Politico hľadalo odpoveď, kto na ňom zarába. Lacný v USA, drahý v Európe. Európski politici sa sťažujú na amerických obchodníkov, podľa serveru Politico by sa mali pozrieť inde. Európa je pod tlakom vysokých cien plynu, podľa Politica by sa však mala pozrieť bližšie, než do USA. Veľa spoločností, ktoré dobre zarábajú na predaji lacného plynu z USA, je totiž európskych.

 Skvapalnený zemný plyn natlačený do tankerov v amerických prístavoch stojí na druhej strane Atlantiku v Európe takmer štyrikrát viac, najmä v dôsledku narušenia trhu spôsobeného takmer úplnou stratou ruských dodávok po invázii na Ukrajinu.

Európska komisia sa dostala pod silný tlak, aby načrtla plán cenového stropu plynu, no niektoré krajiny na čele s Nemeckom sa obávajú, že takéto opatrenie by mohlo podnietiť prepravcov, aby posielali plyn inam. Brusel je tak zdržanlivý a jeho návrh z utorka, čo s cenou plynu, má také náročné podmienky, že neboli splnené ani počas tohtoročného leta, keď ceny vyskočili na maximum.

 Podľa najväčšieho amerického vývozcu LNG je však veľká časť obchodu v európskych rukách, píše Politico. „Deväťdesiat percent všetkého, čo vyrábame, sa predáva tretím stranám a väčšina našich zákazníkov sú energetické spoločnosti – Enel, Endesa, Naturgy, Centrica či Engie,“ povedal Corey Grindal, výkonný viceprezident pre celosvetové obchodovanie z Cheniere Energy, spoločnosti z Texasu, ktorá sa zaoberá výrobou skvapalneného zemného plynu. Vo svojej odpovedi vymenoval veľkých európskych poskytovateľov energií.

Spoločnosť Cheniere tento rok nasmerovala 70 percent svojho exportu LNG do Európy. Cenu tvorí podľa schémy, založenej na americkej referenčnej cene. Vychádza jej to v priemere na 33 eur za megawatthodinu (MWh). Súčasná referenčná sadzba EÚ je 119 EUR za MWh, uviedlo Politico. To je takmer štvornásobok. Ten, kto predáva plyn Európe za vysoké ceny, profituje podľa Politica z obáv, že v zime nemusia mať štáty EÚ dostatok plynu. Grindal tvrdí, že keby EÚ zaviedla na plyn cenový strop, nemalo by to v prípade spoločnosti Cheniere vplyv na obchod s európskymi spoločnosťmi. Reagoval tak na obavy, či by firma kvôli tomu poslala plyn na iné trhy. Povedal že ide o dlhodobé zmluvy.

Politico to preložilo do zrozumiteľnej reči: Ak sa obchodníci rozhodnú vymeniť svoj „drahocenný náklad“ za vyšší zisk mimo Európy, je to len ich rozhodnutie.

Rozdiel medzi cenami plynu v USA a v EÚ nezostal bez povšimnutia európskych politikov – no väčšina osočovala skôr amerických výrobcov než predajcov, ktorých majú vo svojej blízkosti.

„V dnešnom geopolitickom kontexte sa medzi krajinami, ktoré podporujú Ukrajinu, na trhu s plynom vytvárajú dve kategórie: tí, ktorí platia draho, a tí, ktorí predávajú za veľmi vysoké ceny,“ povedal nedávno francúzsky prezident Emmanuel Macron skupine priemyselníkov. „Spojené štáty sú producentom lacného plynu, ktorý nám predávajú za vysokú cenu… Nemyslím si, že je to priateľské,“ dodal.

Macron podľa Politica však ignoroval, že najväčším európskym držiteľom dlhodobých kontraktov na plyn v USA nie je nikto iný ako francúzska spoločnosť TotalEnergies.

V poslednej správe o zisku spoločnosti finančný riaditeľ TotalEnergies Jean-Pierre Sbraire vyhlásil, že prístup spoločnosti k viac ako 10 miliónom ton LNG v USA ročne „je obrovskou výhodou pre našich obchodníkov, ktorí sa môžu rozhodovať medzi USA a Európou“. Presmerovanie plynu na iné trhy považuje za efektívny spôsob ako maximalizovať hodnotu obchodu.

Španielska Naturgy – ktorá má na základe zmluvy približne 5 miliónov ton LNG v USA ročne od Cheniere – tiež tento rok zarobila takmer päťkrát viac na plyne z obchodovania v porovnaní s rokom 2021 vďaka „zvýšenému rozpätiu“ medzi refrenčnými cenami v USA a Európe, napísala vo svojej polročnej správe.

Dlhodobé zmluvy s USA neboli vždy také ziskové. V skutočnosti od roku 2016 do najmenej roku 2018 kupujúci väčšinou strácali peniaze na pevných obchodoch, čo viedlo niektorých k ich predaju. V roku 2019 napríklad španielska Iberdrola posunula svoj 20-ročný kontrakt s Cheniere k ázijskému obchodníkovi Pavilion Energy, ktorý teraz ťaží z predaja na globálnom trhu, informoval server Politico.

V Spojenom kráľovstve sa Centrica pokúsila – a nepodarilo sa jej – predať svoje portfólio LNG v roku 2020, keď vládne pandemické opatrenia spôsobili pokles cien v reálnom čase. To zahŕňalo 20-ročnú fixnú zmluvu s Cheniere, ktorá je datovaná až do roku 2038.

Teraz, keď sa ceny v reálnom čase opäť zvýšili, Centrica – súčasť British Gas, ktorý vlastní Shell – žne plody a dychtivo uzatvára ďalšie dlhodobé zmluvy, naposledy 15-ročnú zmluvu s americkým exportérom LNG Delfin, ktorá má začať platiž od roku 2026.

Na rozdiel od niektorých výrobcov – napríklad na Blízkom východe – ktorí obmedzujú konečné miesto dodávky LNG spotrebiteľom v Ázii a bránia tak, aby sa ďalej predával za vyššiu cenu, americký plyn mení vlastníctvo v momente, keď je naložený na loď a dodáva sa bez akýchkoľvek podmienok.

To ponecháva kupujúcim možnosť presmerovať vzácne dodávky všade tam, kde je to najziskovejšie – niekedy na úkor ich súčasných klientov, ak je lacnejšie porušiť už existujúce záväzky, dodáva Politico.

„Môžeme kontrolovať len to, čo môžeme ovládať,“ povedal Grindal z Cheniere. „U.S. LNG je bez miesta určenia,“ uviedol a dodal, že cieľom firmy je byť spoľahlivým dodávateľom, dostáť záväzkom, ktoré dali svojim zákazníkom a urobiť, čo je v ich silách, aby poomohli EÚ v tejto situácii./agentury/

X X X

Avdijivka je symbolom ruského zlyhania na Donbase. Vo vojne vás nezabijú náhodou, náhodou prežijete, vraví Anatolij

 Ukrajinská energetická infraštruktúra sa tento týždeň opäť stala terčom ruského útoku a milióny ľudí zostali bez prúdu. Kým teploty v krajine klesajú pod bod mrazu, panujú obavy, že Moskva – ktorá má problémy zvíťaziť vo vojne, ktorú rozpútala – využíva zimu ako zbraň. A nikde nie je zreteľnejšie, ako to môže vyzerať, ako v mestách pozdĺž frontovej línie na východe Ukrajiny. V Avdijivke sa ľudia naučili rozoznať prilietajúci delostrelecký granát od toho odlietajúceho podľa zvuku. Často však nemá zmysel sa schovávať. Kusy šrapnelov môžu preraziť kovové dvere ako papier, píše BBC News.

 „Vo vojne vás nezabijú náhodou. Náhodou prežijete,“ hovorí 71-ročný Anatolij, ktorý sa musel presťahovať do pivnice po tom, čo jeho byt zničil požiar po ostreľovaní. Teraz sa bojí svoj úkryt opustiť. „Ísť do obchodu alebo vyniesť odpadky je aktom odvahy. Nikdy neviete, či sa vrátite alebo nie,“ hovorí.

Avdijivka je na frontovej línii od roku 2014, keď vypukol na východe Ukrajiny konflikt. Po tom, ako Rusko vo februári napadlo Ukrajinu, mnohí predpovedali, že mesto rýchlo padne. Napriek tomu je stále pod kontrolou ukrajinských ozbrojených síl. Svojím spôsobom sa Avdijivka stala symbolom ruského zlyhania na Donbase. Neustále bombardovanie z nej však urobilo mesto duchov. Jej predtým rušné ulice s farebnými nástennými maľbami na budovách sú teraz opustené.

Podľa šéfa vojenskej správy Avdijivky Vitalija Barabaša ruské sily pokračujú v pokusoch mesto obkľúčiť z juhu a severu. „Nemôžu začať priamy útok, pretože naše pozície sú tu dobre opevnené, takže ich taktika je jednoduchá – zrovnať všetko so zemou, neustále ostreľovanie pomocou delostrelectva a salvových raketometov,“ opisuje Barabaš.

Napriek každodenným útokom zostáva v Avdijivke asi 2 000 ľudí. Mnohí z nich prežívajú vďaka humanitárnej pomoci poskytovanej miestnymi aj medzinárodnými organizáciami. Väčšina ľudí už nemá žiadny príjem.

 Oleksij Savkevič pred vojnou organizoval v Avdijivke umelecké festivaly a podujatia pre mládež. Teraz vo vojnovej zóne rozváža potravinové balíčky, na sebe má pritom nepriestrelnú vestu. „Dôchodcovia si nemôžu vybrať peniaze a ľudia prišli o prácu, takže sú závislí od dodávok potravín, ktoré rozvážajú dobrovoľníci,“ opisuje.

S klesajúcimi teplotami sa objavuje nový nepriateľ – zima. Väčšina ľudí upína svoje nádeje k starým kovovým peciam nazývaným „buržujka“, ktoré boli populárne pred sto rokmi. Nie je tu plyn ani tečúca voda.

Aby zostali v kontakte s okolitým svetom, stretávajú sa ľudia ráno na mieste, kde je elektrina a mobilná sieť. Úrady totiž zriadili miesto, kde generátor napája mobilnú anténu. Návštevníci sedia na schodoch a na displejoch telefónov zisťujú najnovšie správy. Pri vchode stojí stôl zavalený predlžovacími káblami a nabíjačkami. Ticho prerušuje pípanie prijatých správ.

 Takmer všetci tu hovoria, že sa im z mesta nechce. „Nie som pripravená žiť v táboroch a sťahovať sa z miesta na miesto ako bezdomovec,“ hovorí jedna žena. „A nemôžem si dovoliť prenajať byt,“ dodáva. Jeden muž vysvetľuje, že neodíde kvôli svojej babičke, ktorá je neoblomná a chce zostať v Avdijivke.

Miestne úrady však vyzývajú ľudí, aby sa čo najskôr evakuovali. Varujú, že mnoho obyvateľov neprežije nadchádzajúcu zimu. „Hovoríme im, že nebudeme schopní zabezpečiť jedlo, nebudeme schopní evakuovať ľudí, aj keď sa niekto rozhodne odísť, pretože cesty nebudú upratané (od snehu),“ hovorí Barabaš. „Hovoríme ľuďom – chápete, že aj keď neumriete hladom, tak môžete jednoducho zmrznúť?“ dodáva.

 Záchranná služba v meste nefunguje a lekárska pomoc je veľmi obmedzená. Je tu jeden lekár, ktorý teraz žije v nemocnici. Obáva sa pritom nárastu prípadov chorôb vzhľadom na to, že ľudia žijú v extrémnych podmienkach.

Šesťdesiatročná Olena stále žije vo svojom zničenom byte. Okná sú rozbité a podlaha sa môže každú chvíľu prepadnúť. Budovu zasiahol delostrelecký granát, ktorý v stene zanechal veľkú dieru. Bez plynu a elektriny si varí jedlo na ohni pred domom. „Možno odídem. Ak to tu zase budú ostreľovať, mohli by vyhodiť do vzduchu celú budovu. Všetky tie byty, ktoré sú pod mojím, sú zničené,“ hovorí.

A zatiaľ čo čaká, kým sa uvarí jej polievka, preletí nad ňou delostrelecký granát, ktorý pristane o niekoľko stoviek metrov ďalej. Je čas ísť schovať sa dovnútra. Zvuky explózií a streľby pritom všetkým pripomínajú, že zima v Avdijivke prináša mnohé nebezpečenstvá./agentury/

X X X

The Guardian: Putinovo zovretie spojencov po arménskom odmietnutí povoľuje

 Arménsko požiadalo francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, aby predsedal mierovým rozhovorom s Azerbajdžanom. To predstavuje novú výzvu pre ruského prezidenta Vladimira Putina, ktorý má v dôsledku vojny na Ukrajine stále slabší vplyv na regionálnych spojencov Moskvy. Táto urážka od tradičného Putinovho spojenca nasledovala po katastrofálnom summite šiestich bývalých sovietskych republík, píše list The Guardian.

 Počas stredajšej „rodinnej“ fotografie lídrov Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (ODKB) v Jerevane arménsky premiér Nikol Pašinjan od Putina, ktorý stál po jeho ľavici, odstúpil. Následne odmietol podpísať spoločné vyhlásenie zo summitu, keď sa ohradil proti nedávnym neúspechom ODKB, teda dohody o vzájomnej obrane medzi Arménskom, Bieloruskom, Kazachstanom, Kirgizskom, Tadžikistanom a Ruskom.

Pašinjan vyjadril frustráciu nad tým, že sa mu nedostalo odpovede na jeho formálnu žiadosť, aby ODKB zasiahla v prospech Arménska po tom, ako sa jeho krajina v septembri stala terčom nového útoku z Azerbajdžanu. Arménsko a Azerbajdžan sú už tri desaťročia v prerušovanom konflikte o Náhorný Karabach, enklávu medzinárodne uznávanú ako súčasť Azerbajdžanu, ktorú však z veľkej časti ovláda väčšinové arménske etnikum.

Po tom, ako medzi krajinami vypukli v septembri zatiaľ posledné násilnosti, ktoré si vyžiadali životy 207 arménskych a 80 azerbajdžanských vojakov, sa na sociálnych sieťach objavili hrozné snímky údajných vojnových zločinov. Medzi nimi aj fotografia nahej arménskej vojačky s odrezanými nohami, vypichnutými očami a odrezaným prstom v ústach.

 „Je deprimujúce, že členstvo Arménska v ODKB neodradilo Azerbajdžan od agresívnych akcií,“ predniesol Pašinjan na zasadnutí v arménskej metropole.

V piatok vyšlo najavo, že arménsky premiér sa usiloval o zapojenie Francúzska do posledného pokusu rozvíjať súčasné krehké prímerie. Rozhovory sú naplánované na 7. decembra v Bruseli. Azerbajdžanský prezident Ilham Alijev však v reakcii na to vyhlásil, že summit ruší, pretože nemôže akceptovať úlohu Francúzska. Šéfa Elyzejského paláca obvinil z „protiazerbajdžanského postoja“. „Je jasné, že za týchto okolností a s týmto postojom sa Francúzsko nemôže podieľať na mierovom procese medzi Azerbajdžanom a Arménskom,“ uviedol Alijev.

Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov na otázku ohľadom Alijevových komentárov v piatok uviedol, že Moskva – ktorá v roku 2020 vyslala do regiónu 5 000 členov mierových síl – je pripravená pomôcť sprostredkovať ďalšie dohody.

Pre Putina poškodzujúca optika summitu poukazuje na rastúcu krehkosť ruského vplyvu na jeho bezprostredných susedov, uviedol Tom de Waal z think-tanku Carnegie Europe, ktorý sa špecializuje na východnú Európu a kaukazský región. Inštitúcie, prostredníctvom ktorých Kremeľ presadzuje tzv. mäkkú moc, podľa neho zlyhávajú a reálna sila ruskej tvrdej moci sa ukazuje na Ukrajine.

„Je to súčasť širšieho trendu, v ktorom Rusi stále žijú v sovietskom dedičstve, keď vnímajú svojich susedov ako akýchsi mladších partnerov, ktorí sú im zaviazaní, ale sú to suverénne krajiny. ODKB má byť obrannou organizáciou, avšak pokiaľ ide o Arménsko, neplní svoje záväzky,“ uviedol de Waal.

 Arménska kritika nadväzuje na výroky kazašského prezidenta Kasyma-Žomarta Tokajeva, ktorý na septembrovom Valnom zhromaždení OSN ruskú vojnu na Ukrajine kritizoval.

 Demonštranti držia plagáty s menami ukrajinských miest zničených počas bojov v rámci zasadnutia lídrov krajín Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (CSTO) v arménskom Jerevane 23. novembra 2022.

Podľa Emila Avdalianiho, profesora na Európskej univerzite v gruzínskom Tbilisi, sa Arménsko pokúša diverzifikovať svoje zahraničné vzťahy s ohľadom na slabosť Ruska. „Závislosť od Ruska je smrtiaca, a preto sa Jerevan usiluje o zblíženie s Tureckom, užšie väzby s Európskou úniou, Iránom a Čínou,“ uviedol Avdaliani, ktorý pôsobí aj v think-tanku Geocase. „Je to dôsledok polovičného prístupu Moskvy k Arménsku a predovšetkým oslabenia pozície Ruska na južnom Kaukaze v dôsledku jeho čoraz menej úspešnej vojny na Ukrajine,“ dodal.

Arménski demonštranti medzitým vyzývali Rusko, aby z Ukrajiny odišlo. „Protesty naznačujú posun v arménskom vnímaní Ruska,“ domnieva sa Avdaliani. „Jeho nespoľahlivosť ako spojenca sa stala hmatateľnou. Protiruské nálady boli medzi arménskymi politickými elitami vždy prítomné, ale teraz sa menia na odpor,“ myslí si profesor. Protesty podľa neho prospeli Pašinjanovi, keďže mu umožnili poukázať na to, že Arménsko potrebuje konkrétne záruky, a nie len prázdne sľuby. „Neznamená to, že Arménsko z ODKB vystúpi, ale to, že sa Jerevan snaží ovplyvniť negatívnu dynamiku v tomto zoskupení,“ dodal Avdaliani./agentury/

X X X

Plánuje Orbán niečo okupovať, aby vytvoril Veľké Maďarsko? Odpovedá expert

 „Vieme, že Viktor Orbán sa cíti ako predseda vlády všetkých Maďarov,“ povedal pre Pravdu Vít Dostál, výkonný riaditeľ Asociácie pre medzinárodné otázky. Expert na strednú Európu zhodnotil aféru premiéra so šálom, na ktorom bolo Veľké Maďarsko, aj summit V4, ktorý sa konal vo štvrtok v Košiciach.

x Je fakt, že sa premiér Viktor Orbán ukázal so šálom s mapou Veľkého Maďarska, politicky podstatný alebo je to len jeho trolling?

Považujem Orbána za dostatočne inteligentného politika, aby vedel, aké reakcie môže takéto gesto vyvolať. To, čo urobil, by som asi označil za politicky relevantný trolling. Orbán nehovorí, že zajtra plánuje okupovať územia, ktoré v minulosti spadali pod Uhorsko. Ale určite to bolo politické gesto, pri ktorom si bol dobre vedomý, čo spôsobí. Samozrejme, nie je to nová symbolika. Dobre známy je Orbánov glóbus s Veľkým Maďarskom, ktorého mapy sa objavujú na rôznych miestach. Aj pred parlamentom v Budapešti je vlajka, ktorá má symbolizovať Maďarov v zahraničí. Nie je to nič nové, ale Orbán s tým prišiel vo veľmi rozjatrenej dobe.

Plánuje Viktor Orbán vytvorenie Veľkého Maďarska?

X Povedali ste, že Orbán nebude zajtra okupovať územia, ktoré v minulosti spadali pod Uhorsko. Rozmýšľa však nad niečím takým? Chcel by Orbán, aby existovalo Veľké Maďarsko?

Vieme, že Orbán sa cíti ako predseda vlády všetkých Maďarov. Nielen tých, čo žijú v Maďarsku. A spôsoby, akými toto svoje symbolické premiérstvo uplatňuje, môžu byť rôzne. Hoci aj také, že Orbán povie, že maďarský futbalový tím patrí všetkým Maďarom. A preto si dal na krk ten šál. Ale Orbánovi nezostalo veľa spojencov, čo sa týka uplatňovania politického vplyvu. V Európe sa stal ostrakizovaným outsiderom. So susedmi tiež nemá momentálne práve najlepšie vzťahy. S Ruskom ich má, ale Moskva už nie je hráčom, ktorý by maďarskému premiérovi pomohol s vecami, na ktorých mu záleží. Čo teda Orbánovi zostáva? Usiluje sa ovplyvňovať strednú Európu a západný Balkán a komunikuje s Tureckom, krajinami Strednej Ázie či s Čínou.

X Slovenský premiér Eduard Heger dal Orbánovi slovenský šál. Je to úsmevné gesto, ktoré zarezonovalo, je to však dostatočná reakcia zo Slovenska? Najmä keď prišla po tom, čo minister zahraničných vecí Rastislav Káčer povedal, že to, čo Orbán urobil, je hnus a humus.

Netrúfam si Slovensku v takejto citlivej otázke radiť. Myslím si však, že vláda v Bratislave by bola ostrejšia, keby išlo o nejaký priamy závažný výrok alebo krok od Orbána, ktorý by situáciu zhoršil. Ale zároveň si je potrebné uvedomiť, že najmä Slovensko a Česko na rokovaní visegrádskej štvorky riešili aj otázku migrácie cez Maďarsko. Praha a Bratislava potrebujú, aby vláda v Budapešti bola schopná robiť to, čo predtým dokázala riešiť. Teda chrániť hranicu Maďarska. Pokladám reakciu Slovenska na to, čo spravil Orbán, za pomerne vyváženú. Ale môžeme k tomu dodať, že zo strany maďarského premiéra nešlo len o žart.

 X Hovorili ste o politickom vplyve Orbána v strednej Európe. Aký je? Môžeme si na to zobrať škálu od jeden do desať, na ktorej je 10 najväčší vplyv a 1 najmenší.

Dal by som Orbánovi asi trojku. Vzťahy s každou krajinou v regióne sú však trochu špecifické. V prípade Poľska stále zohráva úlohu aj spor Varšavy a Budapešti s Európskou komisiou o právny štát. Samozrejme, že Maďari radi pripomínajú Poliakom, že sú v tom spolu. Ale faktom je, že prístup Maďarska k vojne na Ukrajine výrazne zmenil vzťah Varšavy k Budapešti. Ako som už spomenul, v prípade Česka a Slovenska úlohu teraz zohráva aj migračná situácia. A cez ňu sa Orbán usiluje uplatniť svoj vplyv. Počul som aj také názory, že je čudné, že teraz viac migrantov prichádza cez Maďarsko, a že zámerne uvoľnilo ochranu hraníc. V súvislosti s Českom je zaujímavý aj ekonomický rozmer. Hospodársky vplyv Budapešti počas vlády Andreja Babiša narástol. Maďari kúpili Aero Vodochody a začali sa angažovať v energetike.

X Čo je teraz úlohou visegrádskej štvorky? Politicky prežiť a počkať si na lepšie časy?

Áno. Úlohou visegrádskej štvorky je vydržať a počkať si na lepšie časy. To sa týka politickej roviny. Ale V4 by na občianskej a mimovládnej úrovni mala pokračovať. Mal by vydržať Medzinárodný vyšehradský fond. Je to jeden z nástrojov, ktorý sa dá používať. Kontakty na nižších úrovniach môžu pokračovať. Bolo by však zmysluplné zhodnotiť, čo v spolupráci dáva zmysel, a čo už funguje len na princípe zotrvačnosti. Slovensko, ktoré teraz V4 predsedá, k tomu pristúpilo pragmaticky, nie tak megalomansky ako Maďarsko či Poľsko. Myslím si, že Praha sa v rámci svojho predsedníctva bude inšpirovať tým, ako to robí Bratislava.

 X Možno sa očakávalo, že Orbán na stretnutí V4 povie, že Maďarsko ratifikuje vstup Fínska a Švédska do NATO. Vyzvali ho na to traja partneri. Ale Orbán to opäť odsunul na január či február. Prečo neurobil ani takéto gesto a nezlepšil si imidž?

Orbán hrá o eurofondy. Určite to s tým súvisí. Či je to blokovanie finančnej pomoci Ukrajine, alebo ratifikácia Fínska a Švédska. Ide mu o hlasovanie v Rade EÚ o fondoch, ktorého sa pravdepodobne dočkáme ešte do konca roku. Malo by sa rozhodovať kvalifikovanou väčšinou a Fínsko a Švédsko by Orbána mohli podporiť výmenou za ratifikáciu. Podľa mňa je v tomto maďarský premiér úplne priamočiary./agentury/

X X X

Maratón rokovaní pokračuje, lekári trvajú na zvyšovaní platov. Visolajský: Matovičove nápady prinášajú negatívne emócie

Vláda a lekárski odborári pokračujú v sobotu v rokovaniach na Úrade vlády SR. Obe strany deklarujú ochotu dohodnúť sa, nevyriešenou zostáva platová otázka. Nové nápady ministra financií SR Igora Matoviča (OĽaNO) za 415 miliónov eur prinášajú negatívne emócie do nemocníc, uviedol predseda Lekárskeho odborového združenia (LOZ) Peter Visolajský pred dnešným rokovaním.

 „Dnes sme na rokovanie prišli situáciu upokojiť a vyriešiť. Do nemocníc sa chceme vrátiť s lepšími podmienkami pre pacientov,“ povedal Visolajský a dodal, že stále majú osem požiadaviek. Naďalej tak trvajú na požiadavke zvyšovania platov vrátane odmeňovania za odpracované roky. „Keď pán premiér a ministri hovoria, že sedem bodov je vyriešených, čakáme, že to bude v najbližších dňoch schválené v parlamente. To bude pre nás potvrdením, že to myslia vážne,“ zdôraznil šéf LOZ Visolajský.

V rámci stabilizácie lekárov v nemocniciach si LOZ podľa Visolajského chce vypočuť vládnu ponuku, pretože LOZ už s kompromisom prišlo.

„Ohľadom platov máme stále rovnakú požiadavku, od dohody nás delí len 40 miliónov eur. Keď Matovič dokáže nájsť 415 miliónov eur zo dňa na deň na jeho návrh či nápad, tak si myslím, že 40 miliónov eur je naozaj malý krok k dohode,“ dodal Visolajský.

Za mediátora sa pôvodne ponúkla Slovenská lekárska komora. Lekárske odborové združenie ponuku odmietlo, rokuje sa tak bez mediátora.

 Viaceré nemocnice na Slovensku pre hromadné výpovede lekárov od decembra rušia, prípadne odkladajú plánované operácie. Pacientov na ne okrem iných neobjednáva Univerzitná nemocnica Bratislava, Nemocnica Poprad či Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov.

Minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský (nominant OĽaNO) poslal riaditeľom nemocníc list, v ktorom im odporúča zvážiť všetky kroky na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti od 1. decembra. Na zabezpečenie lôžok ich žiada o preplánovanie pacientov objednaných na plánovanú zdravotnú starostlivosť.

x Mali lekári prijať ponuku vlády na zvyšovanie platov?

V stredu lekárske odbory zaváhali. Toho využil minister financií Igor Matovič a ponuku na vyššie platy zmietol zo stola. Namiesto platov lekárom ponúka stabilizačný príspevok.

Pri memorande je podľa Lengvarského zatiaľ dohoda na siedmich bodoch, nevyriešenými zostávajú platy. Odborári trvajú na zvýšení miezd pre lekárov za odpracované roky. Kritizujú zámer ministra financií Igora Matoviča (OĽaNO) zaviesť stabilizačný príspevok pre zdravotníkov, ktorí zostanú v nemocniciach. Premiér Eduard Heger (OĽaNO) avizoval, že vláda neplánuje ustúpiť od návrhu na stabilizačný príspevok./agentury/

X X X

Toto zástupcom FIFA nevadí? Futbalista mal na kopačkách ruskú vlajku

 Kamerunský futbalista Gael Ondoua sa postaral o rozruch po prvom vystúpení na MS v Katare. Na červených kopačkách mal totiž okrem kamerunskej vlajky vyobrazenú aj ruskú.

 Svojim rozhodnutí upútal pozornosť spoluhráčov aj médií, keďže je známe, že Rusko je kvôli konfliktu na Ukrajine vyradené zo všetkých súťaží UEFA a FIFA.

Po prehre so Švajčiarskom 0:1 vyšlo najavo, že Ondoua sa síce narodil v Kamerune, no väčšinu futbalovej kariéry strávil v Rusku. Konkrétne – už v devätnástich rokoch, v roku 2014, prišiel do Ruska a pôsobil v CSKA Moskva a neskôr strávil sezónu v Anži Machačkala.

Otázkou je, či mu takáto propagácia krajina prejde u zástupcov Medzinárodnej futbalovej federácie. Ako je známe, na väčšine ostro sledovaných športových podujatí nie je vítaná prezentácia vlajok iných, ako zúčastnených krajín.

Platilo to napríklad na septembrovom tenisovom US Open, keď bola z tribúny vyhostená diváčka s ukrajinskou vlajkou okolo pliec. Faktom je, že ruská vlajka na kopačkách Ondouu je takmer neviditeľná. No o to väčší záujem médií vzbudila./agentury/

X X X

Divadelný režisér Armen Kalojan z Charkova: Namiesto Japonska sme tancovali v DPOH v Bratislave

Ukrajinské mesto Charkov má 1,5 milióna obyvateľov a šesť štátnych divadiel plus 80 ďalších divadiel, povedal riaditeľ Charkovského národného akademického divadla opery a baletu M.V Lysenka Armen Kalojan. Bratislavské Divadlo P.O.Hviezdoslava v utorok 22.11. poskytlo svoju scénu ukrajinským tanečníkom z Charkova, ktorí tu uviedli baletné predstavenie Tajomstvá Pandory na hudbu Richarda Wagnera.

 Príbeh je inšpirovaný legendou, ktorá je dnes, keď svet stojí na prahu globálnej katastrofy v dôsledku zla vypusteného z pomyselnej Pandorinej skrinky, opäť veľmi aktuálna. Ukrajinskí umelci z Charkova momentálne žijú na Slovensku, v centre pre utečencov v Gabčíkove. Svoju krajinu, rodiny a prácu neplánovali opustiť, z ich domovov ich vyhnala krutá vojna. Budovu divadla v centre Charkova, v ktorom pôsobili, zničili útoky okupanta. Režisér Armen Kalojan hovorí, aký vzťah majú Ukrajinci k divadlu a kedy sa ich súbor plánuje vrátiť do svojho domovského divadla.

 Ďalšie vystúpenie charkovských divadelníkov bude 27. decembra o 19.00 opäť v DPOH. V hudobnej šou MY WAY sa stretnú postavy viacerých svetových muzikálov. V podaní členov baletného súboru, operných sólistov a zboru Opery Východ, uvidia diváci tanečné a hudobné scény z muzikálov ako Chrám Matky Božej v Paríži, Fantóm opery, Mačky, Kabaret, Chicago, Leví kráľ a mnohých ďalších. MY WAY je jedinečnou zmesou rôznych muzikálov, skladieb a žánrov, sprevádzaná veľkolepou svetelnou réžiou, na originálnej scéne, v organickej choreografii.

29. decembra o 19.00 uzavrie účinkovanie Charkovského národného akademického divadla opery a baletu M. V. Lysenka na scéne Divadla Pavla Országha Hviezdoslava STRAUSSOV VIANOČNÝ KONCERT. Opera Východ uvedie koncert kráľa valčíkov Johanna Straussa ml. Súčasťou programu, v ktorom odznejú pochody, valčíky, árie z operiet, vystúpia nielen orchester a sólisti Opery Východ, ale aj zbor a dokonca aj baletný súbor divadla./agentury/

X X X

Štedrý princ Saudskej Arábie. Luxusný dar za triumf, hráči ho popreli

Každý futbalista Saudskej Arábie dostane po skončení majstrovstiev sveta luxusný Rolls Royce Phantom, ktorého predajná cena začína na 420-tisíc eur.

 Podľa Malay Mail sa korunný princ saudskoarabského kráľovstva Mohammed bin Salman Al Saud rozhodol štedro odmeniť futbalistov za historický triumf.

Národnému tímu sa v utorok podarilo na MS v Katare senzačne otočiť zápas proti favorizovanej Argentíne a zvíťaziť 2:1.

 Saudskoarabský kráľ Salmán ibn Abd al-Azíz vyhlásil po triumfe na stredu štátny sviatok a koncom týždňa vyšli najavo informácie o luxusných odmenách pre hrdinov krajiny. V priebehu soboty však futbalisti saudskoarabskej reprezentácie popreli správy o tom, že im korunný princ Mohamed bin Salmán sľúbil autá značky Rolls-Royce.

„Nie je to pravda. Sme tu, aby sme slúžili našej krajine a predviedli to najlepšie,“ citovala útočníka Saleha Al-Shehriho agentúra DPA.

Nie je to prvýkrát, čo kráľovská rodina rozdáva takéto dary. V roku 1994 dostal podobnú útočník národného tímu Saeed Al-Owairan, ktorý strelil na MS v Spojených štátoch jeden z najpamätnejších góloch histórie šampionátov do bránky Belgicka, keď s loptou prešiel cez polovicu ihriska./agentury/

X X X

Šokujúci krok po vyhadzove riaditeľa Drličku: Studenková končí v SND po 44 rokoch!

Herecká ikona sa rozhodla spraviť opustiť prvú slovenskú divadelnú scénu po odvolaní generálneho riaditeľa Mateja Drličku.

 Studenková patrí medzi najpopulárnejšia a najobsadzovanejšie herečky u nás a bola súčasťou mnohých seriálov a filmov. Najnovšie prijala ponuku českej Novy a stala sa súčasťou Ordinácie v ružovej záhrade. Neprídu o ňu ani slovenskí diváci, v roku 2023 by sa mala objaviť v novom markizáckom seriáli Dunaj – K vašim službám. Nedávno účinkovala v seriáloch Pán profesor alebo Najhorší týždeň môjho života.

„Áno, dala som výpoveď. Momentálne mi plynie výpovedná lehota,“ potvrdila šokujúcu informácie pre cas.sk. Herečka v SND hrala 44 rokov.

„Moje angažmá v Činohre SND bolo vždy motivované úžasným súborom, zloženým z tých najlepších hercov. SND mi prinieslo veľa skvelých hereckých príležitostí. Mohla som byť súčasťou nádherných predstavení a spolupracovať s vynikajúcimi režisérmi i ďalšími špičkovými umelcami,“ doplnila Studenková.

„Preto som cítila veľkú nádej v lepšiu budúcnosť tejto našej erbovej inštitúcie počas pôsobenia Mateja Drličku v pozícii generálneho riaditeľa. Prijatie jeho rezignácie a ukončenie jeho pôsobenia v tejto pozícii, ako aj rozčarovanie z politického vplyvu na výkon tejto funkcie viedlo u mňa k silnej strate motivácie, ktorá je pre moju prácu kľúčová,“ uzavrela svoje dôvody odchodu zo Slovenského národného divadla.

Čo predchádzalo odvolaniu Drličku?

Ministerka kultúry SR Natália Milanová (OĽaNO) k 1. novembru odvolala generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla (SND) Mateja Drličku. Dôvodom odvolania boli Drličkove medializované vyjadrenia na adresu umelcov a politikov.

„V týchto obzvlášť náročných dňoch poznačených vraždou v Bratislave sa Matej Drlička vyjadril za hranicou slušného správania a kultúrnosti, ktorú má umenie a jeho predstavitelia do spoločnosti prinášať,“ uviedla ministerka na sociálnej sieti. „Som sklamaná z toho, že ako reprezentant SND, a v tej chvíli aj reprezentant našej krajiny v zahraničí, Matej Drlička, zlyhal,“ dodala.

Drlička v pozícii šéfa SND podľa nej zvládol svoju funkciu ako manažér, nie však ako verejný funkcionár zodpovedný za svoje výroky. „V najbližších dňoch poverím riadením divadla dočasného riaditeľa či riaditeľku, aby bola udržaná stabilita a nebol narušený chod divadla. Následne spustíme nový proces výberového konania na obsadenie tejto funkcie,“ dodala ministerka.

Poslanci z Výboru Národnej rady SR pre kultúru a médiá v piatok (21. 10.) odsúdili Drličkove výroky, ktoré odzneli na medzinárodnej konferencii v Budapešti. Za neslušné a nedôstojné označili poslanci napríklad Drličkove posmešné vyjadrenia na adresu „národných umelcov“, ktorí v minulosti pôsobili alebo dnes pôsobia v súboroch SND, o tom, „že sú hádam tie najdôležitejšie osoby na Slovensku“. Rovnako skritizovali aj slová o politikoch, ktorí „nanešťastie, ešte stále dýchajú“.

Drlička sa za svoje slová ospravedlnil, ministerke zároveň ponúkol rezignáciu.

Po oznámení odchodu Drličku sa zdvihla v hereckom zbore, ale aj zákulisí vlna nevôle. Členovia Umeleckej rady SND sa vzdali svojho členstva. Odstúpenie zástupcov poradného orgánu generálneho riaditeľa SND je reakciou na ukončenie pôsobenia Mateja Drličku v pozícii šéfa národnej divadelnej inštitúcie./agentury/

X X X

Maďarská prezidentka pricestovala do Kyjeva

Maďarská prezidentka Katalin Nováková v Kyjeve u prezidenta Ukrajiny Volodymyra Zelenského.Zdroj: Facebook / Novák Katalin

Maďarská prezidentka Katalin Nováková pricestovala v sobotu ráno do Kyjeva po nočnej ceste vlakom z Poľska. Uviedla to webová stránka komerčnej televízie ATV s odvolaním sa na diplomatické zdroje, informuje spravodajca TASR v Budapešti.

K ceste Novákovej, ktorú do Kyjeva pozval ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj, kancelária maďarskej prezidentky v piatok uviedla iba toľko, že o programe hlavy štátu budú informovať v „patričnom čase“. Oneskorené poskytovanie informácií si podľa ATV zrejme vyžadujú bezpečnostné opatrenia. Ide o prvú návštevu najvyššieho predstaviteľa Maďarska od začiatku rusko-ukrajinskej vojny.

Maďarská prezidentka sa pripojila k vyhláseniu prezidentov krajín Bukureštskej deviatky (B9), v ktorom odsúdili útoky na Ukrajinu z 10. októbra. Do B9 patria Bulharsko, Česko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko a Slovensko, aktuality.sk

X X X

Urológ: Žena chodí každý rok ku gynekológovi, pre muža je problém si raz za tri roky nechať pozrieť prostatu

Rakovina prostaty na začiatku nebolí, nekrváca a je úplne nenápadná. Pritom je to jedna z najčastejších rakovín, aké môže muž dostať.

Návšteva urológa je pre mnohých stále veľkým strašiakom. Viacerí muži sa jej vyhýbajú a na dvere ambulancie zaklopú, až keď pociťujú bolesti. A to je problém. Niekedy to môže mať osudné následky.

Naša spoločnosť však túto tému zatiaľ viac-menej ignoruje. A to na oboch stranách. Skúsenosti s tým má aj urológ Ján Švihra z Martina. Medicínu skončil na Univerzite Palackého v Olomouci spolu s ďalšími približne 140 kolegami.

Všeobecný nezáujem o túto tému dokumentuje aj to, že urológiu si z ročníka vybral ako jediný. „My sme malá komunita, urológov je na Slovensku len pár stoviek. Nie je to práve lákavé povolanie, asi je to kultúrou a zvyklosťami,“ uvažuje doktor.

To sa odráža aj na ochote mužov navštevovať ho. Príliš sa k nemu nehrnú. Preventívna prehliadka pritom trvá len pár minút a môže zachrániť život. „Drvivá väčšina napokon odchádza z ambulancie so slovami, že sa to dalo zvládnuť,“ približuje odborník pocity mužov, ktorí prekonali prvotný ostych.

Odhodlanie vstúpiť do ordinácie je však len prvý krok. Hoci je dôležitý, často stoja pred pacientom ďalšie zábrany, napríklad nechuť k dotykom v intímnych partiách. Niektorí pacienti preto dúfajú, že vyšetrenie ostane len v rovine rozhovoru. To sa však často nedá. „Nevyzliekam každého pacienta, ale vo väčšine prípadov im musím prehmať pohlavné orgány,“ hovorí Švihra.

„Keď k nám príde 30-ročný pacient, tak to neznamená, že mu budeme robiť prstom cez konečník vyšetrenie prostaty. Robíme to, len keď to má zmysel,“ ubezpečuje mužov.

Najrizikovejšia skupina, ktorá môže mať rakovinu semenníkov, je vo veku 20 až 40 rokov. Mladšie ročníky by si ich preto mali pravidelne kontrolovať. Aj keď sa tento typ rakoviny rýchlo šíri, je dobre liečiteľný. „Máme pacientov, ktorí prídu a zistíme, že je to len podkožná vyrážka. Radšej prísť s takouto hlúposťou, ako to podceniť,“ vysvetľuje urológ.

Nenápadný zabijak

Rakovina prostaty na začiatku nebolí, nekrváca a je úplne nenápadná.Pritom je to jedna z najčastejších rakovín, aké môže muž dostať. Zomiera na ňu približne každý desiaty pacient. Zabrániť tomu môžu preventívne prehliadky, keďže rakovina prostaty je pri včasnom diagnostikovaní dobre liečiteľná.

„Od žien chceme, aby raz ročne chodili na vyšetrenie ku gynekológovi, čo je nepríjemnejšie ako to urologické, a ženy sú s tým uzrozumené. A muži, keď od nich chcete, aby po päťdesiatke raz za tri roky prišli k urológovi a nechali si prstom cez konečník prehmatať prostatu, sú z toho zúfalí,“ opisuje svoje skúsenosti.

Podľa Slovenskej urologickej spoločnosti chodí na povinné preventívky po päťdesiatke len 14 percent mužov. „Je to hrozivé číslo,“ hovorí lekár.

Dôsledky rakoviny prostaty pritom pôsobia odstrašujúco. Vyvoláva veľké bolesti, rozpadávajú sa pri nej kosti, je vám zle, chradnete.

Nejde však o jediné ochorenie. Pozná to každý druhý muž po šesťdesiatke, ktorý má mikroskopicky zväčšenú prostatu. V takomto stave prichádzajú problémy s močením. Prúd je slabší a to ich núti chodiť častejšie na toaletu, niekedy aj tri- alebo štyrikrát za noc. Nahromadenie moču vedie k tvorbe močových kameňov a opakovaným zápalom.

Močové kamene z globálneho otepľovania

Urológ Švihra študoval na Univerzite Palackého v Olomouci. Na Slovensko sa vrátiť neplánoval. Dostal však ponuku od Univerzitnej nemocnice Martin, aby sa špecializoval na močové kamene a tomu sa naplno venuje.

Vďaka svojej špecializácii sa dostal aj k informácii, že na močové kamene vplýva aj zdanlivo nesúvisiaci fenomén. Globálne otepľovanie máme spojené najmä so stúpajúcou priemernou teplotou na Zemi, topením ľadovcov či stále prudkejšími zmenami počasia. Existuje však aj štúdia, ktorá hovorí o vplyve práve na výskyt močových kameňov. A tých bude podľa záverov vedcov pod vplyvom globálneho otepľovania pribúdať. „Ako sa zvyšujú teploty, telo je vystavené dehydratácii, znižuje sa dostupnusť pitnej vody, na vzostupe sú obličkové kamene,“ hovorí.

Mnohí sa mylne donievajú, že problém vyriešia tým, že budú piť veľa vody. To nie je pravda. Dôležitá je vyvážená strava. Ideálom je stredomorská kuchyňa.

Močové kamene môžu mať milimetre, ale narásť môžu aj do veľkosti sadrového odliatku celej obličky.

„Aj milimeter veľký kamienok môže spôsobiť obličkovú koliku,“ vysvetľuje lekár. Zdôrazňuje, že operácie, pri ktorých sa „odchytávajú“ kamene, sú relatívne náročné. „Niekedy náhaňam trojmilimetrový kameň, ktorý je v obličke schovaný,“ približuje.

Doktor zo sociálnych sietí

Počas pandémie, keď sa život presunul do obývačiek, začal doktor Švihra aktívne radiť ľuďom aj v online priestore a odpisovať na rôzne otázky, ktoré mali. To robí dodnes vo svojom voľnom čase. Niektorým ľuďom pritom stačí konzultácia alebo len obyčajná rada.

„Bohužiaľ, slovenské zdravotníctvo je postavené na kvantite a nie na kvalite. Od nás sa chce, aby sme vyšetrili čo najviac pacientov za čo najkratší čas. Nie je tam priestor na kvalitu a vysvetlenie pacientovi do hĺbky, čo sa deje,“ upozorňuje na nedostatky, ktoré si čoraz častejšie všíma.

Mnohí ľudia potom odchádzajú od lekára s tým, že nevedia, čo sa bude diať a čo sa bude robiť. Okrem pandémie priviedla doktora Švihru na sociálne siete aj nedostatočná osveta. Pravidelne apeluje na mladšie generácie, aby poslali otcov a starých otcov na vyšetrenie k urológovi.

Mýty, ktoré urológ počúva

Jedným z mýtov je podľa doktora Švihru to, že vyšetrujú len mužov. K urológom pritom veľakrát chodia ženy. „Aj ženy majú obličky, aj ženy majú močový mechúr, zápaly a úniky moču,“ smeje sa doktor Švihra.

Pri zápale močových ciest zvyknú ľudia siahnuť po urologických čajoch a brusniciach. Tie síce neuškodia, ale na to, aby pomohli, by sme ich museli zjesť niekoľko kíl. Nahradiť by sme ich preto mali prípravkami z lekárne. „Ženy si myslia, že si dajú brusnice, kúpia si urologický čaj a samy sa vyliečia. To tak nefunguje, treba ísť k lekárovi. Zápal sa môže rozšíriť a vyvolať zápal obličiek či chronické zápaly mechúra,“ upozorňuje lekár.

Rozšíreným mýtom je podľa lekára pitie vody. Stretáva sa aj s tým, že niektorí ľudia vypijú šesť litrov vody za deň, čo nie je zdravé. Oblička však nie je továreň na moč a nevie neobmedzene fungovať. Vysoký príjem tekutín obličku poškodí, a preto treba piť tak, aby bol moč svetložltý.

Samotnou kapitolou sú aj reklamy v televízii, ktoré u mužov navodia klamlivý pocit, že keď si kúpia lieky v lekárni na prostatu, tak niečo pre seba spravili a k urológovi ísť nemusia. S tým lekár nesuhlási a trvá na tom, že návšteva v určitom veku je nevyhnutná.

 Porazili aj výskum z Harvardu

Doktor Švihra sa aktívne venuje výskumu rakoviny prostaty a je súčasťou americko-dánsko-slovenského tímu. Problémom je, že aktuálne je najlepšou liečbou rakoviny odoperovať celú prostatu. To však môže mať nežiaduce prejavy, ako porucha erekcie či únik moču.

„Veľakrát sa rakovina prostaty týka sexuálne a sociálne aktívnych mužov vo veku 60 rokov. Chceli sme im preto pomôcť inovatívnou liečbou prostaty,“ približuje prácu, ktorú prezentovali na kongrese Americkej urologickej spoločnosti. Ich výskum, ktorý sa zaoberá lokálnou aplikáciou látok, ktoré zničia karcinóm, získal ocenenie najlepšej práce a porazil tak výskum z Harvardovej či Yaleovej univerzity.

Urológ Švihra na Slovensku praktikuje aj diagnostiku karcinómu prostaty inovatívnou metódou fúznej biopsie. To v preklade znamená, že okrem odberu krvi a vyšetrenia prostaty prstom sa pridá magnetická rezonancia. Tá odhalí podozrivé ložiská v prostate.

Lekári vedia spraviť fúziu, čo znamená, že si spoja obraz z magnetickej rezonancie s ultrazvukovým obrazom prostaty. Keď sa tieto dva prvky spoja, okamžite odhalia podozrivé ložiská. Z tých potom lekári odoberú vzorky na rozbor. „Je to oveľa presnejšie a vieme zachytiť také rakoviny, ktoré by tá klasická biopsia nezachytila,“ vysvetľuje lekár.

Doteraz sa rakovina prostaty diagnostikovala vyšetrením cez konečník prstom a odberom krvi vzniklo podozrenie na rakovinu. Potom išiel pacient na biopsiu. Naslepo odobrali z prostaty vzorky a poslali ich na test.

Ide tak o novú metódu, ktorá si našla uplatnenie po celom svete, aktuality.sk

X X X

V Banskej Štiavnici chcú veľké autobusy nahradiť menšími. V kampani to sľúbili viacerí

Takto v historickej Banskej Štiavnici počas predvolebnej kampane testovali midibusy pre možnú MHD.Zdroj: Facebook/Spájame sa pre Štiavnicu

Primátorka Banskej Štiavnice rokuje s prevádzkovateľom prímestských liniek, skupina poslancov si myslí, že historické mesto by malo mať vlastnú MHD.

BANSKÁ ŠTIAVNICA: Autobusy, ktoré vozia cestujúcich v rámci historickej Banskej Štiavnice, by mali budúci rok nahradiť menšie.

Mesto v kopcovitom teréne nemá svoju vlastnú MHD, na zastávkach v niektorých odľahlejších častiach a aj v najužšom centre dnes zastavujú prímestské autobusy spoločnosti SAD Zvolen dotované z väčšej časti banskobystrickou župou. Mesto Banská Štiavnica na ich premávku prispieva 40-tisíc eur ročne.

Ďalšou alternatívou pre miestnych sú výrazne drahšie taxíky.

„Zmenšiť“ autobusy chceli dvaja najsilnejší

Tému nahradenia autobusov zvolenského dopravcu štandardnej veľkosti mala pred voľbami medzi prioritami dnes už staronová primátorka Nadežda Babiaková (Smer, Hlas, SNS, SMS, Sme rodina, Republika) aj jej najvážnejší protikandidát Mikuláš Pál (nezávislý) a jeho tím. Ich predstavy sú však odlišné.

Babiaková desať dní pred voľbami ohlasovala spolu s vtedajším kandidátom na banskobystrického župana a zároveň predsedom predstavenstva SAD Zvolen Adrianom Polónym, že od roku 2023 spoločne zavedú v Banskej Štiavnici kyvadlovú dopravu mikrobusmi. Mala by odľahčiť dopravu v centre v centre mestskej pamiatkovej rezervácie a pomôcť s pokrytím potrieb vnútromestskej dopravy.

„Problémom je, že dnes vozia veľké autobusy niekedy len pár ľudí a keď sa ich v centre stretne viac, komplikuje to dopravu. Zámer je, že dva z týchto autobusov by nahradili menšie. Spoj do Ilije a Štefultova, ktorý vozí deti do školy a zo školy by ostal na pôvodnej kapacite,“ povedala o pláne pre Aktuality Babiaková.

Úplnou novinkou by mal byť menší autobus, ktorý chcú otestovať počas letnej turistickej sezóny. Jazdil by v pravidelných intervaloch po okružnej trase, slúžil by pritom domácim aj turistom.

„To všetko by sa zmestilo do súčasnej sumy 40-tisíc eur, pričom vlastná MHD by bola určite drahšia. Čo by sme ušetrili zámenou väčších za dva menšie autobusy, by sme použili na prevádzku kyvadlovej alebo okružnej dopravy,“ naznačila. Testovacia prevádzka kyvadlovej dopravy by mala ukázať, či je o takúto službu záujem a či ľudia skutočne presadnú z áut do malého autobusu.

Testovacie jazdy ako súčasť kampane

Skupina kandidátov okolo Pála, pričom do zastupiteľstva sa dostal on aj ďalší z jeho tímu, prevádzku takzvaného midibusu v rámci kampane priamo otestovala. Pár dní pred voľbami si jazdu takýmto vozidlom mohli Banskoštiavničania vyskúšať zadarmo.

„My si myslíme, že by Banská Štiavnica mohla prísť s vlastnou MHD s minibusmi. Ak by sa to nedali získať peniaze napríklad z eurofondov, malo by mesto urobiť súťaž na dopravcu,“ povedal banskoštiavnický poslanec Martin Macharik (nezáviský). Otestovali vozidlo s kapacitou 19 miest na sedenie a 15 na státie, s priestorom pre invalida aj detský kočík.

„Naša predstava je midibus s polhodinovým, hodinovým taktom v závislosti od financií a vyťaženosti s okruhom cez šesť kilometrov,“ naznačil. Jedna jazda po otestovanom okruhu trvala približne 28 minút. Takýto malý autobus pritom zbieral školákov, ale aj ľudí smerujúcich na úrad, do banky či do nemocnice za cestovné v desiatkach centov.

Podrobnosti sľubuje v decembri

Vlastnú autobusovú dopravu vnútri mesta nadväzujúcu na prímestskú v réžii kraja zaviedla vlani v apríli napríklad Hriňová, kde sú obývané časti rovnako roztrúsené v kopcovitom teréne a väčšej ploche.

„Pani primátorka vyhrala voľby a má právo realizovať svoju predstavu a uvidíme, či šlo o predvolebný sľub, ktorý sa pretaví aj do reality,“ povedal Macharik.

Primátorka Babiaková chce podrobnosti a aj cestovný poriadok konkrétnych prímestských spojov po ich zmene predstaviť už v polovici decembra.

„Tie dva menšie by mohli jazdiť už v januári a tá okružná doprava od mája,“ povedala Aktualitám.

Spoločnosti SAD Zvolen sme sa pýtali, či má vo svojom vozidlovom parku autobusy menšou kapacitou, ktoré by do Banskej Štiavnice vedela budúci rok nasadiť, aj ako by sa doprava v rámci historického mesta mohla zmeniť. Dopravca nám neodpovedal, aktuality.sk

X X X

Blbejm Slovákům nenalejváme. Súčasný chaos v mnohom pripomína stav pri rozdelení, vraví sociologička

So začiatkom ruskej agresie na Ukrajine či pandémiou koronavírusu sa na sociálnych sieťach zmohla obrovská vlna nenávisti. Práve negatívne emócie sú jednou z príčin polarizácie, ktorá súčasne rozdeľuje spoločnosť na viacerých frontoch. Sociologička Zuza Fialová si zaspomínala na rozdelenie Československa, ktoré malo pred takmer 30 rokmi na ľudí podobný vplyv.

 X O problematike polarizácie a téme bublín sa v posledných rokoch hovorí čoraz viac. Je ale spoločnosť naozaj taká polarizovaná?

Najprv je dôležité povedať si, čo myslíme pod pojmom polarizácie. Po druhé: v akých oblastiach? Môžeme rozprávať o polarizácii v online priestore. Môžeme rozprávať o polarizácii v politickom kontexte alebo naratívoch, ktoré prezentujú politici. A tiež môžeme hovoriť o polarizácii v tom zmysle, do akej miery sa hodnotové veci zasahujúce našu identitu premietajú alebo zasahujú do toho, ako fungujeme v rodinách či na pracovisku.

X Tak si teda povedzme, čo pod polarizáciou rozumiete vy.

Polarizácia je o tom, že to, čo sa deje v politickom priestore, keď je vyhrotená debata, nám kazí vzťahy. Nevieme sa odrazu rozprávať s ľuďmi, ktorí sú nám blízki, alebo sa nám radikalizujú členovia rodiny.

X To je s vojnou na Ukrajine zrejme čoraz častejšie.

Vojna je určite dobrým príkladom. Je to veľmi ťažká téma a spája sa s ňou veľa ťažkých otázok. Čo sa týka identity, pýtame sa, kto sme, kam patríme? Kto sú tí dobrí? Kto sú tí zlí? Kto by v prípade potreby vzal zbraň do ruky a šiel brániť svoju krajinu? To sú veci, ktoré môžu veľmi pokaziť nedeľný obed či atmosféru vo vzťahu. Odrazu sa vieme pohádať s kamarátom, s ktorým chodíme na pivo, o niečom, čo sa bezprostredne netýka nás dvoch, ale o tom, aké máme názory na niektoré veci.

X A čo polarizácia v politike?

Politici ju často „cítia“, pretože na negatívnych emóciách sa najľahšie získavajú politické body. A to je zle. Určite je dôležité si vyjasňovať, kto som a kam patrím, vyhraniť sa. Ale polarizácia má zlú stránku: vyprázdňuje stred. Nemôžete byť v strede, môžete byť s nami alebo proti nám. Je zle, keď sa vyprázdňuje šedý priestor ľudí, ktorí vedia zvažovať argumenty. Ktorí vedia, že nemusíte byť proti potratom alebo za potraty, ale môžeme sa baviť o tom, za akých okolností, prečo, kedy? V momente, kedy sa diskusia polarizuje, núti nás pridať sa k jednému táboru a zrazu sa stráca priestor slov a argumentov. A to je naozaj najlepšia pôda pre hlboké, často násilné konflikty. Prestávame vnímať, že človek má aj iné rozmery, nielen rozmer toho názoru.

X Máte pocit, že je politika naozaj čoraz polarizovanejšia? Alebo sa o tom len viac hovorí?

Hovorí sa o tom preto, lebo to pociťujeme. Môžeme si to porovnať v rôznych krajinách. Sú politici, ktorí svojou osobnosťou a svojím štýlom polarizujú rôznymi výpadmi či klamstvami, keďže nemajú inú expertízu alebo čím iným ľudí zaujať. Snažia sa vyhrocovať emócie. Tam sa cítia dobre ako ryba vo vode. Novinári sa pýtajú: „Tento váš oponent povedal o vás toto. A čo vy na to?“ A zrazu sa celá debata točí okolo toho, že sa páni hádajú a vymieňajú si škaredé poznámky na svoju adresu. Príkladom takéhoto politika je teda Donald Trump. On je klasickým príkladom na rôzne iné diagnózy. Ale teda, samozrejme, aj Igor Matovič je typom politika, ktorý rád polarizuje spoločnosť a rád stavia na emóciách. Tým si buduje svoju politickú popularitu.

X Existujú podľa vás aj politici, ktorí to naopak robia správne?

Politikom, ktorý, ako sa ukázalo v pandémii, dokázal veľmi pekne riešiť problémy, je novozélandská premiérka Jacinda Ardernová. Napriek tomu, že zažívala veľké tlaky z Austrálie aj EÚ, presadzovala spoločné záujmy, budovala solidaritu ľudí vo svojej krajine a úspešne zvládla pandémiu bez polarizácie. Keď sa začala vojna na Ukrajine, bola som naozaj hrdá na Slovensko. Všetci jeho čelní predstavitelia, ktorí sa vyjadrovali v médiách, prezentovali pokojne a jednoznačne spoločný postoj. To, že sa na tých najvyšších miestach dokážeme zhodnúť, je veľmi výrazným vzorom pre spoločnosť. Politici aj občianska spoločnosť – bežní ľudia preukazovali nebývalú solidaritu s obeťami vojny. Bohužiaľ veľmi rýchlo sa začali ozývať tí, ktorých hlavnou pracovnou náplňou je dostať vojnu do našich obývačiek – ruskí trollovia.

X Prečo sa podľa vás politici tak často uchyľujú k polarizácii?

Pretože je to ľahké. Ľahké je povedať, že tamtí sú tí zlí a chcú škodiť Slovensku. To je veľmi jednoduché. Ale oveľa ťažšie je hľadať to, čo nás spája, keď už sú ľudia rozhádaní. Povedať si: „Počkajte, zastavme sa, máme rôzne názory, ale čo máme spoločné?“ Hľadať spoločné body, na ktorých sa vieme zhodnúť. Vtedy zrazu vidíme toho druhého ako človeka, matku, suseda. To je veľmi ťažká práca a chce to osobnostnú zrelosť aj iný štýl videnia politiky. Nie budovanie svojej popularity na nenávisti a strachu, ale snaha myslieť na ľudí, na krajinu.

X To znamená?

To znamená navrhovanie riešení do budúcna, teda že premýšľame, čo máme robiť pre to, aby táto krajina fungovala aj v rámci klimatických zmien, ako riešiť sucho, ako riešiť nedostatok pitnej vody. Lenže to je ťažké. Na to treba expertízu, na to treba pracovať a veľmi ľahké je chodiť a vykresľovať, kto je nepriateľ Slovenska, kto nenakúpil testy, že Európska únia je zlá.

 Blbejm Slovákům nenalejváme

x Asi sa teda zhodneme, že je polarizácia v spoločnosti výrazne prítomná. Je to niečo nové alebo sme tento jav donedávna len nedokázali tak jasne pomenovať?

Polarizácia sa deje vtedy, keď sa ľudia strácajú. Keď sa svet rýchlo mení a ľudia strácajú istoty, ktoré si mysleli, že majú. Pamätám si, že veľmi polarizovaná spoločnosť bola v čase, keď sa delila republika, obzvlášť v politickom priestore. Pamätám si, že keď sme v roku 1992. šli v Prahe po konferencii na pivo, bežne nám v krčmách povedali, že „blbejm Slovákům nenalejváme.“

x Prečo podľa vás ľudia reagovali takto?

Vybičované emócie z delenia krajiny. Rôzne identity dvoch národov, nejasný osud spoločnej krajiny. Bolo v tom veľmi málo racionálnej diskusie, množstvo poloprávd. Prenášalo sa to do medziľudských vzťahov. Napriek tomu, ako vieme, republika sa rozdelila bez referenda, čo je svetový unikát. A vieme, prečo sa rozdelila bez referenda.

x Prečo?

Pretože keby bolo referendum, tak by sa nerozdelila. Ja som vtedy pracovala vo vtedy začínajúcej agentúre Focus a pravidelne sme robili prieskumy. Napríklad čo sa týka podpory spoločného štátu, rozdelenia štátu a rôznych hodnotových nálad ľudí okolo roku 1992. A v marci 1993., to znamená tri mesiace po tom, čo sa de facto republika rozdelila, sme robili reprezentatívny prieskum medzi Slovákmi, kde sme sa ich pýtali, za čo by hlasovali, ak by bolo referendum dnes. No a skúste si tipnúť, koľko percent ľudí na Slovensku by hlasovalo za rozdelenie Československa.

x 20 percent?

Ste blízko. Dvadsaťpäť. Iba štvrtina ľudí by vtedy hlasovala za. Takže preto to referendum nebolo. Mnohí to tušili, aj Mečiar s Klausom. Že hoci boli emócie vybičované, väčšina ľudí na Slovensku, a podobne to bolo aj v Čechách, by predsa len preferovala zostať v spoločnom štáte.

X Myslíte, že by podobné číslo bolo aj v Česku, ak by bolo referendum?

Myslím, že sa podobný výskum robil aj tam. To číslo si nedovolím povedať, lebo si ho až tak nepamätám, ale bolo to veľmi podobné. Ale trúfam si povedať, že väčšina ľudí bola za zachovanie spoločného štátu aj v Českej republike. A to bol dôvod, prečo to referendum nebolo. Nebola to náhoda, tvrdenie, že sa nestihlo, nie je úplná pravda. Vieme, že tam boli rôzne snahy urobiť referendum, ktoré boli zmarené. Propagátorom rozdelenia, bolo jasné, že by neprešlo (podľa prieskumu Centra pre sociálnu analýzu z roku 1992 bolo za zachovanie spoločného štátu 91 percent Čechov, pozn. red.).

X Slováci chceli podľa všetkého z Československa vystúpiť viac než Česi. Bol to začiatok rozkolu medzi národmi, ktorý sa sčasti preniesol aj do súčasnosti?

Keď som bola študentkou, spolu s tímom sociológov sme robili zaujímavý „výskum“. Volá sa to Malé dejiny československých vzťahov a bola to celá história Československa prerozprávaná na životných príbehoch konkrétnych ľudí. Podstatné ale je, že ani nešlo o to, že Slováci chceli opustiť Československo. Debata sa začala tým, že sme sa chceli rozprávať o federácii, o rovnoprávnom postavení národov. Pretože keď vzniklo Československo za Masaryka, bol to úplne iný kontext. Ľudia okolo Masaryka vymysleli československý národ preto, aby Čechoslováci mali väčšinu oproti iným menšinám, ktoré Československo vtedy tvorili. To bolo obrovské množstvo Nemcov, Maďarov, ďalších národností. Idea štátu bola vtedy taká, že štát má byť národný. No a tak vymysleli československý národ.

Od vzniku tohto nápadu sa ale veľa vecí zmenilo.

V tom čase to malo svoju logiku, ale udiala sa druhá svetová vojna, prišli komunisti, ktorí dianie v štáte ovplyvňovali celé desaťročia. Akonáhle sa uvoľnil režim a otvorila sloboda slova, začali sa na povrch vyplavovať rôzne nevypovedané historické veci. Bolo treba otvoriť spoločenskú debatu o tom, čo sa vlastne v našich vzťahoch stalo. Do toho prišli aj ekonomické reformy. Ľudia prichádzali o prácu viac na Slovensku ako v Česku, lebo aj štruktúra ekonomiky bola veľmi rozdielna v Čechách a na Slovensku. Ľudia na Slovensku trpeli nezamestnanosťou viac, a tak bolo veľmi ľahké pre Mečiara, Slotu a všelijakých vtedajších samozvaných národniarov vyburcovať ľudí, že za všetko môžu Česi.

X Dalo sa niečo urobiť inak?

Vtedajší prezident Havel podľa mňa podcenil závažnosť tej ťažoby. Rovnako aj mnoho múdrych ľudí v Čechách zľahčilo význam diskusie, napríklad v rámci tzv. pomlčkovej vojny. Česká strana sa zablokovala, povedali si, že je to nepodstatné, ako sa štát bude volať, a nerozumeli, prečo mali Slováci potrebu to riešiť. Pre Slovákov to ale podstatné bolo. Potom sa to už v mikrokrokoch nabaľovalo viac a viac. Ale čísla potvrdzujú, že ľudia na Slovensku samostatný štát zas tak veľmi nechceli. Chceli najmä uznanie, rovnoprávnosť voči Čechom, a paradoxne sme ju dosiahli po rozdelení.

X Ako si spomínate na reakcie ľudí?

Ja a mnoho ľudí sme zažívali osobnú traumu z rozdelenia, z toho, že cestou do Čiech budeme musieť absolvovať colné kontroly. Delili sa peniaze, rodiny museli riešili občianstvo. Ľudia cítili stratu. Začínal sa tvrdý mečiarizmus. Doteraz úplne presne nikto nedokáže odpovedať na otázku, prečo sa ľudia nevzbúrili. Moja hypotéza je, že sa všetko udialo tak rýchlo, ľudia boli tak zmätení zo zmien, že nestihli zareagovať. Snažili sa nestratiť prácu, vyznať sa v novom polomafiánskom systéme a ochrániť samých seba. Nebol čas masovo sa postaviť.

X Takýto chaos v mnohom pripomína súčasnú situáciu na Slovensku.

Máte pravdu, nikdy som sa nad tým nezamýšľala, ale je to naozaj veľmi podobné. To množstvo neistoty a zmien je blízke tomu, ktoré zažívame teraz.

X Nemáte pocit, že mladšie generácie oboch krajín sa vzďaľujú a naše vzájomné vzťahy už nevnímajú tak intenzívne, ako to bolo kedysi?

Stále máme nadštandardné vzťahy, to je nepopierateľný fakt. Ale myslím si, že táto otázka by mala smerovať k niekomu mladšiemu, ako som ja. Ale myslím si, že vaša generácia, a tie mladšie obzvlášť, to už skôr vnímajú v európskom kontexte. Užívate si voľný pohyb po Európe. A aj keď ste už až tak nevyrastali na českých rozprávkach, stále rozumiete jazyku. Obrovské množstvo mladých Slovákov sa sťahuje do Česka, takže je množstvo rodín zmiešaných. Spoločnú históriu nevymažeme, ale v tejto chvíli to už naberá na inej kvalite. Už sme dva rovnocenné štáty, národy, ktoré sa môžu kamarátiť, môžu spolupracovať, ale nemusia, keď to jednej zo strán nevyhovuje. Takže je to samozrejme úplne o inom. Stále sme rivali v hokeji a stále nás najviac hnevá, keď prehráme s Čechmi a naopak. Emócia stále zostáva.

X Aby sme sa ešte vrátili k polarizácii. Blíži sa 30. výročie rozdelenia. Myslíte si, že čo sa tohto javu týka, je to v jednotlivých krajinách porovnateľné?

Musíme sa vždy pozrieť na to, o akých otázkach sa bavíme. Veľmi podobná bola reakcia na očkovanie a pandémiu. Je tu nedôvera voči oficiálnemu systému zdravotníctva a tomu, že štát ponúkol ľuďom očkovanie. Vynieslo to na povrch rôznych spochybňovačov a ľudí, ktorí ho označovali za zlé a škodlivé. Na to sa nabaľovali rôzne konšpirácie, až to vyústilo do agresie. V takmer každej situácii sú ľudia, ktorí pochybujú, ktorí nedôverujú. A to v princípe nemusí byť zlé. Zlé to začína byť vtedy, keď bandy rozzúrených ľudí útočia na nemocnice a štát sa na to pozerá a nezasiahne.

„Neobmedzená“ sloboda prejavu

X Aká je v tomto prípade primeraná reakcia štátu?

Nehovorím, že ich má zavrieť do basy na desať rokov. Ale musí zasiahnuť v momente, kedy ako v prípade vojny na Ukrajine bola na Slavíne aktivita, keď si jedna skupina chcela uctiť pamiatku ľudí, ktorí zomreli v súčasnej vojne, a druhá skupina proruských aktivistov chcela vyvolať nepokoje. Tu je naozaj veľmi dôležité, ako sa štát nastaví, kde sú limity slobody slova, kde treba ľudí trpezlivo a kvalitne informovať, kde treba pochopiť emócie, a kde treba zastaviť násilie.

V momente, keď štát povie občanom, že každý má právo na svoj názor, a to aj ak ním ohrozuje na živote lekára poskytujúceho zdravotnú starostlivosť, dostávame sa do situácie, kedy sú ľudia natoľko zneistení, že prestávajú veriť čomukoľvek. A to je cesta nielen k polarizácii, ale aj k veľmi nebezpečným vplyvom. Ľudia si na internete načítajú rôzne hlúposti, ktoré im znejú logicky a čierno-bielo. Je to jasne vysvetlené, môžu sa teda radikalizovať. Lenže odtiaľ sa už len ťažko vracia späť k normálnemu fungovaniu spoločnosti.

X Právo na názor, ktoré ste spomínali, je častým argumentom rôznych konšpirátorov a podobne orientovaných ľudí. Je na mieste ho teda nejako obmedziť?

Ono už obmedzené je, slovenskou ústavou, tiež Európskym dohovorom o ľudských právach. Všetky ľudské práva majú obmedzenia, okrem slobody od mučenia a slobody od otroctva. To sú jediné dve práva, ktoré nemajú za žiadnych okolností obmedzenia. Všetky ostatné, vrátane práva na život, majú v ústave alebo iných európskych dokumentoch svoje obmedzenia. Ale to nikto z týchto ľudí nečíta a nie je to ich vina.

X Koho teda?

Je to vina nekvalitného občianskeho vzdelávania. Učitelia to vedia. A napríklad sloboda slova nie je obmedzená len tak, ako sa hovorí – slobodou slova druhého človeka. Slobodu slova možno obmedziť kvôli bezpečnosti štátu, kvôli verejnému poriadku. Existuje celý rad presne vymenovaných vecí, kedy sloboda slova nie je absolútna.

(Pozn. red.: Článok 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach o nej hovorí: „…pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.“)

Vy ako novinárka určite veľmi dobre viete, že nemôžete uverejniť o mne v článku klebetu, ktorú si vymyslíte. To nie je v rámci slobody slova. Politikov ale môžeme verejne kritizovať oveľa viac. Môžeme si z nich robiť srandu. Je to preto, že ak niekto ide do verejnej funkcie, musí rátať s tým, že bude na pranieri verejnosti, že bude pod drobnohľadom. Ale bežný človek má oveľa väčšiu ochranu.

X Chyba je teda podľa vás v školstve, v spôsobe výuky?

Bohužiaľ máme občianske vzdelávanie v dosť biednej kvalite. Nevedia to učitelia, dospelí, a teda ani deti, pretože sa to nemajú kde naučiť. Deti učíme memorovanie článkov ústavy, ale neučíme ich porozumieť, čo vlastne tá sloboda znamená. Čo to konkrétne je? Čo to je právo na súkromie? Čo to je sloboda slova? A kde sa tie dve práva môžu stretnúť? Kde je hranica práva na moje súkromie? A kde začína vaša sloboda uverejniť o mne nejakú informáciu? A kde je ten verejný záujem? Napríklad v tom, že keď ja ako politik v súkromí urobím niečo zlé, je vo verejnom záujme sa o tom rozprávať a diskutovať o tom.

X Rozprávali sme sa o sociálnych sieťach a regulácii na nich. Ako si predstavujete ich budúcnosť v tomto smere?

To je veľmi ťažké predvídať. Je ale dôležité povedať si, že Facebook, ten asi najviac zo všetkých sociálnych sietí, a Twitter sú založené na tom, že využívajú negatívne emócie, aby žili z reklamy. O množstvo „hejtu“ tam v skutočnosti ide, pretože zlé emócie sa zdieľajú ľahšie. Algoritmy sú tak nastavené. Je jasné, že Facebook nevznikol kvôli tomu, aby nám bolo dobre, aby sme si s kamarátmi zdieľali mačičky. Vznikol, aby zarábal peniaze. Tie peniaze zarába reklama a tá je zaujímavá tam, kde je veľa aktivity, a aby nás udržala pri obrazovke, využíva strach, nenávisť, negativitu.

X Takže si nemyslíte, že sa niečo zmení?

Nemyslím si, že ľudia sami od seba prídu na to, že je to zlé. Pretože, samozrejme, sociálne siete sa dajú využiť aj na množstvo dobrých vecí. Možno nás prinútia zamyslieť sa vonkajšie ohrozenia. Vojna už nie je len abstraktný pojem, ktorý sa deje na druhom konci zemegule, ale je za našimi hranicami. Ľudia často súhlasia so zmenami, ak cítia pocit ohrozenia. Stalo sa to po páde Dvojičiek, od ktorého súhlasíme s nedôstojnými kontrolami na letiskách, aj keď niečo aké bolo dovtedy nepredstaviteľné. Ak budeme teda ohrozenie cítiť aj v oblasti sociálnych sietí, budeme súhlasiť aj so zásahom štátu do chodu sociálnych sietí. Koniec koncov je ale Facebook súkromnou firmou a len ťažko ju donútime drasticky zmeniť svoje fungovanie.

X Sociálne siete teda nenávisť medzi ľuďmi podporujú. Mnohí ľudia sa zamýšľajú, či by pomohlo ich jednoducho vypnúť. Čo myslíte vy?

Nepoviem zrejme nič nové. Veľa odborníkov už to dávno pomenovalo, že ľudia oveľa ľahšie nadávajú a ubližujú druhým ľuďom, keď sú schovaní za obrazovkou. Nehovorím ani o falošných profiloch, ale aj pod svojím vlastným menom. Proste napíšu veci, ktoré by nikdy v živote do očí človeku nepovedali. A to sú psychologické mechanizmy. Veľa ľudí svoju frustráciu a strach transformuje do toho, že sú zlí na sociálnych sieťach, lebo v bežnom živote si to nedovolia. Nevedia sami seba obhájiť a na sociálnych sieťach je dovolené „všetko“. Takže neviem, možno by to aspoň trochu pomohlo, no kde by sa ľudia ventilovali?

X Všímam si, že sa tu často prelínajú skupiny, ktoré napríklad nenávidia Európsku úniu, sú proti očkovaniu, proti migrantom, podporujú Rusko, a pritom tieto témy samé o sebe až tak nesúvisia. Prečo sa podľa vás tieto nesúrodé skupiny zlučujú?

To má hlbšie korene v obrovskej neistote, ktorú ľudia zažívajú. Pandémia bola prvým veľkým úderom na predstavu, že naše deti a deti ich detí sa stále budú mať lepšie, ako sme sa mali my. Na ten kontinuálny rast, že sa všetko bude vyvíjať k lepšiemu. A zrazu prišla pandémia, kde sme sa znovu stretli bezprostredne so smrťou, ktorú sme už vytesnili zo svojho života. Vezmite si, čo robíme so starými ľuďmi. Vo väčšine ich dávame do „čakární na smrť“. My sa na smrť nechceme pozerať, pohreby za nás zariaďujú agentúry oproti tradičnému spôsobu spred desiatok rokov. Smrť je niečo, čo pre nás prestalo existovať.

X Takže je spoločnou témou týchto skupín alebo menovateľom smrť?

Vychádza to zo strachu zo smrti, zo strachu a z neistoty z toho, že sa otriasa všetko: čo sme si mysleli o tom, kam má smerovať naša spoločnosť, my, naše rodiny, ako sa celý svet bude vyvíjať. Vy ste už niekoľká generácia v poradí, ktorá vyrástla v mierových časoch, ktorá nikdy nezažila vojnu na svojej koži. Ja som tú vojnu zažívala v iných krajinách, ktorých som pôsobila. A ľudia si pomaly začínajú uvedomovať, že aj Ukrajinci boli ľudia ako my, mali prácu, dobré školy, pekné domy a oblečenie a i tak sa im všetko zmenilo zo dňa na deň a prišli k nám s jedným ruksačikom. Že niečo podobné sa môže stať aj nám. Strach z neistoty je dobrou živnou pôdou pre polarizáciu a nenávisť.

Je ťažké sa tomu brániť, ale jediná cesta je budovať vzťahy. V susedstvách, v rodine, tak ako sme pomáhali na začiatku vojny Ukrajincom, pomáhať si navzájom. Všímať si, že susedka má problémy, ísť s kamarátkou na kávu, zaujímať sa, kto kandiduje v mojej štvrti vo voľbách, zapojiť sa do dobrovoľníckej aktivity. To nám pomôže niekam patriť, ale aj vyjsť z bublín, stretávať sa s ľuďmi, ktorí majú možno zvláštne názory, ale sú to dobrí ľudia a vidíme aj to, že pravidelne darujú krv či starajú sa o bezvládneho rodiča. Byť hrdí nie na nové auto, ale na to, že sme spolu zorganizovali pekné podujatie. A pri voľbách si nevšímať krásu politikov, ale odbornosť, programy, čo majú tí ľudia za sebou, čo vybudovali, čo dokázali a v neposlednom rade, či sa dokážu dohodnúť a spolupracovať s inými. V krízových časoch totiž prežijú tí, ktorí sú schopní spolupracovať.

Zuza FIALOVÁ je sociologička, ktorá sa venuje hodnotovým konfliktom a spoločenským aspektom klimatickej zmeny. Pracovala pre medzinárodné organizácie, venovala sa ľudským právam a povojnovému rozvoju vo viac ako 20 krajinách Európy a Ázie. Školí, trénuje a publikuje, pracuje pre občianske združenie PDCS, Partners for Democratic Change Slovakia, aktuality.sk

X X X

Ako povedala Grékyňa z Mariupola, Rusi môžu zničiť domy, no nezničia pamäť 

Cesty po Ukrajine mi pomohli porozumieť samej sebe. Lepšie som pochopila i svoju regionálnu identitu, hovorí reportérka, ktorá napísala knihu o ukrajinskej rozmanitosti.

Navštívila mnohé regióny Ukrajiny od Zakarpatia po Donbas, aby zozbierala príbehy tamojších národnostných menšín. Reportáže napísala o Arménoch i Židoch, Krymských Tatároch, dokonca ukrajinských Švédoch.

V slovenskom preklade jej čerstvo vyšla kniha Naši iní, v ktorej nechýbajú ani príbehy ľudí zo Slovenska, ktorých osud zavial na východ od slovensko-ukrajinskej hranice.

Ukrajinská reportérka Olesia JAREMČUK.

X Ako si spomínate na deň, keď Rusi masívne zaútočili na Ukrajinu?

Pred vojnou mi ochorela mama. Pol roka sme behali po nemocniciach, mamin zdravotný stav bol zlý, bola paralyzovaná, stratila pamäť. Dvadsiateho tretieho februára sme už boli v stave, že mama mohla začať s rehabilitáciami a učiť sa znovu chodiť. Odviezla som ju do nemocnice a o jedenástej večer som sa domov k mojej dvojročnej dcére vrátila s pocitom, že náš život sa trochu upokojí.

O piatej hodine ráno mi zatelefonoval manžel a oznámil mi, že je vojna. Najskôr som to nepochopila. Rýchlo som si zapla správy a uvidela som, že Rusi ostreľujú Kyjev, Žytomyr aj Rivne. Muž mi pritom dva týždne pred inváziou povedal: „Olesia, situácia nevyzerá dobre. Zbaľ pre istotu batožinu.“ „Akú batožinu?“ Neverila som. No dala som na jeho slová a pobalila som nám veci. Nakoniec som s tými kuframi aj vycestovala.

Najskôr sme žili u príbuzných a priateľov v Nemecku a Rakúsku. V Nemecku sme nakoniec i zostali, ale veríme, že sa vrátime. V stredu bol v našom meste (Ľvov, pozn. red) úplný výpadok elektriny. V Ukrajine sú vážne problémy s vodou, elektrinou, ľudia nemajú teplo. Ale Ukrajina to vydrží.

X Koľkokrát ste odvtedy boli doma?

Trikrát. Prišla som na dva-tri týždne. S dcérou sme chodili do úkrytov, nie je nič príjemné budiť o tretej v noci dieťa a ísť sa s ním schovať do pivnice. Už aj deti dokážu vnímať tieto veci. Keď dcéra, ktorá má dva roky, počuje zvuk poplachu, sama hovorí, že sa treba skryť.

x Prečo ste neverili, že Rusi zaútočia?

Zhovárame sa síce o dvadsiatom štvrtom februári, ale vojna sa začala už v roku 2014, bojovalo sa na Donbase. Keď sa začali objavovať rôzne varovania, pomyslela som, že ak sa situácia vyostrí, tak to bude práve na východe krajiny. Nikto si ale nevedel predstaviť, že to bude rozsiahly útok s plánom obsadiť Kyjev a raketami, ktoré budú triafať Ľvov. Mimochodom, aj niektorí hrdinovia z mojich reportáží, napríklad z Mariupola neverili. Všetci si mysleli, že keď sa niečo i zomelie, bude to mať lokálny charakter.

X Zvyknete byť v kontakte s hrdinami príbehov, o ktorých ste písali?

Snažím sa o to, aby sme boli v kontakte. Na niektorých som však kontakt buď stratila, alebo tí ľudia, boli to už starší ľudia, prirodzene odišli. Snažila som sa zachovať si spojenie aj s tími, ktorí žijú na okupovaných územiach. Napríklad cez ich príbuzných, ktorí sú v iných oblastiach.

Knihu Naši iní som vydala v roku 2018, opísala som obraz mierového života. Dokumentovala som bežný život, hoci sa našli príbehy, v ktorých sa objavovala ozvena druhej svetovej vojny, deportácie, presídlenia. Písali sa ťažko, keď si pomyslíte, ako deportovali štyristo tisíc ľudí kamsi do Kazachstanu. Alebo zabili tisícky ľudí len preto, že majú inú národnosť. Pre Rusov sú všetci, ktorí nezapadajú do ruskej doktríny, nepriatelia národa a aj teraz sa vracajú k metódam, ktoré už kedysi využívali.

Človek by nepomyslel, že čosi také sa zopakuje v 21. storočí.

Moja mama sa narodila v roku 1951. Babička bola jednou z tých, ktorých poslali na Sibír. Spomínam si, že mama raz v banke nechcela povedať svoje dievčenské priezvisko, babkino priezvisko. Vravela som jej: „Mama, neblázni.“ Odpovedala mi, že priezvisko bolo represované a čosi by sa mohlo stať. „Čo by sa už len mohlo stať?“ oponovala som. Ja, narodená v roku 1991 v nezávislej Ukrajine. „Čo ak sa Rusi vrátia?“ „Mama, prosím ťa!“ Zdalo sa mi to ako nonsens. Ale ukázalo sa, že Rusi sa naozaj vrátili. A ľudia platia za svoju identitu cenou života.

Zrazu si čítame o príbehoch ľudí, ktorých deportovali z okupovaných území do Ruska. Sama som o tom napísala reportáž, keď ľudí ozbrojenci prinútili ponasadať do nákladiakov a odviezli do odľahlých kútov Ruska, kde sa ocitli bez peňazí, bez kontaktov, bez možností dostať sa odtiaľ. Cítili sa ako otroci – nemali na nič právo. Ocitli sa bez domu. S jediným ruksakom na pleciach. Čo v takej situácii spravíte?

X V roku 2014 medzi prvými, ktorí utekali pred Rusmi z Krymu, boli Krymskí Tatári. Teraz to už boli aj Gréci z Mariupoľa, Rómovia z Charkova a ďalšie spoločenstvá z rôznych častí Ukrajiny. Ako vojna zasiahla menšiny?

Porozprávam vám o Meschetských Turkoch. Je to národ, ktorý má svoje korene na juhu Gruzínska v oblasti Meschetia, Stalin ich násilne presídlil do Uzbekistanu a oni sa odtiaľ po ferganskej tragédii (etnické nepokoje medzi medzi Uzbekmi a Meškétskymi Turkami v roku 1989 vyústili do násilností, pozn. red) v 90. rokoch vydali hľadať svoj nový domov na Ukrajinu. Sú to moslimovia, sú veľmi priateľskí a pohostinní. Spomínam si, že keď som k nim prišla po prvýkrát, odchádzala som s dvomi nádobami konzervovaných paradajok.

S Džasimom Iskondarovom, hlavou tejto komunity, som sa zhovárala viackrát. Pýtala som sa ho, či sa plánovali niekam evakuovať, ponúkali im útočisko v Turecku, povedal mi, že nepôjdu, pretože Ukrajina je ich domov. V apríli sme si telefonovali a Džasim mi oznámil, že musel predsa len odísť do Žytomyrskej oblasti. Celá jeho rodina sa rozpŕchla kade-tade.

Nemôžem povedať, že by bola táto komunita zničená, títo ľudia sa môžu v budúcnosti vrátiť domov. Lenže ich dedina Vasiukivka je neďaleko Bachmutu, kde momentálne prebiehajú ťažké boje. Nedá sa teda nič prognózovať.

X Písali ste aj o Grékoch?

Áno, v roku 2019, teda už po vydaní knihy. V Doneckej oblasti sa k nim podľa posledného sčítania ľudu prihlásilo 75-tisíc ľudí. Delia sa na dve skupiny: Urumi a Rumeji. Písala som reportáž o Rumejoch. Hrdinami príbehu boli (matka a dcéra) Olympiada a Aténa Chadžinovové z Mariupola, mesta, ktoré založili práve Gréci. Rodina mala doma unikátnu grécku knižnicu. Aténin otec napísal o gréckom folklóre dizertačku, po dedinách zbieral piesne.

Neviem pochopiť, že toto všetko je teraz zničené. Cítite bolesť, keď si uvedomíte, že to, čo nejakí ľudia roky uchovávali, je preč. Aténa ale povedala: „Rusi môžu zničiť naše domy, ale nepodarí sa im zničiť našu pamäť.“ Obe hrdinky tri týždne sedeli v úkryte, no pochopili, že bez vody a jedla to už ďalej nevydržia, a tak sa im dostalo pod paľbou dostať z mesta. Odišli do Poľska, odtiaľ na Cyprus a nakoniec do Veľkej Británie.

x Vo svojej knihe Naši iní píšete o pre mňa nečakanej menšine – o Švédoch.

Bolo to prekvapenie pre mnohých, i pre mňa samotnú. Vôbec o nich nevedela. Švédi žijú v Chersonskej oblasti, ktorá ako taká je veľmi rozmanitá. Ich osobitosťou je ich jazyk – hovoria starou švédštinou, ktorú sa nepodarilo uchovať v samotnom Švédsku. Raz ich prišiel navštíviť dokonca švédsky kráľ Gustav XVI.

Keď som ich navštívila v dedinke Zmijivka, žila som v bojkovskej rodine. Bojkov do Chersonskej oblasti násilne presídlili za Stalina v roku 1952. Tohto roku som sa dozvedela, že pána Mykolu, u ktorého som bývala, zajali Rusi. Jeho dcéra mi opísala, že Rusom povedal niekoľko slov po ukrajinsky, tí ho obvinili, že je nacista, posadili ho do tanku a odviezli. Držali a mučili ho dvadsaťtri dní. Nakoniec ho pustili, no potrebuje operáciu.

Zmijivku naše ozbrojené sily oslobojili spolu s Chersonom 11. novembra. Ešte som s tými ľuďmi nehovorila, neviem sa s nimi spojiť. Dúfam, že je to len kvôli tomu, že tam zatiaľ nie je internet, keďže Rusi zničili infraštruktúru. Veľmi sa teším, keď v čete konečne zasvieti zelené svetielko a pán Mykola mi odpovie.

X Ešte sa ale vrátim k Švédom. Ako sa ocitli na juhu Ukrajiny?

V časoch ruského impéria (za panovníčky Kataríny II, pozn. red) pozývali rôzne národy na novozískané územia. Maľovali im to naružovo, že ich tam už všetko čaká. Nebola to pravda a novousadlíci museli všetko vybudovať od nuly. Počula som to x-krát, nielen od Grékov či Švédov, ale aj iných národností, ktoré presídľovali, že ich skrátka poslali na pustú step. Švédi sa pokúsili vrátiť na ostrov Dagö (dnes súčasť Estónska, pozn. red), no opäť ich presídlili.

Ako by to nestačilo, Švédov začiatkom 40. rokov vysídlili nacisti, poslali ich do Nemecka pracovať na farmy. A odtiaľ ich zasa Sovieti poslali do Vorkuty (na sever Ruska, pozn. red), pretože ich považovali za nepriateľov národa. Generácia hrdinky mojej reportáže, Marie Maľmasovej, ktorá bola počas druhej svetovej vojny dievčatkom, prežila mnohé presídlenia a veľmi ľutujem, že to tí istí ľudia vo vysokom veku života musia opäť zažiť.

X Koľko národností, komunít dnes vlastne žije v Ukrajine?

Dáta máme, ale vychádzajú z posledného sčítania ešte z roku 2000. Bolo by potrebné dáta aktualizovať. Minulý rok sa udiala dôležitá vec, že zákonne potvrdili Krymčakov, Krymských Tatárov a Karajmov ako pôvodných obyvateľov (Ukrajiny). Keď pôjdeme na juh, žijú u nás Bulhari, Rómovia, Moldavčania, Gagauzi, Albánci. Keď sa presunieme na Zakarpatie, nájdeme Maďarov, Valachov, Slovákov, Nemcov – Švábov a tak ďalej. Každý región je národnostne pestrý. Ja som vyzbierala príbehy štrnástich komunít. Často dostávam otázku, či to je všetko. Ani náhodou!

Moja kniha mala byť skôr začiatkom diskusie o spoločenstvách, ktoré u nás žijú, pretože v médiách bolo len málo podobných tém. Ja som sa chcela na komunity pozrieť zblízka. Kniha nie je zďaleka celým obrázkom a veľmi rada by som v mapovaní pokračovala ďalej.

Spoločenstvá by sa dali deliť i na niekoľko blokov. Na tých, ktorí tvorili pôvodné obyvateľstvo, potom tých, ktorých presídlili v časoch Ruského impéria alebo Rakúsko-uhorskej monarchie. Takto sa u nás usídlili napríklad Liptaky (Liptáci), Slováci, ktorí prišli na Zakarpatie stavať železnicu. Uskutočnili sa i i ďalšie vlny presídľovania, keďže Stalin národy posúval ako figúrky po šachovnici. Vlnu sťahovania zažila i nezávislá Ukrajina, keď k nám ľudia prichádzali hľadať si živobytie alebo študovať.

X S ľuďmi, ktorí majú korene na našom Liptove, ste sa zoznámil vo Veľkom Bereznom, mestečku pri slovenských hraniciach. Slovákov i Čechov ste však stretli aj v iných častiach Ukrajiny. Ako vyzerá ich život? Ešte hovoria po slovensky, udržujú si slovenské tradície?

Príbeh o Liptákoch sa mi zdal veľmi zaujímavý. Keď som to pomenovanie počula, vravela som si: Čo sú zač? Odkiaľ sú? Zistila som, že ide o presídlencov z dedinky Liptovská Teplička. Prišli budovať železnicu a podaktorí u nás už zostali. Sú integrovaní, ale zachovávajú si svoju kultúru – majú zbor, spievajú svoje piesne, varia svoje jedlá.

V dedine Hrušvycia Perša na Volyni som zasa našla české kolónie. Keď Čechom dali možnosť, aby sa vrátili nazad do vlasti, pozvali tam ľudí zo Slovenska. V knihe o nich hovorím ako o Slovákoch, ale oni sa tak sami nenazývajú. Tvrdili im, že sú Rusínmi. Vedia ale i po slovensky. Jeden z nich, najmladší hrdina mojej reportáže Volodymyr Mychaľčyn, je mladší než ja, bol veľmi aktívny, pokúšal sa dedinku modernizovať, založil turistický klub pre deti. Ako vysokoškolák bol na Majdane. Dnes bojuje v radoch Ozbrojených síl Ukrajiny.

X Keď ste spomenuli Rusínov, existuje zaujímavý fenomén: na východe Slovenska žijú Rusíni, ktorí sa považujú za samostatný východoslovanský národ. Na Zakarpatí zasa Rusíni, ktorí o sebe hovoria ako o Rusínoch, alebo o Zakarpatcoch, alebo Rusínoch s pomlčkou Ukrajincoch. A pre Ukrajincov sú Rusíni Ukrajincami. Tejto téme ste sa nevenovali?

Čosi som si o nej prečítala, ale nebudem hovoriť o čomsi, o čom toho veľa neviem. Niekedy ani moji hrdinovia nevedia presne povedať, kým sú. Povedia, sme Rusíni, prišli sme zo Slovenska, no už dlho žijeme na Ukrajine. Kým sme? Aj na titulke knihy sa píše: „Jedna stará mama je Slovenka, druhá Nemka, môj starý otec Ukrajinec. Kto som teda ja?“ Ja som sa hrdinov pýtala: Kým sa cítite? Mnohokrát mi odpovedali – sme Ukrajinci s albánskymi koreňmi, sme Ukrajinci s gréckymi koreňmi a podobne.

Ľudia, ktorí roky žijú v nejakej krajine, v jej spoločnosti, sa do nej i vlejú. Vždy ma ale nadchne, keď si uchovajú svoje typické artefakty, prvky svojej kultúry, fotografie, knižky. Mnoho razy sú tými artefaktami jedlá. Ľudia môžu zabudnúť jazyk, ale svoje korene naďalej prejavujú v kuchyni.

x Keď ste začali cestovať po Ukrajine a zaoberať sa tým pestrým kobercom národov, nemotivovalo vás to zapátrať aj vo svojich koreňoch?

Cesty po Ukrajine mi pomohli porozumieť samej sebe. Lepšie som pochopila i svoju regionálnu identitu a videla som, aká rôzna môže byť Ukrajina. Padali aj otázky, odkiaľ som ja. Moja ukrajinčina, a to pritom hovorím spisovnou ukrajinčinou, sa ľuďom v iných regiónoch zdala iná. Niekedy nerozumeli, o čom hovorím, zdalo sa im, že hovorím s inou výslovnosťou. Pritom som nehovorila žiadnym dialektom.

Zamýšľala som sa nad tým, že nahrávam príbehy vysídlencov, príbehy rodín, ľudí, no nezaznamenala som príbeh vlastnej babičky, ktorú poslali na Sibír! V princípe môže povedať, že mám ukrajinské korene, no napríklad môj otec je z dedinky Sudova Vyšňa, ktorá je neďaleko poľskej hranice. Možno je vo mne i kúsok nejakého poľského príbehu, no zatiaľ som po tom nepátrala.

X Dnes sme svedkami toho, že Ukrajinci boli nútení opustiť domovinu, roztrúsili sa po svete, po Európe, kde sa z nich stávajú menšiny. Niektorí sa po vojne vrátia domov, iní zostanú a stanú sa súčasťou už inej spoločnosti. Ako to vnímate?

Všetko záleží od konkrétnych príbehov konkrétnych ľudí. Ak budú mať kam sa vrátiť, vrátia sa. Nemálo ľudí už ale nemá kam sa vrátiť. Myslím si, že Ukrajinci sú veľmi flexibilní. Dokážu sa naučiť jazyk, prispôsobiť sa, môžu byť pre krajiny, kde teraz žijú, plusom. A to vrátane Slovenska, kde je ešte tá výhoda, že naše jazyky sú blízke. Je ľahšie sa naučiť po slovensky ako po nemecky.

Je to zrkadlo, pretože teraz zasa Ukrajinci budú udržiavať svoju kultúru a zvyklosti v iných krajinách. Všímam si, že Ukrajinci dnes veľmi chránia svoju identitu. A nie je to zďaleka o vyšyvankach (tradičná ukrajinská vyšívaná košeľa, pozn. red), piesňach alebo jedle. Je to o celom našom historickom príbehu, môžem povedať príbehu rodu a toho, čo všetko sa s nami dialo najmä v uplynulom storočí. Všetky tie traumy, rusifikácia, holodomor, zanechali stopy.

Cítim, že dnes skrze všetky surové udalosti, ktoré sa odohrávajú, Ukrajinci oveľa viac chápu, kým sú, aktuality.sk