Jadro Európskej únie nevie nájsť zhodu v ničom.„Berlínu vyčítajú, že hľadí predovšetkým na vlastné záujmy a nepomáha hľadať celoeurópske riešenia.“ hovorí pre Aktuality.sk Radovan Geist, vydavateľ Euractiv.sk
Blížiaca sa zima odhaľuje ochladené vzťahy najväčších ekonomík únie. Je november a EÚ stále nemá zastropované ceny plynu. Nemecký kancelár Olaf Scholz a francúzsky prezident Emmanuel Macron hľadajú spoločnú reč.
Dôležité spojenectvo medzi lídrami Nemecka a Francúzska je naštrbené. Stretnutie, ktoré by mohlo tento stav zmeniť sa preložilo z minulého týždňa na jar pričom k zrušeniu takéhoto stretnutia nedošlo takmer 60 rokov.
Namiesto celej delegácie cestoval do Paríža len nemecký kancelár Olaf Scholz, po stretnutí s francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom však nemali ani spoločnú tlačovú konferenciu.
Aj taliansko-francúzske vzťahy prežívajú krízu ktorú spôsobil pád vlády Maria Draghiho v Taliansku, keď sa na čelo dostala Giorgia Meloniová známa svojimi krajne pravicovými výrokmi.
Nemecko a Francúzsko nejednotné aj v obrane
Európska únia je významná na celosvetovom trhu len ak je jednotná. Žiadna z jednotlivých krajín nie je politicky stabilná samostatne a preto je pre Európu životne dôležité spájanie dvoch najväčších ekonomík ku ktorým sa menšie krajiny pridajú.
Jedným z príkladov ktoré naznačujú odluku v komunikácii medzi Nemeckom a Francúzskom je schválenie dvesto miliardového núdzového balíka, ktorý má byť určený na boj proti zvýšeným cenám energií. Berlín tak urobil bez akéhokoľvek informovania Francúzska pričom takáto suma naruší trh.
Vydavateľ portálu Euractiv.sk Radovan Geist pre Aktuality.sk tvrdí, že v súčasnosti je to najmä kritika voči Nemecku a jeho postojom napríklad v energetike, koordinácii hospodárskej pomoci na úrovni EÚ, či reforme spomínaných fiškálnych pravidiel zo strany Francúzska, Talianska a niektorých ďalších krajín. Berlínu vyčítajú, že hľadí predovšetkým na vlastné záujmy a nepomáha hľadať celoeurópske riešenia.
Potvrdením týchto slov je aj komunikácia pri stretnutí Severoatlantickej aliancie. Nemecko podpísalo zmluvu o novom obrannom systéme European Sky Shield Initiative (ESSI) so štrnástimi krajinami, no Francúzsko medzi nimi nenájdeme, pritom spolu s Talianskom vyvíjajú vlastný protiraketový štít Mamba.
Expert na Nemecko z inštitútu pre medzinárodné a strategické vzťahy so sídlom v Paríži pre portál DW vyhlásil, že „spor je obzvlášť vážny, keďže niektoré menšie členské štáty EÚ, ako napríklad Poľsko a pobaltské štáty, spochybňujú francúzsko-nemecké vedenie.“
Macron: Nie je dobré ani pre Nemecko, ani pre Európu, keď sa Nemecko izoluje
K rozdeleniu na dva tábory v otázkach zastropovania cien plynu sa vyjadrili obe strany, zatiaľ čo Macron upozorňoval že „nie je dobré ani pre Nemecko, ani pre Európu, keď sa Nemecko izoluje.“ Scholz na toto vyhlásenie reagoval že „sa v žiadnom prípade necíti izolovane.“ Francúzsky prezidentr taktiež považuje vzťahy za „ťažké“ a vyžadujúce si „reset“.
Minulý mesiac sa vzťahy medzi Berlínom a Parížom narušili opäť. Francúzska premiérka Elizabeth Borneová sa mala stretnúť s kancelárom Scholzom. K priamemu stretnutiu nemohlo dôjsť nakoľko bola premiérka pozitívne testovaná na koronavírus.
Francúzi sa snažili sprostredkovať kontakt prostredníctvom videokonferencie, ktorú ale na poslednú chvíľu nemecká strana zrušila pre „náhle ochorenie kancelára Scholza“, ten však v ten istý deň na tlačovej konferencii Nemecku oznamoval dvestomiliardový balík pomoci.
Grazie, Mario a utajené stretnutie v Ríme
Vzťah Macrona a Draghiho sa diametrálne líši od toho nastávajúceho, ktorý je dôsledkom zmeny talianskej vlády po predčasných voľbách. Tie vyhrali strana Bratia Talianska s 26 percentami na čele s Georgiou Meloniovou. Mario Draghi, bývalý premiér aj guvernér Európskej centrálnej banky, mal s Macronom priateľský vzťah.
Jedným z potvrdení o priateľstve medzi Draghim a Macronom je aj podpísanie strategického partnerstva a spojenie pri navrhovaní reformy spomínaných európskych fiškálnych pravidiel. Mario Drahgi bol opakom súčasnej premiérky.
Giorgia Meloniová patrila medzi dlhoročnú kritičku súčasného rozloženia moci a je známa nacionalistickými výrokmi. „Paradoxom je, že nedávno kritizovala Berlín za to, že je nedostatočne proeurópsky.“ dopĺňa Radovan Geist.
V hoteli s výhľadom na kupolu svätého Petra absolvovala Meloniová svoje prvé stretnutie so svetovým lídrom od vymenovania za premiérku. Stretnutie bolo až do posledného dňa utajené. Prebiehalo približne hodinu od ôsmej večer. Francúzska strana z neho nezdieľala žiadne oficiálne fotografie. Pred samotným stretnutím Macron na svojom Twitteri zverejnil iba status „Grazie Mario.“ (Ďakujem, Mario) na znak rozlúčky s Draghim.
Macron s Meloniovou na neformálnom stretnutí riešili otázky, ktoré sú momentálne najkritickejšie v ďalšom vývoji stratégie Európskej únie. Medzi nimi aj témy zvýšených cien energií, rastúcej inflácie, migračnej krízy či podpory Ukrajiny v boji proti Rusku.
Francúzska kontrola talianskeho právneho štátu
Francúzsky minister sa pre portál Politico vyjadril, že Paríž a Rím môžu mať spoločnú agendu, pokiaľ ide o podporu Ukrajiny, energetickej krízy a priemyselnej spolupráce, ale predpovedal určité strety v oblasti občianskych práv a migrácie.
Taliansko tiež chce byť súčasťou silnej Európy a v spojení s Francúzskom. Nechce byť spojencom populistickej vlády Viktora Orbána, aspoň takto to deklaruje tím Meloniovej.
Stretnutie Macrona s Meloniovou tak nie je iba obyčajným bilaterálnym minimom akým je aj kontakt so súčasným nemeckým kancelárom Olafom Scholzom, naopak Macron sa snaží zabezpečiť kontinuitu dobrých vzťahov s talianskou vládou.
Ďalším rozkolom medzi spojencami Európskej únie je monitorovanie právneho štátu Talianska takzvaného Francúzskom. Francúzsky minister zahraničia Laurenc Boone pre talianske noviny vyhlásil: „Chceme spolupracovať s Rímom, ale budeme monitorovať rešpektovanie práv a slobôd “. Meloniová na toto vyhlásenie Laurenca Boona reagovala nahnevane a označila to za „nevhodnú hrozbu zasahovania do suverénneho štátu.“
Francúzski predstavitelia síce popreli akékoľvek napätie no priznávajú spomaľovanie schvaľovania dohôd a spoluprác. Meloniová v predvolebnom rozhovore pre Le Figaro naznačovala uprednostňovanie svojich záujmov pred záujmami Únie „ako to robí Francúzsko a Nemecko.“
„V roku 2020 bola spoločná francúzsko-nemecká iniciatíva na počiatku procesu, ktorý vyústil do vytvorenia špeciálneho fondu, ktorý mal pomôcť financovať hospodársku obnovu po koronakríze,” tvrdí Geist.
Politický význam jeho vytvorenia podľa neho posilňuje aj fakt, že je financovaný zo spoločného európskeho dlhu, čo Nemecko spolu s inými krajinami dlhodobo odmietalo. Opačných príkladov, keď rozdielne postoje Francúzska a Nemecka blokujú nájdenie spoločného európskeho riešenia je podľa analytika Euractivu hneď niekoľko.
„Napríklad nedobudovaná banková únia kde Nemecko brzdí vytvorenie spoločnej garancie vkladov či odďaľovanie rozhodnutia o reforme rozpočtových pravidiel v eurozóne, alebo aj aktuálna neschopnosť dohodnúť sa na spôsobe obmedzenia cien plynu.“ hovorí Geist.
Francúzsko, Taliansko a Nemecko tvoria jadro súčasnej západnej civilizácie. Vývoj Európskej únie je ohrozený práve neschopnosťou lídrov komunikovať a v rozličnosti ich postojov pretože krajiny zvykli spolupracovať a svoje návrhy prezentovať pred celým európskym spoločenstvom a pre zvyšné krajiny boli v tomto často vzorom.
Aj posledný summit Európskej únie, na ktorom sa členské štáty nedohodli na zastropovaní cien energií, je dôkazom, že bez spolupráce na osi Nemecko-Francúzsko a Taliansko je v nedohľadne aj akýkoľvek európsky kompromis, aktuality.sk
X X X
Vláda amerického prezidenta Joea Bidena súkromne nabáda predstaviteľov Ukrajiny, aby dali najavo ochotu rokovať s Ruskom a upustili od verejného odmietania mierových rozhovorov, ak bude ruský prezident Vladimir Putin pri moci.
Uviedol to denník The Washigton Post s odvolaním sa na nemenované osoby oboznámené s týmito rozhovormi.
Podľa zdrojov nie je cieľom požiadaviek amerických úradníkov dotlačiť Ukrajinu k rokovaciemu stolu, ale je vypočítavou snahou zabezpečiť, aby si Kyjev udržal podporu ďalších krajín, ktoré čelia obavám voličov z pokračovania vojny niekoľko ďalších rokov.
Rokovania podľa denníka ukazujú na zložitosť pozície Bidenovej vlády v otázke Ukrajiny. Americkí predstavitelia verejne sľubujú, že budú Kyjev podporovať obrovskými sumami pomoci tak dlho, ako to bude potrebné, a zároveň dúfajú v riešenie konfliktu trvajúceho osem mesiacov, ktorý si vyžiadal veľkú daň, podpísal sa na stave svetovej ekonomiky a vyvolal obavy z jadrovej vojny.
Podľa denníku americkí predstavitelia zdieľajú hodnotenie ich ukrajinských náprotivkov, že Putin to nemyslí s rokovaniami vážne. Zároveň ale priznávajú, že zákaz ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského rokovať s Putinom vyvolal znepokojenie v niektorých častiach Európy, Afriky a Latinskej Ameriky, kde sú dopady vojny na náklady na potraviny a pohonné hmoty najviac viditeľné.
„Únava z Ukrajiny je u niektorých našich partnerov skutočná,“ citoval list jedného zo zdrojov.
Národná bezpečnostná rada Bieleho domu a ministerstvo zahraničia na žiadosť o komentár k správe bezprostredne nereagovali. Bezpečnostný poradca amerického prezidenta Jake Sullivan pri piatkovej návšteve Kyjeva vyhlásil, že podpora Ukrajiny zostane neochvejná aj po voľbách do Kongresu, ktoré sa uskutočnia v utorok.
X X X
Kauza Veľky Slavkov má pre konateľov firiem dohru. Súd ich oslobodil, GP Maroš Žilinka je proti
Vtedajších konateľov dnes už neexistujúcich spoločností AR park, AR city a AR golf Janu M. z Popradu a Petra V. zo Spišskej Novej Vsi najprv popradský súd podmienečne odsúdil na jeden rok väzenia. Mali sa dopustiť zločinu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie formou spolupáchateľstva.
POPRAD: Pozemková kauza známa ako Veľký Slavkov, v ktorej na začiatku tri podtatranské spoločnosti žalovali štátny Slovenský pozemkový fond za údajne zmarenú investíciu do voľnočasového areálu OKKO G.E.R. pod Vysokými Tatrami, pomaly definitívne utícha.
Na slovenských súdoch sa pritom ťahá už takmer 14 rokov a jej úplný koniec je zatiaľ v nedohľadne. Pôvodne v nej firmy popradského podnikateľa a zverolekára Romana Antala žalovali pozemkový fond v troch sporoch o náhradu škody.
V kauze tak šlo pôvodne celkovo o 100 miliónov eur plus úroky. Dokopy žalovaná čiastka v súčasnosti presahuje vrátane úrokov astronomickú čiastku 240 miliónov eur.
Pozemková kauza má však dohru a to trestnoprávnu pre vtedajších konateľov dnes už neexistujúcich spoločností AR park, AR city a AR golf Janu M. z Popradu a Petra V. zo Spišskej Novej Vsi. Práve tieto firmy žalovali štát o náhradu údajne spôsobnej škody tým, že im pozemkový fond nevydal vraj prisľúbené pozemky o rozlohe 200 hektárov pre ich podnikateľský zámer.
Najprv ich odsúdili, potom stíhanie stopli
Popradský súd vlani v júni odsúdil oboch dnes už bývalých konateľov spomínaných firiem za zločin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie.
„Spoločným konaním zatajili povinné údaje o závažných skutočnostiach v iných podkladoch slúžiacich pre kontrolu účtovníctva a taký čin spáchali porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z ich funkcie a uloženej im zákonom, teda závažnejším spôsobom konania,“ napísala v odsudzujúcom rozsudku popradská sudkyňa Mária Petrušková.
Uložila im preto trest odňatia slobody vo výmere jedného roka s podmienečným odkladom so skúšobnou dobu jedného roka. Zároveň im zakázala vykonávať funkciu konateľa obchodných spoločností na dobu jedného roka. Rozsudok súdu ale nebol právoplatný, odsúdení sa voči nemu odvolali.
„Odvolací senát Krajského súdu v Prešove dňa 22. marca tohto roku zrušil v celom rozsahu rozsudok Okresného súdu Poprad a zastavil trestné stíhanie obžalovaných pre skutok právne kvalifikovaný obžalobou prokurátora Krajskej prokuratúry Prešov ako zločin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie formou spolupáchateľstva, pretože trestné stíhanie je neprípustné pre premlčanie,“ konštatuje hovorkyňa prešovského súda Ivana Petrufová.
Generálny prokurátor podal dovolanie
Do hry ale napokon vstúpila Generálna prokuratúra a voči oslobodzujúcemu verdiktu Krajského súdu z Prešova podala dovolanie. „V predmetnej trestnej veci bolo ostatné rozhodnutie vo veci samej napadnuté dovolaním Generálneho prokurátora zo dňa 27. októbra tohto roku a vec bude po vykonaní potrebných procesných úkonov Okresným súdom Poprad predložená Najvyššiemu súdu na dovolacie konanie,“ spresňuje Petrufová.
V celom prípade okolo bývalých konateľov Jany M. a Petra V. ide zjednodušene o to, že podľa obžaloby Krajskej prokuratúry Prešov spomínané firmy o svojich údajne zmarených investíciách riadne neúčtovali a svoje podmienené pohľadávky voči pozemkovému fondu uplatnené pred súdmi nevykazovali v účtovných závierkach predložených úradom.
Neskôr navyše došlo k odplatnému postúpeniu týchto pohľadávok na podnikateľský subjekt Ermano Trade & Invest Limited z Cypru s tým, že všetky tri podtatranské firmy to opäť vo svojom účtovníctve riadne nezachytili napriek tomu, že za postúpenie týchto podmienených pohľadávok inkasovali desiatky až stovky tisíc eur.
„Napriek tomu, že (konatelia) mali vedomosť o tom, že údaje uvedené v riadnych účtovných závierkach, vrátane povinných príloh spoločností AR city, AR golf a AR park za roky 2008, 2009, 2010 a 2011 nezodpovedajú skutočnosti, tieto údaje overili, riadne účtovné závierky predložili na schválenie valnému zhromaždeniu spoločností, príslušnému daňovému úradu a príslušnému registrovému súdu, pričom v nich neúčtovali zmarené investície o zrušení prác a trvalom zastavení prác v projekte OKKO G.E.R ako o škode a napriek tomu si škodu zo zmarených investícií uplatnili v sporových konaniach pred súdmi,“ píše sa v rozsudku popradského súdu.
Obžalovaní vinu popierajú
Obžalovaná Jana M. pracovala v tom čase ako asistentka vo firmách Romana Antala a jej úlohou bola „len administratívna činnosť spočívajúca v preberaní pošty a zakladaní dokumentov do archívu“. Nebola si vedomá spáchania žalovanej trestnej činnosti, pretože za obchodné spoločnosti v predmetnej veci rozhodovali iné osoby a že ekonomickú činnosť za obchodné spoločnosti vykonávali ďalšie osoby.
Podobne vypovedal aj druhý obžalovaný Peter V., ktorého pôsobenie v spomínaných firmách bolo súčasťou developerského biznisu spoločnosti Hutné stavby Development Košice košických veľkopodnikateľov Juraja Kamarása a Ladislava Krajňáka. Podľa neho bolo účtovníctvo všetkých troch obchodných spoločností vedené správne a v súlade so zákonom o účtovníctve a právnymi normami.
Obžalovaní navyše v obsiahlych dôvodoch odvolania voči verdiktu Okresného súdu v Poprade poukazujú na to, že čin, z ktorého boli uznaní za vinných, nie je trestným činom.
O čo v pozemkovej kauze ide
Jedná sa o súdne spory vyplývajúce z údajne zmarenej investície kasína s hotelom a golfovým ihriskom OKKO G.E.R. pod Vysokými Tatrami. Z nezáväzného oznámenia pozemkového fondu, ako sa postupuje pri predaji pozemkov, spoločnosti AR Park a ARent vyvodili, že sa jednalo o záväzný prísľub k odpredaju pozemkov, ktorý následne pozemkový fond nesplnil.
Tým, že fond pozemky vydal reštituentom, mal spomínaným spoločnostiam spôsobiť škodu spočívajúcu v zmarení investície. Nároky, ktoré boli viackrát postúpené a ktorých aktuálnym vlastníkom je londýnska firma Digital Floor zastúpená bývalým ministrom spravodlivosti Gáborom Gálom, pozemkový fond považuje za fiktívne.
V celej kauze bežali celkom tri súdne spory. Dve žaloby firmy proti Slovenskému pozemkovému fondu – jednu v pôvodnej výške o 16 miliónov eur a druhú o viac ako 23 miliónov eur – už na súde štát vyhral. V hre je na súdoch stále ešte bitka o najväčší balík pri pôvodnej žalobe o 60 miliónov eur.
Nedávno padol ďalší verdikt
V kauze Veľký Slavkov nedávno vyhlásil Krajský súd v Prešove ďalší rozsudok. V utorok 15. februára 2022 totiž zamietol odvolanie žalobcu, britskej schránky Digital Floor, voči rozsudku Okresného súdu v Prešove z 30. novembra 2020.
Prvostupňový súd týmto rozsudkom v celom rozsahu zamietol žalobu spoločnosti Digital Floor o náhradu škody v súčasnosti už vo výške prevyšujúcej 120 miliónov eur plus úroky z omeškania, čím pozemkovému fondu ako žalovanému priznal plný úspech v spore.
Pozemkový fond, ktorý spravuje pôdu vo vlastníctve štátu a neznámych vlastníkov, v spore zastupujú advokátske kancelária Michala Mandzáka a Michala Miškoviča. Právnym zástupcom britskej schránky, v ktorej ako štatutárny riaditeľ figuruje neznámy Gruzínec Giorgi Udzulashvili, je bývalý minister spravodlivosti za Most-Híd Gábor Gál, aktuality.sk
X X X
30 rokov Slovenska: Populistami vyprázdnená krajina
Populisti napáchali v slovenskej politike fatálne chyby.
„Ľudský mozog sa nevyvinul tak, aby vnímal realitu, ale vyvinul sa, aby vytváral ilúziu reality. Preto vzrušujúci život získava väčšiu pozornosť ako nudná pravda,“ vyhlásil populárny neurovedec a autor mnohých bestsellerov Abhijit Naskar.
Príbeh tridsiatich rokov slovenského populizmu je dokonalým obrazom tohto tvrdenia. Populizmus sa u nás vyvíjal najskôr a najrýchlejšie spomedzi všetkých postsocialistických krajín.
Už pred vznikom samostatného Slovenska v januári 1993 inklinovali slovenskí voliči k populistom. Špeciálne nacionálno-ľavicovým.
Otec štátu
Prvým bol Vladimír Mečiar, ktorý sa prezentoval ako otec slovenskej štátnosti. Jeho politickou cieľovou skupinou boli predovšetkým nízkopríjmové skupiny voličov so stredoškolským vzdelaním. Dalo by sa povedať, obyčajní ľudia. Tí však vtedy a aj dnes boli pre populistov dôležití len v predvolebnom období.
Mečiar ako skvelý rečník s charizmatickým vzhľadom zosobňoval prototyp politika zastupujúceho záujmy ľudu a ochraňujúceho Slovensko. Sociálny a nacionalistický kontext bol pritom zásadnou črtou politického marketingu, ktorý si neskôr osvojil aj Fico.
Pritom práve počas tzv. mečiarizmu sa zrodila neskoršia oligarchická trieda, zveľaďujúca miliónové impériá vďaka divokej privatizácii štátnych podnikov. Kým na jednej strane vyrastala nová oligarchická vrstva, životná úroveň obyvateľov, aj ekonomika štátu sa prepadali a Slovensko sa stávalo čiernou dierou Európy.
Štát si plnil základné povinnosti a funkcie fakticky len pro forma. Zavlečenie prezidentovho syna Michala Kováča ml. do Rakúska v auguste 1995 a vražda policajta Roberta Remiáša v apríli 1996 sa stali symbolmi bezprecedentného zneužitia bezpečnostných zložiek. Politickí reprezentanti mečiarizmu a ľudia v jeho pozadí neuniesli len prezidentovho syna – uniesli celý štát. Keď oligarchovia z pozadia ĽS-HZDS pochopili, že Mečiarova éra končí, obratom preskočili k mladému a ambicióznemu Robertovi Ficovi. Veľkí hráči v pozadí zostali rovnakí, len k nim pribudlo niekoľko nových mien.
Birmovaný komunista
Pád vlády Ivety Radičovej a voľby na jar 2012, ktoré boli poznačené kauzou Gorila a absolútnou nedôverou verejnosti k tzv. stredopravým stranám, priniesol v slovenskej politike niečo nevídané.
Ďalší populista, Robert Fico, ktorý je vlastne nasledovníkom Mečiara a jeho nacionálno-ľavicového populizmu, zostavil jednofarebnú vládu. Nemusel robiť kompromisy. Mohol robiť modernú ľavicovú politiku. To by však Smer-SD musel byť autentickou ľavicovou stranou skutočných sociálnych demokratov. Došlo však k tomu na čo Ficovi kritici roky upozorňovali.
Predseda Smeru mal úplne iné záujmy, ako bol rozvoj štátu a skvalitnenie života ľudí v ňom.
Fico ovládol inštitúcie, ktoré prestali chrániť záujmy štátu a jeho občanov. Naopak, stali sa nástrojom zneužívaným oligarchiou, osobami z kriminálneho prostredia, politikmi či ich nominantmi na vplyvných postoch.
Absolútna dominancia na politickej scéne mu umožňovala budovať spoľahlivo fungujúci systém „našich ľudí”. Vyvolenej skupiny bohatých a vplyvných osôb profitujúcich na „ukradnutom“ štáte, ktorých sa netýkali zákony ani pravidlá platné pre zvyšok spoločnosti.
Pokračovalo obsadzovanie justície overenými kádrami. Polícia musela zabudnúť na pôvodnú náplň práce – boj so zločinom a jej najvyššie vedenie, resp. jeho kľúčoví predstavitelia začali slúžiť „našim ľuďom“ a kryť zločin. Advokáti robili poštárov medzi gaunermi a sudcami. Sociálny demokrat Robert Fico premrhal svoj nesporný politický talent a obrovskú popularitu na to, aby zradil základné princípy politiky v demokracii – pracovať a slúžiť krajine, ktorú spravujete. Ficove vlády postupne odovzdali Slovensko oligarchom, lobistom, mafiánom a kriminálnym živlom.
Navyše, Fico sa rozhodol privlastniť si aj nacionálno-kresťanské témy, čo zapadalo do jeho osobnej charakteristiky – birmovaný komunista.
Smer-SD sa mal stať stranou, ktorú by mohli voliť úplne všetci. Na hodnotovo-ideologickom poli nechcel nechať ani kúsok voľného miesta pre opozíciu, ani prípadných politických partnerov.
Matovič na scéne
V roku 2010, dva roky pred vznikom jednofarebnej vlády Smeru, sa na scéne objavuje excentrický mladík z Trnavy.
Igor Matovič bol a je bohatý človek bez majetku ( o čom sme sa dozvedeli neskôr), ktorý vstúpil do politického zápasu vyzbrojený prirodzeným populizmom. Autentickým, dalo by sa povedať. A postupne sa v ňom zdokonaľoval.
Hovoril o sebe, že neprišiel do politiky zarábať. Miliónové majetky však prepísal na manželku, čo vyvoláva otázky, prečo tak urobil.
Na začiatku svojho politického ťaženia disponoval mediálnou podporou hustej siete regionálnych novín, ktoré dokonale využil pri získavaní počiatočného politického kapitálu. Ten dokázal „zobchodovať” s Richardom Sulíkom, stojacim tiež na začiatku politickej kariéry.
Matovič prišiel s agendou, že chce poraziť korupciu.
„Nedokážeme už ďalej mať len sklonené hlavy a tolerovať zlodejiny našich politikov. Medzi Mečiarovými, Dzurindovými a Ficovými vládami z pohľadu rozkrádačiek nevidím žiadny rozdiel. Za Mečiara rozdali fabriky za korunu kamarátom. Za Dzurindu lacno predali aj to, čo vôbec nemuseli. A za Fica? Kradnú tak, ako ešte nikdy nie. Kradnú okato a arogantne. Pritom sa nehanbia tvrdiť, že nám pomáhajú. Chceme dať priestor čestným ľuďom z vás, ktorí cítia veci rovnako, aby v nasledujúcich voľbách kandidovali do NRSR a pomohli nám sa parazitov raz a navždy zbaviť,” uverejnili Obyčajní ľudia v decembri 2009 v týždenníku Trnavsko.
Bolo to necelé tri mesiace pred voľbami 2010.
Do parlamentu sa dostal na kandidátke novej „Sulíkovej” strany Sloboda a solidarita, ale prakticky okamžite po voľbách bolo jasné, že pre Matoviča aj Sulíka to bola len krátka epizóda. Svadba z rozumu.
Porážka hodnotových strán
Pre Matoviča sa otvorila politika až po založení hnutia OĽaNO, v novembri 2011, po tom, ako padla vláda Ivety Radičovej, za čo bývalá premiérka viní rovnako Sulíka ako aj Matoviča.
Tradičné strany postavené na ideológii, hodnotách a politickom smerovaní – na niečom, čo je stabilné – strácali na sile. Volič sa začal, často bezprizorne, presúvať medzi stranami, ktoré prichádzali s populistickými tézami a sľubovali, že budú robiť politiku pre obyčajných ľudí. Na jednej strane tohto spektra stál silný populista Robert Fico a jeho Smer-SD spájaný s oligarchami a stále väčším počtom korupčných káuz.
Tohto sa chopil Matovič. Protikorupčná rétorika, emotívne vystúpenia, priamočiary slovník boli silným lákadlom pre voličov hľadajúcich novodobého spasiteľa a ochotných vzdať sa zodpovednosti za vlastné rozhodovanie. Pre všetkých, čo utekajú pred osobnou zodpovednosťou. Pre každého, kto sa nedokáže zaradiť do spoločnosti. Pre revoltujúcu mládež aj sklamaných ľudí trpiacich frustráciou zo skorumpovaných elít i vlastného bytia.
Popri tomu sa do parlamentu dostali aj extrémisti a nacionálni populisti. Prvou bola Ľudová strana Naše Slovensko, reprezentovaná Marianom Kotlebom a ďalšími extrémistami s neonacistickou minulosťou. Druhým hnutie Sme rodina s lídrom Borisom Kollárom, známym dovtedy najmä počtom detí a partneriek či okázalým životným štýlom. Obe v predvolebnej kampani radikalizovali verejnosť protimigračnou kampaňou. Akoby sa strácala možnosť vytvoriť v budúcnosti demokratickú opozíciu, ktorá sa sformovala v roku 1998 proti Vladimírovi Mečiarovi alebo v roku 2010 proti Smeru a SNS.
Fico ovládol inštitúcie, ktoré prestali chrániť záujmy štátu a jeho občanov. Naopak, stali sa nástrojom zneužívaným oligarchiou, osobami z kriminálneho prostredia, politikmi či ich nominantmi na vplyvných postoch. A práve skorumpované prostredie a vyhrotená spoločenská atmosféra vyhovovali Igorovi Matovičovi. Líder OĽaNO nemal dôvod meniť taktiku. Pokračoval v populistickom ťažení založenom na veľkolepých heslách boja proti korupcii a klientelizmu, okorenených spormi a konfliktmi so všetkými naprieč politickým spektrom. Vždy podľa toho, čo sa práve hodilo – z politických spojencov sa razom stávali nepriatelia – terče.
Problémy demokracie
Ako sme už povedali, pád Radičovej vlády znamenal aj koniec éry ideologických a hodnotových strán a začiatok politických projektov bohatých mužov a masových hnutí. Odštartoval éru prvoplánového populizmu, bezškrupulózneho kupovania si voličov a podliezania verejnosti.
Reprezentatívny prieskum agentúry Focus pre INEKO z roku 2016 a dotazníkový prieskum INEKO medzi vybranými osobnosťami z roku 2017 ukázali, že experti vnímajú kvalitu demokracie horšie ako verejnosť.
Oslovení odborníci označili, že z politických strán škodia demokracii najmä Kotlebova ĽSNS a Sme rodina Borisa Kollára. Miernym prínosom pre demokraciu sú KDH, SaS, Most-Híd a Oľano-NOVA. Väčšinový názor verejnosti bol, že „politici nepracujú vo verejnom záujme, teda neriešia skutočné problémy ľudí, ale pracujú vo vlastnom záujme a pre spriaznených podnikateľov, že narastá nehospodárne nakladanie s majetkom a peniazmi štátu, lebo je v záujme mocných, že si ľudia nie sú rovní pred zákonom a pod“.
Roky 2012 a 2016 poslúžili Igorovi Matovičovi, aby sa zbavil tých, ktorí mu prekážali a posilnil svoju pozíciu najhlasnejšieho kritika korupcie. Na jeho konci sa OĽaNO stalo treťou najsilnejšou politickou stranou na Slovensku, pričom rok 2016 bol posledným pre KDH a SDKÚ-DS. KDH patrilo od vzniku Slovenska k najdôležitejším politickým subjektom a SDKÚ-DS zas stranou, ktorá najprv porazila Mečiarovo HZDS, aby potom viedla krajinu cez zásadné reformy, ktoré pomohli zastabilizovať a naštartovať ekonomiku, demokraciu aj ľudské práva. A logicky oslabovala sila Smeru.
„Mafiu” nahradil homo vulgaris
Vlády Smeru v období rokov 2012 – 2020 vyprázdnili Smer, ktorý stále novým a novým korupčným kauzách nedokázal čeliť populizmom jeho vrcholných predstaviteľov, ani tzv. sociálnymi balíčkami, ktoré boli jednou z hlavných zbraní smeráckeho populizmu.
Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa verejnosť dožadovala zmeny.
Jej nositeľom sa mal stať iný populista Igor Matovič a koalícia OĽaNO, Sme rodina, Za ľudí a SaS. Lenže koaliční politici na čele s Matovičom narazili na svoje politické, manažérske, osobnostné aj ľudské limity.
A aj zmeny k lepšiemu boli prekryté nekonečnými vnútrokoaličnými bojmi a vojnou Igora Matoviča s kýmkoľvek, kto si ho dovolil kritizovať. Populizmus popiera pluralitu názorov a podporuje nepriateľstvo voči „nepriateľom“, čo sa stalo signifikantným znakom Matovičovej politickej kariéry. V slovenskej politike nenájdete nikoho, kto by v tak krátkom čase a s takou intenzitou generoval nové a nové konflikty a nepriateľov.
Zuzanu Čaputovú, Zuzanu Baťovú, Richarda Sulíka, Janu Cigánikovú, Alojza Hlinu, Radoslava Procházku, Bélu Bugára a tisícky známych mien, ale aj všeobecne neznámych ľudí spája, že v nich Igor Matovič videl svojich nepriateľov. Stačilo len, aby mali na vec iný názor, nedajbože, ak si ho dovolili povedať nahlas a ešte ak pritom kritizovali Matoviča.
Matovičove ataky viedli k tomu, že šéfka Štátneho úradu pre kontrolu liečiv sa bála ísť na ulicu. Vedkyňa, ktorá si len robila svoju prácu, čelila nenávistným útokom.
Populizmus Igora Matoviča nevytváral ideológiu, neukazoval cestu, neponúkal riešenia. Opakoval tri-štyri zrozumiteľné frázy navodzujúce presvedčenie, že on je „skutočným“, autentickým nositeľom spravodlivého boja proti korupcii, ktorá je aj na najvyšších poschodiach slovenskej politiky.
Podľa sociológa Michala Vašečku máme „na jednej strane vyprázdnenú politiku oligarchických strán, na druhej strane populistické strany a psychologické bratstvá a ako ukropeček sa javia skromné pokusy o hodnotovú alebo identitnú politiku. Ale ani jeden z týchto pokusov nie je veľmi úspešný. Personálnou kvalitou máme výrazne horší parlament, ako sme mali za vlády Ivety Radičovej.“
Veľmi presne sa triafa do jedného zo základných problémov, ktorým ako spoločnosť čelíme – Slovensku chýba vízia: „Sme krajinou bez sna, krajinou, ktorá sa vyprázdnila a jediné, čo Slovákov môže ešte stále napĺňať je konzum – väčší dom, lepšia dovolenka. Marxisti by zrejme povedali, že Slovákov ovládol zbožný fetišizmus a zvecnené vedomie. V tejto miere to na Slovensku rozhodne doteraz nebolo.“
Nepolitickí politici
Po populistických politikoch akými boli Vladimír Mečiar alebo Robert Fico ovládli parlament a aj vládu tzv. nepolitickí populisti. Ich nepolitickosť dokazujú nielen v sloganoch typu, že zastupujú ľud, ale najmä nepripravenosťou a neschopnosť robiť politiku a riadiť štát.
To je príbeh Igora Matoviča, ale aj Borisa Kollára, Mariána Kotlebu a ďalších.
Ich populizmus sa stal synonymom pre veľmi špecifické vnímanie demokracie. Pretože v ich ponímaní, čo už môže byť demokratickejšie, ako keď „obyčajný človek“ schuti vynadá novinárom, politikom, keď spochybňuje systém, pretože ho považuje za oligarchický.
Nevzdelanosť, neschopnosť kritického myslenia, neochota akceptovať fakty, nerešpektovanie zákona, šírenie zrejmých klamstiev a nezmyslov, popieranie overených výsledkov vedeckého výskumu, znevažovanie demokratických inštitúcií, to sa pre populistov, ale aj konšpirátorov stalo cnosťami a štandardami ich doby.
Obava z radikalizácie
Slovensko nemá dobrú skúsenosť s populistickými vládami, s populistickými predsedami vlád.
Bývalý československý prezident Tomáš G. Masaryk povedal: „Ak má naša demokracia nedostatky, musíme prekonávať tie nedostatky, ale nie prekonávať demokraciu.“ Populistické politické strany nie sú riešením pre demokraciu. Viac jej ubližujú, ako pomáhajú.
Demokracia a politika sú súbojmi myšlienok, ideológií, názorov. Populizmus nerešpektuje iné názory. Nie je ochotný počúvať a robiť kompromisy.
Reprezentantmi populistických strán nie sú cnostní ľudia ochotní bojovať za „obyčajných ľudí“. Neprinášajú skutočné riešenia. Na druhej strane podkopávajú vzťahy medzi občanmi a inštitúciami, nerešpektujú politických rivalov, vytvárajú konflikty, spory, vytvárajú často falošné a prehnané očakávania, manipulujú so strachom, s emóciami,…
Ostáva po nich unavená a destabilizovaná krajina, ľudia nedôverujúci systému. Živná pôda pre nástup totalitárskych politikov, aj z radov populistov.
Sledujeme to po celom svete.
Ďalšia radikalizácia spoločnosti môže priniesť zvýšenie popularity extrémnej pravice a totalitárskych hnutí. Ale môže byť aj šancou pre demokratických politikov, aby sa z toho poučili a boli pripravení na politický súboj s populistami, aktuality.sk
X X X
Vlna protestov v Iráne prepukla po tom, ako 16. septembra zomrela 22-ročná Kurdka Mahsa Amíníová.
Väčšina poslancov iránskeho parlamentu v nedeľu žiadala súdne úrady, aby zaviedli prísne tresty pre účastníkov protestov, ktoré sa v Iráne konajú od polovice septembra v reakcii na smrť mladej Kurdky Mahsy Amíníovej. TASR správu prevzala z agentúr AFP a Reuters.
„Zákon oko za oko“
Žiadosť podporilo 227 z celkového počtu 290 zákonodarcov. „Žiadame justíciu, aby rozhodne zakročila voči páchateľom týchto trestných činov a voči tým, ktorí týmto trestným činom napomáhajú a vyprovokovali výtržníkov,“ uviedli poslanci vo vyhlásení. Úrady podľa poslancov „musia prijať zákon oko za oko“, píše AFP.
Vlna protestov prepukla po tom, ako 16. septembra zomrela 22-ročná Amíníová. Tú tri dni predtým v Teheráne zadržala mravnostná polícia za údajné nevhodné oblečenie.
Nepokoje sa rozšírili do viac než 130 miest v krajine a predstavujú jednu z najväčších výziev pre náboženské vedenie krajiny, ktoré sa dostalo k moci po revolúcii v roku 1979, pripomenula AFP.
Sľubujú tvrdé zásahy
Iránske vládne úrady prisľúbili tvrdé zásahy voči účastníkom protestov, ktorých označili za výtržníkov a obvinili nepriateľov Iránu vrátane USA z podnecovania týchto nepokojov, pripomína Reuters.
Demonštrácie v Iráne pokračovali aj v nedeľu a obyvatelia vyšli do ulíc viacerých miest.
Počas protestov prišlo o život už najmenej 318 osôb, uviedla v sobotu aktivistická tlačová agentúra HRANA so sídlom v USA.
Medzi obeťami je aj viac než 46 príslušníkov bezpečnostných zložiek a vyše 14.000 osôb bolo počas nepokojov zadržaných, aktuality.sk
X X X
Najmenej 10 ľudí neprežilo raketové útoky v Sýrii
Viac než 30 rakiet zasiahlo v nedeľu ráno rôzne oblasti západne od mesta Idlib na severozápade Sýrie – vrátane táborov pre vysídlené osoby.
Najmenej desať osôb vrátane troch detí prišlo o život v nedeľu pri raketových útokoch sýrskych vládnych síl v oblasti ovládanej povstalcami na severozápade Sýrie. TASR správu prevzala z agentúry AFP, ktorá sa odvoláva na Sýrske pozorovateľské centrum pre ľudské práva (SOHR).
Viac než 30 rakiet zasiahlo v nedeľu ráno rôzne oblasti západne od mesta Idlib na severozápade Sýrie – vrátane táborov pre vysídlené osoby. Medzi obeťami bolo podľa SOHR osem civilistov a dve osoby, ktorých totožnosť sa nepodarilo určiť. Ďalších 77 osôb utrpelo zranenia.
Protiútoky ako odplata
Vládne sily pokračovali v ostreľovaní aj v predpoludňajších hodinách. Povstalci v rámci odplaty uskutočnili protiútoky na pozície vládnych síl, píše AFP s odvolaním sa na SOHR.
Útoky sýrskej vládnej armády boli podľa SOHR odplatou za útoky skupiny Hajá Tahrír aš-Šám (HTS – Organizácia pre oslobodenie Levanty).
Väčšiu časť provincie Idlib ovláda skupina HTS, vedená bývalými členmi niekdajšej odnože al-Káidy v Sýrii. Táto provincia je domovom viac ako troch miliónov ľudí, z ktorých približne polovica je vnútorne vysídlená.
Státisíce mŕtvych, milióny vysídlených
Občianska vojna, ktorá v Sýrii vypukla v roku 2011, si už vyžiadala státisíce obetí a milióny osôb museli opustiť svoje domovy.
Poslednými baštami ozbrojenej opozície voči režimu sýrskeho prezidenta Bašára Asáda sú územia provincie Idlib a časti susedných provincií Aleppo, Hamá a Lázikíja, aktuality.sk
X X X
Zomrel zakladateľ Matadoru Štefan Rosina
Štefan Rosina zomrel vo veku 90 rokov.
V sobotu v ranných hodinách zomrel zakladateľ holdingu Matador Group Štefan Rosina starší. Aktuality.sk o tom informoval Marián Bóna z priemyselného holdingu rodiny Rosinovcov. „Stalo sa tak krátko na to, čo dňa 7. júla 2022 oslávil životné jubileum 90 rokov.“
Štefan Rosina nastúpil do púchovskej fabriky ako bežný zamestnanec. Do vedenia firmy s prepracoval postupne. Skúsenosti pri riadení spoločnosti čerpal aj z „baťovskej“ školy.
Bóna pripomenul, že Rosina venoval celý profesný život rozvoju priemyslu na Slovensku, konkrétne pneumatikárskemu a neskôr firmu v dobrej kondícii odovzdal svojim synom a vnúčatám, ktorí firmu úspešne vedú dodnes.
„Zaslúžil sa o to, aby sa na Slovensku vyrábali pneumatiky svetovej kvality a o to, že firma existuje dodnes aj naďalej zamestnáva tisíce ľudí,“ doplnil zamestnanec holdingu a v mene celej spoločnosti Matador Group vyjadril rodine úprimnú sústrasť.
Privatizácia inak
Aktuality.sk v minulosti informovali, že Matador Púchov je jedným zo svetlých bodov slovenskej privatizácie a Štefan Rosina starší patril medzi privatizérov, po ktorých nezostali vytunelované podniky a spálená zem. V ťažkých časoch sa mohol spoľahnúť aj na svojich synov Miroslava a Štefana mladšieho, ktorí svoju budúcnosť spojili s touto spoločnosťou, aktuality.sk