Do pravdepodobného konca vládnej štvorkoalície ostáva posledný týždeň. Smer sa urputne snaží skrátiť vládu súčasného kabinetu prostredníctvom referenda. Mimoparlamentné strany ho odmietli, ani ony však nešetria kritikou vlády. Musia si však vybrať: neustále spory lídra OĽaNO Igora Matoviča alebo tandem Robert Fico – Milan Uhrík.

 Opozičná strana Smer v Prezidentskom paláci opäť odovzdala hlave štátu petičné hárky s podpismi občanov, ktorí žiadajú referendum o demisii vlády a skrátení funkčného obdobia súčasného parlamentu. Takúto požiadavku od polovice júna, keď sa začalo so zberom podpisov, podporilo podľa predstaviteľov Smeru 406 039 občanov.

So zberom pomáhali aj mimoparlamentné SNS a Republika, ktorej poslanci boli do parlamentu zvolení za extrémistickú ĽS NS Mariana Kotlebu. Fico dokonca ešte 18. augusta zverejnil video s lídrom krajne pravicovej Republiky a europoslancom Milanom Uhríkom, na ktorom si podávajú ruky.

Video sprevádzal text uvádzajúci, že opozičné strany v tom majú jasno. „Jediný spôsob, ako demokraticky zosadiť túto vládu, je cez úspešné referendum!“ zdôraznil Fico na sociálnej sieti.

Hnutiu Republika sa spojenectvom s Ficom konečne darí napĺňať jeho víziu, pre ktorú vlastne na prelome rokov 2020 a 2021 vzniklo. Aj Uhrík, aj známy poslanec Milan Mazurek vysvetľovali, že nechcú byť navždy izolovaní v opozícii, a preto jedinou cestou k zmene je dostať sa do vlády.

Kým s Kotlebom predstavitelia strán v Národnej rade vždy rokovať odmietali, „okrášlenej“ Republike sa vďaka Ficovi začínajú otvárať dvere do budúcich vládnych kabinetov.

Do zberu podpisov a propagácie referenda sa však väčšina ďalších demokratických strán nezapojila. Okrem KDH sa na tom odmietla zúčastniť aj Dobrá voľba a Progresívne Slovensko, ktoré vidí iné riešenie súčasnej vládnej krízy. Premiéra Eduarda Hegera PS vyzvalo na odvolanie Matoviča z postu ministra financií.

 Hlas nechce byť Smer

Strana Hlas síce vyšla zo Smeru, ale Peter Pellegrini sa v posledných mesiacoch stále viac snaží témami a komunikáciou odlíšiť od svojho bývalého šéfa Roberta Fica. Oveľa zriedkavejšie spomína tému trestných stíhaní bývalých prominentov bývalej vlády a dištancuje sa aj od kritického postoja Smeru k Ukrajine.

„Ukrajinský prezident Zelenskyj je pre mňa výraznou inšpiráciou pre politikov, ako by sa mal líder a štátnik v čase ohrozenia svojho národa zachovať,“ poznamenal prekvapujúco Pellegrini prednedávnom.

 Hlas sa snaží pôsobiť ako tvrdá, ale aj konštruktívna a pracovitá opozícia. Na čo ho predurčujú aj prieskumy verejnej mienky, v ktorých Hlas už od vzniku neustále vedie. V súčasnosti mu namerali 19,2 percenta.

Hlas aj v uplynulých dňoch vyzýval vládu na riešenie existenčných problémov ľudí. Volá po kompenzáciách rastúcich cien plynu a elektriny pre občanov aj podniky, ktoré sú v ostatných európskych krajinách už zavedené.

„Žiadam premiéra Hegera, nech sa zobudí, začne pracovať. Amaterizmus, chaos, nepripravenosť nás doviedli do tohto marazmu a dnes má konkrétne sociálne obete, pre ktoré nebola vláda nič ochotná urobiť,“ zdôraznil Pellegrini na stredajšej tlačovej besede.

Napriek tomu, že aj členská základňa Hlasu pomáhala pri zbere podpisov na vyhlásenie referenda o demisii vlády a za zmenu ústavy, ktorá by umožnila parlamentu skrátiť si volebné obdobie, zdá sa, že na úspech referenda predstavitelia Hlasu veľmi neveria.

Pellegrini chce radšej prijať novelu Ústavy SR, ktorá umožní Národnej rade rozhodnúť o skrátení svojho volebného obdobia, a následne chce rokovať o podpore takéhoto rozhodnutia.

Predseda parlamentu Boris Kollár dokonca avizoval, že predloží takto navrhovanú novelu ústavy. Pellegrini ho preto vyzval, aby splnil svoj sľub a do Národnej rady predložil návrh na zmenu ústavného zákona o skrátení volebného obdobia parlamentu.

 „Keď vidíme, aké je to komplikované s referendom aj s Ústavným súdom, optimálnym riešením je pre nás urobiť zásadný krok v Národnej rade. Poďme 90 hlasmi prijať novelu Ústavy SR, ktorá nielen tejto, ale všetkým vládam umožní rozhodnúť, že si chcú skrátiť svoje volebné obdobie, a následne poďme rokovať, či sa nájde podpora, aby sa také rozhodnutie prijalo. Bude to rýchle, čisté a predčasné voľby by mohli byť v krátkom termíne. Čím dlhšie bude táto agónia pokračovať, tým väčšie škody to napácha,“ vyhlásil Pellegrini.

V piatok popoludní napokon Kollár svoj sľub naplnil. Novela by mala byť účinná od 1. januára 2023. Poslanci navrhujú prechodné ustanovenia, na základe ktorých by sa nová právna úprava vzťahovala aj na práve prebiehajúce volebné obdobie Národnej rady. „Referendom alebo ústavným zákonom bude možné skrátiť aj VIII. volebné obdobie,“ uviedli poslanci Sme rodina./agentury/

X X X

Od vyšetrovateľa dostala niekoľko faciek. Komunistická diktatúra takéto činy netrestala

Rehoľná sestra Agnesa Štefancová sa v roku 1980 vzoprela nátlaku a odmietla podpísať nepravdivé svedectvo. Všetrovateľ Miroslav Omaník neváhal použiť tvrdú silu. S chápadlami ŠtB sa v časoch komunistického režimu stretli mnohé rehoľníčky, ktoré totalita pred 72 rokmi vyhnala z kláštorov.

Pod zámienkou výsluchu o nehode ju vylákali na policajnú stanicu. Ako bolo v časoch tvrdého súdruhovania často zvykom, vyšetrovateľ sa snažil vymámiť priznanie, ktoré si sám vymyslel. Sestra Agnesa Štefancová odmietla. Nasledoval psychický nátlak. Keď nepomohol, nástojčivý muž si trúfol mladú ženu fyzicky napadnúť.

Ani to ju však neprinútilo priznanie plné lží podpísať. Spravodlivosti a potrestania agresívneho vyšetrovateľa Miroslava Omaníka sa však nikdy nedočkala.

Šikanu zo strany štátnej moci na vlastnej koži v minulom storočí okúsili mnohé ženy v rehoľných rúchach. Dnes ubehlo 72 rokov, odkedy sa začalo ich viac ako 40-ročné vyhnanstvo.

Akcia Rehoľníčky zameraná na likvidáciu ženských rehoľných rádov, ktorá sa začala 29. augusta 1950, obrátila naruby život stovkám sestier v celom Československu.

Najprv boli násilne odvedené z domovských kláštorov, umiestnené do starých poškodených objektov, kde sa ich doslova tlačili desiatky v malých miestnostiach, prinútené na poliach rozhadzovať hnoj alebo orezávať repu. Neskôr boli využité ako lacná pracovná sila v textilných závodoch na severe Česka aj ako vychovávateľky v ústavoch sociálnej starostlivosti, kde sa starali o deti s ťažkým postihnutím. Všetko pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti.

Napriek tomu sa im však po prvotnom zmierení sa s osudom podarilo v 70. rokoch tajne prijímať nové členky a držať komunitu pri živote. Sestra Agnesa bola jednou z mnohých žien, ktoré sa v časoch tvrdej normalizácie rozhodli ilegálne vstúpiť do rehole uršulínok.

Jej príbeh i osudy ďalších rehoľných sestier perzekvovaných komunistickou diktatúrou sú súčasťou knihy Jedna svieca stačí, ktorá je sondou do verejnosti málo známej likvidácie ženských reholí.

 Tajný vstup do rehole

Sestra Agnesa Štefancová, vlastným menom Mária, sa rozhodla vstúpiť do Rímskej únie Rádu svätej Uršule koncom 70. rokov ako čerstvá maturantka.

Po neúspešných snahách o zreformovanie socializmu, sovietskej okupácii z roku 1968 a následnom sprísňovaní režimu sa pomyselné okovy stiahli aj na rukách rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí v tom čase už vyše dve desaťročia odolávali štátnej garnitúre snažiacej sa ich všemožnými spôsobmi zničiť.

Podobne na tom boli aj uršulínky. Mnohé mali za sebou pobyt v drsných podmienkach slovenských centralizačných kláštorov a viac ako 10 rokov práce v textilných továrňach. Po niekoľkých rokoch uvoľnenia im v roku 1969 zakázali učiť na školách a neskôr aj prijímať nové členky.

Pozitívom však bolo, že sa sestrám už v roku 1966 podarilo dostať bližšie k profesii, ktorú vyštudovali. Ako učiteľky túžili vzdelávať mládež, čo im však bolo od roku 1950 odopierané. Keďže však predstavitelia štátostrany potrebovali vychovávateľky do novovznikajúcich ústavov sociálnej starostlivosti, rozhodli sa sestry prideliť na prácu s ťažko mentálne i fyzicky postihnutými.

Tak ako v prípade ústavu v Černíkoviciach na severe Moravy, aj inde dostali rehoľníčky často polorozpadnuté bývalé šľachtické sídla, ktoré po komunistickom prevrate štát vyvlastnil a využíval ich ako školy, psychiatrické liečebne či internáty. Keď doslúžili, jednoducho ich žiaci či pacienti opustili.

Pred výzvou urobiť z polorozpadnutej zašlej slávy sídla slávneho rodu Kolowratovcov stáli v polovici 60. rokov aj uršulínky zo Slovenska. Objekt s rozľahlým anglickým parkom sa im postupne a svojpomocne podarilo zrekonštruovať a vytvoriť tak pre seba i pre chovankyne dôstojné miesto na život a tiež miesto, kde budú môcť za zatvorenými dverami a ďaleko od sliedivých očí ŠtB rozširovať svoje rady o nové členky.

Aby nevzbudili pozornosť, mladé dievčatá prijímali ako nové zamestnankyne ústavu. Keďže v tom čase bola riaditeľkou ústavu jedna z uršulínok – sestra Viannea Bernadičová, mohlo sa to dlho diať bez zbytočných komplikácií.

Nepovolený odchod z domu

Problém so štátnymi úradníkmi a tajnou políciou dobehol sestry v roku 1980. Do Černíkovíc sa rozhodlo prísť ďalšie dievča z rovnakej farnosti, z ktorej prišla v roku 1977 sestra Agnesa.

Mladá dievčina však z domu odišla bez vedomia i dovolenia rodičov. Hneď ako sa to dozvedela jej mama, rozhodla sa konať. Spolu s miestnym kňazom Viliamom Gabrielom išla na ďalší deň do Česka po dcéru. O úteku sa dozvedela aj Verejná bezpečnosť, z navádzania a napomáhania podozrievali kňaza Gabriela.

A tak v máji 1980 napochodovali do ústavu dvaja príslušníci ŠtB. Sestru Agnesu, v tom čase novicku, vyzvali, aby s nimi šla na políciu do neďalekého Rychnova nad Kněžnou. Dôvodom mala byť nehoda, ktorá sa stala v jej rodnej obci, ku ktorej potrebovali svedectvo mladej ženy. V skutočnosti to však bola len zámienka a hneď po príchode sa začali vypytovať na kňaza Viliama Gabriela. Snažili sa sestru Agnesu prinútiť, aby sa priznala, že ju na vstup k uršulínkami nahovoril on.

Posluhovačom režimu sa však nepodarilo získať priznanie ani napriek tomu, že sa sestru Agnesu snažili zmiasť otázkami o tajných kňazoch či biskupoch. Po neúspešnom výsluchu jej podsunuli zápisnicu, ktorú sami spísali. Dokument plný neprávd odmietla podpísať a trvala na tom, že sa pre prácu v ústave rozhodla dobrovoľne.

Facky a vyhrážky

Keď vyšetrovateľ Miroslav Omaník videl, že so sestrou Agnesou nepohne, začal s vyhrážkami o väzení. Nepomohlo, a tak sa uchýlil aj k fyzickému násiliu. Mladú ženu začal fackať. Ruku, ktorou si zakrývala tvár, jej vykrútil. Keď ani tak nedosiahol svoje, zo zápisnice nakoniec vymazal to, čo sestra Agnesa žiadala. Po podpise výpovede ju odviezli späť do ústavu.

Keď mladá novicka prehodnotila, čo sa stalo, rozhodla sa, že podá sťažnosť na ministerstvo vnútra. V ňom uviedla informácie o fyzickom a psychickom násilí a zároveň odvolala, čo v zápisnici pod nátlakom podpísala.

Ministerstvo následne postúpilo sťažnosť Krajskej správe národnej bezpečnosti v Banskej Bystrici, odkiaľ prišlo uznesenie. V ňom úrad ospravedlňoval vyšetrovateľa Omaníka a uvádzal, že si mala sestra Agnesa zranenia spôsobiť sama – „upadnutím“.

Rehoľníčka sa rozhodla sťažnosť podať opäť – list poslala Krajskej správe Zboru národnej bezpečnosti. Uviedla v ňom, že má dosť svedkov, ktorí ju videli po výsluchu. Prípad bol postúpený na prešetrenie Obvodným vojenským súdom v Hradci Králové.

Nasledovali dve vypočúvania. Vyšetrovateľ prišiel priamo do ústavu v Černíkoviciach. V prípade poručíka Miroslava Omaníka bolo začaté trestné stíhanie a celú záležitosť mal riešiťObvodný vojenský súd v Hradci Králové.

Záležitosť uzavretá

Na prvé pojednávanie v Hradci Králové sa obvinený poručík Miroslav Omaník ani jeho svedok a šofér František Slezák nedostavili, na druhé už prišli obaja. Sestra Agnesa a vyšetrovateľ tak po niekoľkých mesiacoch opäť stáli zoči-voči. Omaník akékoľvek fyzické násilie poprel.

„Pravda sa obháji sama,“ zhrnula mladá žena svoju obhajobu do jednej vety.

Súd uznal poručíka za nevinného. Prokurátor sa však odvolal a prípad smeroval na Vyšší vojenský súd v Tábore, kde rozsudok potvrdili. Nasledovalo ďalšie odvolanie. Prípad skončil na Generálnej prokuratúre ČSSR – Hlavnej vojenskej prokuratúre.

V septembri 1981, po vyše roku ťahaníc, prišiel sestre Agnese list – generálna prokuratúra podnet vyššej vojenskej prokuratúry k sťažnosti pre porušenie zákona odložila. Postavenie poručíka Miroslava Omaníka pred súd však bolo dôvodné. Podnet odložili, pretože v trestnom konaní sa nepodarilo odstrániť „nie nepodstatné rozdiely vo výpovediach svedkov, hoci boli využité všetky prostriedky, ktoré trestný poriadok umožňuje“.

Týmto listom bola záležitosť uzavretá. Pre rehoľníčky mala však i naďalej ŠtB vyhradených špehov. Jedna z civilných zamestnankýň černíkovického ústavu a zároveň sestra jednej z rehoľníčok Helena Dubovská na našom stretnutí opísala, ako pred jej domom stávalo podozrivé auto, ako sa muži v kožených oblekoch pýtali na to, kto chodí do ústavu, aj nepríjemný výsluch, na ktorý prišla s niekoľkomesačným synom, aktuality.sk

X X X

 Vybrali si Rómov a zavraždili ich na zvolenskom cintoríne. Doplatili na pomoc partizánom

Slovenský štát počas celej svojej existencie okrádal Rómov, podobne ako Židov, o ich základné práva. Aj preto sa mnohí pridali k SNP a po jeho potlačení pomáhali partizánom.

Prišli ich zobrať o šiestej ráno.

V obci Dúbravy neďaleko Detvy obkľúčili osadu esesáci. Zamierili k domu Klincovcov a o chvíľu už odchádzali so všetkými mužmi z rodiny staršími ako 14 rokov. A hoci nemeckí vojaci vystrašeným ženám sľubovali, že mužov len vypočujú, nikdy viac ich už nevideli.

Bolo ich pätnásť, najstarší mal 57, najmladší sotva dovŕšil 14 rokov.

Juraja Klinca, známeho primáša, spolu so šiestimi synmi a ďalšími rodinnými príslušníkmi najprv doviedli do detvianskej synagógy, kde väznili partizánov. Odtiaľ ich presunuli do Zvolena. Zatvorili ich na miestnom zámku, kde strávili ďalšie tri dni a dve noci.

Na tretí deň ich esesáci zoradili na jednej z chodieb. Ku každému z nich pristúpil nacistický vojak s tlmočníčkou a spýtal sa pár jednoduchých otázok.

Si Žid? Si Róm? Si partizán?

Ľudí na základe odpovedí roztriedili do dvoch skupín – na jednej strane chodby sa zhromaždili Rómovia, jeden židovský lekár, chorí a ranení. Na druhej strane zostali ostatní muži. Tam sa dve skupiny videli naposledy. Dlho nebolo známe, čo sa s Rómami a Židom stalo, druhá skupina skončila v koncentračnom tábore.

Až po skončení vojny prehovoril očitý svedok zo Zvolena, ktorý dovtedy zo strachu mlčal. Zo svojho domu za vojny dovidel na neďaleký židovský cintorín a opakovane bol svedkom zvráteného divadla. Na svitaní tam nemeckí vojaci privádzali ľudí, ktorí si sami kopali hroby a postupne ich strieľali.

Muž sa takto díval aj na popravu ľudí, ktorých osobne poznal. Napríklad známych muzikantov z Dúbrav – Klincovcov.

Doplatili na odboj

Klincovci, tak ako mnohí ďalší Rómovia, doplatili na svoj postoj k Slovenskému národnému povstaniu. Slovenský štát ich podobne ako Židov počas celej svojej existencie okrádal o základné práva. Nesmeli cestovať vlakom, chodiť po verejných cestách a obce, mestá aj obchody mohli navštevovať len vo vyhradenom čase. Osady pravidelne navštevovali gardisti, ktorí Rómov beztresne napádali a ponižovali.

Aj preto sa mnohí pridali k SNP. Počas neho prišlo o život približne 1400 z nich. Po potlačení povstania sa zase pridali k partizánom. Navyše, pomáhali odboju aj nepriamo: keďže osady boli zvyčajne na konci dediny pod lesom, stali sa ideálnym styčným bodom pre partizánov – dedinčania im tam nosili potraviny, ktoré si v nich vedeli vyzdvihnúť.

Presné počty Rómov v povstaní a medzi partizánmi nie sú známe, isté však je, že mnohí na činnosť v odboji doplatili, podobne ako Klincovci z Dúbrav. Gardisti si po nich prišli, lebo vedeli, že patria k rodinám, ktoré v Podpoľaní pomáhali potlačenej povstaleckej armáde. Podobne to bolo aj v prípade Berkyovcov z Detvy, Očovej a Hriňovej.

Rómovia-partizáni z Dúbrav a Detvy sa mali podieľať aj na útoku na nemecký nákladný vlak. Vyhodili ho do vzduchu medzi Detvou a Stožkom koncom novembra 1944. Pár dní nato stáli pred domom Klincovcov esesáci a všetko nasvedčuje tomu, že rodinu niekto za pomoc partizánom udal. Miestni z toho ešte roky po odvlečení rodiny vinia tamojšieho učiteľa a príslušníka Hlinkovej gardy.

Dobrý pomocník

Podobný osud ako Klincovcov čakal aj spomínaných Berkyovcov z Detvy – Pustovníka. Slovenský etnológ Arne Mann, ktorý zaznamenal aj tragický osud Rómov z Dúbrav, sa rozprával aj s pamätníkmi tejto udalosti. Vypočul si svedectvo Jána Berkyho, ktorý mal vtedy 13 rokov.

„Nemci nás vyzvali, že ak sa do dvoch hodín neprihlásia tí, ktorí sú partizáni, vypália celú kolóniu. Práve v tom čase prichádzali z hory s drevom na chrbte Jozef Berky-Dlhoš – môj otčim, Lajko Berky-Dlhoš a Vincent Berky. Nemci si na nich počkali a zajali ich ako partizánov podozrivých z vyhodenia transportu,“ spomínal. Okrem nich chceli zobrať aj Karola Berkyho-Hruškára, no keďže už mal svoj vek, jeho syn navrhol, že pôjde namiesto neho. Nemci s tým súhlasili.

„Pamätám sa, keď ich odvážali: bežali sme s mamou za nákladným autom, otec sa na chvíľu vyklonil a kričal mame; ,Chráň si Jana, to bude tvoj dobrý pomocník!‘ Ďalej neviem, čo sa s nimi stalo,“ opísal poslednú chvíľu, keď videl svojho otca. Podľa Manna sa ešte dlho po tejto udalosti muži z Pustovníka báli nocovať doma a prespávali v rôznych skrýšach v okolí.

Berkyovci z Detvy, podobne ako Klincovci, skončili v masovom hrobe na židovskom cintoríne vo Zvolene.

 Masové hroby

Po prechode frontu, na prelome marca a apríla 1945, otvorili na tomto cintoríne šesť masových hrobov. Našli tam 128 tiel, medzi ktorými bolo aj 36 žien a šesť detí. Takmer všetci zomreli strelnou ranou do zátylku.

Exhumačná komisia vyzvala ľudí, ktorým chýbali členovia rodiny, aby sa pokúsili nájsť ich medzi vykopanýmu telami.

„Ženy často svojich mužov spoznali len podľa ich vecí, ktoré mali pri sebe. Inak si nemali ako poznať svojich,“ vysvetľuje Mann, ktorý tieto udalosti zaznamenal v článku Tragické osudy Rómov v Podpoľaní počas druhej svetovej vojny.

Podľa koženej tašky a fajky našli aj jedného z Klincovcov – Pavla.

V masovom hrobe skončili takmer všetci muži Klincovci, prežili len dvaja. Ján Klinec-Mojžiš bol v čase zadržania svojej rodiny v horách, medzi partizánmi. Prežil aj jeho brat Pavol, ktorý mal vtedy iba tri roky.

 Podozrenie z pomoci

Počas druhej svetovej vojny zomieralo množstvo Rómov: niektorí v dôsledku vojnových operácií, iní boli popravení, nevrátili sa z koncentračného tábora, alebo zomreli pri výbuchu míny tesne po skončení vojny.

Väčšina represívnych zásahov voči nim bola medzi novembrom 1944 a januárom 1945. Bolo to obdobie po potlačení povstania a po tom, ako slovenské územie obsadila nacistická armáda. Tak ako mnoho Nerómov, aj ich vraždili za napomáhanie partizánom či len za podozrenie z pomoci.

Najviac zásahov voči nim bolo na povstaleckom území – napríklad v oblasti Banskej Bystrice, Horehronia, v okolí Tisovca a Hnúšte. Na niektorých miestach boli ľudia popravení na mieste – napríklad v Čiernom Balogu alebo vo Svätom Kríži nad Hronom. Inde boli odvlečení na masové popraviská.

Za pomoc partizánom vyvraždili aj Rómov z Podkriváni-Dolnej Bzovej. Tam bolo 11. novembra 1944 odvlečených 11 mužov – Berkyovcov. Vypálili im domy a ich život sa skončil na masových popraviskách v Kremničke a vo Zvolene.

Vo Vígľaši zastrelili troch Rómov, ktorých podozrievali zo styku s partizánmi. Mučili ich na Vígľašskom zámku, tiež ich popravili v Kremničke.

V Žiari nad Hronom zase za pomoc partizánom zaživa upálili 24 členov rodiny Šarköziových.

Lokalít, v ktorých došlo k prezekúciam a k fyzickej likvidácii Rómov, je viacero. Dodnes však ich počet nie je uzavretý, keďže táto časť dejín bola dlho na okraji záujmu, aktuality.sk

X X X

Bojovala s anorexiou, dnes pomáha iným: Nadváha neznamená lenivosť, štíhlosť nie je zdravie  

 Charakterové vlastnosti by sme si nemali spájať s hmotnosťou človeka, hovorí Valentína Sedileková.

Valentína Sedileková si prešla poruchami príjmu potravy – anorexiou aj bulímiou. Dnes pomáha ďalším, aby ich cesta za zdravím nebola až taká kľukatá ako tá jej. Vo svojej neziskovke Chuť žiť vytvorila priestor, kde sa stretávajú odborníci na poruchy príjmu potravy (PPP) a spoločne privádzajú klientky a klientov k skvalitneniu života.

„Dáva mi to obrovský zmysel, okrem iného aj preto, že keby som opäť potrebovala pomoc, nájdem ju. Nájdem odborníkov, ktorí veria, že sa dokážem uzdraviť. Nie je to totiž samozrejmé,“ hovorí Sedileková.

 X Svoj príbeh o boji s anorexiou si vyrozprávala už viackrát, okrem iného aj v knihe Chuť žiť. Odvtedy prešlo už niekoľko rokov. Ako sa cítiš dnes?

Dnes sa cítim viac-menej fajn. V istom zmysle som našla takú zvláštnu slobodu – už necítim, že by ma ochorenie veľmi obmedzovalo. Niekedy mi napadne myšlienka spojená s hmotnosťou či jedlom, ale zrejme každá žena má deň, keď sa necíti byť so sebou spokojná. A keď sa mi to stane, cítim sa byť silnejšia ako daná myšlienka.

X Takže sa ti podarilo zvíťaziť nad anorexiou a neskôr aj nad bulímiou?

Ja to skôr nazývam, že „žijem plnohodnotný život aj s obmedzeniami, ktoré ochorenie prináša“. Znamená to, že sa asi bezhlavo nepustím do nejakej diéty, lebo by som mohla spadnúť do záchvatov prejedania alebo by som sa v niečom opäť zacyklila. Ale inak mám viac-menej plnohodnotný život.

X Anorexia je obrovská záťaž na telo. Zostali ti po tomto ochorení následky?

Anorexiu som mala, keď som mala 15 alebo 16 rokov, a tak je možné, že sa mi zastavil rast. Obaja moji rodičia sú vysokí, no ja som sa nevytiahla. Zrejme mi chýbali živiny. Pokiaľ som si vedomá, nemám v súčasnosti nejaké trvalé následky okrem spomienok a samotného procesu liečby, ktoré boli náročné na vnútorné spracovanie.

X Prešla si si zložitou cestou, ktorá je pretkaná aj súčasným západným ideálom krásy – teda štíhlosťou. Prečo je podľa teba dnes štíhlosť taká zbožšťovaná?

Skrýva sa za ňou veľmi veľa pekných hodnôt, po ktorých ľudia túžia. Hovoriť o kráse a štíhlosti môže znieť povrchne, ale vôbec to tak nie je. Dievčatá a chlapci, ktorí majú poruchy príjmu potravy, veria, že keď budú štíhli, budú sa lepšie cítiť, budú obľúbenejší, milovanejší, šťastnejší, budú mať väčšiu hodnotu. Nie je to teda len o kráse: je to túžba po spolupatričnosti, sebarozvoji, sebahodnote, bezpečí. Sú to veľmi pekné hodnoty. Myslím si, že práve tie za štíhlosťou hľadáme – spolu s lepším a úspešnejším životom.

Štíhlosť si v spoločnosti ceníme. Je to vizuálne pekné a ľudia okolo nás ju oceňujú. Naopak, bojujeme proti obezite, ktorá narastá. Nehovorím, že obezita nemá negatívne dopady na zdravie, ale spôsob „boja” proti nej nie je úplne zdravý.

X V čom presne?

Štatistiky ukazujú, že túžbu po štíhlosti vyvolávame aj tam, kde nie je potrebná – napríklad medzi mladými ľuďmi s negatívnym pohľadom na svoje telo, ktorí často nepotrebujú schudnúť zo zdravotných dôvodov. Môže to viesť až k vzniku porúch príjmu potravy, ktoré sa teraz tiež vyskytujú častejšie.Problémom je aj to, že nehovoríme o snahe byť zdravý alebo cítiť sa dobre.

Obezitu tiež automaticky prepájame s charakterovými vlastnosťami ako je napríklad lenivosť. Hovoríme, že so sebou treba niečo robiť, aby ľudia nevyzerali „ako prasatá“, aby „neboli tuční“, lebo sa to ľudom nepáči, „je to škaredé“ a podobné vyhlásenia, ktoré prerastajú až do fat shamingu (zahanbovanie ľudí s nadváhou, pozn. red.). Aj to vnímam ako dôvod, prečo je štíhlosť taká cenená a vytúžená.

 Chcela zmiznúť

X Stále viac sa však hovorí aj o body positivity, čiže o pozitívnom vzťahu k svojmu telu takému, aké je. Vnímaš, že by sa trend zbožšťovania štíhlosti menil a že sa častejšie objavuje vyzdvihovanie sebaprijatia?

Určite áno, tieto smery sú čoraz viditeľnejšie aj na sociálnych sieťach. V istom zmysle je to veľmi dobré.

X Nemôže to byť aj určité ospravedlnenie toho, že má človek nezdravú hmotnosť?

Ľudia, ktorí sú obézni, často vedia, že to pre ich zdravie predstavuje problém. To, že im niekto povie „si tučné prasa, rob so sebou niečo“ ich zdraviu nepomôže. Pointu body positivity vnímam tak, že či je človek obézny, alebo má zdravú hmotnosť, je stále hodnotný a nikto nemá právo urážať ho. Nehovorí teda o tom, či je obezita zdravá, alebo nie. Pokiaľ body positivity vnímame ako snahu o rešpektovanie tela, nech vyzerá akokoľvek, nevidím na tom nič zlé.

X Hoci sa hovorí o body positivity, ako si spomínala – na vzostupe je aj anorexia. Čomu to pripisuješ?

Veľkým spúšťačom bola pandémia. Výskyt porúch príjmu potravy stúpol o zhruba 30 percent. Súvisí to s tým, že pre niektorých ľudí sú poruchy príjmu potravy, hoci nezdravým, ale stále zvládacím mechanizmom. Keď máte v živote veľa stresu a úzkosti, s ktorými sa neviete vyrovnať a zrazu zistíte, že vám s tým pomáha hladovanie, máte pocit, že to je to vaša pomôcka, dobrá vec. V istom zmysle je to ako závislosť.

X Ako to môže vyzerať v praxi?

Niektoré naše klientky majú za sebou traumatizujúcu skúsenosť, napríklad znásilnenie, kedy majú pocit špiny a odporu zo svojho tela. Vravia si, že keby vyzerali inak, keby boli iné, nemuselo sa to stať. Predtým, než vyhľadajú pomoc, majú pocit, akoby im odopieranie si jedla na pár sekúnd pomáhalo zastaviť úzkosť a nepríjemné pocity. Je to ich desať sekúnd, keď sa im zastaví svet a cítia sa byť silné. Často nevnímajú, že sa tým zabíjajú a škodia si tým.

V práci preto klientkám „neberieme“ ich poruchu príjmu potravy. Vytvárame pre ne bezpečný priestor, kde sa spolu snažíme zistiť, prečo PPP potrebujú, čo im dáva a čo, naopak, berie. Hľadáme iné zvládacie mechanizmy a zdroje v živote, ktoré môžu používať a oprieť sa o ne. A keď ich budú mať, napokon nebudú PPP potrebovať.

X Mnohé dievčatá však nemajú jednu konkrétnu veľkú traumu. Čo teda ešte môže byť spúšťačom poruchy príjmu potravy?

Ani ja som nikdy nebola znásilnená ani nič podobné. V mojom prípade bol spúšťačom silný pocit menejcennosti a nedostatočnosti. Od ľudí s týmito poruchami príjmu stále niekto niečo chce – aby boli lepší, šikovnejší, múdrejší… A oni sa nikdy necítia byť dostatoční. Porucha im môže napĺňať pocit dostatočnosti.

Môže to byť aj o myšlienke, že keď už som menej ako ostatní, keď schudnem a moje telo bude nejak vyzerať, konečne ma prijmú. Jedna naša klientka, dievčatko s anorexiou v podváhe, povedalo veľmi silnú vetu: že chce zmiznúť, aby ľudia konečne začali riešiť, aká je, a nevideli len to, ako vyzerá.

 Bacuľka a jedák

X Anorexia má prvenstvo v psychiatrických ochoreniach, ktoré sa končia úmrtím. Faktom je, že k nej môžu prispievať aj naše komentáre či správanie. Čo by sme si navzájom nemali hovoriť?

Mali by sme sa vyhýbať komentárom na hmotnosť iných, pretože tým môžeme veľmi ubližovať. Stále máme tendenciu všetko komentovať, aj keď si to nikto nepýta. Ale nechceme sa vzdať moci, ktorú vďaka tým slovám máme.

Obzvlášť náročné je to v dospievaní. Keď niekomu povieme „bacuľka“ alebo „jedák“, pripadá nám to ako zábava, ale môže to byť bolestivé. Akékoľvek poznámky zamerané na hmotnosť sú nevhodné. Dokonca aj pozitívne. Pokojne dajme človeku kompliment, je to pekné. Ale vždy sa to dá povedať tak, že ho nebudeme chváliť za to, že schudol alebo, naopak, pribral. Vývoj hmotnosti nemusí byť vždy žiaduci. Možno schudol preto, že má problém a komplimentom ho povzbudzujeme v tom, aby v chudnutí pokračoval.

X O poruchách príjmu potravy koluje aj veľa mýtov, niektoré si už spomenula. Ktoré sú podľa teba najhoršie?

Populárny mýtus je, ako vyzerá človek s poruchou príjmu potravy. Niekedy majú skreslenú predstavu aj samotní lekári. Je to tým, ako sú stanovené diagnostické kritériá. Ukázalo sa to aj v prípademojej známej, ktorá mala zhruba 16 rokov a celý život mala nadváhu. Keď sme sa stretli, rozprávala mi o svojich myšlienkach: ako sa nemá rada, ako dobre sa cíti, keď si odoprie jedlo, a že počuje hlások, ktorý ju za to chváli. Išli k psychiatričke, ona ju odvážila. Schudla za pár mesiacov asi 12 kíl, ale jej hmotnosť bola v norme. Psychiatrička jej povedala, že ešte nemá anorexiu a dokonca ešte môže chudnúť. O ďalšie dva mesiace bola táto moja známa hospitalizovaná na Kramároch, lebo anorexiu jednoducho mala. V USA sa už diagnostické kritériá zmenili. Nemusíš mať podváhu, lekár si má vždy pozrieť históriu vývoja hmotnosti.

X Čiže je skreslená predstava, že ľudia s anorexiou sú chudí alebo až v podváhe?

Poruchy príjmu potravy sa určite netýkajú len štíhlych ľudí. Štatisticky má podváhu len okolo šesť percent ľudí s poruchami príjmu potravy. Zvyšok je v norme alebo má nadváhu či obezitu.

Ubližujúce mýty sa spájajú aj s ľuďmi s nadváhou – spájame si charakterové vlastnosti s hmotnosťou. To, že je niekto tučný, pre niektorých znamená, že je lenivý, nesnaží sa, je nezdravý. Naopak, vyšportovaný človek má podľa nás silnú vôľu. A pritom za tým môže byť mentálna anorexia, ortorexia (extrémna snaha stravovať sa zdravo, pozn. red.) či bigorexia (porucha vo vnímaní svojich svalov, pozn. red.).

X Anorexia postihuje aj mužov, hoci v pomere jeden muž k desiatim ženám. Majú rovnakú motiváciu ako ženy?

Je to veľmi podobný princíp ako pri ženách. Pri ženách je stereotyp a tlak, aby ich telo bolo štíhle. Na mužské, aby bolo vypracované a svalnaté. Aj rodové stereotypy tlačia na to, ako má vyzerať žena a ako muž. Ženské telo má byť submisívne, sexi, atraktívne – štíhle a veľké v prsiach a zadku. Mužské telo má byť funkčné, teda svalnaté.

X Hoci všetci poznáme pojmy anorexia a bulímia, je pravda, že často sme pri týchto ochoreniach slepí. Sama mám skúsenosť, že som si to nevšimla na človeku, ktorého som mala vo svojej blízkosti. Čím to je?

Keď niekto schudne, oceňujeme ho za disciplínu a sebazaprenie. Keď priberie, prejedá sa, máme tendenciu haniť ho, hovoriť, že má slabú vôľu. Existuje tiež mýtus, že dieťa chce poruchou príjmu potravy upútať pozornosť. To je nezmysel: ľudia to skrývajú, obzvlášť deti. Nepovedia vám, čo s nimi je, skôr sa za to hanbia a chcú to držať ako tajomstvo. Budú vami manipulovať, klamať vám, zavádzať, len aby ste nezistili, čo sa deje. Nosia široké oblečenie, aby zakryli nárast či úbytok hmotnosti. Povedia, že nie sú hladní, vyhodia desiatu a zaklamú, že ju zjedli. Rodičia si to mýlia s pubertou: dieťa sa uzatvára, je nervózne, kričí po nich, skrýva sa v izbe, vyhľadáva samotu. Niekedy je to ťažké rozoznať, no zároveň je to náš obranný mechanizmus – je ľahšie problém ignorovať a popierať ho, než si ho priznať a začať ho riešiť.

X Stáva sa tento scenár aj pri rodičoch?

Niekedy sa to stáva, ale je aj množstvo rodičov, ktorí si to všimnú a proaktívne vyhľadajú pomoc. Sú však aj takí, ktorí to majú tendenciu popierať alebo ignorovať. Kedysi ma to veľmi frustrovalo. Mali sme totiž prípady, keď bolo dieťa v silnej podváhe a rodičia dlho váhali, či pôjdu k psychiatričke, aj keď už dostali termín. Až na jednej supervízii som si uvedomila, že sú v podobnom procese zmeny ako ľudia s poruchami príjmu potravy. Najprv si hovoria, že nemajú problém, nič im nie je. Potom začnú uvažovať nad tým, že im niečo je, ale ešte to nechcú zmeniť. Postupne sa pripravujú a potom sa rozhodnú, že to chcú zmeniť.

Nakoniec na tom pracujú a buď nastane relaps (návrat choroby k predchádzajúcemu horšiemu stavu) alebo to udržia. Týmto si prechádzajú aj mnohí rodičia. Najprv si nahovárajú, že ich dieťa nemá problém. Až potom si priznávajú, že ich dieťa môže mať problém a neskôr ho začnú riešiť. Dlho mi trvalo, kým som si uvedomila, že rodičom treba dať priestor: lebo aj oni môžu byť vo fáze, že to nechcú prijať. Je to prirodzený proces.

X Ako si všimnúť, že niekto v našom okolí má poruchu príjmu potravy?

Najdôležitejšie sú zmeny správania. Človek sa do seba uťahuje, mení záujmy, je depresívny, apatický, úzkostný, tajnostkársky. Je iný. Nemusí to byť len porucha príjmu, ale aj iný psychický problém a treba zbystriť pozornosť.

Ja som bola vždy ukecané, veselé dieťa, mala som veľa záujmov. Keď sa k anorexii pridala depresia, stávala som sa akousi spomalenou, nervóznou, vyskakovala som na rodičov, menila som stravu a menila sa mi hmotnosť. A do toho prišlo odďaľovanie sa od rodičov, zatváranie sa do izby. Je to mix rôznych vecí.

 Pomoc na jednom mieste

X Ty si sa liečila hlavne doma, nebola si hospitalizovaná. Je známe, že slovenská psychiatria je veľmi poddimenzovaná, lekári sú extrémne vyťažení. Akú máš skúsenosť so slovenským zdravotným systémom?

Nikdy som nemala optimálnu liečbu. Tú sa snažíme vytvoriť v Chuť žiť – združujeme odborníkov, ktorí klientky sprevádzajú na ceste k uzdraveniu. Ja som mala najprv psychiatričku, potom medikamentóznu liečbu, neskôr som popritom mala terapie, potom som ich nemala. Neskôr som si sama zaplatila nutričnú poradkyňu. Ťahalo sa to počas troch rokov. Nemala som ani dostatok informácií. Často som písala na americké linky pre poruchy príjmu potravy, lebo na Slovensku nič podobné nebolo. Vtedy som si povedala, že by som chcela, aby v Chuť žiť bola podobná linka, a tak teraz existuje.

Nie je v poriadku, že liečba je taká rozťahaná, že odborníci nemajú často možnosti a kapacity spolupracovať, že nemáte v systéme multidisciplinárnu komunitnú psychosociálnu starostlivosť. Preto sme v Chuť žiť vytvorili systém, kde sa snažíme o multidisciplinárny prístup – nastúpiš do služby, kde máš case manažera, terapeuta, nutričného špecialistu, peera, teda niekoho, kto je uzdravený a zároveň má urobené potrebné vzdelávanie a sprevádza ťa. Keďže nie sme zdravotnícke zariadenie, psychiatra sa snažíme zapojiť do tímu externe. Funguje to tak aj v zahraničí. Všetci odborníci sa snažia spolupracovať v prospech klienta.

X Čo ešte vaše centrum ponúka?

Ponúkame komunitu – je to kvázi obrátený stacionár. Kým bežný stacionár funguje od ôsmej ráno do tretej popoludní, keď sa lekárom končí služba, naša komunita funguje od 15. do 19. Ľudia sem môžu prísť po škole či práci, môžu sa tu najesť, mať rôzne terapeutické skupiny, svojpomocky, workshopy.

X Prečo sú pre teba tieto centrá dôležité?

Dáva mi to obrovský zmysel, okrem iného aj preto, že keby som opäť potrebovala pomoc, nájdem ju. Nájdem odborníkov, ktorí veria, že sa dokážem uzdraviť. Nie je to totiž samozrejmé. Mali sme napríklad klientku, ktorej terapeutka povedala, že jej uzdravenie bude vyzerať tak, že nebude vracať 10-krát za deň ale len tri. Človeka to demotivuje. Načo sa snažiť, keď sa nikdy nedokážete vyliečiť?

V Česku prebehla reforma, ktorá presadzuje recovery prístup – teda prístup, že sa dokážeš uzdraviť a viesť plnohodnotný život. Okrem odborníkov kladú dôraz aj na komunitnú podporu. Ľudia, ktorí prežívajú niečo ťažké, si vždy budú hľadať niekoho, kto si prešiel niečím podobným. To ponúkame aj v Chuť žiť.

Vďaka tomu, že si klienti vedia navzájom pomôcť, cítia sa byť kompetentní. Už sa necítia ako jediní na svete, s ktorými je niečo zle, zrazu majú podporu. A navyše nikto z nich nehovorí, že ste pokazený a že vás treba opraviť. Hovoríme len, že chceme skvalitnovať váš život, aby ste mohli žiť lepšie a kvalitnejšie.

X Keď si anorexiu a bulímiu riešili ty, nemala ste podobnú komunitu k dispozícii. Necítila si sa opustená?

Trochu áno. Paradoxnom je, že v prvotných fázach PPP človek samotu vyhľadáva. Postupom času vám však je smutno, uvedomujete si, že to nie ste vy, ale choroba. Preto ľudia chcú chodiť na naše podporné skupiny. Niekedy aj vyzeráte v pohode, už ani nemáte podváhu, ale, naopak, nadváhu. Nikto si nemyslí, že vám ešte niečo je. Naučíte sa to dobre maskovať. Žijete si také dva životy. Keď ste sám a bojujete s jedlom, a potom, keď ste s ostatnými. Aj preto niekedy trvá veľmi dlho, dokonca roky, kým si vôbec niekto všimne, že niekto má bulímiu.

X Roky si bojovala s poruchami príjmu potravy, teraz pomáhaš iným na ich ceste za zdravím. Čo pre teba krása znamenala kedysi a čo pre teba znamená dnes?

To, čo som hľadala, nebola krása. Nikdy som nesledovala beauty blogerky, dlho som sa nelíčila, ani som veľmi neriešila obliekanie. Móda a krása ma nikdy veľmi nezaujímali. To, čo som riešila a istým spôsobom riešim až doteraz, je silný pocit nedostatočnosti. Stále sa necítim byť úplne kompetentná ani dostatočná. A toto som si kompenzovala cez rôzne veci, aj cez štíhlosť. Nemala som PPP preto, lebo som chcela byť pekná alebo sa páčiť chlapcom. Bolo to preto, že som chcela nájsť seba a povedať si, že som konečne dostatočná a že som konečne aspoň trochu taká dobrá ako ostatní. Neviem, či sa úplne zmenil môj pohľad na krásu, ale myslím si, že môj pohľad na seba sa zmenil. A na to, že nemusím byť o päť kíl ľahšia, aby som bola lepším človekom. Oddelila som svoju hmotnosť od toho, kým vlastne som, aktuality.sk

X X X

Politologička: Ústavu poškodili úpravy obmedzujúce deľbu moci či ochranu práv

Za neprípustné zmeny ústavy považuje účelové zmeny a tie, ktoré sú výsledkom politických obchodov.

Škodlivými úpravami Ústavy SR sú tie, ktoré oslabili ochranu základných práv a slobôd, konkrétne definícia manželstva ako zväzku muža a ženy. Takisto úpravy, ktoré obmedzili deľbu moci, ako napríklad novela z roku 2011, teda podriadenie vlády, ktorej nebola vyslovená dôvera, prezidentovi. Pre TASR to uviedla politologička z Univerzity Komenského v Bratislave Darina Malová. Za neprípustné zmeny ústavy považuje účelové zmeny a tie, ktoré sú výsledkom politických obchodov.

V novele z roku 2011 vidí politologička odklon od parlamentnej demokracie tým, že sa posilnili kompetencie prezidenta. „Ak by takáto zmena bola výsledkom dlhodobej odbornej a verejnej diskusie o potrebe zmeny politického systému, tak by prijímanie novely muselo vyzerať inak,“ skonštatovala s tým, že táto a aj niektoré iné zmeny boli účelové a sú dôsledkom momentálnej situácie a často aj politických obchodov. „A to sú neprípustné dôvody na zmenu ústavy, narúšajú stabilitu ústavného systému,“ dodala.

Do ústavy sa podľa Malovej dostali aj vyhlásenia, ktoré majú symbolický charakter a vracajú nás do minulosti. Kritizuje tiež, že súčasťou nášho najvyššieho zákona sú napríklad novely o ochrane a zákaze vývozu vody a aj ochrane životného prostredia. „Tieto úlohy možno riešiť zákonmi, nie zmenou ústavy. Formulácie, ktoré uvádzajú potrubie a dopravné prostriedky do znenia ústavy, znižujú jej status. Obávam sa, že sme v tomto prípade svetovým originálom,“ povedala pre TASR. Zároveň je podľa nej zrejmé, že naša politika ochrany životného prostredia a vody má veľké medzery. „Ústavná úprava nám ich nepomáha vyriešiť, na to potrebujeme efektívnu politiku,“ myslí si.

Priama voľba prezidenta

Za najvýznamnejšiu úpravu ústavy považuje Malová prvú novelu po voľbách v roku 1998, ktorá zaviedla priamu voľbu prezidenta. „Tento prísľub bol súčasťou predvolebnej kampane a cením si snahu politikov, ktorí nie všetci podporovali túto novelu, ale splnili svoj sľub. Po Mečiarovej samovláde a manipuláciách to bola veľmi vítaná zmena politiky,“ skonštatovala. Novela podľa nej posilnila charakter parlamentnej demokracie vďaka úprave prezidentských právomocí.

Z hľadiska textu ústavy boli podľa nej veľmi významné všetky zmeny, ktoré napravili nedostatky pôvodného textu, ako je vstup SR do medzinárodných organizácií, posilnenie postavenia samosprávy či ochrana základných práv a slobôd. Oceňuje tiež tie zmeny, ktoré posilnili deľbu moci. „Pre mňa je to práve zárukou, že ústava môže zamedziť koncentrácii moci akejkoľvek parlamentnej väčšiny, čo je jedno z najväčších úskalí liberálnej demokracie na Slovensku,“ uzavrela Malová, aktuality.sk