Visolajský: Ročne zbytočne umrú dve dediny. Lekári a zástupcovia ďalších zdravotníckych profesií na štvrtkovom protestnom zhromaždení pred Úradom vlády v Bratislave apelovali na vládu, aby riešila stav slovenského zdravotníctva. Hovorili o nedostatku personálu, vyčerpaní zdravotníkov, zbytočných úmrtiach i potrebe dialógu.

Protestné zhromaždenie „Za záchranu zdravotníctva “na bratislavskom Námestí slobody vo štvrtok 17. novembra 2022.

Protestné zhromaždenie za záchranu zdravotníctva zvolalo Lekárske odborové združenie na Námestie slobody v Bratislave. Na protest prišli desiatky až stovky ľudí. Vláde vyčíta LOZ nečinnosť v súvislosti s hromadnými výpoveďami lekárov.

 Predseda LOZ Peter Visolajský na proteste uviedol, že ročne na Slovensku zbytočne zomrie 5-tisíc ľudí. Podľa neho ide o ľudí, ktorí zomreli, a pritom zomrieť nemuseli, keďže lekári im nemohli dať to, čo potrebovali. „Dve slovenské dediny zbytočne zomrú každý rok,“ zdôraznil. Vlády sa pýta, čo s tým ide robiť. Lekári podľa Visolajského riešia len toto číslo, teda počet odvrátiteľných úmrtí, a nie svoje platy. „Keby sme chceli len vyššie platy, už tu nie sme a zarábame niekde inde,“ povedal šéf LOZ.

LOZ po hromadných výpovediach trvá na splnení ôsmich požiadaviek na zlepšenie situácie v sektore. Lekári podľa Visolajského od vlády žiadajú, aby im dala podmienky na to, aby sa mohli starať o svojich pacientov. Zdravotníctvo je podľa neho zle nastavené pre pacientov, aj pre zdravotníkov. „Perfektne je však nastavené pre rôzne firmy, ktoré majú zisky,“ povedal. Lekári podľa neho žijú v nemocniciach vo veľkej beznádeji. „Máme však svetielko na konci tunela, že to bude lepšie,“ povedal. Upozornil na to, že väčšina z 2 100 lekárov, ktorí podali výpovede, sú dnes v práci. „Zdravotníctvo môžeme zmeniť len vtedy, keď všetci budeme chcieť,“ povedal šéf LOZ.

Visolajský na protestné zhromaždenie pozýval aj po rokovaniach s vládou. „Privítame všetkých ľudí, ktorým záleží na zdravotníctve,“ povedal.

„Opýtal som sa či by som mohol vystúpiť na tom proteste, lebo som chcel aby sme sa o tom rozprávali. Asi to nie je vhodné miesto. Ale ako oznámil pán doktor Visolajský, tak zrejme neočakávajú veľký dav, ktorý by prišiel,“ ozrejmil Matovič neskoro večer v stredu.

 Zástupcovia LOZ hovorili, že sa na včerajšom rokovaní „niečo pohlo“ a obávali sa, že „kríza v zdravotníctve prerastie do krízy politickej“. Odvolávali sa na situáciu v koalícii, keď Boris Kollár pohrozil odchodom z koalície v prípade, že sa štát s lekármi nedohodne. Mal tak urobiť na pondelňajšej koaličnej rade. Kollár sa minulý týždeň v Národnej rade osobne stretol so zástupcami LOZ.

Matovič pre denník Pravda uviedol, že si nejaký zlomový moment nevšimol. Sám si vraj ani nebol vedomý Kollárovej vyhrážky na odchod z vlády. „Čudujem sa takému vyjadreniu. Ja som nič takého od neho nezaregistroval,“ priblížil Matovič.

Lekári dostali v stredu večer dodatočnú ponuku na zvýšenie platov. Priemerný plat lekára v nemocnici s príplatkami by tak mohol byť v budúcom roku 4 240 eur v hrubom, dnes je to 3 493 eur. Išlo by o zvýšenie o 747 eur. Toto navýšenie podľa Matoviča obsahuje valorizáciu, už prijatú zmenu zákona a dnešnú ponuku. Matovič doplnil, že základný plat atestovaného lekára v nemocnici bez príplatkov s 20-ročnou praxou by vzrástol o 35 percent. Namiesto súčasných 2606 eur by tak bol 3 512 eur.

„ Veľa lekárov má prácu, a ak majú voľný deň tak si chcú užiť ten voľný deň. Pevne verím, že po zvážení tejto ponuky niektorí neprídu, lebo si povedia, že fakt dobrá ponuka od štátu,“ spresnil financmajster.

Matovič poukazuje, že zvýšenie platov by malo stáť približne 300 miliónov eur. „Išli sme za hranu možného,“ podotkol Matovič, ktorý verí, že lekári ponuku zvážia. Premiér Eduard Heger (OĽaNO) prosí lekárov, aby ponuku prijali a aby stiahli výpovede. „Aby sme v pondelok mohli nájsť dohodu,“ uviedol šéf vládneho kabinetu.

Priemerný plat lekára v roku 2023 by mal podľa Matoviča v českých nemocniciach vychádzať aj s príplatkami na 4 179 eur. Po novom by táto suma mala na Slovensku mala predstavovať 4 240 eur. Šéf LOZ Peter Visolajský mu zase kotruje, že slovenský lekár tento plat dosiahne len kvôli nezákonným nadčasom, pretože české nemocnice majú o v prepočte na obyvateľov o 16 percent viac lekárov ako Slovensko.

Minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský (nominant OĽANO) informoval, že krízový štáb ministerstva zdravotníctva pripravoval v stredu plán pre prípad, že by sa vláda s lekárskymi odbormi nedohodla. Rokovanie bude pokračovať v pondelok 21. novembra. Plánovaný je aj Ústredný krízový štáb, ktorý by mal zasadnúť v pondelok napoludnie. /agentury/

X X X

Fico tvrdí, že 17. novembra nemožno oslavovať slobodu a demokraciu

 Líder Smeru Robert Fico zablahoželal Slovákom k štátnemu sviatku. Mrzí ho však, že aktuálne nemôžu na Slovensku oslavovať demokraciu a slobodu. Skonštatoval to pred začiatkom autoprotestu, ktorý v Bratislave strana organizuje a ktorý bude smerovať mestom k Prezidentskému palácu a Úradu vlády. Poukázal pritom na aktuálnu situáciu v krajine.

 „Ak sa pozrieme na vývoj za posledné dva roky, demokracia, sloboda, právny štát, sociálny štát dostali neuveriteľne na frak. Neostáva nám nič iné, ako varovať vládu a prezidentku a ratovať Slovensko, ktoré sa dostalo do zlej situácie,“ povedal šéf Smeru. Autoprotestom chce strana podľa jeho slov pripomenúť vládnemu kabinetu a hlave štátu Zuzane Čaputovej, že tu sú a že krajina nie je v poriadku. Hovorí o rozvrate verejných financií či právneho štátu a marení referend.

 Odkaz 17. novembra si počas dňa uctilo aj mimoparlamentné hnutie Republika. „Je našou úlohou poučiť sa z histórie – v dobrom aj zlom. Majme sa na pozore pred tými, ktorí chcú v mene ‚pokroku‘ spoločnosť násilím prevychovávať a oponentov vraždiť či zatvárať,“ skonštatoval predseda hnutia Milan Uhrík. Podčiarkol, že každý útlak je zlý a každá smrť niekoho bolí. Uviedol tiež, že zo „slobody a mieru“ zostali len politické slogany a ľudia sa právom cítia byť Nežnou revolúciou akosi podvedení./agentury/

X X X

17. november: Prečo znevažujeme dedičstvo, na ktoré by sme mali byť hrdí

 Na 17. november 1989 a celú nežnú revolúciu sme prestali byť neprávom hrdí. Pozeráme sa na vtedajšie udalosti cez okuliare bezútešnej súčasnosti, cez udalosti v 90. rokoch či osobné premrhané príležitosti. Nečudo, že hanlivá nálepka prevrat či pradivo rôznych konšpirácií sa tak udomácnili v našich mysliach.

 Pád komunistického režimu nebol takou samozrejmosťou, ako sa dnes tvrdí. Udalosti z druhej polovice 80. rokov mohli dopadnúť inak. Hoci v Sovietskom zväze vládla glasnosť a perestrojka, v Československu to nebolo príliš badať. Prestavba, možnosť podnikania v drobnom, cestovanie na Západ bez devízového prísľubu, koniec rušenia „štvavých“ vysielačiek Slobodná Európa a Hlas Ameriky, slobodnejšie písanie v Literárnom týždenníku, Slovenských pohľadoch i Pravde či ľudová zábava na Jakešovom prejave z Červeného hrádku bolo málo.

Podpísanie petície Niekoľko viet, ktorá sa rozbehla počas leta 1989, si vyžadovalo odvahu i uvedomenie, že signatár môže byť vyhodený z práce či zo školy. Fedor Gál zašiel ďalej, v septembri si dovolil v televízii (spolu s ekonómom a neskôr podpredsedom federálnej vlády Pavlom Hoffmannom) označiť spoločnosť za prehnitú. Režimom nepohli ani húfy trabantov východných Nemcov unikajúcich cez Maďarsko do západného Nemecka, ani pád Berlínskeho múru. Všetko sa mohlo kedykoľvek zvrtnúť.

To prezradil v dokumente Milda (2017) Miloš Jakeš. Na zasadaní generálnych tajomníkov komunistických strán v októbri 1989 mal vystúpiť s kritikou Gorbačova, ku ktorej sa mali podľa dohody pridať ďalší. Na základe toho konzervatívci v Moskve mienili zvrhnúť Gorbačova. Nestalo sa. Miroslav Štěpán mu totiž tajný odkaz z Moskvy neodovzdal. On sám chcel Jakeša nahradiť na čele KSČ. Nepokoje 17. novembra mali byť spúšťačom.

Bolo to prekvapenie. Veľká demonštrácia proti režimu sa mala konať v Prahe až na Deň ľudských práv 10. decembra. Optimisti počítali nanajvýš s poľským či s maďarským scenárom: buď dlhé rozhovory za okrúhlym stolom, alebo nástup mladších osvietených reformných komunistov k moci doplnených opozíciou. My v Československu sme zmenili svetové dejiny.

Zneuznanými symbolmi 17. novembra, ktorými sme získali obdiv na celom svete, paralyzovali a povalili diktatúru, sú verejnosť proti násiliu a občianske fórum.

Prísť na prvé veľké protesty v stredu 22. novembra si vyžadovalo odvahu, zbaviť sa strachu. Kedykoľvek mohli zasiahnuť (sovietske) vojsko a milície (puč v Moskve mohol nebol vylúčený, prišiel až o rok a pol), čínsky scenár z Námestia nebeského pokoja sa mohol stať aj u nás realitou. Vypískanie Štěpána robotníkmi v ČKD vo štvrtok 23. novembra, 12 požiadaviek VPN v sobotu, generálny štrajk v pondelok, vláda národného porozumenia 10. decembra a nakoniec zvolenie lídra revolučných dní Václava Havla za prezidenta dalo nezvratnú bodku za zmenou režimu. Nikto nič neriadil, bolo to spontánne povstanie ľudu proti diktatúre – za slobodu, rovnosť (obyčajných ľudí a členov a papalášov strany) a spravodlivejšiu spoločnosť.

Prezliekanie kabátov (začaté Mariánom Čalfom po tajných rozhovoroch s Havlom), čudesná premena konzervatívnych komunistov na zarytých nacionalistov (ich slovníkom buržoáznych nacionalistov), nástup spásonosnej neoliberálnej ideológie, uťahovania opaskov, šoková terapia namiesto gradualistickej, neriadená privatizácia komunistickými kádrami, rozklad priemyslu, nezamestnanosť, úpadok namiesto rozvoja, veľké ilúzie, to je už iná kapitola.

Zneuznanými symbolmi 17. novembra, ktorými sme získali obdiv na celom svete, paralyzovali a povalili diktatúru, sú verejnosť proti násiliu a občianske fórum. Dnes tieto idey potrebujeme rovnako ako vtedy./agentury/

X X X

Fico na sneme predstavil plány Smeru: vyhrať voľby, zrušiť dohodu s USA a Ukrajine už nedať ani náboj

Robert Fico dnes pred delegátmi Smeru vyhlásil, že vraj ho mali držať vo väzbe až do konca roka 2023. Prokuratúra ho pritom chcela mať vo väzbe iba limitovaný čas.

Presne pred dvoma rokmi sa Smer nachádzal v stave hlbokej agónie. Strana mala v prieskumoch len okolo deväť percent a zdalo sa, že postupne odíde do zabudnutia tak ako kedysi HZDS.

Snem, ktorý strana usporiadala dnes na Bratislavskom hrade, ukázal, ako veľmi sa mýlili všetci, ktorí Smer pochovávali. Robert Fico pred viac než troma stovkami delegátov vystúpil so sebavedomým, asi hodinu trvajúcim prejavom, v ktorom oznámil, že jeho plánom nie je nič menej ako vyhrať nasledujúce parlamentné voľby.

Chcú vyhrať

Takmer všetci vrcholoví politici si dnes nejakým spôsobom pripomenuli 17. november, teda Deň boja za slobodu a demokraciu. Urobil tak aj Fico, ktorý už v minulosti zaujal výrokom, že si revolúciu v ´89 ani nevšimol, avšak svojským spôsobom.

Na slávnostnom, no zároveň i pracovnom sneme Smeru sa členom strany rozhodol oznámiť, čo plánuje na budúci rok. Po vystúpení folklórneho súboru Topľan, ktorý delegátov takmer roztancoval, začal Fico zhurta.

„Budúci rok je predvolebný a možno aj volebný. Smer vstupuje do tohto roku s jasnou ambíciou pripraviť sa tak, aby sme nasledujúce voľby vyhrali,“ povedal. Tvrdí, že ide o realistickú ambíciu a možno sa ani nemýli. V prieskumoch má Smer okolo 15 percent a na najsilnejší Hlas stráca len pár percentuálnych bodov.

Ak by Smer skutočne voľby vyhral a nejakým spôsobom sa stal súčasťou novej vlády, čo sa nateraz nejaví ako príliš reálne, vďaka dnešnému Ficovmu prejavu vieme, čo by zhruba Slovensko čakalo.

 Ani náboj

Minimálne v oblasti zahraničnej politiky, ktorej šéf Smeru venoval podstatnú časť príhovoru, by pravdepodobne došlo k zásadnému zmenu kurzu.

Fico otvorene hovorí, že je za zrušenie obrannej dohody so Spojenými štátmi, ktorú parlament schválil vo februári tohto roka. O zmluve hovorí ako o „zradcovskej“ napriek tomu, že práve za vlády Smeru sa jej podpis začal pripravovať.

„My nie sme politické trasorítky ani oportunisti. Ani v takých témach, ako je obranná dohoda s USA, ktorú treba zrušiť,“ vyhlásil. Trojnásobný premiér sa nevyhol ani vojne na Ukrajine, ktorú vo februári rozpútalo Rusko.

Slovensko s konfliktom podľa neho nič nemá, z vojny vraj profitujú len Spojené štáty. „Ak bude Smer v nasledujúcej vláde a vojna bude pokračovať, podporíme len humanitárnu pomoc a nepošleme tam ani jeden náboj,“ odkázal Ukrajincom.

Fico priznal, že Rusko útokom na Ukrajinu urobilo chybu a porušilo medzinárodné právo, aj tak však chce, aby sme neboli nepriatelia. Delegáti pri Ficových úvahách o Rusku a Ukrajine viackrát úprimne tlieskali. Súčasná vláda Rusko otvorene označuje za agresora a schvaľuje vojenskú pomoc brániacej sa Ukrajine.

 Odkaz Pellegrinimu

Otázne je, s kým by Smer mohol vládnuť. Aj sám Fico si je vedomý toho, že jeho strana je v izolácii. „Často počúvame, že so Smerom nie,“ hovoril dnes. Kritizoval všetkých, ktorí Smer zo spolupráce vylučujú, podľa Fica na to nemajú morálne právo.

Špeciálne sa pozastavil pri lídrovi Hlasu Petrovi Pellegrinim, ktorý podľa Fica tiež naznačuje, že koalíciu so Smerom nechce. „Tvária sa, že oni sú ti čistí a my špinaví. Stačilo, nebudú nás urážať,“ rozhorčil sa.

Pellegrinimu pripísal na vrub spackanú predvolebnú kampaň v roku 2020, ktorá vraj bola o „najkrajších fotkách lídra kandidátky“. „Politika nie je módne mólo,“ poučil šéfa Hlasu. Pellegriniho tiež obvinil, že sú pre neho príťažlivé liberálne strany ako SaS či PS.

Fico odmietol povedať, s kým by Smer vládol. Robí si však priestor pre to, aby jeho potenciálnym koaličným partnerom mohla byť aj Republika, ktorú založili odídenci z ĽSNS. „Ak raz niekto získa päť percent, má právo uchádzať sa o spoluprácu,“ dodal.

S Republikou by si Smer rozumel v otázke práv LGBTI ľudí. Fico dnes zdôraznil, že smeráci nie sú ľavičiari preto, aby sa venovali len sexuálnym menšinám. „Sme na Slovensku a nie v Bruseli,“ povedal. Aj preto má podľa neho Smer v názve prívlastok „slovenská“ sociálna demokracia.

 Vo väzbe do konca roka 2023

Šéf Smeru tiež ostro kritizoval vládu. A pred delegátmi bránil seba samého. Fico, ktorý je spolu s Robertom Kaliňákom obvinený zo založenia zločineckej skupiny aj zneužívania právomoci verejného činiteľa, vyhlásil, že likvidácia opozície je hlavnou agendou „soldatesky“ Igora Matoviča. Svoju neschopnosť sa vraj snažia prekryť opozičnou krvou.

Fico dokonca delegátom prezradil, že vraj existovala dohoda, že ho mali držať vo väzbe až do konca roka 2023 s „cieľom oslabiť Smer vo voľbách“. „Bol by som tam bez dôkazov, bez obvinenia, len preto, aby sme im nešliapali na krk,“ doplnil.

Prokuratúra, ktorá žiadala parlament o súhlas s vydaním predsedu Smeru na väzobné stíhanie, pritom tvrdila, že Fico by bol vo väzbe iba limitovaný čas. Národná rada nakoniec s vydaním aj tak nesúhlasila.

Predseda Smeru viackrát obvinil niektorých sudcov, prokurátorov aj vyšetrovateľov, že sú politicky motivovaní, a vyhlásil, že ak bude v novej vláde, bude žiadať, aby „hlavní zločinci odišli zo svojich funkcií“.

 Zmarila aj kampaň

Podľa očakávania sa napokon Fico venoval aj prezidentke, ktorú opäť kritizoval za „zmarenie referenda“ aj za to, že to, ktoré bude s jednou otázkou, vyhlásila na 21. januára. Zuzana Čaputová tak podľa neho zmarila aj kampaň.

Hlava štátu mala mať podľa Fica aspoň toľko úcty, aby referendum stanovila na najneskorší možný termín. „Organizátori a podporovatelia referenda budú mať 12 dní na kampaň. Hanba, pani prezidentka,“ sťažoval sa.

Program predsedu Smeru sa vytúpením na sneme neskončil. Špičky strany ešte budú klásť vence pred pamätník Alexandra Dubčeka pred parlamentom, neskôr Smer organizuje „autoprotest“, aktuality.sk

X X X

Kňažko: Matovič je katastrofa, opozícia s Ficom a Pellegrinim zasa kriminálna. Za výsledky volieb ale nemôže revolúcia

Herec a osobnosť novembrových dní 1989 Milan Kňažko sa po 33 rokoch v rozhovore pre denník Pravda vracia k vtedajším udalostiam v Prahe a v Bratislave. Nevynechá tému rozkolu v občianskom hnutí, ktoré sa pretransformovalo do politickej strany Verejnosť proti násiliu.

 Vysvetľuje aj svoj príklon k Vladimírovi Mečiarovi a postoj k rozdeleniu Československa. Aktér Nežnej revolúcie je konfrontovaný aj s prieskumom podľa, ktorého klesá pozitívne vnímanie tejto udalosti a aj s vnímaním, že obhajoval Igora Matoviča, ktorý je podľa jeho vlastných slov katastrofou./agentury/

X X X

Myslíme si, že dnes ich je viac. LGBTI+ ľudia tu však boli aj v prvej republike či socializme

Neobjavili sa s príchodom demokracie, ich história siaha hlboko do dejín. O ľuďoch s inou sexuálnou orientáciou diskutoval Masaryk už na konci 19. storočia, v prvej Československej republike zasa existovalo združenie, ktoré otvorene bojovalo za ich práva.

V prvej republike či za socializmu žili rovnako ako dnes medzi nami, no nehovorili o sebe nahlas. I preto možno dnes máme pocit, že ľudí s inou sexuálnou orientáciou je viac, hovorí Jana Jablonická Zezulová z Inštitútu pre výskum práce a rodiny, ktorá sa venuje aj výskumu emancipácie homosexuality na Slovensku a v strednej Európe. Zároveň dopĺňa otázku: „Vy by ste v takej spoločnosti chceli, aby sa to o vás vedelo, a riskovali by ste odmietnutie a horšie veci?“

 X Vznik prvej Československej republiky so sebou priniesol demokratizáciu spoločnosti, boli sme jednou z prvých krajín, kde mali ženy volebné právo. Ako sa vtedajšia spoločnosť stavala k tomu, že homosexuálny styk bol trestný?

Boli snahy zrušiť paragraf, ktorý trestal homosexuálny styk, no chcelo to čas. Po vzniku republiky sme si preniesli zákony z Rakúsko-Uhorska, aby nenastali zmätky a krajina mohla plynule prejsť k novému právnemu poriadku. Navyše sme fungovali v duálnom právnom systéme – v Česku platili rakúske zákony, u nás uhorské, čo malo vplyv aj na trestnosť homosexuálneho styku.

X Ako sa to prejavovalo v legislatíve?

V Česku bol homosexuálny styk trestný medzi mužmi aj ženami, hrozil zaň trest do výšky päť rokov väzenia. Na Slovensku ho trestali do jedného roka, avšak iba medzi mužmi. V tých časoch si jednoducho nevedeli predstaviť, že by bolo možné, aby mali dve ženy nejaký intímny styk. Paradoxne, tým že západná časť monarchie bola liberálnejšia a ženská homosexualita tam bola viac reflektovaná, tak sa to prejavilo aj v zákone.

X Hovoríte, že snahy o zrušenie trestnosti boli. Ako prebiehali?

Od začiatku 20. rokov sa stretávali právnické komisie, ktoré pripravovali veľkú reformu trestného zákona i ďalších. Na stretnutiach padol návrh, aby bol zrušený práve spomenutý paragraf. Rozoberalo sa tam aj to, čo preberieme z rakúsko-uhorskej legislatívy a čo zmodernizujeme. Veľkou témou boli napríklad potraty či postavenie žien v rodinách.

Zároveň demokracia umožnila ľuďom rozvíjať sa v mnohých oblastiach a zakladať rôzne spolky a iniciatívy. V 30. rokoch založil v Prahe Vojtěch Černý so svojím bratom časopis Hlas sexuální menšiny, redakciu tvorili hlavne ľudia z intelektuálneho a umeleckého prostredia. Otvorene sa prihovárali za reformu a zrušenie trestnosti homosexuálneho styku. Vyhlasovali, že v modernom demokratickom štáte, ak chce byť kultúrny, nemôžu byť ľudia, ktorí sa takto narodili, perzekvovaní.

X Na začiatok 20. storočia ide o pomerne pokrokové myšlienky. Kto všetko sa k tejto téme vyjadroval?

Lekári, psychiatri a tiež odborníci z novovznikajúceho odboru – sexuológie. Niektorí mali názor, že sa to dá liečiť a že človek sa narodil s nejakou podivnou odchýlkou alebo sa mu to stalo počas vývoja vplyvom výchovy. Bola taká skupina, ktorá tvrdila, že ich síce nemá spoločnosť trestať, ale má nájsť prostriedky, ktoré ich zaradia do „slušnej“ spoločnosti.

Skupina okolo časopisu Hlas sexuální menšiny založila spolok Československá liga pre sexuálnu reformu a oni hlásali, že človek je homosexuálny od narodenia, meniť sa to nedá. Nedá sa to riešiť psychiatrickou či sexuologickou liečbou, vierou ani celibátom. Dekriminalizácia by podľa nich ukázala týmto ľuďom, že sú rovnocennou súčasťou spoločnosti. Argumentovali tiež tým, že mnohí z nich žijú bežný život, pracujú, prispievajú do spoločnosti a usilujú sa o jej rozvoj. Snažili sa ukázať: „My tu sme a vždy sme tu boli. Musíme napraviť túto neprávosť a dosiahnuť dôstojné postavenie.“ A Československo malo podľa nich také možnosti a podmienky, aby to dosiahli.

X Dnes je téma práv LGBTI+ hojne diskutovaná aj na politickej scéne. Vyjadrujú sa k nej aj poprední predstavitelia štátu. Ako sa k tejto téme stavali politické špičky v prvej republike?

Nie sú o tom záznamy a myslím si, že sa to na takúto úroveň ani nedostalo. Vtedy totiž takéto záležitosti politici nechávali na odborníkov. Zaoberala sa tým už spomenutá právna komisia, ktorá si prizývala odborníkov – lekárov, sexuológov. Štát sa následne riadil tým, o čom rozhodla odborná komisia. Existujú však staršie názory prezidenta Masaryka ešte z čias monarchie.

X Ako sa k homosexualite staval prvý československý prezident považovaný za pomerne otvoreného a demokraticky zmýšľajúceho politika?

Napriek tomu, že otvorene podporoval práva žien a sám seba považoval za feministu, tejto otázke nebol veľmi otvorený. Niekedy na konci 19. storočia sa dostala táto téma do povedomia českej verejnosti po tom, ako za homosexualitu v Anglicku odsúdili spisovateľa Oscara Wildea. Predstavitelia časopisu Moderní revue si Wildea zastali, objavila sa aj skupina, ktorá bola proti a v nej bol aj Masaryk. Písal, že homosexualita je v rozpore so zákonom a mravmi.

X O tom, aký mal postoj o 20 rokov neskôr, sa už asi viac nedozvieme. Myslíte si, že mohol vplyvom demokratizácie spoločnosti i prílevu nových poznatkov zmeniť názor?

Jeho postoj na konci 19. storočia odzrkadľoval ducha tej doby. Neskôr už jeho názor nikto nezisťoval. Myslím si však, že za 20-30 rokov by už československý prezident Masaryk hovoril asi niečo iné. Už len preto, že on prijímal názory aj na základe toho, že si niečo podrobne naštudoval. V prvej republike bolo k dispozícii predsa len viac argumentácií či odborných textov.

X V 20. rokoch sa teda začalo s prípravou veľkej právnej reformy, ozývali sa hlasy, že by trestnosť homosexuálneho styku mohla byť zrušená, no nestalo sa tak. Prečo?

Celá právna reforma bola o tom, aby Československo dostalo nový legislatívny rámec. To však nejaký čas trvalo a od druhej polovice 30. rokov sa už začala riešiť záchrana štátu a obrana. Všetko nakoniec zastavil rok 1938 a Mníchovská dohoda.

X Prvé pokusy so zmenami pohlavia sa v Európe začali realizovať v 30. rokoch. Ako sa stavala Československá republika k tranzíciám?

U nás ich nevykonávali, ale boli tu sexuológovia, ktorí sa tejto téme začali venovať pod vplyvom Inštitútu pre sexuálne vedy v Berlíne, kde sa operácie realizovali. Známy je napríklad príbeh o Lily Elbe, stvárnený vo filme Dánske dievča.

X Poznáme z toho obdobia aj nejakú transrodovú osobu, ktorá žila v Československu?

Je to príbeh Zdeňka Koubka, ktorý sa narodil ako Zdena Koubková. Bol to atlét, v tom čase vystupujúci v ženskom rode, ktorý dosahoval famózne výkony, pokoril niekoľko svetových rekordov. Svojím výzorom sa však od ostatných dievčat odlišoval a médiá spochybňovali, že je žena. I podľa spisov z lekárskej, veľmi podrobnej prehliadky, ktoré sú k dispozícii, by sme dnes o Koubkovi povedali, že sa narodil ako intersexuálne dieťa.

Pod mediálnym tlakom, v spolupráci s lekármi a právnikmi požiadal československé orgány, aby ho úradne uznali za muža. V pražskom sanatóriu následne podstúpil isté chirurgické úpravy (ale nie tranzíciu v takom zmysle, ako poznáme dnes) a ako Zdeněk žil pokojný život s manželkou v Prahe až do svojej smrti. Atletické rekordy boli po úradnej zmene pohlavia následne vymazané.

X V roku 2022 sa v spoločnosti dvihla obrovská vlna nenávisti voči LGBTI+ komunite, ktorá vyvrcholila vraždou dvoch mužov. Ako sa stavala spoločnosť k týmto ľuďom v prvej Československej republike?

Informácie sú veľmi kusé, mnohé sú z novinových článkov. Objavili sa aj útoky na homosexuálnych mužov, no častejšie bolo, že týchto ľudí vydierali. Boli to skupiny mladíkov, ktoré sa tvárili, že majú záujem o sex či vzťah a potom žiadali od týchto ľudí peniaze či iné materiálne zabezpečenie. Často sa to končilo udaním na polícii, útokom alebo vraždou vydieraného, keď už ďalej nedokázal platiť.

V zásade však u nás títo ľudia verejne nevystupovali tak ako napríklad v Nemecku obhajca homosexuálnych ľudí doktor Magnus Hirschfeld. Na jeho prednášky vo Viedni prišli skupiny fašistických študentov a zbili Hirschfelda aj návštevníkov.

X Vydieranie ľudí s inou sexuálnou orientáciou praktizovali najmä v 50. rokoch aj predstavitelia komunistického režimu. Koniec koncov, mená prípadných obetí sa snažili získať aj od aktivistu Imricha Matyáša. Koho sa im takto podarilo zdiskreditovať?

Využívali to najmä voči oponentom – či už členom Demokratickej strany, ale neskôr aj proti vlastným. Chceli mať informácie, aby mohli daného človeka prípadne odstaviť z funkcie. Cez vydieranie sa takto zbavili napríklad neslávne známeho ministra spravodlivosti, neskôr národnej obrany a zaťa prezidenta Klementa Gottwalda – Alexeja Čepičku. U neho je dokázané, že bol zjavne homosexuál. Nachystali na neho pascu – poslali mladíka, ktorý ho mal zviesť, a potom pod tlakom odstúpil z funkcie, v roku 1963 ho zo strany vylúčili za politické procesy v 50. rokoch.

X V roku 1961 nakoniec v socialistickom Československu nastal zlom a homosexuálny styk u osôb starších ako 18 rokov bol dekriminalizovaný. Čo k tomu prispelo?

Je to paradoxné, no napriek tomu, že to bol neslobodný štát, jeho vedenie rovnako ako v prvej republike počúvalo expertov. Od 50. rokov realizoval doktor Kurt Freund na Sexuologickom ústave v Prahe sériu pokusov s dobrovoľníkmi. Prihlásili sa homosexuálni muži, ktorí chceli zmeniť orientáciu alebo len boli zvedaví, ako to dopadne. Bola to konverzná terapia.

Mužom púšťali obrázky sporo odetých mužov a podávali im látku, ktorá spôsobovala zvracanie. Následne obrázky zmenili za sporo odeté ženy a pichli im látku, ktorá zvracanie zastavila.

X Zmenilo to ich sexuálnu orientáciu?

Nezmenilo sa nič. Samotný doktor Freund skonštatoval, že pokusy ukázali, že homosexualitu nie je možné liečiť, je to vrodená varianta ľudskej sexuality, s ktorou sa menšia časť obyvateľstva rodí a nepredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.

V štúdii Homosexualita u muže zdôraznil, že „sa dospelí muži, ktorí majú pohlavný styk s dospelými rovnakého pohlavia, stávajú len výnimočne nebezpečnými pre mladistvých a snáď vôbec nie pre deti“. Na základe toho bol vypracovaný posudok pre právnickú komisiu, ktorá pracovala na príprave nového trestného zákona. Paragraf teda zrušili na základe vedeckých odporúčaní.

X Tieto pokusy neboli určite jedinými v oblasti „liečby“ homosexuality. Aké iné sa ešte robili v socialistickom Československu?

Psychologička Iva Šípová robila v 70. rokoch experimenty s LSD na homosexuálnych a trans ľuďoch. Chcela ich zmeniť, tvrdila, že ich telá sú zdravé, ale myseľ je pomýlená. Ľudia po tejto drogovej skúsenosti boli však ešte viac presvedčení o tom, že ich prežívanie a identita sú v poriadku. Šípová tvrdila, že ich musí zo svojej vzorky vylúčiť, pretože nie jej experimenty sú nesprávne, ale ľudia jej nesadli.

X A čo odborníci opačných názorov?

Sexuológ Jozef Hynie argumentoval, že tieto experimenty sú dôkaz, že existujú ľudia, ktorých myseľ nie je v zhode s telom a úlohou lekára je pomôcť im „prejsť na druhú stranu“. Odporúčal hormonálnu liečbu, zmenu dokladov, ale neodporúčal chirurgické zásahy. Tvrdil, že československá plastická chirurgia nie je ešte na takej úrovni, aby im poskytla kvalitné služby. Na tú dobu to boli veľmi moderné názory.

X Teoreticky bola trestnosť homosexuálneho styku nad 18 rokov zo zákona vymazaná. Zmenilo sa tým však niečo v každodennom živote ľudí s inou sexuálnou orientáciou?

Určite nemali pocit väčšej slobody. To, že sa niečo zmení na právnej úrovni, neznamená, že sa to hneď zmení aj v spoločnosti. Hoci to dekriminalizovali, mali zároveň potrebu ubezpečiť spoločnosť, že takýchto ľudí budú riešiť tzv. ľudové súdy či socialistické kolektívy v práci. Tie prevzali na seba úlohu ukázať týmto ľuďom „správnu“ cestu.

Dekriminalizácia neznamenala, že by si povedali, že to nebudú liečiť alebo inými spôsobmi naprávať. Mali filozofiu, že keď tu tí ľudia sú, nech žijú nejaký osamotený život a neupozorňujú na seba.

X Ako teda vyzeral život geja či lesby v socialistickom Československu?

Myslím si, že väčšina z nich vstupovala do manželstiev, mali deti. Mnohí žili dvojitý život – nachádzali si tzv. bokovky. Tí, ktorí sa nevydali alebo neoženili a žili vo väčších mestách, si postupne našli miesta, kde sa stretávali a kde našli ľudí, ktorým mohli veriť. V Bratislave to malo byť napr. v Carltone, v Luxorke alebo v Kryštál bare, alebo na súkromných miestach u niekoho v dome či byte.

X V rámci bádania ste sa stretli aj s pamätníkmi – členmi LGBTI+ komunity, ktorí majú skúsenosť so životom v socialistickej spoločnosti. Čo vám o ňom hovorili oni?

Niektorí mali napríklad problémy s lekármi. Jednému z nemocnice zavolala lekárka na personálne oddelenie do práce a upozorňovala, že zamestnávajú homosexuála a mohol by mať AIDS, čo sa následne šírilo ďalej. Žena, ktorá opustila manžela a žila so svojou partnerkou aj s deťmi z tohto manželstva, mala problémy so sociálkou, ktorá jej deti chcela odobrať.

O tejto téme sa začalo viac hovoriť a písať až v 80. rokoch. V Česku bola aj psychoterapeutická skupina pre ľudí s inou sexuálnou orientáciou, ktorí sa necítili v spoločnosti prijatí. Postupne z tejto skupiny vznikol aktivistický spolok, ktorý sa pretransformoval do prvého československého združenia LGBTI+ ľudí.

X Dnes sa stretávame s názormi, že sa s ľuďmi z LGBTI+ komunity roztrhlo vrece a je ich zrazu viac ako kedysi, respektíve že v minulosti takmer neexistovali. Je to naozaj tak?

Je to legitímna otázka a rozumiem, že to tak ľudia vnímajú. Začínam ňou aj niektoré diskusie. Aj moji blízki tvrdili, že predtým toho toľko nebolo. Povedala som im: „Vy si myslíte, že to bolo pre nich ľahké žiť v takej spoločnosti, ktorá ich odmietala a odsudzovala? Vy by ste v takej spoločnosti chceli, aby sa to o vás vedelo a riskovali by ste odmietnutie a horšie veci?“ Zistili sme to po rokoch o jednom blízkom rodinnom priateľovi, ktorý celý život trpel, pretože nemohol žiť život v súlade so svojou identitou.

V čase, keď bola homosexualita kriminalizovaná, je samozrejmé, že sa k tomu veľa ľudí nehlásilo. A v čase, keď to socialistický režim považoval za úchylku, tak len málokto. Práve príbeh aktivistu Imricha Matyáša a odhaľovanie príbehov, ktoré nenájdete v archíve, ale sú to živé pamäte, nám ukazuje, že tu tí ľudia boli, len sa nemohli slobodne prejaviť. To, že ich vidíme a vieme o nich a niektorí z nás ich aj počúvame, je dôkazom, že žijeme v demokratickej spoločnosti, nech už má akékoľvek neduhy aktuality.sk

X X X

Vojna na Ukrajine: K výpadkom elektriny sa pridal prvý sneh, očakávajú sa aj silné mrazy

Snežnú nádielku zažilo aj samotné hlavné mesto Ukrajiny, ktoré je v súčasnosti takisto svedkom častých neohlásených a neplánovaných výpadkov elektriny.

Prvý sneh tohtoročnej jesene napadal vo štvrtok na Ukrajine, ktorá v dôsledku útokov Ruska na tamojšiu energetickú infraštruktúru trpí v mnohých územných častiach výpadkami elektriny. Píše o tom agentúra AFP s odvolaním sa na svojich spravodajcov v Kyjeve.

Snežnú nádielku zažilo aj samotné hlavné mesto Ukrajiny, ktoré je v súčasnosti takisto svedkom častých neohlásených a neplánovaných výpadkov elektriny.

Gubernátor Kyjevskej oblasti Olexij Kuleba už predtým v priebehu tohto týždňa upozornil, že situácia z hľadiska poveternostných podmienok sa v tomto ukrajinskom regióne môže čoskoro stať náročnou a teploty ovzdušia môžu klesnúť až na mínus desať stupňov Celzia.

Na možné výpadky elektrického prúdu na celom území Ukrajiny, spôsobené očakávaným prudkým ochladením, uozornila vo štvrtok aj spoločnosť Ukrenerho, ukrajinský prevádzkovateľ rozvodnej siete.

Ukrenerho vo svojom tlačovom vyhlásení vysvetľuje, že výpadky elektriny sú – po už celkovo šiestom raketovom útoku ruských ozbrojených síl na energetickú štruktúru štátu – nevyhnutným krokom na udržanie stability energetického systému, aktuality.sk

X X X

 Tomáš Halík: Nerobme z cirkvi tržnicu so strachom, predsudkami a nenávisťou

 

Medzinárodná hanba, mentálny svet z 19. storočia, katolíctvo bez kresťanstva či sebakastrácia cirkvi na Slovensku. Český teológ a mysliteľ Tomáš Halík reaguje na kauzu „interného“ obežníka trnavského arcibiskupa Jána Oroscha.

 Medzinárodný škandál

X Počuli ste v Prahe o „internom“ obežníku trnavského arcibiskupa Jána Oroscha? V kontexte celospoločenského zdesenia a smútku z usmrtenia dvoch príslušníkov LGBTI komunity len z čistej nenávisti k inakosti, biskup Orosch v obežníku svojim kňazom spochybňoval či zotázňoval ich nevinu.

Samozrejme počul. Škandalózne výroky arcibiskupa Oroscha spôsobili slovenskej cirkvi veľkú medzinárodnú hanbu. Bolo to publikované nielen u nás v Českej republike, ale aj v ďalších krajinách. Dostávam totiž denne monitoring toho, čo sa o viere a náboženstve píše. Bol to skutočne veľký škandál.

Bohužiaľ sa to nestalo prvýkrát. Nedávno ten istý arcibiskup počas omše v živom televíznom vysielaní pred voľbami označil hlas pre Zuzanu Čaputovú za smrteľný hriech. Takýto zásah hierarchu do politického života je v priamom rozpore so zásadami katolíckeho sociálneho učenia a katolíckej politickej etiky.

Pri pápežskej návšteve na Slovensku sa ukázalo, že Zuzana Čaputová je pápežovi Františkovi zrejme zo všetkých súčasných európskych hláv štátov osobne a názorovo najbližšie. A mám to potvrdené aj z pápežovho okolia.

Nezvyčajne tvrdé slová pápeža Františka v bratislavskom dóme sv. Martina na adresu kléru a bývalého nuncia zrejme mierili aj na Oroschovu adresu. Domnieval som sa, že mons. Orosch si uloží nejaké pokánie aspoň vo forme zdržanlivosti v komentovaní spoločensko-politického diania. Nestalo sa tak. Divím sa tiež, že nemá niekoho, kto mu povie, že takto sa jednoducho nekomunikuje.

X Zrkadlo mu však nastavila spoločnosť. Necitlivé, odsúdeniahodné, aj odsúdené – to zaznievalo zo všetkých strán. Biskupská konferencia však v prvom kroku nechcela komentovať tento Oroschov počin – že jej neprináleží vstupovať do kompetencií jedného biskupa. Čo na to hovoríte? Pre úplnosť však treba dodať, že nový predseda biskupskej konferencie Bernard Bober „zločin na Zámockej“ odsúdil už v prvých hodinách po útoku.

Vďaka Bohu za slová biskupa Bobera, lebo tým zachraňuje česť slovenskej cirkvi. Ale nemal by to byť ojedinelý hlas. Ak má mať cirkev v slovenskej verejnosti nejakú váhu, potom nutne potrebuje niekoho ako bol arcibiskup Robert Bezák – človeka, ktorý by staval mosty medzi cirkvou a občianskou spoločnosťou, najmä vo vzťahu k inteligencii a mládeži. Cirkev si ho ale sama odvolala, čo bola veľká chyba. Synodálna reforma, ku ktorej vyzval pápež František, je príležitosťou aspoň trochu napraviť onú sebakastráciu slovenského katolíctva, ktorou bola likvidácia arcibiskupa Bezáka.

Pred slovenskou cirkvou je mnoho vážnych úloh: okrem iného kritické vyrovnanie sa s dedičstvom katolíckeho fašizmu, spojenectvo cirkvi s nacionalizmom a autoritatívnym štátom. Po jednostrannom ideologickom hodnotení tejto dejinnej kapitoly v čase komunizmu prišlo jej podobne jednostranné klerikálne hodnotenie. Na skutočne objektívnu analýzu zo strany slovenskej cirkvi som ešte nenarazil. V tejto dobe, keď fašizmus povzbudzovaný ruskou protizápadnou propagandou na Slovensku opäť nebezpečne zdvíha hlavu, cirkev nesmie opakovať staré chyby.

„Katolíctvo bez kresťanstva“

X Z pozície uznávaného teológa – ste nositeľom prestížnej Templetonovej ceny – čo by na Oroschov text povedal samotný Ježiš? Veď jeho odkazom sa zaoberáte profesionálne.

Ježiš by zrejme prišiel s pokarhaním a veľmi dôrazne by povedal tým, ktorí cirkev diskreditujú: Nerobte z božieho domu tržnicu so strachom, predsudkami a nenávisťou. Inak nesiete spoluzodpovednosť za desivé následky intolerancie. Potom aj na vašich rukách bude krv, ktorú prelievajú fanatici.

X Je to až také zvláštne, keď v prípade jedného arcibiskupa konštatujeme, že diskredituje cirkev. Tu je ale krátky úryvok z obežníka: „Sú naozaj všetci nevinní“? „Ľudia, počnúc majiteľom Teplárne, návštevníci klubu, o ktorých sme sa nedozvedeli nič o ich veku, o ich možnej drogovej závislosti, pohoršlivom nemravnom konaní“ – konštatovania, ktoré sa neopierajú ani len o náznak dôkazov.

Je to hrozné. Ukazuje sa, že monsiňor Orosch žije vo svete ľudového katolíctva 19. storočia. U nás sa s týmto svetom stretol už Masaryk v prípade antisemitských štvaníc okolo tzv. Hilsnerovho procesu na sklonku 19. storočia. Niekde táto mentalita doteraz prežíva, len miesto Židov zaujali homosexuáli či utečenci a podobne. Našťastie oficiálne učenie cirkvi je už dnes iné.

Aj my s tým máme skúsenosť. Nechcem tu stavať českú cirkev nad slovenskú. Mali sme tu tiež podobný prípad. V pražskej katedrále pred niekoľkými rokmi zaznela absurdná kázeň pátra Petra Piťhu. Strašil nadvládou homosexuálov, ktorí budú rodinám násilne odoberať deti a predávať ich do otroctva a svojich ideových odporcov posielať do vyhladzovacích koncentračných táborov. Ukázalo sa, že čerpal hlavne z fake-news na dezinformačných weboch.

Vtedy som cítil povinnosť sa proti tomu jasne verejne ozvať. Veľmi veľa ľudí mi potom napísalo, že keby sa voči tomu z cirkvi neozval kritický hlas, museli by zrejme cirkev opustiť. Samozrejme som potom musel čeliť množstvu hrubých nenávistných útokov a vyhrážok. Ale to patrí k veci, na to si človek musí zvyknúť.

Sú ľudia, ktorých „katolíctvo bez kresťanstva“ spočíva v nenávisti voči moslimom, Židom, homosexuálom, imigrantom, intelektuálom, „liberálom“, skrátka proti všetkým, ktorí sa nezmestia do ich úzkeho sveta strachu a nenávisti. Z viery, lásky a nádeje v duchu evanjelia tam nezostalo nič.

X Zaujal ma váš výraz „katolíctvo bez kresťanstva“. Aby neprešiel bez povšimnutia, môžete ešte raz zopakovať jeho obsah? Nenávisť a absencia ducha evanjelia?

To „katolíctvo bez kresťanstva“ sú ľudia, ktorí v cirkvi vidia len akúsi pevnú hrádzu pred všetkým, čo ich znepokojuje. S evanjeliom to však nemá nič. Oni sú stále v postoji proti, proti, proti. Dôsledkom bol obrovský prepad autority a vplyvu cirkvi.

Obraz katolíkov bol jednoducho taký, že to sú tí, čo sú proti potratom, proti kondómom, proti homosexuálom, proti….A za čo vlastne sú? To spoločnosti nebolo jasné.

Dva svety – Orosch vs. František

X Biskup Orosch v obežníku operuje Ježišom a jeho „odpúšťaním hriešnikom“, no akoby z obliga nezabúda dodať, že Ježiš aj „upozorňoval na hriech a potrebu nápravy“. Má to byť pre jedného biskupa tým obligom, povinnosťou?

Ja mám aj s biskupom Oroschom osobnú skúsenosť. Keď som pred niekoľkými rokmi prišiel na Slovensko, aby som sa zúčastnil na televíznej diskusii o prípade arcibiskupa Bezáka, biskup Orosch zrejme tlačil na môjho biskupa, aby mi to zakázal. Tak sa to kedysi robilo.

Náš kardinál to samozrejme odmietol a dal mu moje mobilné číslo, aby sa so mnou sám dohovoril. Nasledoval telefonický hovor, v ktorom mi biskup Orosch najskôr lichotil a potom sa ma snažil presvedčiť, že za Bezákovým odvolaním stálo niečo iné ako to, že Bezák odkryl podivné finančné hospodárenie svojho predchodcu (arcibiskupa Jána Sokolo, pozn. red). To odvolanie zdôvodňoval okrem iného tým, že arcibiskup Bezák sa zúčastnil na festivale Pohoda, kde sa schádzajú opilci a hriešnici.

„Vy by ste tam šiel, monsiňore?“ pýtal sa ma sugestívne. Odpovedal som mu, že neviem, či by som mal tú odvahu, ale že som si istý, že Ježiš by tam šiel, pretože sa nevyhýbal spoločnosti, ktorú farizeji a saduceji mali za podozrivú a hriešnu.

Bolo dlhé ticho a potom prišli z jeho strany tie známe vety, že Ježiš by tam šiel len preto, aby ich napomínal. Pochopil som, že medzi svetom Ježiša a pápeža Františka a svetom biskupa Oroscha a určitej časti kléru zíva priepasť, ktorú nedokážem prekročiť.

Cirkev a LGBTI+ ľudia

X Poďme k samotnej téme LGBTI+ ľudí a katolíckej Cirkvi. Nakoľko ovplyvňuje doktrína prístup k „inakosti“? Katechizmus síce hovorí o „prijatí s úctou, súcitom a jemnocitom“ a o potrebe vyhýbať sa akémukoľvek náznaku „nespravodlivej diskriminácie“, na druhej strane im predpisuje sexuálnu zdržanlivosť. Nie je to proti naplneniu človeka v jeho najsilnejšom pude?

Tu je potrebné rozlíšiť niekoľko vecí. Obsah učenia ste viac menej reprodukoval. Áno, toto je súčasný stav náuky podľa katechizmu: Nesmieme označovať homosexuálnu orientáciu za hriech a jej nositeľov vylučovať z cirkevného spoločenstva. Avšak máme nabádať homosexuálov k sexuálnej zdržanlivosti.

Každý, kto má s týmito ľuďmi pastoračnú skúsenosť vie, že to nemôže byť posledné slovo.

Ja, pretože som veľmi lojálny k učeniu Cirkvi, som často homosexuálom hovoril: Pozrite sa, ja som zas „nevyliečiteľne heterosexuálny“, páčia sa mi ženy, ale dokázal som celý kňazský život žiť verne v celibáte. Prečo by ste to nedokázali vy? Oni mi povedali: ale vy ste si to vybrali a iste viete, že to ani pre vás nie je ľahké. A mne, ktorý som si to nevybral, nútite k c eloživotnej sexuálnej abstinencii? Na to sa ťažko odpovedá.

Preto za najmúdrejšiu odpoveď považujem tie slávne slová pápeža Františka: Keď je niekto gay a má dobrú vôľu, kto som ja, aby som ho súdil? Musíme prihliadať na individuálnu situáciu každého človeka a viac rešpektovať individuálne svedomie.

Myslím si, že v cirkvi sa skôr či neskôr presadí rozlíšenie medzi dvomi pozíciami: kto je schopný bežného heterosexuálneho života a homosexualitu si vyberie ako spestrenie svojho sexuálneho „apetítu“, to je z hľadiska katolíckej morálny neprijateľné.

Musíme to ale odlíšiť od ľudí, ktorým je ich homosexuálna orientácia biologicky daná. Upierať im akúkoľvek intimitu je podľa môjho názoru neľudské. Takže áno, zaznieva niečo z katechizmu, zaznieva trochu iný tón od pápeža Františka a ja si myslím, že v budúcnosti – ale ide len o môj odhad – sa bude dávať väčší dôraz na osobné svedomie jednotlivca.

 X Opäť „skúška Ježišom“: Ak on neodsúdil podľa biblických prameňov ženu pristihnutú pri cudzoložstve, ako by sa postavil k párom rovnakého pohlavia, ktoré vidia aj v sexuálnom spolužití len prirodzené vyústenie ich vzťahu?

Paušálne odsudzovanie, ale ani paušálne schvaľovanie, to nie je Ježišova cesta. Každý ľudský príbeh je jedinečný, zdôrazňuje pápež František v dokumente Amoris Laetitia (Radosť z lásky). Je potrebné pomôcť ľuďom, aby mali zdravé svedomie – ani škrupulózne, ani laxné – a ním sa riadili. Je to náročnejšia cesta, než len mechanická aplikácia všeobecných predpisov, ale je to jediná správna cesta pre dospelých ľudí.

X Len pred pár mesiacmi Nemecko zaznamenalo hromadný „coming out“ vyše stovky ľudí z cirkevného prostredia – medzi nimi aj kňazov. Belgický kardinál Jean-Claude Hollerich vtedy reagoval tým, že osobne pozná homosexuálnych kňazov a laikov. „Vedia, že v cirkvi je ich domov“, konštatoval Hollerich s tým, že v jeho arcidiecéze nebol nikto nikdy prepustený z práce len preto, že je homosexuál alebo rozvedený. Hollerich sa vyslovil za zmenu doktríny ohľadom LGBTI ľudí.

S kardinálom Hollerichom som samozrejme v čulom kontakte. Vieme, že je „verejným tajomstvom, že percento homosexuálov v klére je výrazne vyššie ako v celkovej populácii. Po stáročia sa za jeden z dôkazov povolania ku kňazstvu (a teda k celibátu) považovalo to, že mladý muž sa nezaujíma o dievčatá. Neskôr však hocikedy vyšlo najavo, že je to tak preto, že sa zaujíma skôr o chlapcov, niekedy aj o nedospelých chlapcov.

Niekedy im to samým došlo až po vysvätení a teraz s tým v prostredí démonizujúcom homosexualitu museli nejako žiť. Niektorí sa rozhodli túto skutočnosť vytesniť nielen pred druhými, ale aj pred sebou samými. Zbavili sa toho napätia tým, že svoj problém premietali na druhých a tam sa s ním dokázali vysporiadať. Veľmi často najvášnivejší bojovníci proti homosexuálom a homosexualite sú práve kňazi s homosexuálnou orientáciou – bojujú s vlastným tieňom. Podobne ako najradikálnejší bojovníci proti neveriacim bývajú ľudia, trpiaci vlastnými nepriznanými pochybnosťami. Extrémizmus a fanatizmus – napravo aj naľavo – je vždy varovné znamenie.

X Musíme však uznať, že sú tu tí, ktorí sa o problematiku LGBTI+ ľudí v cirkvi nezaujímajú len zištne, keď riešia seba samých a možno aj vami popísaným zrkadlením problémov na druhých. Sú tu ľudia, ktorým ide o samotnú vec.

Viete, ja som kňazom viac ako štyridsať rokov a v mojej pastoračnej praxi som vyspovedal mnohé tisíce ľudí. Poznám tak ich problémy viac ako zblízka. Tiež som psychoterapeut, vidím tak veci i z odborného hľadiska.

Myslím si, že je to potrebné vždy spojiť. Nemôžeme len „mlátiť“ normami bez porozumenia. Často to pripomína aj pápež František a veľmi dôrazne: „Jedna vec sú normy, druhá konkrétny človek“.

Áno, máme tu pravidlá, nemusíme ich rušiť, ale zmeňme pastoračný prístup. Musíme si uvedomiť, že každý jednotlivec je jedinečný, má svoj vlastný príbeh, svoje možnosti. A nesmieme k nemu pristupovať ako tí, čo odsudzujú, ale podporiť to dobré. Tu ide o celkom iný prístup, ako charakterizuje napomínanie a odsudzovanie reprezentované arcibiskupom Oroschom.

X Predpokladám, že za vami ako spovedníkom chodia aj LGBTI+ ľudia. S čím odchádzajú z vašej spovednice?

Pokiaľ človek môže hovoriť o spovedi. Samozrejme, nie je tu možné dať nejaké jednoznačné pravidlo, normu. Je potrebné vidieť, ako ten človek na tom je, nakoľko je zrelý. Nemôžeme od ľudí chcieť niečo, na čo ten človek v určitej situácii nemá. To je zásadné pastoračné pravidlo.

Je potrebné sa s nimi rozprávať, predstaviť im učenie cirkvi, pýtať, nakoľko ho môžu reálne vo svojom živote prijať, či s tým majú ťažkosti. Či prípadne nejde z ich strany o uzatvorenosť, či poctivo hľadajú cestu…Toto všetko je potrebné rozlíšiť.

Nie je možné ľudí paušálne odsudzovať, ani paušálne na všetko prikývnuť. Opäť je tu potrebné rozlišovať a snažiť sa vnútorne porozumieť, nakoľko je človek zrelý. A samozrejme ponechať priestor na jeho osobné svedomie.

X Rozumiem to správne, že ak nejaký homosexuál príde za vami a ak vy hovoríte, že „nemôžeme vyžadovať to, na čo niekto nemá“, môže od vás odísť s rozhrešením aj v prípade, že by žil so svojim homosexuálnym partnerom?

Nerád by som o tom hovoril takto všeobecne. Tu je potrebné mať na zreteli, čo uvádza aj pápež František vo svojom dokumente Amoris leatitia: Sú ľudia, ktorí sú v tzv. irregulárnej situácii. K nim je vždy potrebný individuálny prístup. Či má daný človek dobrú vôľu, o čo mu ide atď. Áno, ak je človek v nejakej zložitej situácii, z ktorej nie je možné jednoznačné východisko a možnosť prijatia Eucharistie mu pomôže, za určitých okolností zásadne neodopierajme aj túto možnosť. Ale to sú natoľko citlivé pastoračné otázky, že by som sa k tomu už nerád ďalej vyjadroval.

Cirkev domovom aj pre LBGTI+ ľudí?

X Už pri kardinálovi Hollerichovi sme konštatovali, že má v diecéze aj kňazov homosexuálov a oni podľa neho „vedia, že v cirkvi je ich domov“. Ako urobiť z cirkvi domov pre inakosť aj v našom geopriestore?

Musíme sa predovšetkým zrieknuť rigorizmu a postojov odsúdenia. Náš prístup musí charakterizovať úcta a rešpekt.

Viete, mám skúsenosť s mnohými coming outmi (prihlásenie sa k homosexualite) ľudí, ktorí to v sebe dlho skúmali, či sú alebo nie sú homosexuáli. Potom riešili, komu to povedať. Či to povedať rodičom, priateľom. A niekedy to boli skutočne tragické konce. Narazili totiž zvyčajne v tradičnom dedinskom prostredí na úplné odsúdenie – či už zo strany rodičov alebo príbuzných. A niekedy to končilo i samovraždou.

Predsa len vidím, že aj v tom našom prostredí sa postoje menia. Mladí, ktorí sa obávali predostrieť rodičom z tradičného prostredia svoju inú sexuálnu orientáciu, predsa len v nich našli prijatie a pochopenie. Prechádzame od postoja tvrdého otca, ktorý trestá a trestá, k postoju matky a jej srdca, ktoré rozumie a postupuje v duchu pochopenia, lásky, podpory. Cirkev by mala byť viac tou matkou.

X Je katolícka cirkev domovom pre inakosť?

O katolíckej cirkvi sa tu nedá hovoriť paušálne. Ako v každej inej spoločnosti, aj v cirkvi sú obrovské rozdiely a názorové krídla. Našťastie sú tu pastieri, a aj ten najvyšší – pápež František, ktorí predstavujú spomínaný domov, lásku, prijatie a pochopenie. Sú však aj takí, ktorí skôr odsudzujú.

X Prístup k menšinám zvykne byť testom pre každé spoločenstvo. Ste aj pedagóg, ktorý musí testovať. Z tohto pohľadu by prešla katolícka Cirkev testom prijatia LGBTI+ ľudi?

Tragédia LGBTI+ ľudí, ktorí zakúsili odmietnutie zo strany veriacich i vo vlastnej rodine a farnosti, dáva smutné vysvedčenie. Ale celková klíma v spoločnosti a aj vo veľkej časti cirkvi sa našťastie nezadržateľne mení.

X Americký jezuita James Martin napísal knihu Building bridge, o budovaní mostov medzi katolíckou cirkvou a LGBTI+ ľuďmi. Dal jej podtitul: Ako katolícka cirkev a komunita LGBTI môžu nadviazať vzťah úcty, súcitu a citlivosti. Zámerne v nej však vynechal kapitolu, ktorá by hovorila o katolíckej doktríne ohľadom homosexuality. Jezuita Martin v predhovore píše, že pri budovaní mostov je najprv potrebné rozvíjať to, čo nás spája, nie oblasti, ktoré rozdeľujú.

Aj z dôvodov, ktoré som spomenul, je to stále v cirkvi „horúci zemiak“. V teologických kruhoch sa o týchto veciach živo a otvorene diskutuje a pápež František jasne zakázal zakazovať akékoľvek podnety do tejto diskusie. Aj na strane liberálnej ľavice v spoločnosti aj cirkvi sa však objavujú často extrémne stanoviská a tie zas provokujú fundamentalistov a tradicionalistov. Nájsť rozumný stred medzi extrémami nie je ľahké.

Františkova „synodalita“: od byrokracie k spoločenstvu

X Vy ste historicky nositeľom myšlienky Desaťročia duchovnej obnovy. To bol program, ktorý sa začal ešte v neslobode r. 1987 a vyvrcholil v čase slobody a pripravoval na výročie milénia pre českú cirkev. Nepotrebujú takýto program obnovy aj katolíci pod Tatrami?

Bol to dobrý program a priniesol určité dobré plody. Napríklad skoro všetci biskupi, menovaní po páde komunizmu vzišli z kruhu spolupracovníkov na tomto projekte. Bohužiaľ ale väčšinu z nich – pretože nemali žiadne skúsenosti s vedením – pohltilo množstvo administratívnych povinností pri budovaní alebo obnove inštitucionálnych štruktúr.

Prorocký a vizionársky rozmer prekryla skôr reštauračná mentalita. Urobili sme skôr pokus o krok späť pred obdobie komunizmu ako krok dopredu, hoci pápež Ján Pavol II. nás pred tým pri svojej návšteve ČSR výslovne varoval.

Dnes ale pred celou cirkvou – aj cirkvou na Slovensku – stojí veľký reformný program, vyhlásený pápežom Františkom. Synodalita: premena cirkvi z ťažkopádnej byrokratickej inštitúcie na dynamickú sieť vzájomnej komunikácie, spoločnú cestu (syn-hodos).

To môže byť podobný obrat, akým bol krok sv. Pavla, keď mladé kresťanstvo vyviedol z podoby jednej zo židovských siekt do podoby univerzálnej ponuky pre všetky národy.

Mnohí v klére si dlho hovorili: pápež František je starý, jeho nástupca zas všetko vráti späť. Dnes je každému, kto triezvo vidí stav cirkvi i spoločnosti, celkom jasné, že takýto návrat už nie je možný.

X Aktuálne sa pripravujete na to, že budete dávať duchovné cvičenia rakúskym biskupom. Vypočujú si od vás nejakú lekciu inšpirovanú „skratom“ trnavského obežníka?

Ja si trochu ťažko zvykám na to, že sa moja situácia v Cirkvi v posledných rokoch radikálne zmenila. Už od čias komunizmu som si zvykol na rolu disidenta, ktorý trochu vybočuje z radu, provokuje tým, že ukazuje aj druhú stránku veci, ktorá je často prehliadaná.

Teraz si zvykám na to, že som pozývaný do Vatikánu, aby som prednášal novo menovaným biskupom z celého sveta, že dostávam z mnohých krajín pozvanie prednášať biskupom a kňazom, viesť exercície pre biskupské konferencie a kňazov celých diecéz. A neminie týždeň, aby mi kardinál pozitívne necitoval; teraz som vnímaný ako súčasť „hlavného prúdu“ (mainstreamu) súčasnej katolíckej cirkvi a teológie.

Ja som sa príliš nezmenil, ale v Cirkvi – najmä za tohto pontifikátu – došlo k veľkým a už nevratným zmenám. Po rokoch, keď som znášal všelijaké útoky sprava zľava, je to veľká zmena. Ale nesie to so sebou veľkú zodpovednosť, ktorej som si vedomý.

Aj na Slovensku množstvo veriacich i kňazov každú sobotu sleduje moje príhovory na Youtube a webových stránkach, čítajú moje knižky a články a dávajú mi cennú a povzbudzujúcu spätnú väzbu.

Rakúski biskupi, medzi ktorými mám množstvo osobných priateľov vrátane kardinála Christopha Schönborna, majú vo svojej väčšine bohaté skúsenosti so životom cirkvi v sekulárnej spoločnosti. Tam nemá zmysel sa zaoberať obskurizmom typu onoho obežníka.

Dedičstvo veľkého kardinála Franza Königa, jedného z architektov Druhého vatikánskeho koncilu a jedného z mojich životných vzorov, zanechalo v Rakúsku trvalé pozitívne stopy. Myslím predovšetkým na neho, keď si pripomínam zásadu môjho učiteľa otca Josefa Zvěřiny: Náš katolicizmus musí byť noblesný, aktuality.sk

X X X

Talianska polícia rozbila prevádzačský gang pašujúci migrantov z Tuniska

Migranti boli vystavovaní neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu.

Talianska polícia vo štvrtok oznámila, že zatkla 12 ľudí zo skupiny, ktorá prepravovala migrantov z Tuniska na Sicíliu, pričom po ďalších šiestich podozrivých bezpečnostné zložky ešte pátrajú. Píše o tom agentúra AFP.

Podozrivé osoby – 11 Tunisania a siedmi Taliani – používali na pašovanie ľudí menšie člny so silnými motormi. Naraz dokázali prepašovať na Sicíliu 10–30 osôb z rozličných miest na tuniskom pobreží. Takáto jedna cesta im trvala aj menej než štyri hodiny, spresnila polícia vo vyhlásení.

Migranti boli „vystavovaní neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu“ a počas cesty boli ich životy vo „vážnom ohrození“, dodali talianski policajti.

Vodcami pašeráckej skupiny boli jeden Tunisan a jedna žena z juhosicílskeho mesta Niscemi – a to aj napriek tomu, že obaja boli v predmetnom čase v domácom väzení. Spoliehali sa totiž na pomoc celého radu iných ľudí, ktorých úlohou bolo okrem iného zberať od migrantov peniaze a naloďovať na tuniskom pobreží nové osoby.

Za plavbu platili migranti v hotovosti v Tunisku ešte pred odchodom na Sicíliu 3000–5000 eur na osobu. To znamená, že pašeráci si tak za jednu plavbu zarobili 30 000–70 000 eur, vypočítala talianska polícia, aktuality.sk

X X X

Migračná kríza sa vracia do Európy, no Západ sa zatvára. Doplácajú na to Slováci, ale najmä utečenci

Mnohé európske krajiny už pociťujú migračnú krízu na vlastnej koži. Patrí medzi ne aj Slovensko. Na všetko však najviac doplácajú Sýrčania a Afganci.

Ešte to nie ja také dramatické ako počas krízy v roku 2015, keď Európu zaplavilo viac ako milión migrantov. No už pri letmom pohľade na štatistiky to začína byť jasné aj mnohým európskym politikom. Európa popri energetickej, ukrajinskej a inflačnej zažíva aj ďalšiu krízu – utečeneckú.

Je neviditeľnejšia ako tieto predošlé, ale začína ju byť cítiť čoraz viac. A doplácajú na ňu v prvom rade samotní migranti utekajúci pred diktátormi, islamistickým režimom či v snahe prežiť.

„Sme v utečeneckej kríze,“ priznal ešte minulý mesiac pre bruselský portál Politico belgický premiér Alexander De Croo. „Ale vzbudzuje menej pozornosti, pretože tu máme naraz tri ďalšie krízy.“

Cítiť to vonku aj vnútri

Počty zachytených migrantov stúpajú tak na vonkajších, ako aj na vnútorných hraniciach schengenu. Zvonku to – podobne ako v roku 2015 – najviac cítia krajiny ako Maďarsko, Grécko či Taliansko.

Vnútri zase opäť Nemecko, ale aj Spojené kráľovstvo, ktoré už na rozdiel od minulosti nie je súčasťou Európskej únie.

Na súčasnú migračnú krízu však najviac doplácajú ľudia z Afganistanu či Sýrie, ktorí – hoci utekajú pred diktátormi z Talibanu či sýrskym vodcom Baššárom al-Asadom, už v Európe nie sú takí vítaní.

Obeťami novej krízy môžu byť aj Rumunsko a Bulharsko, ktoré už 15 rokov od vstupu do EÚ márne čakajú aj na vstup do schengenu a teraz sa im tento sen ešte viac vzďaľuje. Obeťou sú aj desiatky tisíc Slovákov, ktorí musia najnovšie prechádzať hraničnými kontrolami do Česka a Rakúska, aj keď naša krajina je súčasťou schengenu.

Presné čísla nie sú. Ale vidieť to na počtoch žiadostí

Ťažko sa to počíta, pretože počty ľudí prekračujúcich hranice ilegálne nie je možné exaktne zmerať.

Do hry preto prichádza kľúčový ukazovateľ, ktorý naznačoval migračnú krízu aj v rokoch 2015 a 2016, keď do Európy prišlo viac ako milión migrantov. Je to počet ľudí, ktorí reálne a fyzicky žiadajú o útočisko či azyl.

Čísla z posledného meraného mesiaca, teda z augusta ukazujú, že počet nových žiadateľov o azyl prvýkrát dosiahol údaje z polovice roka 2016, keď migračná kríza začala ustupovať.

V auguste počet žiadostí prekročil číslo 84-tisíc, čo je viac ako v októbri 2016, keď ich krivka začala klesať. Vidieť to aj na nasledujúcom grafe:

 Krízu už vidieť v Bruseli, Británii aj vo Francúzsku

Mnohé krajiny to už cítia na vlastnej koži a pre Politico o tom hovoril aj vyššie spomenutý belgický premiér. Práve portál Politico, ktorému poskytol rozhovor, už dávnejšie zverejnil článok o tom, ako sa priamo pred európskymi inštitúciami začínajú hromadiť sýrski či afganskí utečenci, ktorí nedostali povolenie na pobyt a stávajú sa z nich bezdomovci.

Krízu vidieť aj v Spojenom kráľovstve, ktoré sa najnovšie dohodlo s Francúzskom na tom, že bude financovať zvýšené počty francúzskych pohraničiarov. Tí majú dohliadať na to, aby z Francúzska cez Lamanšský prieliv (Briti ho volajú Anglický kanál) neprúdilo toľko migrantov.

Utečeneckú krízu pocítilo aj Slovensko, keď Rakúsko ešte na prelome septembra a októbra zaviedlo kontroly na našich hraniciach. Najnovšie ich predĺžilo minimálne do 12. decembra. Hraničné kontroly zaviedlo aj Česko.

Podľa portálu National News tak obaja naši západní susedia vyhoveli žiadosti Nemecka, ktoré prílev utečencov začína pociťovať najviac spomedzi krajín EÚ, rovnako ako to bolo v roku 2015.

Sme súčasťou trasy cez Balkán

Dôvodom je najmä prílev utečencov cez našu hranicu s Maďarskom. Stali sme sa tak súčasťou takzvanej balkánskej trasy, ktorá siaha ďalej na juh cez Chorvátsko či Srbsko až ku Grécku a začína sa v Turecku.

Práve Turecko je často hlavnou destináciou, kde utečenci zo Sýrie a Afganistanu hľadajú prvé bezpečnejšie útočisko.

V prípade Afganistanu sa to všetko ešte zhoršilo v auguste minulého roka, keď sa americké vojská po 20 rokoch stiahli z krajiny a definitívne ju ponechali islamistom z hnutia Taliban. Tí tam začali okamžite opäť vyháňať dievčatá zo škôl, ženám prikazovať nosenie šatiek a krajina sa tak vrátila mnoho rokov dozadu.

V Sýrii zase stále vládne diktátor Baššár al-Asad, ktorého vytrvalo podporuje režim ruského diktátora Vladimira Putina.

Afganci a Sýrčania tvoria spolu s Ukrajincami najvyšší podiel žiadateľov o európsky azyl. No zatiaľ čo príliv Ukrajincov sa stablizoval a prakticky už rastie len minimálne, žiadateľov z Afganistanu a Sýrie v Európe pribúda. V prípade oboch blízkovýchodých krajín už v lete zaznamenali 30-percentný nárast žiadostí o azyl v EÚ.

No viaceré západné krajiny sa voči sýrskym a afganským utečencom začali stavať čoraz odmietavejšie.

Európa zatvára dvere

Najnovším príkladom je kedysi tradične liberálne Dánsko. Tamojšia vláda tam voči utečencom zo Sýrie prakticky zaviedla nulovú toleranciu, keď vyhlásila, že prestane prijímať žiadosti o azyl od ľudí z Damašku. Výnimkou sú muži, ktorých by Asad mohol nútiť do vojenskej služby.

Podľa expertov tak na dánsku politiku najviac doplácajú sýrske ženy a deti, na ktoré sa tieto výnimky nevzťahujú. Mimovládne organizácie krok Dánska odsúdili a samotné Dánsko zase označili za jedinú krajinu EÚ, ktorá razí podobnú politiku.

Podobná situácia je v ďalšej severskej krajine – vo Švédsku. Nový premiér Ulf Kristersson je vzhľadom na tesný výsledok volieb závislý aj od krajne pravicovej strany Švédski demokrati a prisľúbil tvrdšiu politiku voči migrantom.

Ďalším príkladom môže byť rakúska dedinka St. Georgen a svedčí o tom, ako ani na národnej úrovni nefunguje v Európe riešenie migrácie. Miestny starosta tam najnovšie nariadil zbúrať 17 provizórnych stanov, ktoré tam postavili pre migrantov. Najskôr tvrdil, že stany by neprežili väčšiu búrku, ale neskôr priznal, že miestni obyvatelia sa obávali migrantov.

Únia zatiaľ rovnako ako v roku 2015 nenašla spoločné riešenie na túto migračnú krízu. A opäť sa opakuje scenár, keď jednotlivé krajiny reagujú samostatne. A namiesto riešenia krízy radšej pristupujú k riešeniu, ktoré sa neosvedčilo ani vtedy a ktorým len odsúvajú problém – zatvárajú vlastné hranice.

Okrem Slovenska, ktoré má sprísnené kontroly na hraniciach s Českom a Rakúskom si to odnesú aj dve najchudobnejšie krajiny EÚ, zhodou okolností balkánske. Rumunsko a Bulharsko stále márne dúfajú, že ako posledné krajiny Únie vstúpia do schengenského priestoru. Najnovšie tam má nakročené Chorvátsko, ktorému nedávno odobril vstup do bezhraničnej zóny Európsky parlament, hoci všetko ešte musí schváliť summit Európskej únie.

No v čase stupňujúcej sa migračnej krízy sa aj samotné krajiny vnútri schengenu navzájom uzatvárajú a bezhraničná zóna tak opäť prestáva byť územím bez hraníc, aktuality.sk

X X X

Ukrajina nepozná príčiny pádu rakety na poľskú dedinu

Poľskí policajti počas vyšetrovania dopadu a výbuchu rakiet v blízkosti ukrajinsko-poľskej hranice. Varšava tvrdí, že dôkazy z miesta činu poukazujú na to, že výbuch spôsobila ukrajinská raketa protivzdušnej obrany. Kyjev tvrdí, že má dôkazy o ruskej stope vo výbuchu.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj vo štvrtok povedal, že si nie je úplne istý, čo viedlo k pádu rakety na poľskú dedinu Przewodów neďaleko ukrajinských hraníc. TASR o tom informuje podľa správy agentúry AFP.

„Neviem, čo sa stalo. Nevieme to s istotou. Svet to nevie. Som si však istý, že to bola ruská raketa, som si istý, že sme strieľali zo systémov protivzdušnej obrany,“ povedal Zelenskyj. „Dnes sa však nedá hovoriť o niečom konkrétnom, že to bola protivzdušná obrana Ukrajiny.“

Varšava tvrdí, že dôkazy z miesta činu poukazujú na to, že výbuch spôsobila ukrajinská raketa protivzdušnej obrany. Kyjev tvrdí, že má dôkazy o „ruskej stope“ vo výbuchu.

Vyšetrovací tím

Ukrajina pravdepodobne získa požadovaný prístup k miestu v juhovýchodnom Poľsku, kde raketa zabila dvoch ľudí. Vo štvrtok to uviedol podľa agentúry Reuters hlavný poradca poľského prezidenta pre zahraničnú politiku, aktuality.sk

X X X

Dostane veľa lásky a rešpektu. Ronaldo má na stole nečakanú ponuku

Kritizoval trénera Manchestru United, súčasných aj bývalých spoluhráčov aj vedenie klubu. Už vyše pol roka sa Cristiano Ronaldo snaží odísť z Old Traffordu, ale nikto ho nechce. Vykúpenie môže pre hviezdu Portugalska odľahlý kontinent.

 Cristiano Ronaldo dal v tejto sezóne len tri góly.

Uprostred neistej futbalovej budúcnosti v Manchestri a možno aj v celej Európe dostal Ronaldo ponuku od austrálskej najvyššej súťaže A-League.

Tá sa objavila krátko po zverejnení kompletného 90-minútového rozhovoru s Piersom Morganom v TalkTV, v ktorom si Portugalčan nebral servítku pred ústa a kritizoval takmer všetko v Manchestri United.

V priebehu tohto týždňa sa v médiách objavili správy, že jeho agent Jorge Mendes mal rokovať o príchode Ronalda do Bayernu Mníchov. A teraz je tu ponuka z Austrálie.

Výkonný riaditeľ tamojšej najvyššej súťaže A-League Danny Townsend vo štvrtok pre austrálske médiá potvrdil, že bol v kontakte s agentom Mendesom ohľadom jeho potenciálneho príchodu a obe strany vedú dialóg.

„Ronaldo povedal, že v Manchestri United nezískal žiadnu lásku a rešpekt, ale v Austrálii mu určite veľa lásky a rešpektu dáme,“ uviedol Townsend.

 Priznal, že pravdepodobne nebudú schopní finančne konkurovať iným ponukám. „Ale môžeme konkurovať iným spôsobom,“ skonštatoval. Townsend o plánoch hovoril aj v rozhlasovej stanici SportsFM: „Je to dlhá cesta, ale určite pre neho máme presvedčivú ponuku, ktorú treba zvážiť.“

V Austrálii sa úspešne etabloval bývalý Ronaldov spoluhráč z Manchestru aj portugalskej reprezentácie Nani, ktorý sa s klubom A-League Melbourne Victory dohodol na zmluve do konca sezóny 2023/24.

 A samotný Nani si svoj krok nevedel vynachváliť. „Viem, že Melbourne Victory je klub, ktorý chce dosiahnuť úspech a ja chcem zohrať úlohy pri pomoci tímu, aby to dosiahol,“ uviedol vtedy.

Do Austrálie sa v lete pobral aj člen širšieho kádra slovenskej futbalovej reprezentácie Róbert Mak, ktorý sa dohodol na dvojročnej zmluve s FC Sydney. Zahrá si v budúcom roku proti Ronaldovi?/agentury/

X X X

Hossa myslí na návrat do NHL: Snáď urobím správne rozhodnutie

Chicago Blackhawks si v noci na pondelok uctí Mariána Hossu, keď vyvesí jeho dres s číslom 81 pod strechu arény United Center, no Slovák nechce byť len súčasťou histórie klubu, ale rád by v ňom zastával aj aktívnejšiu úlohu.

Trojnásobný víťaz Stanleyho pohára v drese „jastrabov“ to vyhlásil počas stredajšieho stretnutia s médiami na štadióne, ktorý bol osem sezón jeho domovom.

„Určite by som chcel byť malou súčasťou organizácie Blackhawks. Viem, že je to už dlho, ale snažím sa uistiť, že urobím správne rozhodnutie o tom, akú úlohu by som rád prijal,“ uviedol.

Hossa podpísal s Chicagom zmluvu ako voľný hráč 1. júla 2009. Výraznou mierou prispel k transformácii Blackhawks a pomohol klubu k zisku troch majstrovských pohárov (2010, 2013 a 2015).

 Slovenský krídelník bol elitný útočník s ofenzívnymi aj defenzívnymi kvalitami. V 534 zápasoch základnej časti počas ôsmich sezón nazbieral ako „jastrab“ 415 bodov (186+229) a v 107 zápasoch play off pridal 73 bodov (21+52).

Od roku 2020 je člen Hokejovej siene slávy v Toronte a v noci na pondelok sa ako ôsmy hráč v histórii zapíše aj do tej v Chicagu. Pod stropom United Center už visia dresy Glenna Halla (číslo 1), Tonyho Esposita (35), Pierrea Pilotea a Keitha Magnusona (obaja 3), Bobbyho Hulla (9), Denisa Savarda (18) i ďalšieho slovenského rodáka Stana Mikitu (21).

 „Je pre mňa veľká pocta, že budem v spoločnosti týchto hráčov,“ uviedol Hossa s tým, že si je istý, že časom k nemu pribudnú aj niektorí z jeho spoluhráčov, s ktorými vybojovali Stanleyho poháre.

„Je tu toľko mien, ktoré si zaslúžia byť tam hore. Nie je to na mne, no som si istý, že sa v budúcnosti vrátim pre niektoré ďalšie,“ citovala ho agentúra AP.

 Hossa sa dočká pocty pred zápasom s Pittsburghom, za ktorý taktiež hral v NHL. V nej strávil dokopy 19 sezón, z toho záverečných osem práve v Chicagu.

V júli 2009 podpísal dvanásťročný kontrakt, ale svoj posledný súťažný zápas odohral v sezóne 2016/2017. Pre zdravotné problémy musel následne vynechať ročník 2017/2018. Trpel alergiou na výstroj, ktorá mu spôsobovala kožné problémy. Do NHL sa napokon už nevrátil./agentury/