Na pódiu sa stretol s ďalšími krajne pravicovými politikmi, napríklad s Geertom Wildersom z Holandska, talianskym vicepremiérom Matteom Salvinim či bývalým českým premiérom Andrejom Babišom. Maďarský premiér Viktor Orbán a francúzska krajne pravicová politička Marine Le Penová boli v sobotu v Madride hlavnými rečníkmi summitu organizovaného španielskou krajne pravicovou stranou Vox. TASR informuje na základe správy agentúry AFP.

„Včera sme boli odpadlíkmi. Dnes sme mainstreamom… My sme budúcnosť,“ vyhlásil Orbán počas summitu. Orbán i Le Penová ocenili „tornádo“, ktoré rozpútal americký prezident Donald Trump a označili ho za cestu, ktorou by sa mala vydať EÚ. Účastníci summitu v spoločnom vyhlásení Úniu označili za rozpoltenú „klimatickým fanatizmom, nelegálnou migráciou a prehnanou reguláciou“.

„Sme svedkami skutočného globálneho bodu zlomu. Hurikán Trump valcuje Spojené štáty. Európska únia pôsobí obzvlášť šokovane,“ vyhlásila Le Penová.

„Prezident Trump je pre nás ako brat v zbrani,“ uviedol Wilders a vyzval na „reconquistu“ Európy. Týmto pojmom sa označuje séria vojen, ktoré od ôsmeho do 15. storočia viedli španielski katolícki panovníci na Pyrenejskom polostrove proti moslimským kráľovstvám.

Účastníci summitu si za slogan zvolili „Make Europe Great Again“, ktoré odkazuje na Trumpov slogan „Make America Great Again“.

Patriotov pre Európu založili koncom júna 2024 maďarský premiér Viktor Orbán (Fidesz), bývalý český premiér Andrej Babiš (ANO) a bývalý rakúsky minister vnútra Herbert Kickl (FPÖ). Politická skupina zahŕňa takmer všetkých bývalých členov frakcie Identita a demokracia, ktorá v EP existovala medzi rokmi 2019 a 2024 a bývalých členov Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR). V europarlamente má teraz 86 poslancov z 12 členských krajín, akuality.sk

X X X

 Vojna na Ukrajine: Ošetrovali sme aj babičku, ktorá pred bojmi ušla s jednou papučou na nohe 

 Človek sa zobudí uprostred noci na rachot a premýšľa, či to je len zlý sen, alebo naozaj niečo letí. Vtedy to musím párkrát predýchať a upokojiť sa, hovorí o živote na Ukrajine slovenský humanitárny pracovník.

Začínal ako dobrovoľník na slovensko-ukrajinskej hranici, dnes ako koordinátor mobilných zdravotníckych tímov pomáha ľuďom zasiahnutým vojnou na východe Ukrajiny.

„V Záporoží sme mali mnoho pacientov z mesta Kurachove, ktoré je dnes už okupované. Boli medzi nimi boli i evakuovaní dôchodcovia, stará dáma a starý pán, ktorí šesť mesiacov žili v pivnici bez elektriny a čistej pitnej vody. Priviezli nám ich úplne zúbožených, bledých ako stena, pretože vôbec nevychádzali na slnko,“ opisuje koordinátor mobilných kliník humanitárnej organizácie STEP IN Jozef JAKUBČIN.

V rozhovore so slovenským humanitárnym pracovníkom, s ktorým sa Aktuality.sk stretli v meste Záporožie, si okrem iného môžete prečítať:

 X Ako sa vyštudovaný farmaceut dostane k práci humanitárneho pracovníka na východe Ukrajiny?

Úprimne sa priznám, že ma práca v lekárni vôbec nenapĺňala. Až to zašlo do štádia, že som dal výpoveď. Keď sa vo februári 2022 začala ruská invázia, bol som zhodou okolností doma na východe Slovenska – nezamestnaný a kladúci si otázku, čo ďalej. Vtedy sa zjavila možnosť pomáhať ako dobrovoľník na slovensko-ukrajinskej hranici ľuďom, ktorí utekali pred vojnou. Išiel som. Veľmi mi to otvorilio oči.

Bola to moja vôbec prvá skúsenosť s Ukrajinou, čo je paradox, pretože som žil asi hodinu a pol autom od Užhorodu. Videl som tvrdú realitu: starých ľudí, roztrhnuté rodiny, ľudí v županoch a papučiach ako uprostred noci stáli na hranici len s jednou igelitkou. To množstvo ľudského utrpenia bolo strašné. Varili sme im čaj, poskytovali sme im priestor, kde sa mohli zohriať, prespať. Vravel som si, že toto by bol možno smer, ktorým by som sa chcel uberať.

Hoci som si myslel, že nakoniec sa zrejme predsa len vrátim do lekárne, zavolala mi riaditeľka organizácie, pre ktorú som dobrovoľníčil. Či by som pre nich nechcel pracovať na Ukrajine. Súhlasil som. Najskôr som pracoval z domu, venoval som sa logistickým záležitostiam, zabezpečovali sme lieky a zdravotnícke pomôcky pre nemocnice, ultrazvuky, to, čo bolo treba. Až som nakoniec dostal ponuku ísť pracovať priamo na Ukrajinu ako koordinátor projektu.

X Bolo to ľahké rozhodnutie?

Pamätám si, že v tom čase v Dnipre, meste, kde teraz pôsobím, zomrelo počas útoku vyše dvadsať ľudí. Útok sa odohral asi týždeň pred tým, než som mal odcestovať. Bola to moja prvá veľká skúška. Veľmi dlho som nad tým premýšľal a rozhodol som sa, že nejdem. Že to nedám. Šéfke som zavolal s tým, že nie som pripravený. Vzala to úplne v pohode a ponúkla mi možnosť práce v Mukačeve. A tak som vzal projekt v Mukačeve na Zakarpatí.

Práca ma veľmi bavila a napĺňala, a uvedomoval som si, že čím dlhšie som na Ukrajine, tým sa mi trochu posúva hranica a možno by som predsa len išiel aj do toho Dnipra. Keď skončil projekt na Zakarpatí, tak som sa presunul na východ. Od začiatku roka 2024 pendlujem medzi Dniprom a Záporožím. A keďže máme projekt aj v Pavlohrade, tak vlastne medzi Dniprom, Záporožím a Pavlohradom.

Som veľmi vďačný, že mi v STEP IN-e dali možnosť pracovať, cením si to.

X Ako ste prekonali to, čoho ste sa báli? Pretože toto nie sú práve tie najbezpečnejšie regióny.

Prekvapivo pokojne. Veľmi mi pomáha to, že som veriaci človek. V Záporoží sú, bohužiaľ, útoky čoraz častejšie a zničujúcejšie. Človek sa zobudí uprostred noci na rachot a premýšľa, či to je len zlý sen, alebo naozaj niečo letí. Vtedy to musím párkrát predýchať, upokojiť sa. Veľmi dobre si uvedomujem, aká tenká je hranica medzi životom a smrťou. Stačí byť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

X Chodievate do úkrytu? Viete, čo sa hovorí na Ukrajine: „Bereženoho Boh bereže“ – ten, kto sa chráni, toho Boh ochraňuje.

Oficiálne by sme mali.

Niekedy to ale priletí tak rýchlo, že vás nestihnú zobudiť ani sirény a budia vás už výbuchy.

Presne tak. Niekedy to ani nestíhate. Rozhodujú sekundy. Keď však pracujeme na lokácii, sme v kontakte so security company (bezpečnostná služba, pozn. red), ktorá vyhodnocuje, či je tam bezpečne. Dávajú nám vedieť, či pracuje protivzdušná ochrana, alebo naopak či máme rýchlo pobaliť. Z terénu som sa zatiaľ musel vracať len raz – otočili sme sa, pretože Rusi ostreľovali Pavlohrad.

 X Ako vyzerá práca mobilných zdravotníckych tímov, ktoré koordinujete?

Napríklad tu v Záporoží chodievame za presídlencami, ktorí žijú v útulkoch. Kedysi to boli internáty, ale v dôsledku vojny sa zmenili na provizórne ubytovne. Máme viacero lokácií, ktoré navštevujeme podľa týždenného rozvrhu. V tíme máme lekára, psychológa, zdravotnú sestru a recepčného a šoféra v jednej osobe. Pracujeme zvyčajne tak, že sa snažíme prijať všetkých pacientov, ktorí prídu. Nie vždy sa to podarí, pretože lekár má obmedzenú kapacitu pacientov, ktorú vie počas ordinačných hodín ošetriť, ale snažíme sa vziať všetkých.

X To ste od tej lekárne neušiel ďaleko. Kolegovia sa s vami radia?

Radia, ale ja mám predsa len iné pracovné zaradenie. Navyše, v našej organizácii už máme kolegyňu, ktorá má práve v popise práce prácu farmaceutky. Kým však táto funkcia vznikla, bol som to ja, kto objednával lieky od ukrajinských distribútorov a pripravoval ich potom pre lekárov nášho tímu, ktorí vyrážali do terénu. Ale to už nerobím, pretože na to nemám kapacitu, keďže koordinujem tri mobilné kliniky. Keď som mal na starosti jeden tím, to sa ešte dalo, teraz už nie.

X Ako žijú ľudia, ktorí sa museli evakuovať pred bojmi, v internátoch, kde za nimi chodíte?

Sú internáty, kde je to viac-menej v pohode, ľudia majú privátnu izbu, prístup k súkromnej kúpeľni a kuchyni. To je ok. Ale máme aj lokácie, kde v jednom spoločnom priestore žije 40 ľudí a sú rozdelení len závesmi, paravánmi. Tam je to horšie. No ľudia sú radi, že majú aspoň kde prespať, umyť sa, oprať si veci a navariť si.

X Ako dlho zostávajú žiť v takých podmienkach?

Záleží to od toho, či majú iné možnosti, kde sa uchýliť. Niektorí zostávajú vyslovene deň-dva. Niekedy je to totiž tak, že ľudia prídu z ostreľovanej dediny a potrebujú sa skrátka vyspať, otriasť sa, dať sa dohromady.

X Spojiť sa s príbuznými…

Presne tak. Najväčšia časť ľudí sú ale tí, ktorí takto žijú už prakticky od začiatku vojny. Takmer tri roky. To sú ľudia, ktorí nemajú kam ísť. Ide o starých ľudí, ktorí sa ocitli bez príbuzných. Stretol som babičku, ktorá nemá ani manžela, ani deti, nemá peniaze. Kam sa má taký človek podieť? Sú ľudia, ktorí zostávajú z obáv, že kdesi inde bude horšie. A potom sú ľudia, ktorí dúfajú, že sa raz vrátia domov.

 X Vaša organizácia zabezpečuje týmto ľuďom lekárske ošetrenie a lieky?

Áno. K tomu by som dodal, že máme všetky registrácie a povolenia, spĺňame všetky náležitosti legálnej zdravotnej starostlivosti. Máme aj vlastné laboratórium, takže vieme urobiť aj základné vyšetrenia krvi a na základe výsledkov testov nastavovať terapiu. Za to sú ľudia veľmi vďační.

Časť našej práce je aj starostlivosť o mentálne zdravie pacientov. Na lokácie s nami chodieva psychológ. Je to veľmi prospešné aj preto, že starostlivosť o mentálne zdravie je na Ukrajine stále tabu. Zlepšuje sa to, ale je stále náročné presvedčiť ľudí, že terapia je tam pre nich, pokiaľ si priznajú, že to potrebujú. Často sa nám stáva, že ľudia len počujú slovo psychológ a okamžite príde reakcia: Ja nie som psychicky chorý, ja som sám sebe psychológom! Keď sa ale odhodlajú a prídu na sedenie, potom si to chvália.

Pracujeme aj v dedinách, kde ľudia nemajú lekára. Pomáhame lokálnej populácii, ktorá má veľmi nízke penzie a zlú dostupnosť k zdravotnej starostlivosti. V týchto regiónoch môžete skutočne natrafiť na ľudí, ktoré nemajú ani pár hrivien navyše na autobus, ktorým by sa dostali do najbližšieho mesta, kde je nejaké zdravotnícke stredisko. My prídeme za nimi a ešte im aj dáme lieky, čo je pre týchto ľudí na úrovni zázraku. Plačú od radosti, že si na nich niekto spomenul.

X Vedia vaši pacienti, že ste zo Slovenska? Hovoríte síce po ukrajinsky, ale zrejme vedia identifikovať prízvuk, že ste z cudziny.

Podľa prízvuku si o mne myslia, že som zo Zakarpatia. (Smiech.) Beriem to ako kompliment.

X Pýtam sa to preto, že sa mi v posledných týždňoch stáva, že keď hovorím s ľuďmi zo Slovenska, ktorí na Ukrajine žijú alebo tu chodia s pomocou, tak registrujú zvýšený záujem o našu krajinu.

Nie je to časté, ale zvyknú sa pýtať na nášho premiéra. Popravde, snažím sa byť diplomatický. Navyše ako humanitárna organizácia máme jasné pravidlá, pokiaľ ide o politiku – sme neutrálni, apolitickí. Ale keď sme v teréne, na podobné debaty nie je ani čas. Ja som na druhej strane striktný, aby sa politika nerozoberala počas práce, pretože to potom vyvoláva len kopec negatívnych emócií.

 X Bolo čosi, čo ste vyslovene ťažko niesli počas vašej doterajšej misie?

Keď sme pracovali v Pavlohrade v evakuačnom centre, videl som babičku, ktorá do bezpečia bežala cez pole – s jednou papučou na nohe a s igelitkou v ruke. Bola porezaná od šrapnelov, ufúľaná. V úplnom šoku. Všetci sme tam potom plakali. Babka netušila, kde je, čo sa s ňou deje. Vedela len to, že ju niekto v chaose naložil do autobusu a odviezol do mesta. Keď sme ju ošetrili, vyobjímala nás, trochu sa upokojila.

Keď som bola v podobnom centre v Kramatorsku, miestni pracovníci mi vraveli, že týmto ľuďom pomôže už len to, že zmenia prostredie, že sa po dlhých mesiacoch, ktoré prežili v ruinách bombardovaných dedín, osprchujú, dajú si na seba čisté veci, ostrihajú si vlasy.

Napríklad v Záporoží sme mali veľa pacientov z mesta Kurachove, ktoré je dnes už okupované. Boli medzi nimi evakuovaní dôchodcovia, stará dáma a starý pán, ktorí šesť mesiacov žili v pivnici bez elektriny a čistej pitnej vody. Priviezli nám ich úplne zúbožených, bledých ako stena, pretože vôbec nevychádzali na slnko. Úplne pošliapaná ľudská dôstojnosť.

X Je niečo, čo vás na Ukrajincoch prekvapuje?

Ich otvorenosť a pohostinnosť. Toto ma veľmi príjemne prekvapilo. Takmer okamžite vás príjmu. Len prídete na nejakú návštevu a už chystajú nejaké pokrmy. Holubky, vareniky, boršč. Sú srdeční, dobroprajní.

Druhá vec, ktorá ma prekvapila, a málokto si to možno uvedomuje, keď sa pozrie na mapu, ale Ukrajina je rozľahlá krajina. Je obrovská. Keď cestujem z Užhorodu do Dnipra alebo Záporožia, tak vo vlaku strávite reálne jeden deň, 24 hodín. Šíre pláne, kam sa pozriete. My, Slovensko, sme akoby jedna oblasť, keď si pozriete tie proporcie Ukrajiny.

Ukrajinci sú nám veľmi blízki. Majú nádhernú krajinu, úrodnú pôdu. Takú čiernu zem ako tu, som v živote nevidel. Z druhej strany, čo ma prekvapilo trochu nepríjemne, je slabšia znalosť angličtiny. Ale treba povedať, že sa to zlepšuje.

X Nemáte žiadne negatívne skúsenosti vzhľadom na napäté politické vzťahy medzi krajinami?

Ani nie. Bežní ľudia to takmer neriešia. Oni vidia to, že im pomáhame.

X Hovoríte s Ukrajincami aj o tom, ako vnímajú aktuálny stav v krajine, keďže sa začína hovoriť o zastavení bojov, rokovaniach s Ruskom?

Veľmi by som Ukrajincom prial, aby sa vojna pre nich skončila dobre, aby sa obnovili hranice spred začiatku vojny v roku 2014. Obávam sa ale, že realita bude iná a obnova pôvodných hraníc nebude možná. Ukrajinci na to nemajú kapacity vojakov ani výzbroje, Rusov na niektorých úsekoch frontu nevedia zastaviť, nieto ešte vytlačiť. Je to veľmi frustrujúce a tie debaty s nimi sú ťažké. Tiež by sme veľmi ťažko niesli, keby si niekto porcoval Slovensko.

X Je veľmi pravdepodobné, že bude musieť dôjsť k nejakému kompromisu. Či to bude v roku 2025, ťažko povedať. Spomínam si, že keď som ešte pracoval na Zakarpatí, miestni mi hovorili, že táto vojna síce zamrzne, ale bude sa ťahať ešte aspoň pol storočie.

V júni sme pracovali v meste Pokrovsk. V tom čase bol front vzdialený od mesta asi 15 kilometrov. Pozrite sa na mapu. Rusi sú od Pokrovska asi tri kilometre. Dediny, ordinácie, kde sme vtedy fyzicky pracovali, sú už okupované. Rusi tlačia a ešte budú tlačiť, aby si vylepšili vyjednávaciu pozíciu. Ako to celé dopadne, na to si musíme počkať, ale už dnes sa dá povedať, že Ukrajina sa zmení. Aj kvôli traume, ktorú si ponesú celé generácie.

 X X X

 Erik Tomáš víta ruský plyn. Je to dobrá správa, tvrdí

 Minister komentoval aj riešenie vládnej krízy. Vo štvrtok sa lídri koalície stretli na úrade vlády, kde celý deň priebehali rokovania.

Za tým, že na Slovensko dnes opäť tečie ruský plyn, sú cesty premiéra Roberta Fica. V diskusnej relácii STVR Sobotné dialógy to naznačil minister práce Erik Tomáš zo strany Hlas. Poukázal na to, že Fico sa pred Vianocami stretol s ruským prezidentom Vladimirom Putinom, potom cestoval za tureckou hlavou štátu Recepom Tayyipom Erdoganom a dnes cez plynovod Turkstream tečie na Slovensko ruský plyn.

Navyše skonštatoval, že aj ukrajinský prezident Vladimir Zelenskyj napokon ustúpil zo svojej pozície a je ochotný cez Ukrajinu nejaký plyn pustiť. Zelenskyj to pripustil koncom januára. Predchádzali tomu vyhrážky slovenského premiéra, že zastaví napr. dodávky elektrickej energie a hrozby maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorý sa chystal nezahlasovať na samite EÚ za predĺženie sankcií uvalených na Rusko.

Tomáš túto zmenu víta. „Po prvom odmietavom postoji zrazu (V. Zelenskyj, pozn. red.) pripustil, že bude nejaký plyn cez Ukrajinu tiecť. Čo je dobrá správa, lebo by to bol lacnejší plyn ako kvapalný z USA, a Slovensko získa na poplatkoch za transport cez naše územie,“ skonštatoval Tomáš, aktuality.sk

X X X

 Odpojením pobaltských štátov sa končí energetické vydieranie, vraví poľská ministerka

 „Éra, keď Rusko využívalo energiu na vydieranie alebo posilňovanie svojho vplyvu, sa skončila. Poľsko sa značne podieľalo na tomto procese,“ povedala poľská ministerka pre klímu a životné prostredie.

Poľská ministerka pre klímu a životné prostredie Paulina Hennig-Klosková v sobotu označila odpojenie pobaltských štátov od Moskvou kontrolovanej elektrickej siete za koniec energetického vydierania Ruska v regióne. Ministerka to oznámila počas ceremónie vo Vilniuse, informuje TASR podľa správy tlačovej agentúry PAP.

„Máme pred sebou mimoriadne dôležitý geopolitický víkend pre strednú a východnú Európu,“ napísala Hennig-Klosková na sociálnej sieti X.

Litva spoločne s Lotyšskom a Estónskom dodnes využívala elektrickú sieť kontrolovanú Moskvou. Po odpojení z ruskej siete budú pobaltské krajiny približne 24 hodín fungovať v „izolovanom režime“, aby otestovali frekvenciu svojich sietí a výkonové úrovne.

 Estónsko ukončilo odber energie z Ruska približne o 08.00 h miestneho času. Lotyšsko a Litva zastavili dodávky energie z Bieloruska ešte skôr. Pobaltské krajiny začnú používať energetické spojenie s Poľskom a Švédskom.

Krajiny plánovali odpojiť sa od Moskvou kontrolovanej elektrickej siete 12 rokov. Po ruskej invázii na Ukrajinu vo februári 2022 sa celý proces urýchlil. Na slávnostnej ceremónii v litovskej metropole sa zúčastnili aj predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová či poľský prezident Andrzej Duda, aktuality.sk

X X X

  Nový americký minister obrany Pete Hegseth na budúci týždeň navštívi Nemecko, Belgicko a Poľsko. 

 

Stretne sa s americkými jednotkami v Európe a zúčastní sa na zasadnutí ministrov obrany NATO. Hegseth v nemeckom Stuttgarte navštívi ústredia Veliteľstva americkej armády v Európe (EUCOM) a Veliteľstva americkej armády zodpovedného za Afriku (AFRICOM). Počas návštevy sa stretne s vysokopostavenými vojakmi, ktorí ho budú informovať o prebiehajúcich operáciách.

V belgickom Bruseli sa Hegseth zúčastní na zasadnutí ministrov obrany Severoatlantickej aliancie a na stretnutí podporovateľov Ukrajiny vo formáte Ramstein. Cieľom stretnutí bude rokovanie o zvýšení výdavkov NATO na obranu a rozvoj spôsobilostí obranného priemyslu na oboch stranách Atlantiku.

Hegseth chce podľa agentúry DPA u partnerov zopakovať záväzok amerického prezidenta Donalda Trumpa „diplomaticky ukončiť vojnu na Ukrajine tak rýchlo, ako to bude možné“.

Ministerstvo obrany USA uviedlo, že v Poľsku sa Hegseth stretne s poprednými politikmi a navštívi americké jednotky, ktoré sú tam nasadené. Dosiaľ nie je jasné, či sa americký minister zúčastní aj na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii (MSC), ktorá sa začne na budúci týždeň v piatok. Podľa silového rezortu je však Poľsko Hegsethovou poslednou zastávkou. (dpa, tasr)/

X X X

 Sociologička SAV Zuzana Kusá o štátnej podpore rodín. Kde Slovensko zaostáva a v čom sme porovnateľní s vyspelým zahraničím?

 X Ako hodnotíte prorodinnú politiku štátu z hľadiska peňazí, ktoré rodičia dostávajú? Je dostatočne adresná a výška dávok primeraná nákladom?

Prorodinnú politiku môžeme posudzovať a aj posudzujeme z individuálnej perspektívy. Naše pohľady sa budú líšiť podľa celkového príjmu domácností, podľa rodinnej situácie, podľa toho, či matky pred narodením dieťaťa pracovali alebo nie, či a ako skoro sa chcú vrátiť do práce a podobne. Spoločenskí vedci musia tieto hodnotenia dopĺňať aj ďalšími pohľadmi – na celkové zdroje, ktoré štát vyčleňuje na sociálnu ochranu obyvateľstva a na podiel, ktorý z týchto zdrojov ide na programy podpory rodiny, ale tiež aj o pohľad na premeny prorodinnej politiky v čase.

X Začnime teda tými zdrojmi, dáva štát dosť?

Podiel zdrojov, ktoré Slovensko vydáva na podporu rodiny, z celku, ktorý vyčleňuje na sociálnu ochranu obyvateľstva, bol podľa Eurostatu v roku 2022 10,77 % a v roku 2023 11,02 % všetkých výdavkov na sociálnu ochranu. Teda prekračoval európsky priemer a bol podobný ako podiel štátov s najštedrejšou prorodinnou politikou – ako sú Dánsko a Nemecko.

Ak sa však pozrieme na celkové zdroje určené na sociálnu ochranu u nás ako na percentuálny podiel z hrubého domáceho produktu a tiež v prepočte na obyvateľa, dojem zo štedrej prorodinnej politiky, ako aj zo štedrosti ďalších programov sociálnej ochrany zmizne. Slovensko totiž v roku 2022 vydávalo na sociálnu ochranu výrazne menší diel HDP ako priemer EÚ – 18,23 % oproti 27,98 %. A pre nízky HDP bol prepočet ročných výdavkov na sociálnu ochranu na obyvateľa v parite kúpnych štandardov na Slovensku dokonca dvakrát nižší ako priemer EÚ.

Z týchto porovnaní národných rozpočtov na sociálnu ochranu je zrejmé, že naša sociálna ochrana a rodinná politika trpia nedostatočnosťou zdrojov a sú výrazne slabšie financované ako v mnohých štátoch za našimi hranicami. Ukazuje to aj chronicky najväčšie ohrozenie detí príjmovou chudobou spomedzi všetkých demografických skupín, a tiež najnižšia účinnosť sociálnych transferov pri znižovaní rozdielov v riziku chudoby domácností s deťmi a domácností bez detí.

X A čo dávky, ktoré rodiny dostávajú?

Niektoré programy či typy podpory rodiny môžeme vnímať ako štedrejšie či veľkorysejšie, ako sú podobné programy v zahraničí. Týka sa to najmä dĺžky materskej a jej výšky, ktorá sa takmer kryje s čistou mzdou, dĺžky rodičovskej dovolenky a tiež možnosti, aby ju poberali (postupne či následne) obaja rodičia. Dôležitá je, samozrejme, aj pracovno-právna ochrana matiek, existencia vyrovnávacej dávky, keď žena v dôsledku tehotenstva musela byť preradená na vhodnejšiu, ale menej platenú prácu, garancia pracovného miesta a nedávno zavádzaná garancia miesta v predškolskom zariadení.

X Ak by sme porovnali naše dávky pre rodiny s dávkami v spomínaných štátoch so štedrou rodinnou politikou, čo by vyšlo?

Rodičovské a materské sú u nás poberané výrazne dlhšie ako v Dánsku, Nemecku, Fínsku či Švédsku a nie sú ani zdaňované ako v týchto štátoch. Pokiaľ ide o rodinné dávky a detské prídavky, v prorodinných štátoch ako Nemecko, Fínsko a Švédsko sú tak ako u nás poskytované detské prídavky plošne, teda všetkým rodičom starajúcim sa o deti do 17, resp. 18 rokov bez ohľadu na príjem. Vo Švédsku existuje ešte osobitná dávka pre veľké rodiny. Dánsko v tomto prípade zohľadňuje dĺžku pobytu rodiča v Dánsku – pre plné detské prídavky sa vyžaduje minimálne šesť rokov pobytu a práce v Dánsku. Fíni, Švédi, Nemci a ani my nedávame takéto podmienky. Výška detských prídavkov je v Nemecku rovnaká na každé dieťa – 250 eur mesačne, v Dánsku klesá s vekom dieťaťa, vo Švédsku (podobne ako pred desaťročiami v Československu) sa zvyšujú detské prídavky s každým ďalším dieťaťom.

X Ktorá z našich dávok vyplácaná rodinám je podľa vás najúčinnejšia a ktorá naopak?

Nemyslím, že je možné urobiť nejaký rebríček účinnosti jednotlivých dávok. Páry, ktoré sa rozhodnú mať čo najmenší vekový odstup medzi deťmi, môže nemilo prekvapiť, že pri druhom dieťati už budú poberať znížený rodičovský príspevok. Jeho plná výška je podmienená odpracovaním predpísaného obdobia pred narodením dieťaťa. Rodičovský príspevok je pritom štátna dávka, a nie dávka poistného typu (akou je materské), no napriek tomu zákonodarca vychádza z „filozofie“, že jeho výška má sčasti nahradzovať stratený príjem. No v prípade, ak sa matke narodí viac detí naraz, rodičovský príspevok sa zvýši, na to, že domácnosť potrebuje väčší príjem, sa ohľad berie.

Dôležité, život uľahčujúce či spríjemňujúce typy podpory sú aj zľavy na cestovnom či bezplatné cestovanie vlakom pre žiakov a študentov, finančný príspevok pre prvákov a tiež zľavy na školskom stravovaní.

Detské prídavky boli až donedávna zarážajúco nízkou, nedostatočnou dávkou, zrejme aj v tomto prípade pre úzkoprsú obavu, že ak by štát viac myslel na blaho detí a zvýšil by prídavky, rodičia by sa namiesto práce začali spoliehať na štedrý štát. Táto obava či predpoklad, že treba podporovať pracovné úsilie rodičov a teda deti takýchto rodičov, stála aj za zavedením rodičovského bonusu vo výške ekvivalentnej detskému prídavku.

 X Aké nástroje štátu na podporu pôrodnosti považujete za najvhodnejšie?

Viaceré nástroje sú potrebné na uľahčenie situácie domácností s deťmi, ale bez primeranej podpory dostupnosti bývania nie sú dostatočne účinné. Predĺžená a vysoko kompenzovaná materská dovolenka, rodičovský príspevok, samotné pôrodné, teda príspevok pri narodení dieťaťa, uľahčujú starostlivosť o dieťa, no bez garancie pracovného miesta by v mnohých prípadoch podľa mňa nefungovali. Samozrejme, tam, kde sa mladí ľudia nemôžu nádejať, že získajú trvalú prácu a dosiahnu na slušné bývanie, tam, kde do 25 rokov nemajú ani nárok na samostatnú dávku v núdzi, tam sa aj príspevok pri narodení dieťaťa a rodičovský príspevok javia ako príťažlivá podpora pre založenie rodiny.

Dnes sa aj mnohé firmy v rámci „spoločenskej zodpovednosti“, programov rodovej rovnosti a podobne snažia o čo najhladší návrat pracovníčok po rodičovskej dovolenke do práce. No veľmi komplikovaná cesta k samostatnému bývaniu, prevažujúca ideológia vlastníckeho bývania ako jedinej istoty v kombináciami s relatívne nízkymi mzdami je jedným z faktorov, ktoré podľa mňa „vyháňajú“ mladých ľudí, aby si hľadali prácu a bývanie a zakladali si rodiny za hranicami Slovenska. Keďže tento trend už trvá viac ako dve desaťročia, na Slovensku dnes žije minimálne o stotisíc menej žien vo veku, v ktorom sa obvykle stávajú matkami, preto zásadný obrat vo zvýšení pôrodnosti nemôžeme očakávať.

X V čom vidíte najväčšie nedostatky súčasnej štátnej podpory pre rodiny?

Ako som spomínala, je to asi najmä chýbajúca podpora bývania, chýbajúci záväzok miestnych samospráv a veľkých firiem starať sa o fyzickú a cenovú dostupnosť bývania tam, kde je vysoká potreba práce. Okrem toho v systéme sociálnej ochrany Slovenska stále chýba štátna dávka príspevok na bývanie, ktorá necieli len na rodiny. Ak by pomohla ľuďom nájsť si primerané a cenovo zvládnuteľné bývanie tam, kde sa im ponúka práca, určite by mohla motivovať k zakladaniu rodín.

X Vedeli by ste uviesť nejaké tipy na zlepšenie, prípadne účinné príklady zo zahraničia?

Určite by sme mali prevziať inštitút príspevku na bývanie ako štátnej dávky, ktorá je súčasťou systému sociálnej ochrany mnohých vyspelých štátov. V zahraničí sa možno inšpirovať aj osobitnými dávkami (príplatkami k detským prídavkom) pre jednorodičovské domácnosti a viacdetné domácnosti, no to by vyžadovalo individualizované posúdenie príjmov a situácie v domácnosti, čo nie je možné bez rastu administratívy. Rast administratívnych nákladov je nutný aj pri zavedení príspevku na bývanie – vyžaduje posudzovanie rôznych dokumentov od domácnosti žiadateľa, a to sa považuje za nežiaduci jav („Narastie štát, úradníci…“). Lenže individuálne ohľaduplná sociálna ochrana a ani rodinná politika sa bez nárastu počtu sociálnych pracovníkov a sociálnej administratívy zrejme robiť nedá./agentury/

X X x

 Nová ukrajinská ofenzíva v Rusku?

Armáda postúpila v Kurskej oblasti o päť kilometrov za ruské obranné línie

Ukrajinské sily spustili v ruskej Kurskej oblasti v druhej polovici tohto týždňa novú ofenzívu, počas ktorej prerazili do hĺbky päť kilometrov za ruskými obrannými líniami juhovýchodne od mesta Sudža, ktoré je momentálne pod kontrolou Ukrajiny./agentury/

X X X

Približne 90 pasažierov a členov posádky výletnej lode spoločnosti Royal Caribbean ochorelo počas plavby v Mexickom zálive.

Majú tráviace ťažkosti sprevádzané hnačkou i zvracaním. Oznámilo to v piatok americké Centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC). Podľa údajov CDC sa nakazilo najmenej 89 pasažierov, čiže zhruba štyri percentá z dovedna 2164 cestujúcich. Chorí sú aj dvaja príslušníci 910-člennej posádky lode. Spoločnosť Royal Caribbean na lodi zintenzívnila čistiace práce. Nakazeným odobrala vzorky stolice za účelom testovania a izolovala ich, informovalo CDC. Príčina hromadných tráviacich ťažkostí na lodi dosiaľ nie je známa. CDC však v súvislosti s prípadom poznamenalo, že obdobné črevné chrípky sprevádzané zvracaním a hnačkami zvykne na takýchto lodiach spôsobovať vysoko nákazlivý norovírus.

 X X X

 Rozuzlenie kauzy unesenej študentky. Súd posiela bývalého záchranára Iva P. do vyšetrovacej väzby

 Mužovi hrozí 15 rokov vo väzení. Pôvodne to však vyzeralo, že sa stíhaniu vyhne pre nepríčetnosť.

Zamotaný prípad unesenej študentky Sone sa dočkal rozuzlenia. Po tom, čo bol Ivo P. viac ako pol roka v ústavnej liečbe ako nepríčetný, ho dnes súd poslal do vyšetrovacej väzby. Na sociálnej sieti o tom informoval generálny prokurátor Maroš Žilinka. „Mestský súd Bratislava 1 vyhovel návrhu prokurátorky a obvineného I. P. vzdal do väzby, a to pre dôvodnú obavu z úteku a vyhýbania sa trestnému stíhaniu, ako aj z pokračovania trestnej činnosti,“ napísal Žilinka.

Generálna prokuratúra v tomto prípade len pred dvoma dňami zrušila pôvodné uznesenie prokurátorky, ktorým zastavila stíhania Iva P. pre nepríčetnosť. Urobila tak v nadväznosti na rozhodnutie ústavného súdu.

Posudok verzus lekári

Prokurátorka, ktorá stíhanie vlani v apríli zastavila, vychádzala zo znaleckého posudku Danice Škultétyovej Caisovej. Tá totiž konštatovala, že Ivo P. „v čase spáchania oboch skutkov v dôsledku duševnej choroby, ktorou trpel, nevedel ovládať svoje konanie a ani rozpoznať nebezpečenstvo svojho protiprávneho konania“. Neskôr potvrdila, že si za svojím posudkom stojí. Dva lekárske tímy, ktoré sa o Iva P. starali, však zistili opak, aktuality.sk

X X X

 Špičkový lekár sa po rokoch práce v Nemecku vrátil na Slovensko. Čo je za jeho rozhodnutím?

Pochádza zo skromných pomerov, medicína je jeho životom. Skúsený ortopéd-traumatológ Michal Rybár (39) odštartoval svoju kariéru vo Zvolene, no potom takmer dekádu pracoval v Nemecku. To, že sa vrátil na „rodnú hrudu“, je v podstate vzácnosťou. Aktuálne pôsobí v nemocniciach vo Zvolene a v Žiari nad Hronom. Prezradil nám, prečo sa definitívne rozhodol usadiť na Slovensku a ako vníma naše zdravotníctvo.

 V novembri 2011 začínal Michal Rybár ako mladý lekár vo Zvolene, kde zotrval pomerne krátko, a presne o jedenásť rokov nato sa do mesta pod Pustým hradom vrátil na pozíciu primára novovzniknutého ortopedicko-traumatologického oddelenia. Predchádzal tomu pobyt v cudzine. Do Nemecka odišiel v júli 2013 na neplatené praktikum, kde začínal úplne od nuly. Netají, že začiatky tam mal ťažké.

„Prvé tri mesiace som robil za nocľah a jedno jedlo denne. Ostatné som si financoval zo skromných rezerv,“ hovorí. Zo Slovenska odišiel kvôli skúsenostiam. „V tom čase u nás nebolo toľko možností odborne sa vzdelávať a rozvíjať ako chirurg. Často boli potrebné kontakty, známosti. Taký bol môj subjektívny dojem,“ podotkol. Zdôraznil, že odborná stránka, vzdelávanie, predatestačná príprava a samotná atestácia boli pre neho, samozrejme, dôležité.

 Na Slovensku mi chýbala jednotnosť a systém. Pacienta s tým istým problémom riešil v jednom meste ortopéd a v druhom traumatológ. Nedávalo mi to zmysel, logiku,“ spomenul ďalšie dôvody, ktoré ho podnietili vybrať sa za svojou profesiou za naše hranice.

Voľné ruky a radosť z práce

Vždy ho fascinovala chirurgia pohybového systému ako celku. „V slovenskom atestačnom vzdelávacom systéme to podľa mňa nie je celkom najšťastnejšie. Celosvetové trendy udávajú iný smer, z ktorého v konečnom dôsledku profituje pacient. Práve toto by som chcel zaviesť na našom novovznikajúcom oddelení,“ povedal primár. Vzápätí sa vrátil do obdobia, keď v Nemecku začínal.

„Bolo to veľmi zlé,“ tvrdí. Kým mu uznali predchádzajúcu prax zo Slovenska, trvalo to viac ako rok, čo považuje za byrokratickú šikanu. Čakanie sa mu ale oplatilo. „V princípe som stratil len tri mesiace atestačnej prípravy počas celej mojej odbornej praxe,“ konštatoval. Aktuálne má dve atestácie – z ortopédie a úrazovej chirurgie. V Nemecku počas deviatich rokov svojho pôsobenia absolvoval aj dva roky atestačnej prípravy v odbore chirurgia ruky. Taký na Slovensku zatiaľ samostatne neexistuje.

 „Začiatky v Nemecku síce neboli ľahké, no keď som našiel správne pracovisko a dobrého šéfa, mohol som napredovať tak, ako som to cítil. Bavilo ma to,“ poznamenal. V rámci operatívy mal „voľné ruky“ a vďaka tomu ani nevnímal, že chodí do práce. Svoju profesiu jednoducho vykonával s radosťou. „Samozrejme, kým som také pracovisko našiel, predchádzalo tomu niekoľko výpovedí a sťahovaní. Tam si ale vážia, keď niekto chce a vie robiť,“ zhodnotil.

Cení si, že na Slovensku sa nestretol so žiadnymi obštrukciami pri uznaní atestácií. „Príjemne ma to prekvapilo a som za to vďačný,“ podotkol. A čo ho vlastne „nakoplo“ vrátiť sa domov? Ozrejmil, že sú za tým osobné dôvody, ale aj vlastné presvedčenie. „V Nemecku som mal isté miesto a zhodou okolností aj možnosť ísť do vedúcej pozície na endoprotetickej sekcii na klinike, kde som pracoval. Nikdy som sa tam ale necítil ako doma, aj keď som tam našiel pár celoživotných priateľov,“ priznáva. Okrem toho každé dva mesiace odtiaľ cestoval na Slovensko, čo už bolo neúnosné. Jedna cesta mu trvala, pri 1 100 kilometroch, desať hodín. Lákavú ponuku teda odmietol. V tom čase mu ale prišla ďalšia, práve zo Zvolena, a na ňu prikývol.

„Nebolo to ľahké rozhodovanie, ale rád prijímam výzvy. Dúfam, že to prinesie osoh našim pacientom,“ povedal. Zvolenská nemocnica mu už stihla prirásť k srdcu zvlášť pre jej rodinnú atmosféru. „Dávam na osobné vzťahy a ľudí si vážim. Je nevyhnutné, aby práve v chirurgii všetci ťahali za jeden koniec,“ podčiarkol.

 „Vrátil som sa do vedúcej funkcie, z ktorej sa pokúsim implementovať myšlienku chirurgie pohybového systému. Rád by som z tejto pozície rozvíjal vzdelávanie a vychovávanie mladých kolegov v tomto duchu, tiež odovzdával nadobudnuté skúsenosti zo zahraničia,“ prízvukuje.

Fascinovaný implantátmi

Jeho cieľom je robiť zmeny v prospech pacienta a túto možnosť mu podľa neho dáva práve zvolenská nemocnica. „Cítim podporu zo všetkých strán. S kolegami sa snažíme, aby sme priniesli predovšetkým odbornosť a kvalitu zdravotnej starostlivosti – samozrejme, v prijateľne dostupnom čase pacientovi,“ pokračoval primár. Osobné nadšenie mu vraj prináša oblasť implantácií bedrového kĺbu miniinvazívnym spôsobom, ktoré zaviedol na klinike v Nemecku a zaučil aj mladších kolegov. Darí sa mu to aj vo Zvolene a v Žiari nad Hronom.

„Fascinujú ma tiež moderné implantáty v oblasti endoprotetiky kolena, ktoré takmer identicky kopírujú fyziologické pomery,“ hovorí s tým, že pacientovi to po operácii prináša až neuveriteľný benefit.

Na oddelení, ktoré má „pod palcom“, sa od jeho osamostatnenia zdvojnásobil počet lekárov, ktorých bol na začiatku citeľný nedostatok. Počet nekonkretizoval, no všetkým, ktorí to s ním „ťahajú“ od jeho príchodu a vydržali v najťažších chvíľach, vzdáva úctu. Zvýšil sa aj počet ambulantných dní z pôvodných štyroch na aktuálnych desať – z nich tri sú v Žiari nad Hronom. Po rekonštrukčných prácach v rámci Plánu obnovy a odolnosti, ktoré majú byť dokončené v druhej polovici tohto roka, by mali disponovať štyridsiatimi lôžkami. Už od marca tam budú k dispozícii aj dve moderné operačné sály a v štádiu riešenia je urgentný príjem.

 „Pacienti k nám chodia nielen z domovských, ale aj okolitých okresov. Tí, ktorí potrebujú plánovanú náhradu kĺbu, k nám prichádzajú z celého Slovenska,“ tvrdí Rybár. Vďaka spolupráci medzi nemocnicami v obidvoch mestách sa podľa neho otvorila možnosť plánovania takýchto operácií aj v Žiari. Samotný zákrok potom môžu pacienti absolvovať do 24 až 72 hodín vo Zvolene, kde ich preložia.

„Naši kolegovia operujú aj priamo v žiarskej nemocnici – používajú rovnaké metódy a implantáty ako vo Zvolene. Výrazne to zlepšilo dostupnosť a kvalitu ortopedicko-traumatologickej starostlivosti v regióne,“ tvrdí. Predtým sa totiž čakalo na prevoz do fakultnej nemocnice v Banskej Bystrici, čo znamenalo odďaľovanie ich operácie s liečbou.

Anglické skúsenosti

V rodine je Michal Rybár jediným lekárom. Pochádza z banskobystrickej časti Podlavice a sám o sebe hovorí, že pochádza zo skromných pomerov. To mu vraj pomohlo prežiť práve v období, keď sa ako osemnásťročný gymnazista vybral na študijný pobyt do Anglicka, kde padlo jeho definitívne rozhodnutie ísť na medicínu.

Na časy v Spojenom kráľovstve, kde bol ako „mladé ucho“ odkázaný sám na seba, dnes spomína s úsmevom. „Chodil som tam do školy a zároveň aj do práce. Na deň som mal asi 2,5 libry na jedlo. Prvý krát v živote som si vtedy vyskúšal, aké je to jesť od hladu vyradené banány. Vedia ale dobre zasýtiť a majú veľa vitamínov,“ zhodnotil. Vypomáhal si, ako vedel.

 „Robil som aj u Pakistanca, kde som prezúval pneumatiky a paralelne roznášal letáky na pizzu. Doobeda som chodil do školy, keďže som sa chcel naučiť angličtinu. Spával som len pár hodín denne,“ poukazuje na životnú skúšku, ktorou si prešiel. „V tomto osudovom rozpoložení som sa rozhodol, že budem lekárom,“ podotkol.

Medicínu začal študovať v Bratislave. Tam absolvoval prvé dva roky, no keďže naše hlavné mesto mu vôbec „nesedelo“, potom prestúpil do Martina. „Tam sa dala skĺbiť medicína aj voľnočasové aktivity,“ zdôvodnil svoj krok. Dodal, že po rokoch pôsobenia v Nemecku sa vlastne vrátil do rodného kraja./agentury/

X X X

 TA3 reaguje na účasť extrémistu Bombica v štúdiu: Hostí si do publika výhradne pozývajú politické strany

Stíhaný extrémista Daniel Bombic sa objavil v diskusnej relácii TA3 ako fanúšik Smeru-SD. TA3 sa k situácii vyjadrila.

 Do štvrtkovej diskusnej relácie TA3, Král na ťahu, zamieril aj stíhaný internetový extrémista Daniel Bombic. Objavil sa práve na strane fanúšikov koaličnej strany Smer-SD.

X O čo išlo?

Relácia Král na ťahu je iný formát diskusnej relácie, na akú sú Slováci zvyknutí. Ide totiž o konfrontáciu koaličných a opozičných politikov, pričom na každej strane stoja dvaja „zástupcovia“ jednotlivej strany.

 Za jednotlivými stranami stoja ich fanúšikovia, podporovatelia, ktorí môžu na konci relácie položiť politikom otázky. Práve vo štvrtkovej relácii TA3, Král na ťahu, sa na strane fanúšikov koalície, strany Smer-SD, Tibora Gašpara (podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky) a Richarda Takáča (minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR) objavil Daniel Bombic. Nebol však sám. Spolu s ním boli v relácii aj Oskar Rózsa a Judita Laššáková.

Situáciu s prítomnosťou známych hostí okomentoval aj samotný moderátor Braňo Král slovami: „Za oboma pánmi značná časť priaznivcov strany Smer-SD aj s výraznými známymi tvárami.“ V relácii za opozičnú stranu PS diskutovali Zuzana Mesterová (poslankyňa NR SR) a Martin Dubéci (predseda poslaneckého klubu Progresívneho Slovenska, poslanec NR SR).

K situácii sa vyjadrila aj TA3

„Televízia ta3 včera (6.2.2025) odvysielala v poradí už 55. premiéru divácky úspešnej relácie Král na ťahu, opäť aj za účasti podporovateľov politických strán v publiku. V tejto súvislosti si dovoľujeme zdôrazniť, že hostí do publika si výhradne pozývajú jednotlivé politické strany na základe vlastného uváženia. Prítomnosť konkrétnych osôb v hľadisku preto nie je výsledkom rozhodnutia televízie ta3. Ta3 sa jednoznačne ohradzuje voči akejkoľvek forme extrémizmu, nenávistných prejavov a šírenia radikálnych ideológií. Prípadná prítomnosť takýchto osôb v publiku neodráža hodnoty a princípy našej televízie, ktorá sa dlhodobo hlási k objektívnemu, nestrannému a vyváženému spravodajstvu. Ta3 odmieta byť zaťahovaná do politických súbojov a bude aj naďalej dôsledne presadzovať nestrannosť a nezávislosť vo svojom vysielaní,“ uviedol vo vyjadrení Igor Čekirda, riaditeľ pre externé vzťahy Ta3.

Na podporu Daniela Bombica koaličnou stranou Smer-SD zareagovalo aj Slovenské protifašistické hnutie: „Slovenské protifašistické hnutie ostro protestuje proti legitimizácii neonacistu, antisemitu a šíriteľa nenávisti Daniela Bombica vo vládnych kruhoch. Tento trestne stíhaný muž sa verejne vyhrážal násilím a roky šíril nenávisť. Dnes už nie je len obyčajným extrémistom – stal sa chránencom vládnej moci. Bombic podporuje Smer, vládne strany podporujú jeho. Ministri a poslanci s ním chodili do politických diskusií, vládny špeciál ho doviezol na súd, poradca premiéra mu robí advokáta, najsilnejšia vládnuca strana Smer ho demonštratívne vzala ako podporovateľa do televíznej diskusnej relácie krátko po tom, čo mu Najvyšší súd nariadil nosiť náramok,“ napísali na sociálnej sieti.

K Bombicovej prítomnosti za stranou Smer-SD v relácii sa vyjadrilo aj KDH. „Extrémista Bombic si užíva – prílet zadarmo vládnym špeciálom, po súde prepustený a stíhaný na slobode a teraz ako divák spolu s Rózsom v štúdiu TA3 v priamom prenose Král na ťahu. Cestovná kancelária a PR agentúra SMER – HLAS -SNS v jednom. Za peniaze daňových poplatníkov. Táto vláda sa definitívne prihlásila k propagácii fašizmu a extrémizmu,“ napísali na sociálnej sieti.

 „Dnešná diskusia na TA3. Fanúšikov najsilnejšej vládnej strany Smer reprezentuje extrémista Bombic, ktorý odkráčal dnes z Najvyššieho súdu s náramkom,“ vyjadrila sa Zuzana Petková z Nadácie Zastavme korupciu./agentury/