme podľa ľudí alkoholici,“ usmieva sa lekár, ktorý je abstinent.

Pozostalí si veľakrát neuvedomujú, čo je vôbec náplňou práce patológa. Aj keď je to stále menej častý jav, žiadajú od nich napríklad vytrhnutie všetkých zlatých zubov.

„Spravili ste to?“ pýtame sa doktora Palkoviča. „Nikdy v živote som to neurobil. Máme totiž povinnosť zachovania telesnej integrity a je tu aj právny, etický a morálny rozmer takéhoto kroku,“ odpovedá.

Telo totiž v momente úmrtia patrí štátu, pretože nie je určené, kto z pozostalých s ním môže narábať, a preto to musí byť v súlade so zákonom. Ak by lekár aj vytrhol zlaté zuby na základe povolenia, museli by byť súčasťou dedičského konania.

 Na stole skončia pozitívne telá

Od začiatku pandémie covidu-19 súdni lekári a patológovia zbierajú úradu dáta o pozitívnych pacientoch. Snažia sa tak poskytnúť spätnú väzbu jednak spoločnosti a jednak aj klinickým zamestnancom. Súdni lekári a patológovia patrili medzi prvých, ktorí si všimli napríklad trombotické zmeny v pľúcach pacientov (zrážanie krvi spôsobené infekciou vírusom SARS-CoV-2, pozn. red.). Posledné štyri týždne im na stole neskončil žiaden pacient s koronavírusom, no od minulého týždňa úmrtia na covid-19 zase stúpajú.

Pri vysokoinfekčných chorobách, ako sú napríklad hepatitída, tuberkulóza či HIV, sa patológia riadi prísnou smernicou a povinné majú celotelové obleky. Ukazuje sa však, že mŕtve telo je menej infekčné ako živé. Vplýva na to okremho iné aj chladenie v boxe, čo spôsobí, že patogény strácajú schopnosť množiť sa. Pri úmrtí na ochorenie covid-19 sa koronavírus po troch až piatich hodinách po smrti prestáva replikovať. „Pre pohrebnú službu predstavuje riziko nákazy hlavne prostredie, kde sa telo nachádza, a živí ľudia okolo neho, nie infikovaný mŕtvy človek,“ objasňuje lekár.

Počas koronakrízy mali úmrtie pacienta z domova sociálnych služieb, kde bolo podozrenie, že mal covid-19. „Volal som do domova a hovorím im, že to nie je covid, ale tuberkulóza. Vydýchli si, že chvalabohu,“ hovorí prekvapene patológ. Zamestnanci si však neuvedomili, že tuberkulóza je ešte horšia.

Keď patológ kontaktuje rodinu

Odborník Palkovič vysvetľuje, že aj keď sa to na prvý pohľad nemusí zdať, kľúčová pre patológov je často komunikácia s pozostalými, pretože práve tá doplní chýbajúce časti v skladačke. Hovorí o prípade mladého chlapca, ktorý prekonal ochorenie covid-19 a na pľúcach i srdci mal devastačné nálezy, ktoré lekári v takom mladom veku neočakávali. V niektorých obtiažnych prípadoch práve rodičia sú tí, ktorí doplnia patológovi informácie z obdobia pred smrťou a tým napomáhajú stanoviť záverečnú diagnózu. Pri hľadaní príčiny môžu zájsť v rozhovoroch až do detských čias.

Veľkou témou po príchode vakcíny na covid-19 sa stalo očkovanie. Dezinformátori začali šíriť strach a varovať pred vakcináciou. Známy je príprad dnes odsúdeného predsedu extrémistickej ĽSNS Mariana Kotlebu. Ten tvrdil, že s očkovaním do tiel ľudí zavádzajú aj nanočipy.

Kým tieto tvrdenia sa nezakladali na pravde, faktom je, že počas očkovania sa vyskytli aj prípady úmrtí. V takom prípade sa k slovu dostávali aj patológovia, ktorí skúmali, či má smrť súvis s vakcinačnou látkou alebo išlo iba o zhodu okolností.

Na Slovensku podľahlo koronavírusu viac ako 20 000 pacientov. Štátny ústav pre kontrolu liečiv pravidelne aktualizuje dáta s nežiaducimi účinkami po vakcinácii. Uvádza, že eviduje sedem úmrtí v spojitosti s očkovaním. V štyroch prípadoch bol súvis stanovený ako možný a v troch ako pravdepodobný.

V takých prípadoch Palkovič kontaktoval aj rodiny a príbuzných pacientov, ktorých smrť sa spája s očkovaním proti ochoreniu covid-19. „Tam je dôležité obdobie medzi očkovaním a úmrtím. Tieto informácie získate len od najbližších,“ vysvetľuje celý postup.

Hoci práca s mŕtvymi telami pôsobí na prvý pohľad ako činnosť, kde nedochádza k veľkým prekvapeniam, nie je to vždy tak. Pri výkone svojho povolania sa patológ stretáva aj s kurióznymi prípadmi. Palkovič si napríklad spomína, ako za ním raz prišla pacientka z nemocnice a dožadovala sa najvyššieho patológa na pracovisku. Keďže meria 188 centimetrov, postavil sa pred ňu on. Pacientka mu oznámila, že sa stala obeťou vraždy. Keďže pred ním stála žijúca žena, čosi mu na jej tvrdení nesedelo. „Išlo teda skôr o prípad pre psychiatra,“ hovorí Palkovič.

V pitevni využite všetky zmysly

Na Antolskej majú v pitevni najčastejšie telá v celku, minimálne porušené. Ide totiž o pacientov, ktorí zomreli počas operácie či po komplikovaných chorobách. Telá, ktoré majú na stole, sú schladené, čiže nepodliehajú hnilobnému procesu.

„Študenti mnohokrát vnímajú zápach v pitevni ako odpudivý. Ja im vždy hovorím, že to je ,vôňa‘ medicíny,“ vysvetľuje patológ.

Patológ v pitevni využíva čuch, ktorý mu napovie, aký mal človek problém. Abscesy a bakteriálne infekcie majú špecifický sladkastý kvetinový alebo ovocný zápach, po acetóne zapácha zas telo v metabolickom rozvrate pri cukrovke alebo aj dlhodobo trávené alkoholom. Využívajú aj hmat, ktorým vedia odlíšiť napríklad typ nádorov. Tie nezhubné majú pevnejšiu konzistenciu a zhubné sú skôr kašovité.

U obéznych ľudí je pitva náročnejšia. Patológ Palkovič približuje prípad, keď pitval pacientku, ktorá vážila 304 kilogramov. Rez sa potom nevedie cez stred tela, ale atypicky práve zboku, pretože manipulácia s telom je náročná. Počas každej pitvy platí pravidlo štyroch očí. To znamená, že každý prípad vidí minimálne ešte jeden lekár.

Pitva je podľa Palkoviča taká investigatíva. Skladáte totiž malé kamienky, ktoré vám vytvoria mozaiku príbehu. „Baví ma na tom to, že ja som ten, kto príbeh rozuzlí. V patológii sa nestane, že by rodina nedostala odpoveď, aká bola príčina smrti. Vždy máme aspoň hypotézu.“

 Žijeme vďaka kvalitnej medicíne

V otázke prevencie sme mysľou stále v socializme. Lekárov vnímame ako tých, ktorí sú platení z nášho zdravotného poistenia, a teda nás musia vyliečiť. To, že pacient dlhodobo ignoruje a podceňuje všetky odporúčania, neberieme na vedomie. Čo je raz „pokazené“, to sa len veľmi ťažko dáva do pôvodného stavu.

Tak ako zvyšok zdravotníctva, aj patológiu trápi nedostatok personálu či financovanie. „To je ovplyvnené z nie úplne správneho financovania poskytovateľov zdravotnej starostlivosti zo zdravotných poisťovní. Nie sú všetky výkony kryté úplne na 100 percent,“ upozorňuje Palkovič. V pomyselnom finančnom potrubí zdravotného systému sa tak potom strácajú peniaze.

Na druhej strane, ľudia dnes žijú výrazne dlhšie. To však neznamená, že by sme boli zároveň zdravší. Neustále nám narastá počet onkologických pacientov a náš genofond sa kriví kumulovaním rôznych porúch. Za bežných okolností, ak by medicína nebola na vysokej úrovni, tak by sme zomreli ako štyridsiatnici.

Lenže my prežijeme aj rôzne geneticky podmienené choroby a takto defektný genóm odovzdáme ďalším generáciám. Budú nové choroby, na ktoré síce bude úplne nová liečba, tá však spôsobí, že sa do popredia dostanú ďalšie iné choroby. „Zdravotná starostlivosť nikdy nebude ukončená zázrakom,“ dodáva Palkovič, aktuality.sk

X X X

V USA sa po takmer desaťročí vyskytol prípad detskej obrny

Spojené štáty oznámili vo štvrtok prvý prípad detskej obrny za takmer desaťročie. Ako uviedli zdravotnícke úrady v štáte New York, na toto ochorenie bol pozitívne testovaný nezaočkovaný dospelý jedinec z okresu Rockland severne od Manhattanu. TASR správu prevzala z agentúry AP.

Hľadajú pôvod

Pacient, ktorý začal symptómy pociťovať pred mesiacom, podľa miestnych zdravotníckych orgánov v dôsledku infekcie ochrnul. Momentálne síce už nie je infekčný, avšak príslušné orgány sa snažia zistiť, ako sa nakazil a či boli vírusu vystavení aj ďalší ľudia. Nakazená osoba v nedávnej dobe mimo územia USA necestovala, dodali zdravotníci.

Priblížili, že pacient má zrejme obrnu pochádzajúcu z vakcíny a pravdepodobne sa nakazil od osoby zaočkovanej vakcínou so živým vírusom. Tá sa podáva orálne a je dostupná v iných krajinách, avšak v USA sa od roku 2000 už nepoužíva.

V USA sa prípad detskej obrny naposledy vyskytol v roku 2013, vyplýva z údajov Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDCP). Išlo o sedemmesačné dieťa, ktoré sa s príbuznými do USA presťahovalo krátko predtým z Indie.

Endemický vírus

V USA sú vakcíny proti poliovírusu, ktorý spôsobuje detskú obrnu, dostupné od roku 1955. Vďaka nim klesol v 60. rokoch počet prípadov na menej než 100 ročne a v 70. rokoch na menej ako desať za rok, uvádza CDCP. V roku 1979 bol tento vírus v USA eliminovaný, a teda sa prestal bežne šíriť. Zo súčasných dát vyplýva, že aspoň tri zo štyroch odporúčaných dávok vakcíny dostalo v USA okolo 93 percent detí vo veku dvoch rokov.

Detská obrna sa šíri väčšinou z osoby na osobu alebo cez kontaminovanú vodu. Môže zasiahnuť miechu, spôsobiť paralýzu a viesť k trvalej invalidite či dokonca k smrti.

Vírus je stále endemický v Afganistane a Pakistane, avšak v posledných rokoch hlásili viacero prípadov aj krajiny v Afrike, na Blízkom východe a v Ázii. Od roku 1988, keď bol tento vírus endemický v 125 krajinách, sa jeho výskyt na svete znížil o 99 percent.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) a britské zdravotnícke úrady v júni oznámili, že poliovírus objavili vo vzorkách odpadovej vody v Londýne, aktuality.sk

X X X

 Majú unikátny biotop i cestu, ktorá prepájala moria. V Miroli si pomáhajú, ako sa dá

 Miroľa patrí medzi najmenšie obce na Slovensku. Populácia klesá už od 60. rokov minulého storočia.

MIROĽA: Prvýkrát ju v kronikách spomínali presne pred 450. rokmi pod názvom Vyšná Pstriná, dnes už obec Miroľa patrí medzi najmenšie na Slovensku. Sídlo ležiace na južných svahoch karpatského hrebeňa má podľa posledného sčítania obyvateľov 56 obyvateľov. Viac ako polovica má nad 50 rokov.

Život v malej obci na severovýchode Slovenska nie je jednoduchý – žiadna škola, škôlka či riadny obchod. Do najbližšieho mesta – Svidníka chodia tri autobusy denne, dva zasa prichádzajú naspäť.

Podhorská panoráma Mirole je však miestom, ktoré má čo ponúknuť. V obci nájdu turisti národnú kultúrnu pamiatku – gréckokatolícky Chrám Ochrany presvätej Bohorodičky, unikátny biotop či cestu, ktorá kedysi spájala Stredozemné a Baltské more.

Kostol otvorený pre turistov

Cesta do Mirole z okresného mesta Svidník trvá necelých 20 minút. Na trase dlhej 18 kilometrov míňame hneď dve pamiatky zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO – drevené kostolíky v Ladomirovej a Bodružali. Unikátnu cerkev, ktorá patrí do náučnej trasy Karpatská drevená cesta, majú aj v Miroli.

Chrám presvätej Bohorodičky sa nedá minúť, pretože stojí tesne pri hlavnej ceste. Trojdielnu a trojvežatú stavbu z konca 18. storočia oddeľuje od okolitého sveta šindľový plot, vzadu za chrámom sa nachádza cintorín. Do areálu cerkvi sa dá vstúpiť dvierkami pod šindľovou strieškou.

„Cerkev je dostupná aj pre turistov. Stačí zavolať a prídeme im ju ukázať,“ hovorí starosta obce Michal Kurečko, ktorý má spolu s manželkou na starosti prehliadky chrámu. Vstupné do stavby s bohato zdobeným interiérom a hodnotnými historickými predmetmi, ktoré sa našli počas rekonštrukcie, je dobrovoľné.

O údržbu sa starajú farníci, v historickej stavbe sa aj dnes pravidelne konajú bohoslužby. Gréckokatolíkov je v Miroli dovedna okolo desať, i preto je podľa starostu náročné poskladať sa na základné výdavky nevyhnutné pre chod cerkvi. Zvyšok obyvateľov sa hlási k pravoslávnej viere. Od roku 1997 majú svoj vlastný kostol – Chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky.

 Populácia klesá už 60 rokov

O obci Miroľa sa v dobových dokumentoch píše prvýkrát v roku 1572 ako o dedine Felaso Psztrina alebo Vyšná Pstriná. Názov Miroľa sa používa od roku 1618. Niekdajšia poddanská obec makovického panstva nefungovala nepretržite, v rokoch 1713 až 1714 bola opustená, osídliť ju v prvej polovici 18. storočí prišli noví obyvatelia – roľníci, ktorí chovali dobytok a pracovali v tamojších lesoch.

Postupne sa počet obyvateľov vyšplhal na 188 v roku 1787, v roku 1828 ich už podľa záznamov bolo 221, na konci 60. rokov 19. storočia, potom, čo sa mnohými regiónmi Uhorska prehnala epidémia cholery, klesol počet obyvateľov na 82.

K poklesu prispelo aj masové vysťahovalectvo, ktoré zažilo svoj vrchol v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. Tisíce obyvateľov najchudobnejších regiónov habsburskej monarchie vtedy odchádzali za lepšími životnými príležitosťami najmä do USA a Kanady.

Nebolo to len lesníctvo a chov dobytka, obyvatelia Mirole sa v 19. storočí živili aj výrobou alkoholu a soli. V časti Petrina fungoval liehovar, v Na hrobku zasa píla, ktorú však počas bombardovaní v prvej svetovej vojne zničili. Slanú vodu sem roky vozili vo veľkých kadiach.

Intenzívne boje druhej svetovej vojny neobišli ani miroľský kataster. Z bezpečnostných dôvodov občanov v roku 1944 evakuovali. Karpatsko-duklianska operácia obec nezničila tak ako dediny ležiace v neďalekom Údolí smrti. Poškodených však bolo niekoľko domov.

Od 50. rokov 20. storočia sa postupne Miroľa modernizovala – v roku 1953 bola vybudovaná cesta a do dediny začali jazdiť autobusy. V roku 1959 prebehla elektrifikácia. Súbežne sa zatiaľ stavali murované domy, v priebehu 20 rokov ich vybudovali 33.

V roku 1960 mala obec 208 obyvateľov. Odvtedy ich počet súvisle klesá. Ľudia odchádzajú podľa starostu do miest alebo do zahraničia, pracovných príležitostí je totiž v regióne málo.

 Unikátny biotop i prepojenie morí

Miroľská Slatina – tak sa volá unikátny biotop rozprestierajúci sa nad obcou. Rastú v ňom medzinárodne významné kvety – vachta trojlistá, kruštík močiarny či barička močiarna patria medzi vzácne ohrozené druhy rastlín. Rezervácia bola vyhlásená na ochranu zriedkavých ekosystémov už v 80. rokoch 20. storočia. Dokopy sa v nej podarilo identifikovať 182 druhov rastlín. Okrem nich tu môžete zazrieť aj vzácne druhy vtákov. Celá lokalita slúži ako náučný a výskumný objekt.

Katastrom obce vedie aj ďalšia pozoruhodnosť – takzvaná medzinárodná cesta Jozefína, v minulosti súčasť transkontinentálneho ťahu, ktorý spájal Stredozemné a Baltské more. Prebudovať ju dal cisár Jozef II.

V časoch najväčšej slávy ju lemovali hostince a prepriahacie stanice, jedna sa nachádzala priamo v katastri Mirole. V regióne spája Stropkov, Krajnú Poľanu a poľský Barwinek. Jej zvyšky sú dnes aj súčasťou turistickej trasy Miroľa-Krajné Čierno.

 Nakupujú v pojazdných potravinách

Miroľa má päť členov obecného zastupiteľstva, starosta pracuje iba na čiastočný úväzok. Michal Kurečko má aj iné povolanie – pracuje v lese. Gro rozpočtu podľa neho tvoria podielové dane, financiám pomáhajú aj peniaze od miestneho družstva a urbárskeho spoločenstva. Celkovo obec hospodári približne so 17-tisíc eurami.

„Z toho treba zaplatiť elektrinu, chod obce, môj plat. Je to ťažké,“ poznamenal starosta s tým, že obec má na starosti tri budovy – obecný úrad, kultúrny dom a dom smútku. O ich údržbu sa spolu s kolegami z obecného zastupiteľstva starajú svojpomocne. Michal Kurečko vedie Miroľu už 12. rok. Dlhé roky sa podľa neho nenarodilo žiadne dieťa. Za posledných päť pribudli tri.

„Tento týždeň čakáme na ďalšie dve, ktoré by sa mali narodiť. Potom budeme mať päť detí do veku päť rokov,“ hovorí o populačnom prírastku, ktorí môže aspoň trochu zraziť vysoký priemerný vek.

Na otázku, kam budú chodiť do školy, starosta odpovedá, že do Svidníka. Škola, ktorú v Miroli založili v roku 1941, už nefunguje. Rovnako aj na nákupy chodí väčšina občanov do okresného mesta. Pre starších bez auta donedávna fungovali menšie potraviny, dnes ich nahrádza pojazdná predajňa. Do obce chodí dvakrát do týždňa.

„Dovezú základné potraviny, obec im prispieva na benzín,“ vysvetlil starosta.

Zároveň dodal, že ak aj starší ľudia potrebujú niečo navyše, on alebo jeho mladší spoluobčania neváhajú pomôcť.

„Snažíme sa ľuďom zabezpečiť aj nejaký spoločenský život. Mávame rôzne akcie, v máji oslavujeme Deň matiek, tento rok sme mali festival k 450. výročiu obce,“ doplnil, aktuality.sk

X X X

Týždne príprav a 12-tisíc návštevníkov za sezónu. Kukuričné bludisko pri Bytči láka veľkých aj malých

Na strednom Slovensku funguje už druhú sezónu kukuričné bludisko, ktoré na svoje chodníčky ročne láka viac než 10-tisíc návštevníkov.

Koniec mája a začiatok júna patrí v poľnohospodárskom areáli, v dedinke Maršová-Rašov pri Bytči, jahodám, no potom sa začína príprava kukuričného bludiska. Jeho majiteľ, poľnohospodár Ján Kolek, sa počas pandémie rozhodol otvoriť okrem samozberu jahôd aj kukuričné bludisko, ktoré na dvoch hektároch ponúka takmer 2 kilometre cestičiek a deväť tabúľ s rôznymi hlavolamami.

X Čo bolo podnetom na to, aby ste vytvorili a otvorili kukuričné bludisko?

Čakal som na pôdu, lebo som chcel sadiť jahody na zber. Tie už sú. Tým, že pôdy treba mať viac, lebo jahody sa posúvajú, treba mať pôdu do zálohy. Premýšľal som, čo s ostatným kúskom pôdy. Niekde som zbadal, že v Nemecku, v Čechách i na Slovensku sú pekné bludiská a zaujalo ma to.

X Vedeli ste hneď, že to bude na takej veľkej časti pozemku?

Nie. Sú omnoho väčšie bludiská na Slovensku aj v Európe.

 X Ako dlho trvalo, kým ste ho sformovali do dnešnej podoby?

Bolo to niekoľko týždňov, kým kukurica vyrástla od zasadenia do výšky. Väčšinou sa sadí koncom apríla. Pri sadení bludiska je viacero spôsobov. Buď sa hneď pri sadení využívajú špeciálne sejačky, ktoré dokážu bludisko vysiať tak, že vynechajú zrnká, no to sa oplatí na väčšie plochy a videl som to v zahraničí v Amerike či v Nemecku, alebo je tu možnosť pre nás, malých, zobrať kosačku a vykosiť tvar. Je to jednoduché, za dva či tri dni sa to dá zvládnuť a vyčistiť.

X Niektoré bludiská majú aj obrazce, ktoré vidieť zhora. U vás to nie je?

V našom prípade je to cik – cak. Kde sa dalo, ako sa dalo, tak sme to vymysleli.

x Máte štatistiku, koľko ľudí vás navštívi?

Štatistiku nemám, ale dá sa to odhadnúť. Za sezónu máme približne 12-tisíc ľudí.

X Chceli by ste, aby to bolo viac?

Aj áno, aj nie. Je to o ekonomike. Niekedy nie je veľa dobré. Minulý rok boli dva či tri piatky, keď bola možnosť blúdiť v noci a prišlo veľa ľudí. To už potom stráca kvalitu a čaro. Preto sme to tento rok rozdelili na viac dní a nočné blúdenie je v piatok aj v sobotu do polnoci. Vďaka tomu je to odľahčené a ľudia majú väčší pokoj.

 X Je záujem o nočné blúdenie väčší ako minulý rok?

Zatiaľ nie, ale ešte sa len začalo. Minulý rok bol veľký záujem a bol som prekvapený, že naň chodilo veľa rodín s malými deťmi. Mali baterky, čelovky.

X Stalo sa vám, že by sa niekto reálne stratil a museli ste ho hľadať?

Pri nočnom raz dobehli dve deti, že sa im stratili rodičia, ale to sme do pár minút vyriešili. Ináč nie.

X Bludisko je dosť veľké. Plánujete ho rozširovať?

Ani nie, niekedy je menej viac. Chcem ho orientovať skôr na rodiny s deťmi a pri väčšom by už možno mali aj problém. V rámci plochy, ktorá je približne 2 hektáre a chodníky majú asi 2 kilometre, to stačí. Priemernou chôdzou aj s otázkami na deviatich tabuľkách je to taká trištvrte hodina až hodina a je to dosť. Keby to bolo veľké, bolo by to kontraproduktívne.

 X Na tabuľkách sú dva druhy úloh. Podľa čoho boli koncipované?

Podľa toho, čo ma oslovilo. Niekedy je to čím väčšia sranda, tým lepšie.

X Čo vás k nim inšpirovalo?

Pozrel som si videá z bludísk v Amerike a v Nemecku a našiel som veľa možností. Niekde sú pečiatky, niekde otázky, texty. Chcel som to orientovať aj pre deti, preto sú tam obrázky a hádanky, aj pre dospelých, aby mali čo robiť.

X Texty sú aj v angličtine. Očakávate zahraničných návštevníkov?

Počul som ich niekoľko, dokonca aj nemecky hovoriacich. Jeden zo sto či dvesto nehovorí slovensky. Dnes je to už štandard.

 X Súčasťou areálu je aj detské bludisko z malých balíkov. Robili ste to tiež nejako premyslene?

Bola to záležitosť pár hodín, aby si to užili najmä maličké deti.

 X Vedľa sa nachádzajú aj veľké balíky, z ktorých sa dá skákať. Bolo to zámerom pri stavbe?

Slama sa v takýchto areáloch využíva vo veľkom, nech už ide o balíky či kotúče. To, aby sa do nej dalo chodiť, vojsť, skákať, som tiež videl v Amerike. Tam ma to zaujalo.

 X Pri jahodovisku sú aj rôzne stroje na ukážku. Slúžia na edukáciu?

Ostrekovač, rozmetadlo, kliešte, traktor… Sú to reálne stroje, ktoré využívame. Väčšinou k nim zoberú rodičia svoje deti a ukazujú im stroje. Minulý rok som tu mal odstavený menší traktor, keď som tu niečo robil a na ten si deti aj sadali. Hlavne chalani to poznajú a zaujíma ich to. Predtým som robil animačnú činnosť s deťmi, takže to trochu poznám.

X Ide o vašu druhú sezónu, začali ste v dobe covidovej. Bol to ľahší štart, keďže ľudia trávia viac času doma a v okolí?

Začnem príbehom jahodoviska, ktoré tu bolo skôr. Keď sa začal covid, či už v Čechách alebo na Slovensku, jahodoviská boli veľmi navštevované. Málokde sa dalo ísť, no na von áno. Leto 2020 bolo relatívne dobré, tak som predpokladal, že aj leto roku 2021 bude podobné. Covid je vždy otázny, ale treba k nemu pristupovať triezvo.

 X V areáli máte jahodovisko aj kukuričné bludisko. Aké iné plodiny ešte pestujete?

Máme trochu zemiakov, obilia. Od marca do októbra až novembra máme teda stále čo robiť.

X Návštevníkom ponúkate aj varenú kukuricu. Mali ste to v pláne od začiatku?

Je škoda nevyužiť možnosť ponúknuť ľuďom aj niečo navyše. Dalo by sa aj gastro, ale to je náročné na ľudí aj podmienky. Spĺňať všetky hygienické podmienky, čo chcú úrady, nie je ľahké. Keď som sa na úrade pýtal, že by som chcel na kukuričnom poli občerstvenie, dostal som odpoveď, že zákon také nič nepozná. Tak som sa musel prispôsobiť tomu, aké nariadenie mi dali a čo zákon pozná. Drobné, rýchle občerstvenie je jednoduchšie.

X Veľkým trendom sú levanduľové polia. Premýšľali ste aj nad takouto výsadbou?

Chvíľku áno, ale nechal som to tak, lebo by to chcelo ďalších ľudí. Skôr by som sa zamyslel nad nejakým pásom kvetov na spestrenie popri chodníku.

X Tento rok ste otvorili 13.7. Je to štandardný čas na otvorenie?

Áno, plus mínus týždeň.

X Dokedy trvá sezóna?

Väčšinou do druhej polovice septembra, kedy príde kombajn. V našej lokalite sa kukurica využíva pre zvieratá ako krmivo, takže to skosené potom smeruje tam. Ak by to bola kukurica na zrno, je možnosť nechať bludisko aj dlhšie, ale potom neskôr porast začína schnúť a už to nie je také svieže.

 X Máte nejaké ďalšie ciele, plány, sny?

Pre mňa, pre nás, keďže je to taká rodinná farma, by som chcel, aby s tým možno raz do budúcna pokračovali moje deti. Rozširovať by som sa veľmi nechcel, ale ak by bola možnosť nejakého ďalšieho pozemku na špecializovanú rastlinnú výrobu jahôd či zemiakov, to by som zvažoval. Inak stačí, čo je.

X Ide vám teda hlavne o vašu sebestačnosť, prípadne lokálnu produkciu pre okolie?

Áno. Na svojej záhradke je vždy dobré mať ovocné stromy, zemiaky – aj pre známych, aj do školskej jedálne.

X Pri našej návšteve sme videli autá z blízkeho okolia, ale aj z Čadce či Trenčína. Viete, odkiaľ k vám smerujú ľudia?

Boli tu americkí Slováci čo viem, ale teda mali sme tu aj návštevníkov, turistov z juhu či východu Slovenska, ktorí prechádzali okolo a všimli si jednoduché tabuľky, ktoré som k ceste dal. A aj navigácia sem dokáže ľudí krásne naviesť, aktuality.sk

X X X

 Generálny manažér AS Trenčín Róbert Rybníček: Pripúšťam, že som sklamaný

 Prestup Jakuba Kadáka do Luzernu nebola pre Trenčín tá najlepšia možnosť. Otvorene to v rozhovore pre denník Šport potvrdil generálny manažér klubu spod Čákovho hradu Róbert Rybníček. Zároveň priznal, že odchovanec AS a dnes už jeho bývalý kapitán má na Sihoti stále dvere otvorené, hoci rokovania o jeho transfere boli takpovediac kostrbaté.

GENERÁLNY MANAŽÉR AS TRENČÍN RÓBERT RYBNÍČEK PRIZNÁVA, ŽE OD GENTU BY KLUB DOSTAL DVOJNÁSOBOK

X Doba nepraje lukratívnym predajom, zo slovenskej ligy obzvlášť. V akých intenciách vnímate prestup Jakuba do Luzernu?

„Áno, trh sa výrazne obmedzil a predávať nie je ľahké. Prestupy sa však dejú, futbal ako produkt je stále silný. Sme radi, že sa nám podaril transfer, ktorý potvrdzuje našu schopnosť vychovať zaujímavého hráča pre európsky trh aj v čase, keď nie sme v ideálnej športovej forme.“

X Na verejnosť prenikli informácie o tom, že Jakuba chcel vykúpiť spod zmluvy Gent a to za 1,5 milióna eur. Okrem Belgičanov sa mal o jeho služby uchádzať aj nemenovaný tím druhej nemeckej bundesligy. Priblížte okolnosti rokovaní…

„V hre bol ešte aj Partizan Belehrad… Rokovania neboli jednoduché, Gent mal naozaj eminentný záujem o Jakuba, s ktorým vážne počítali už do tejto sezóny. V kádri ho chcel tréner, hľadal totiž podhrotového futbalistu so zaujímavými číslami. Úprimne, ponuka z Belgicka bola pre nás prioritná.

Keď je niekto ochotný investovať solídne peniaze do hráča v týchto časoch, veľa to hovorí o jeho záujme. Som presvedčený, že s hráčom by aj vzhľadom na vynaložené financie v Gente zaobchádzali naozaj dôstojne. Žiaľ, tento obchod sa nepodarilo zrealizovať a Jakub prestúpil do Luzernu.“

X Môžete potvrdiť, že Gent bol naozaj ochotný zaplatiť sumu na úrovni 1,5 milióna eur napriek tomu, že Jakub Kadák bol s AS Trenčín zmluvne viazaný len do konca roka 2022?

„Áno, Gent bol ochotný investovať do prestupu Jakuba peniaze na približne tejto úrovni. Ešte raz by som chcel zdôrazniť, že záujem Belgičanov o jeho služby bol eminentný. Dnes nikto nerozhadzuje peniaze bez toho, že by nemal dostatok informácii a nevidel v transfere zmysel.

Gent akceptoval naše požiadavky a v návrhu zmluve o prestupe boli zahrnuté aj zaujímavé percentá pre Trenčín z ďalšieho prípadného predaja. Celé nám to dávalo zmysel z pohľadu AS a aj samotného hráča. Preto sme preferovali túto cestu. Žiaľ, napokon to nevyšlo.“

X Čo teda rozhodlo pre to, že Jakub Kadák zamieril do Luzernu?

„Toto nie je otázka vhodná pre mňa, ale pre Jakuba Kadáka a vedenie jeho zastupiteľskej agentúry.“

X Prečo ste vy prikývli na tento návrh a netrvali ste na tom, nech Jakub Kadák teda radšej pokračuje v AS Trenčín, s ktorým mal stále platný kontrakt?

„Pri prestupoch potrebujete dohodu všetkých strán. Cítili sme, že Jakuba to ťahá do Luzernu. Rokovania so Švajčiarmi boli dlhé, pretože prvá ponuka bola vzhľadom na kvalitu, schopnosti, skúsenosti a vek hráča totálne podhodnotená. Nebál by som sa povedať, že až nedôstojná. Celé sa to preto naťahovalo, no napokon sme sa dostali pri rozhovoroch k pre nás aspoň akceptovateľnej sume.

Nebolo to jednoduché, ale vôľa hráča a fakt, že Jakubovi Kadákovi sa v Trenčíne končil kontrakt o pol roka, nás predurčili k tomu, aby sme sa snažili rokovania uzavrieť dohodou. Nebolo by dobré, ak by celá situácia eskalovala natoľko, že by spokojná nebola ani jedna strana.“

X Môžete prezradiť, o koľko menej ste získali za transfer Jakuba z Luzernu v porovnaní s tým, čo vám ponúkal Gent?

„Na slovenské pomery sme prišli o veľmi veľa peňazí. Pre Trenčín to platí obzvlášť. Poviem to tak, že od Gentu by sme dostali dvojnásobné odstupné.“

X Jakub Kadák je váš odchovanec, v minulej sezóne nosil kapitánsku pásku. Ste sklamaný, alebo vás biznis naučil si takéto veci nepripúšťať?

„Pripúšťam, že som sklamaný. K Jakubovi mám totiž špeciálny vzťah práve preto, že u nás vyrastal odmalička a v našom klube strávil výraznú časť svojho života. Žiaľ, všetko vyústilo do neadekvátnej komunikácie o jeho prestupe vzhľadom na to, ako my v Trenčíne pracujeme. To ma naozaj mrzí. Ukázalo sa, že naša dôvera sa za trinásť rokov spolupráce nevyvinula až do takej miery, ako som si ja sám myslel a ako sa nám to celé javilo pred rokom, keď sme mu zverili kapitánsku pásku. Taký je život a taký je aj futbal…

Za tie roky som už toho zažil v tomto biznise veľmi veľa. Nedá sa nič robiť. Osobne si myslím, že vnútorné sklamanie časom pominie. Jakub odohral za Trenčín veľmi veľa zápasov a pre klub toho spravil ozaj dosť. Dnes však ešte s tým nie som úplne vyrovnaný.“

X Vzťahy sa teda narušili, ale Jakub Kadák si napriek tomu nezavrel dvere do Trenčína?

„To určite nie. Istým spôsobom sme podobné sklamania prežili pri Davidovi Depetrisovi a Aldovi Baezovi. Čas beží a treba rešpektovať veci, ktoré sa stávajú. Dnes je to pre nás o to bolestivejšie, že žijeme náročnú dobu. Bojujeme nielen preto, aby sme na čo najvyššej úrovni udržali profesionálny futbal. Máme zodpovednosť za 400 detí v akadémii. Popri tom potrebujeme stále investovať peniaze do infraštruktúry a výstavby štadióna. Jakuba však naďalej rešpektujeme ako nášho odchovanca, hoci prejavil pri prestupe voči Trenčínu pre nás neočakávaný postoj.“

KOMENTÁR ŠPORTU: ROZHODNUTIE

Bol to zamotaný prestup. Klub chcel pochopiteľne z neho čo najviac získať, ale s hráčom mal zmluvu už len pol roka. Z tejto situácie túžil zasa logicky vyťažiť futbalista. A tiež agentúra, ktorá ho zastupuje. Trenčín sa teda dohodol s Gentom. Belgičania boli ochotní zaplatiť sumu blížiacu sa jeden a pol miliónu eur. V praxi to bolo menej, ale úplne presná cifra nie je teraz až taká dôležitá. Podstatné bolo, že nenašli spoločnú reč s hráčom. Jakub Kadák sa rozhodol ísť do Luzernu. Švajčiari dávali menej jeho materskému klubu, zato boli štedrejší smerom k nemu a dohodli sa aj so sprostredkovateľskou stranou.

Trenčiansky kapitán zamieril do krajiny helvétskeho kríža. Tento krok si v podstate vytrucoval, no využil pri ňom len právo, ktoré mal. AS ustúpil. Nebol veľmi v pozícii, kedy mohol autoritatívne dupnúť nohou. Za pol roka by bol Kadák voľný a odišiel by do zahraničia iba za výchovné, ktoré sa platí do veku dvadsaťtri rokov. V prvom rade teda zaváhal Trenčín. Napriek finančným suchotám a starostiam s výstavbou štadiónu mal nájsť prostriedky na to, aby so svojim odchovancom predĺžil zmluvu. Keby nie hneď aj priamo peniazmi, mohol situáciu riešiť percentami z predaja. Takto by uspokojil agentské aj hráčove nároky a vo finále by zarobil viac. Za rohy býka na Sihoti ulapiť nestihli, za chvost ho nechytili.

V letnom prestupovom termíne síce odviedli vynikajúcu prácu. Našli kupca, presnejšie oprášili hodvábnu cestu do Gentu. V minulosti vďaka nej speňažili nejedného šikovného futbalistu. Teraz to nestihli. Preto na obchode s Kadákom tratia. Približne polovicu, čo je v súčasnosti obrovská položka. Logicky je manažment rozčarovaný. V jeho ideálnom scenári figurovalo Belgicko, veľmi solídne peniaze za transfer a zaujímavé percentá z ďalšieho. Jakub Kadák si slobodne vybral inú možnosť. Za Trenčín hral najlepšie, ako vedel. Vždy sa správal profesionálne. Pri výbere smerovania svojej kariéry uprednostnil svoje záujmy. On bude teraz v cudzej krajine hrať a žiť pravdepodobne niekoľko nasledujúcich rokov. Ohľad preto bral prirodzene na seba.

Neexistujú dobré a zlé rozhodnutia, sú iba rozhodnutia. Čas neskôr zodpovie otázku, či boli správne alebo nie. Pri pohľade zvonku sa zdala byť lepšia ponuka Gentu. Ide o ambiciózny klub, v Belgicku etablovaný. Väčšinou končí vysoko v hornej polovici tabuľky. Ďalej do bohatšej Európy posunul v minulosti už viacerých hráčov Trenčína. Luzern sa vo Švajčiarsku v minulej sezóne zachraňoval. Samozrejme to nemusí znamenať, že nemá projekt, ktorým by oslovil perspektívnych hráčov. Už vôbec nie, že sa nebude posúvať na vyššie priečky. Teraz už aj s najlepším strelcom slovenskej ligy Jakubom Kadákom. Nech sa teda nášmu reprezentantovi do 21 rokov na novom pôsobisku darí./agentury/

 

 

 

 

Příspěvek byl publikován v rubrice Autor a jeho autorem je autor. Můžete si jeho odkaz uložit mezi své oblíbené záložky nebo ho sdílet s přáteli.