Martin Behula: Donald Trump nezaprie svoje ego ani v tých najťažších chvíľach. Keď na svojej sociálnej sieti Truth Social informoval, že jeho floridskú rezidenciu Mar-a-Lago „oblieha“ a „okupuje“ veľká skupina agentov FBI a dokonca sa mu vlámali do trezoru, nezabudol zdôrazniť, aký je jeho dom krásny. Oveľa viac než to, sme sa však o historicky prvej razii FBI v dome bývalého amerického prezidenta nedozvedeli.

FBI aj ministerstvo spravodlivosti zatiaľ mlčia. Oficiálne nevieme ani to, kvôli čomu sa uskutočnila, hoci všetko nasvedčuje tomu, že „federáli“ v Trumpovej vile hľadali utajované dokumenty, ktoré si tam mal priniesť z Bieleho domu.

Banánová Amerika

Fakty chýbajú, a tak informačné vákuum vyplnilo množstvo názorov, interpretácií a špekulácií. Najmä Republikáni presne vedia, čo si myslieť. Trump tvrdí, že mu radikálne ľavicoví Demokrati chcú za každú cenu zabrániť o dva roky kandidovať za prezidenta, pretože sa boja prieskumov verejnej mienky, záťah FBI prirovnal k afére Watergate. Vyhlásil sa za obeť politických perzekúcií a Ameriku označil za rozvrátenú krajinu tretieho sveta.

Trumpovi priaznivci tak ako na povel opakujú, že Demokrati používajú justíciu ako zbraň a útočia na lídra opozície pred voľbami do Kongresu. Sťažujú sa, prečo FBI neurobila raziu napríklad u prezidentovho syna Huntera Bidena či u Hillary Clintonovej, ktorej „33-tisíc“ zmazaných emailov spomenul aj Trump a obvinil ju, že z Bieleho domu ukradla starožitný nábytok.

Padajú aj prirovnania FBI ku Gestapu či Spojených štátov k banánovej republike alebo marxistickej diktatúre. To posledné dokonca nepovedal len tak hocikto, ale senátor Marco Rubio, ktorý sa v roku 2016 chcel stať republikánskym kandidátom na prezidenta. Republikáni svojich priaznivcov varujú, že ak sa toto mohlo stať bývalému prezidentovi, v bezpečí nie je nikto.

V republikánskej Amerike sa tak môžete cítiť ako doma. Trump a jeho priaznivci znejú, ako keby počuli Roberta Fica. Keď predseda Smeru hovorí o trestných stíhaniach seba samého, členov, nominantov a ďalších ľudí blízkych Smeru, používa úplne rovnakú rétoriku o Gestape, politickom prenasledovaní opozície a rozvrate právneho štátu. A presne ako Fico, aj americkí Republikáni k tomu sami prispievajú.

Rovnosť pred zákonom

Tvária sa ako zástancovia vlády zákona, no teraz strašia, že to isté, čo Trumpovi, sa môže stať každému. Áno, môže. Rovnosť pred zákonom je predsa jedným z princípov právneho štátu. Na vykonanie razie navyše v súlade s princípmi vlády zákona FBI potrebovala zákonný dôvod, dostatočné dôkazy a súhlas sudcu. Ak chce Trump dokázať, že sa stal obeťou nezákonnosti, môže príkaz na prehliadku zverejniť.

Namiesto toho predstavitelia Republikánov však v mene obhajoby Trumpa oslabujú dôveru v inštitúcie. Šéf Republikánov v Snemovni reprezentantov Kevin McCarthy varoval ministra spravodlivosti Merricka Garlanda pred odvetou a radí mu, aby si urobil miesto v kalendári. Ministerstvo spravodlivosti pritom v týchto veciach postupuje mimoriadne opatrne a dáva si záležať, aby nebudilo dojem, že vyšetrovania majú ovplyvniť voľby.

Bývalý Trumpov šéf tajných služieb Ric Grenell napriek tomu už minulý týždeň napísal, že ak bude Trump znova zvolený, musí „urobiť poriadok“ v FBI a na ministerstve spravodlivosti. Najďalej však zašiel kongresman Anthony Sabatini, podľa ktorého by mala Florida prerušiť všetky styky s ministerstvom spravodlivosti a zatknúť každého agenta FBI, ktorý bude konať nad rámec pôsobnosti štátu.

Zrušte FBI

Republikáni v mene ochrany svojho lídra dokonca zmenili postoj aj v otázke, ktorá bola pre nich donedávna jednou z najzásadnejších – polícia Hoci boli najväčšími podporovateľmi ľudí v modrých uniformách, teraz otvorene vyzývajú na zníženie financovania FBI, či dokonca na rozpustenie celého úradu. Paradoxne, súčasného šéfa FBI si vybral ešte Trump.

Zatiaľ nie je jasné, aký trest Trumpovi hrozí a ani to, či to môže ovplyvniť jeho ambície uchádzať sa vo voľbách 2024 o znovuzvolenie. To, ako jeho strana uprednostňuje svojho lídra pred princípmi, na ktorých má stáť, však ohrozuje aj princípy, na ktorých bola založená Amerika. Po prevrate zo šiesteho januára 2020 je to ďalší dôkaz toho, do akej hlbokej krízy liberálnej demokracie Spojené štáty upadli.

A mladšie demokracie, ako je napríklad aj tá naša, to stavia pre znepokojujúcu otázku. Ak sa to tak ľahko stalo v Spojených štátoch, akú šancu máme my, aby sme sa vyhli rovnakému osudu?, aktuality.sk

X X X

Znásilnenie, záhadné krabice a skartované dokumenty. Trump stále môže skončiť za mrežami?

Americký exprezident Donald Trump čelí viacerým stíhaniam, za ktoré môže skončiť vo väzení. Nemusí mu to však brániť v tom, aby sa o najvyšší úrad uchádzal aj o dva roky.

Pre mnohých lobistov či bežných republikánov to bol často jediný spôsob, ako sa dostať k vtedajšiemu prezidentovi Donaldovi Trumpovi. Luxusný areál Mar-a-Lago nachádzajúci sa na Floride preto prezývali aj „zimný Biely dom“. Trump tam kontroverzne prijímal aj oficiálne návštevy a v roku 2017 práve odtiaľ nariadil letecký útok na Sýriu.

Bežný smrteľník sa tam k nemu vedel dostať tiež, ale na vstup do areálu, ktorý ukrýva aj golfový klub, potreboval zaplatiť 200-tisíc amerických dolárov ročne. Mar-a-Lago sa včera opäť dostalo do pozornosti – tentoraz tam nezavítali Trumpovi hostia, ale agenti Federálneho úradu pre vyšetrovanie (FBI) a v areáli uskutočnili raziu.

Tá súvisí s ďalším zo série policajných vyšetrovaní, ktorým stále čelí Trump aj dva roky po odchodez funkcie. V tomto prípade mu dokonca v najhoršom prípade hrozí aj väzenie.

No zďaleka to nie je jediný problém, ktorý má exprezident so súdmi či policajtmi. Výpočet káuz, za ktoré by mohol skončiť až za mrežami, je stále pomerne dlhý. Medzi tie hlavné patrí jeho podiel na rozpútaní nepokojov vo washingtonskom Kapitole, no miliardára obviňujú aj zo znásilnenia.

Záhadné krabice s tajnými materiálmi

Utorková razia súvisela s kauzou, ktorá sa naťahuje už od februára. Trumpa obviňovali, že z Bieleho domu si po odchode z prezidentskej funkcie odniesol aj 15 krabíc s rôznymi dokumentami, z nich niektoré mali mať dokonca štatút prísne tajné.

Prezident má pritom povinnosť po odchode z úradu zanechať absolútne všetku korešpondenciu a dokumenty a záznamy nazbierané počas jeho mandátu odovzdať Národnému archívu.

Portál Axios dokonca nedávno prišiel s údajnými dôkazmi o tom, že Trump materiály, po ktoré si teraz prišla FBI, osobne splachuje v záchode. Obviňuje ho z toho korešpondentka New York Times v Bielom dome Maggie Habermanová, ktorej o Trumpovi čoskoro vyjde očakávaná kniha. Dokazovať to majú aj fotografie.

Federálni agenti teraz krabice s dokumentami, ktoré si Trump odniesol z Washingtonu, zhabali.

Do Trumpovej rezidencie v trhli v utorok ráno, keď sa exprezident nachádzal vo svojom golfovom klube v New Jersey. Zatiaľ nie je jasné, či mu po razii bude hroziť aj súd, no už samotné vtrhnutie agentov FBI do exprezidentovho sídla je v americkej histórii bezprecedentný.

V prípade odsúdenia mu hrozí pokuta alebo väzenie, ale môžu mu zakázať aj kandidatúru na akúkoľvek verejnú funkciu. O Trumpovi sa pritom špekuluje ako o možnom opätovnom kandidátovi republikánov na prezidenta. Nové voľby šéfa Bieleho domu, ktorým je teraz demokrat Joe Biden, sú naplánované o dva roky, na november 2024.

Najznámejším prípadom, za ktorý Trumpa stíhajú, je jeho údajný podiel na útoku na washingtonský Kapitol, ktorý sa odohral 6. januára minulého roka. Kongres na vyšetrenie prípadu zriadil aj špeciálnu komisiu. Tá sa nedávno priblížila k záveru, že americká krajná pravica sa na útoku nielen podieľala, ale ho aj vopred organizovala. A stále viac sa ukazuje, že prezident Trump útok nielen podnecoval, ale priamo ho aj podporoval.

Vtedajší prezident Trump si vo do washingtonského parku Eclipse zvolal svojich podporovateľov, aby im oznámil, že neuznáva výsledky prezidentských volieb. Pri spočítavaní hlasov vraj nastali podvody, hoci dodnes žiadne konkrétne dôkazy neponúkol.

Finančné podvody ale aj znásilnenie

Útok na Kapitol súvisí aj s ďalšou Trumpovou kauzou – obvineniami, že ovplyvňoval voľby cez vplyvných republikánov v štáte Georgia. Tamojšiemu premiérovi Bradovi Raffensbergerovi sa údajne vyhrážal, aby „našiel“ 11 780 chýbajúcich hlasov na Trumpovo víťazstvo. Práve toľko mu v Georgii chýbalo, aby tam porazil Joa Bidena. Trumpovi za to takisto hrozí až väzenie.

Bývalý 45. prezident USA čelí aj stíhaniu pre finančné podvody, a to hneď v niekoľkých prípadoch. Najznámejším, ale doposiaľ aj najvážnejším je ten, ktorý spustil manhattanský prokurátor Cyrus Vance. Trump podľa neho nadhodnocoval vlastný majetok, aby sa ľahšie dostal k pôžičkám, čo je podvod, za ktorý môže opäť skončiť vo väzení.

Prípad sa však zasekol po tom, ako Vance vlani odstúpil z funkcie a nahradil ho iný nominant Demokratickej strany, ktorý vyšetrovanie zastavil. V Spojených štátoch sú prokurátori až na výnimky v jednotlivých štátoch volení priamo bežnými ľuďmi.

Trump však čelí aj oveľa horším obvineniam, hoci v tomto prípade už pravdepodobne extrémne ťažko dokázateľnými.

Pred tromi rokmi ho americká novinárka E. Jean Carollová obvinila, že ju v v 90. rokoch znásilnil. Trump reagoval tým, že „nie je jeho typ“.

Odsúdený prezidentský kandidát? História USA zažila už aj to

Trump by sa o znovuzvolenie mohol uchádzať aj z väzenia, ak by mu súd neudelil zákaz kandidovať. Bol to aj prípad socialistu Eugena V. Debsa, ktorému v roku 1920 dalo hlas milión Američanov napriek tomu, že si odpykával 10-ročný trest vo väzení.

V prípade odsúdenia by tiež Trump mohol teoreticky dostať aj milosť a takisto na to existuje precedens. V roku 1971 prezident Richard Nixon udelil prezidentskú milosť lídrovi socialistov Jimmymu Hoffovi, aj keď trest mu len skrátili z 13 na 8 rokov, aktuality.sk

X X X

Demokracia či demobláznovstvo? Čínsky hovorca si podal Američanov

 K výraznému zhoršeniu vzájomných vzťahov prispela nedávna návšteva predsedníčky americkej Snemovne reprezentantov Nancy Pelosiovej na Taiwane, pred ktorou Čína americkú stranu dôrazne varovala. Pelosiová neskôr vyhlásila, že Spojené štáty nedovolia Číne, aby izolovala Taiwan tak, že bude brániť americkým predstaviteľom v cestovaní na tento ostrov. Čína následne ukončila spoluprácu so Spojenými štátmo vo viacerých oblastiach. Čína považuje Taiwan za súčasť svojho územia.

Hovorca čínskeho ministerstva zahraničných vecí Zhao Lijian uverejnil v pondelok na svojom oficiálnom účte na Twitteri karikatúru s krátkym komentárom Democracy or Democrazy? (voľný preklad Demokracia či demobláznovstvo).

Všimla si to aj ruská agentúra Ria Novosti, ktorá uviedla, že Zhao Lijian často komentuje akcie USA pomocou obrázkov na Twitteri. Hovorí o tom aj ďalšia karikatúra, ktorú si Zhao Lijian osobitne pripol na vrch svojho profilu.

Zhoršovanie vzťahov so Spojenými štátmi môže Čínu vo vzťahu k vojne na Ukrajine viac prikloniť k Rusku. Čína síce vyzývala obe strany na diplomatické urovnanie konfliktu, ale odmietla odsúdiť ruskú inváziu na Ukrajinu a má určité porozumenie pre kroky Vladimira Putina. Taiwanská diplomacia zase tvrdí, že eskalácia po návšteve Pelosiovej je len prípravou pre inváziu na Taiwan a cesta americkej vysokej predstaviteľky bola len zámienkou.

Nakoniec, aj Zhao Lijian, opäť prostredníctvom obrázku, upozornil, že USA robia rozruch okolo „vojenského obkľúčenia (Taiwanu)“ a oni pritom robia toto:

Bezpečnostný hovorca Bieleho domu John Kirby minulý týždeň uviedol, že USA nechcú situáciu naďalej vyostrovať, budú ale brániť svoje národné záujmy v regióne a splnia si svoje bezpečnostné záväzky. Povedal tiež, že že „nie všetky komunikačné kanály“ medzi americkou a čínskou armádou sú uzavreté a že „komunikácia je zásadná“, aby nedošlo k zlému odhadu situácie./agentury/

X X X

Matovičovi prvýkrát hrozí, že ho v parlamente odvolajú. OĽaNO varuje SaS pred kolaboráciou s nacistami

Ak sa k opozícii pridá aj SaS, za odvolanie Matoviča by mohlo zdvihnúť ruku 74 poslancov. Rozhodujúce bude, ako zahlasuje trojica poslancov okolo Tomáša Tarabu.

Keď vlani v júni poslanci rozhodovali o odvolaní ministra financií Igora Matoviča z funkcie, hlasovanie dopadlo pomerne jednoznačne. Za bolo iba 51 zákonodarcov, na odvolanie člena vlády pritom treba minimálne 76 hlasov.

Už začiatkom septembra sa o Matovičovi môže v Národnej rade hlasovať opäť. Tentokrát však v situácii, ktorá šéfovi rezortu financií a lídrovi OĽaNO vôbec nehrá do karát.

Zámer zvolať schôdzu, na ktorej by sa Matovič odvolával, otvorene ohlasuje Republika. Predseda hnutia Milan Uhrík pre Aktuality.sk potvrdil, že mimoriadnu schôdzu chcú iniciovať koncom augusta, aby sa o ministrovi financií hlasovalo už začiatkom septembra.

Republika má v parlamente len piatich poslancov, na zvolanie mimoriadnej schôdze treba podpisy aspoň od 30 zákonodarcov.

Uhríkovci teda budú nevyhnutne potrebovať podporu opozičného Smeru, ktorý má v parlamente najviac hlasov. Žiadne komplikácie pri zbere podpisov však podľa vlastných slov neočakávajú.

Čo urobí SaS

Samotné hlasovanie by mohlo dopadnúť veľmi tesne. Dá sa predpokladať, že za odvolanie Matoviča by hlasovali všetci poslanci Smeru aj Hlasu, ktorých je spolu 38.

Martin Beluský z ĽSNS hovorí, že za odvolanie budú hlasovať aj siedmi kotlebovci. K nim sa pravdepodobne pridá aj Slavěna Vorobelová, ktorá nastúpila ako náhradníčka za Mariana Kotlebu, no do klubu ĽSNS nevstúpila.

Za budú, samozrejme, aj piati poslanci Republiky. Spolu ide už o 51 zákonodarcov. Podstatný rozdiel medzi minuloročným odvolávaním a tým, ktoré zrejme Matoviča čaká v septembri, je v postoji SaS.

Pred rokom sa poslanci SaS pri hlasovaní zdržali. Dnes naznačujú, že by nemali problém spojiť sa s opozíciou, ak by už SaS nebola vo vláde. Za vyslovenie nedôvery Matovičovi by hlasovali Jana Bittó Cigániková aj Branislav Gröhling.

Oficiálny postoj strany však ešte nepoznáme a nedozvedeli sme sa ho ani z odpovede strany na naše otázky.

Pripomeňme, že sulíkovci sú pripravení z vlády odísť, ak ju neopustí Igor Matovič. OĽaNO však už viackrát deklarovalo, že sa svojím šéfom stojí a nemá v pláne ho obetovať.

Čo urobí Taraba?

Ak ministri SaS podajú demisiu, zmení sa aj zloženie parlamentu. Do SaS už totiž medzičasom vstúpila aj ministerka spravodlivosti Mária Kolíková. Ak sa vráti do parlamentu, o mandát príde Alexandra Pivková zo Za ľudí.

To je ďalší hlas, ktorý by Matovičovi chýbal. SaS by tak v parlamente zastupovalo až 21 poslancov.

Keď k nim prirátame 51 zákonodarcov opozície a hlasy Tomáša Valáška a Miroslava Kollára, spolu ide už o 74 poslancov, ktorí by teoreticky mohli za vyslovenie nedôvery ministrovi financií zdvihnúť ruku. Stačili by dva hlasy navyše a Matovič by musel odísť.

Kľúčové preto je, čo by urobili Tomáš Taraba a Štefan a Filip Kuffovci, teda traja poslanci strany Život. Všetci podporili už sporný Matovičov miliardový balíček na pomoc rodinám s deťmi a je pravdepodobné, že ministra financií by podržali aj pri hlasovaní o jeho odvolaní.

Taraba v nedeľu na Facebooku zverejnil status, kde napísal, že „Sulík obvoláva opozíciu, že by potreboval rýchlo odvolať Matoviča, lebo sa mu a jeho nominantom nechce odísť z vlády“.

Hádka s Mazurekom

Šéfovi SaS odkázal, že mu ako riešenie radšej ponúka predčasné voľby a že „nikto v opozícii nebude SaS a tejto vláde pomáhať vládnuť s ústavnou väčšinou“. Samotný Sulík „obvolávanie opozície“ označil za klamstvo a „špinavú hru“.

Taraba vlastne hovorí, že hlasovaním za Matovičovo odvolanie by vláde pomohli, pretože SaS by sa do nej po odchode šéfa OĽaNO vrátila. Poslanec sa preto dostal do ostrého konfliktu s Milanom Mazurekom z Republiky.

Predstava, že by sa Matovič po svojom odvolaní normálne vrátil do parlamentných lavíc a vláda by pokračovala opäť už aj s SaS, je podľa uhríkovcov nezmyselná.

„Sú tu skrátka poslanci, ktorí by v predčasných voľbách neuspeli a v parlamente skončili. Tak budú radšej hľadať každý možný dôvod a absurdný nezmysel, ktorým si budú chcieť ospravedlniť ďalšiu podporu Matoviča,“ napísal Mazurek na margo Tarabu na sociálnej sieti.

A čo by Obyčajní ľudia v prípade odvolania Matoviča spravili naozaj? Šéf klubu OĽaNO Michal Šipoš odpovedá neurčito.

Nacisti z Republiky?

„Je len na rozhodnutí SaS, či chce otvorene kolaborovať s nacistami a mafiou na ničení stability krajiny alebo sa vráti o krok späť a bude spolu s nami v reformnej vláde pokračovať,“ povedal Šipoš.

Aj Taraba hovorí o Mazurekovi ako o „nacistovi“, ktorý sa snaží udržať SaS pri vláde. Poslanec naznačuje, že práve Mazurekovi mal Sulík volať.

„Áno, mám informácie, koho všetkého Sulík a ľudia z SaS stihli v tejto veci kontaktovať a očividne nikoho lepšieho ako Mazureka nenašiel. Keďže ja na rozdiel od Mazureka nie som Sulíkovým trójskym koňom v opozícii a nemám záujem na pokračovaní tejto vlády, tak mňa Sulík z tohto vynechal,“ napísal nám Taraba.

Pri odvolávaní Matoviča bude vraj hlasovať tak, „aby boli predčasné voľby a nie sa Sulík vrátil do vlády“. Tarabovu informáciu o snahe Sulíka dohodnúť sa s opozíciou nepotvrdil nikto okrem neho samého.

Odmieta to Sulík, no aj Uhrík tvrdí, že ich predseda SaS neoslovil. Podľa Beluského so Sulíkom nehovorili ani kotlebovci, aktuality.sk

X X X

 Niekoľko tisíc prípadov a celosvetové obavy. Prečo sa opičím kiahňam venuje taká pozornosť?

Opičie kiahne sa zďaleka nešíria tak masívne ako covid-19, no aj napriek tomu si vyslúžili celosvetovú pozornosť. Vedci sa zhodujú v tom, že treba byť ostražití. Najviac prípadov má zatiaľ Európa.

V redakcii Aktuality.sk sme od začiatku nezávislí a vo verejnom záujme sprístupňujeme dôležitý spravodajský obsah pre všetkých našich čitateľov zadarmo. Na to, aby sme mohli aj naďalej pripravovať kvalitné spravodajstvo a neustále sa zlepšovať, potrebujeme aj vašu podporu.

Keď sa začiatkom júla potvrdil na Slovensku prvý prípad opičích kiahní, dotyčného človeka pre istotu hospitalizovali v košickej nemocnici. Ide totiž o zriedkavé vírusové ochorenie a prvý prípad to bol doslova aj pre samotných slovenských lekárov, ktorí sa s ním doteraz nestretli.

Zástupca prednostu Kliniky infektológie a cestovnej medicíny Martin Novotný hovorí, že priebeh ochorenia bol presne ako podľa učebnice. „Štandardná vírusová infekcia,“ konštatuje.

Odvtedy na Slovensku pribudlo ďalších sedem prípadov. Za ten istý čas napríklad v USA počet prípadov vzrást zol 500 na 7000. Celosvetovo je dodnes potvrdených vyše 30-tisíc prípadov v 88 krajinách.

Aj keď sa opičie kiahne nešíria tak masívne ako covid-19 a rádovo ide „len“ o tisícky prípadov v rámci celého sveta, vedci sa zhodujú v tom, že treba byť ostražití.

Najviac prípadov je v Európe

Opičie kiahne nie sú novým ochorením – nové je však to, že sa vyskytujú už aj mimo Afriky. Práve to podľa Evy Chmelanovej, vedúcej Odboru pripravenosti na biologické hrozby a pandémie Úradu verejného zdravotníctva, vyvoláva odborný záujem či priamo znepokojenie.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) už vyhlásila epidémiu opičích kiahní za ohrozenie verejného zdravia medzinárodného významu.

„Podľa aktuálneho hodnotenia WHO je riziko opičích kiahní celosvetovo a vo všetkých regiónoch sveta mierne, s výnimkou európskeho regiónu, kde riziko označujú za vysoké. Jasné riziko existuje aj v prípade ďalšieho medzinárodného šírenia. Ide o ochorenie, ktoré sa donedávna vyskytovalo najmä v Afrike, mimo afrických krajín sa vyskytovalo iba ako importované. V súčasnosti je najviac prípadov zaznamenaných v Európe,“ uviedla Chmelanová.

Podľa virológa Borisa Klempu sa v kontexte pandémie covidu-19 zdajú byť počty prípadov opičích kiahní ako zanedbateľné, no v skutočnosti ide o obrovské číslo, s akým sme sa doteraz nikdy nestreli.

„Alarmujúce je to, že vírus sa pomerne dlho šíri z človeka na človeka, čo predtým nebolo obvyklé. Šírenie z človeka na človeka sa zastavilo po dvoch-troch generáciách, to sú tie dôvody pre obavy,“ hovorí Klempa.

Znamená to, že predtým sa šírili z jedného človeka na druhého a ďalej už nie.

Obavy sú podľa neho aj z toho, že by sa vírus mohol začať šíriť aj v rizikových skupinách ako sú deti či starší ľudia, u ktorých je riziko ťažšieho ochorenia.

„Je pravda, že priebehy ochorení sú mierne, smrteľné prípady sú výnimočné, ale čím dlhšie prenos v rámci ľudskej populácie bude trvať, tým väčšie je riziko, že sa šírenie vymkne spod kontroly a spôsobí oveľa väčší problém,“ vysvetľuje Klempa dôvody, prečo je snaha to riešiť ešte teraz.

Hovorí, že aj keď vírus opičích kiahní mutuje menej ako koronavírus, tak k nejakej mutácii môže prísť a zbytočne riskovať by nebolo správne.

„Prečo sa toho až tak bojíme? Myslím si, že je to preto, že opičie kiahne majú bratranca – pravé kiahne, ktoré nám dostatočne vykántrili ľudskú populáciu. Hlavný strach je z toho, že ak by vírus zmutoval a začal by sa správať ako pravé kiahne, mohli by sme mať obrovský problém,“ hovorí Novotný.

Šírenie viacerými cestami

Opičie kiahne sa môžu šíriť rôznymi spôsobmi. Pred aktuálnou pandémiou sa šírili zvyčajne zo zvierat na ľudí, čiže človek sa nakazil po kontakte so zvieraťom, zvyčajne nejakým väčším hlodavcom. Dnes ale vidíme skôr prenos z človeka na človeka. Musí ísť ale o veľmi blízky a intenzívny kontakt.

Podľa Klempu sa s vysokou pravdepodobnosťou človek nenakazí len obtretim sa o chorého. Ak by sa ale človek dotýkal vyrážok a následne takýmito rukami úst či očí, alebo si to zaniesol do otvornej rany, môže sa nakaziť.

Vírus sa vie preniesť aj kvapôčkami priamo z tváre do tváre či bozkávaním.

„Momentálne sa to šíri hlavne pri pohlavnom styku,“ hovorí Klempa.

Sú prípady, keď sa ľudia infikovali dotykom kontaminovaného povrchu. Údaje z tejto epidémie ale ukazujú, že takýto prenos je extrémne zriedkavý.

Stačí symptomatická liečba

Začiatok ochorenia je typický ako všetky vírusové ochorenia, hovorí infektológ Novotný. Najprv prídu teploty, slabosť, bolesti svalov aj kĺbov, opuch lymfatických uzlín a podľa WHO sa môžu objaviť aj silné bolesti hlavy a príznaky podobajúce sa meningitíde.

„Pri opičích a pravých kiahňach sa človek vysype naraz. Pri ovčích kiahniach sa vám s každo teplotou urobí nový výsev, čiže na tele máte celú zbierku rôznych štádií,“ hovorí Novotný.

Najrizikovajšie pre šírenie je obdobie, keď sú pľuzgiere ešte čerstvé, a obdobie pred ich vznikom.

Novotný hovorí, že ako chrasty zasychajú, majú v sebe síce ešte nejaké vírusové častice, ktoré môžu byť zdrojom infekcie, ale je to omnoho menej nákazlivé, ako keď má človek prvé štádiá, teda hnisavé pľuzgiere.

Človek prestáva byť infekčný, až keď mu odpadne posledná chrasta. Ochorenie zvyčajne trvá celkovo dva až štyri týždne.

Liečba je symptomatická, teda riešia sa jednotlivé príznaky. Infektológ hovorí, že existuje aj antivirotikum na liečbu opičích kiahní, avšak nemá ešte registráciu Európskej liekovej agentúry.

„Ale absolútna väčšina prípadov nepotrebuje liečbu antivirotikami, väčšinou stačí symptomatická liečba,“ hovorí Novotný.

Našich osem prípadov

Ochorenie môže byť aj fatálne, prvé obete má už aj v Európe, v Španielsku evidujú dve úmrtia.

Vo všeobecnosti ale Novotný hovorí, že ochorenie nepatrí medzi najnebezpečnejšie.

„Na 14 000 prípadov bolo päť úmrtí. Čiže určite to nie je to najnebezpečnejšie ochorenie, ktoré by som radil medzi tie, ktoré môžu ohrozovať ľudstvo,“ hovorí infektológ.

Na druhej strane ale podotýka, že toto ochorenie sa zatiaľ masívne nešíri v populácii a nechytili to najrizikovejšie skupiny obyvateľov – najmä imunokompromitovaní, malé deti a starší ľudia.

Aj prípady, ktoré sa vyskytli na Slovensku, nepatria do kategórie rizikových. Ide o osoby vo veku medzi 20 až 59 rokov. Okrem spomínaného prvého pacienta bol hospitalizovaný nakrátko ešte jeden človek.

Väčšina z ôsmich ľudí si vysoko pravdepodobne priniesla ochorenie zo zahraničia, aj keď podľa Chmelanovej v niektorých týchto prípadoch nemožno úplne vylúčiť nakazenie sa na Slovensku.

Vzájomnú súvislosť majú len dva prípady.

Bližšie detaily o prípadoch nie sú známe, Úrad verejného zdravotníctva ich neposkytuje.

Očkovanie

Niektoré krajiny už sprístupňujú očkovanie pre ohrozené skupiny, napríklad pre ľudí, ktorí boli v priamom kontakte s infikovanými. Slovensko zatiaľ vakcíny nemá, ministerstvo hovorí, že ich dostaneme od Európskej komisie.

Celkovo by malo ísť o 1400 dávok vakcíny Jynneos (Imvanex).

„Aktuálne prebiehajú prípravy zmlúv, ktoré sú na prevzatie vakcín potrebné. Po ukončení procesu dostane verejnosť bližšie informácie, presný dátum zatiaľ nie je možné uviesť,“ uviedlo ministerstvo zdravotníctva.

Vakcína Imvanex je v Európskej únii registrovaná od roku 2013 na prevenciu pravých kiahní u dospelých. Len nedávno však Európska lieková agentúra (EMA) odporučila využívanie tejto vakcíny aj proti opičím kiahňam.

Už z počtov vakcíny, ktoré ministerstvo objednalo, je zrejmé, že o žiadne masové očkovanie nepôjde.

Komu teda bude vakcína určená? Hlavný hygienik Ján Mikas hovorí, že o národných stratégiách sa momentálne diskutuje vo viacerých európskych štátoch a jeho úrad túto diskusiu sleduje.

„Je reálny predpoklad, že vakcína sa bežne v ohniskách nebude používať, alebo sa bude používať len zriedkavo. Vakcína sa môže použiť napríklad u úzkych kontaktov s vysokým individuálnym rizikom ťažkého priebehu ochorenia a u zdravotníkov v profesionálnom riziku,“ hovorí.

Mikas ale predpokladá, že na základe vývoja epidemiologickej situácie a nových informácií sa bude meniť aj potreba a záujem o vakcínu, aktuality.sk

X X X

 Keď chceš mier, priprav sa na vojnu. Ako fungovali mafiáni piťovci

 Niekdajšiu dvojku obávaného gangu piťovcov Mateja Šalagu prezývaného Gaťa prednedávnom podmienečne prepustili z väzenia. Redakcia Aktuality.sk prináša príbeh tohto najmilitantnejšieho zločineckého zoskupenia na Slovensku

Letné prázdniny sa ešte len rozbiehali, ale bolo tak sparno, že celé mesto už upadlo do dovolenkového módu. Krčmy a reštaurácie v uličkách Starého Mesta ponúkali blahodarné oázy osvieženia, ich terasy boli po večeroch beznádejne zaplnené. V Irish Pube na Sedlárskej ulici to bolo snáď najzložitejšie. Ulička je úzka, do priestoru oproti maďarskej ambasáde sa zmestilo len pár stolov. I keď bol podnik otvorený už tretiu sezónu, záujem bol obrovský – čierne pivo s hustou penou, tak trochu exotika. Hrdzavý chlapík v slušivom oblečení s motýlikom, decentne zakrytom zelenou zásterou, nikdy nestrácal úsmev. Bol zvyknutý, že na hostí sa treba usmievať aj vtedy, keď už má dlhej šichty plné zuby.

Vnútri to doslova vrelo deň čo deň, inak tomu nebolo ani 7. júla 1999. Zábava gradovala každým ďalším otočeným kolom Guinnessov, hudba hrala naplno. Ľudia tam chodili naozaj radi, niečo v tom hurhaji im pripomínalo chalupu starých rodičov. Nikde inde si nemohli sadnúť za stôl, na ktorom bol stále namontovaný starý šijací stroj. Pri bráne sa už pomaličky začala odvíjať dráma. Ľuboš Zelman prezývaný Zrzek si tam pôvodne zbehol iba na jedno pivko, chcel len tak pokecať s kamošom biletárom. Napriek tomu prišiel do podniku ozbrojený. Nestihol totiž skočiť domov, aby tam bezpečne uložil pištoľ, ktorú v ten deň dostal od známeho. Tak si ju napchal do vrecka a vyrazil do mesta. To ešte nevedel, že už o chvíľu z neho urobí vraha a predurčí jeho ďalší život. Teda, že sa z neho stane zabijak podsvetia.

Vo dverách pubu sa zjavili bratia Ján a Marián Štecovci, s ktorými mal spory boss piťovcov Juraj Ondrejčák. Mali totiž podnik v jeho rajóne v Lamači, ale odmietali platiť výpalné. No a Zelman bol Ondrejčákov ochrankár. Spor okolo lamačskej reštaurácie však tragédiu toho večera nespustil. Za všetkým bola obyčajná zádrapka Jána Šteca do biletára, za ktorým prišiel Zelman. Ten sa kamaráta zastal a spustila sa celkom vážna hádka a strkanica. Štecov o tri roky starší brat Marián sa vyrútil súrodencovi na pomoc, Zelman sa zrejme zľakol a nahmatal vo vrecku pištoľ.

Bolo 21:13, keď vystrelil prvú ranu po Mariánovi Štecovi. Ten však stihol reflexívne uskočiť doboku, takže guľka mu prevŕtala „len“ ľavé rameno a ďalej sa nezastaviteľne rútila podnikom plným ľudí. Žiaľ, trafila rovno do čela nič netušiaceho mladíka Tomáša Arnolda, ktorý mal len pár mesiacov po maturite a v podniku si bol posedieť s priateľmi. Živý z neho už, žiaľ, neodišiel. Streľ ba sa tým neskončila: Zelman mal priamy výhľad na Jána Šteca, na ktorého vypálil tri rany. Zasiahol ho do brucha, hrudníka a hlavy.

Dostrieľaný chlap sa zvalil na zem a v kaluži krvi dodýchal. Hostia vo vzdialenejšej časti pubu si najprv mysleli, že niekto oslavuje a otvoril šampanské. Štyri zátky takmer súčasne? To už došlo takmer všetkým, že vpredu neďaleko baru sa deje niečo zlé. Medzi ľuďmi prepukla panika, začali sa tlačiť von z podniku. Zelman zmizol ako prvý, stratil sa v uličkách Starého Mesta. Polícia už na druhý deň zverejnila fotky podozrivého. Nebol to Zelman, ale holohlavý a potetovaný Mikuláš Polóny, rovnako člen partie piťovcov. Policajti si mysleli, že strieľal on, lebo v podniku mal mať v ten večer službu na bráne. Neskôr sa zistilo, že si ju vymenil. Polóny sa na tretí deň sám a dobrovoľne vydal polícii. Tvrdil, že počas streľby v Irish Pube nebol a zdržiaval sa v úplne inej časti mesta. Nepomohlo mu to, skončil v policajnej cele a súd na neho uvalil väzbu. Potom ho ešte dodatočne obvinili z dvoch násilností, ktoré sa mali stať pred vraždou.

Polóny sa postavil za tragickú streľ bu napokon aj pred súd, ale ten ho dvakrát oslobodil. Dnes už nežije. V januári 2017 – 18 rokov po udalosti v Irish Pube – sa sám zastrelil po žúre, ktorý si urobil s kamarátom a jeho priateľ kou v byte v bratislavskom Lamači.

Aj záhadný prípad z Irish Pubu sa vyjasnil až po dlhých rokoch. Piťovcov spočiatku súdili len za menej závažné násilnosti a ekonomické delikty, napokon sa na stole objavili aj vraždy. Policajtom totiž po rokoch zaspievali dvaja členovia tohto obávaného gangu: biletár Miroslav Královič a člen výjazdu piťovcov Ján Novosádek. Napokon sa rozviazali ústa aj dvornému vrahovi piťovcov Ľubošovi Zelmanovi alias Zrzkovi, ktorý u nich začínal ako biletár. Neskôr robil ochrankára najvyššie postavenému bossovi Jurajovi Ondrejčákovi alias Piťovi. A Zelman porozprával vyšetrovateľom všetko, čo napáchal v tomto zločineckom zoskupení. Priznal sa dovedna k piatim vraždám, na ktorých sa podieľal. Okrem tragédie v Irish Pube strieľal aj počas dvoch útokov na takáčovcov. Práve on zastrelil zakladateľa konkurenčnej skupiny Jána Takáča a pokúsil sa odpraviť aj šéfa ich južnej vetvy Füleho. Okrem toho vyšlo zo Zelmana priznanie, že v Košiciach zabil Fadila Pasjaču, keď piťovci na východe pomáhali spriaznenému košickému bossovi Dušanovi Borženskému. Bol aj pri umlčaní Ľuboslava Velka alias Vlka, ktorý sa podieľal na vražde Pasjaču, takže sa stal pre skupinu nepríjemným svedkom. O týchto dvoch prípadoch ešte bude reč neskôr.

Pre celú skupinu, ale najmä pre jej hlavného protagonistu, malo Zelmanovo rozsiahle priznanie závažné dôsledky. Hoci už boli piťovci dávno eliminovaní a mnohí aj odsúdení, dovtedy nikto z nich nesedel za vraždu. Po Zelmanovi kapituloval aj Juraj Ondrejčák a vyzval ostatných členov skupiny, aby rovnako ako on začali spolupracovať s políciou.

 Chceš mier? priprav sa no vojnu

To bola taká kindermafia, hovoril nelichotivo o piťovcoch poskok bossa sýkorovcov Juraj Billik. Treba však povedať, že od druhej polovice roku 1999 začali piťovci ľuďom naháňať strach. Základy pochytili práve u sýkoriek, kde začínal šéf piťovcov Juraj Ondrejčák. „Bol u nás kedysi na mojom mieste s Mikim Polónym, robili Kýblovi dva týždne ochranku,“ opisoval na súde Billik.

Róbert Lališ ich zo skupiny vyhodil, lebo neohlásili lúpež, ktorú urobili na vlastnú päsť. V podsvetí však nepadli, naopak: začali stúpať. Juraj Ondrejčák dostal súhlas od Lališa, že si môže založiť vlastnú skupinu. V bratislavskom Lamači sa tak zrodila jedna z najmilitantnejších odnoží mafie, ktorá mala bunky aj v Trnave, Hlohovci, Leopoldove a Piešťanoch. Ostatné gangy ich volali piťovci podľa Ondrejčákovej prezývky, ktorá mu prischla po otcovi. Boss so základňou v bratislavskom Lamači si však z toho robil srandu – a spochybňoval, že by skupina fungovala pod týmto názvom. „My sme sa z toho smiali. Ešte som hovoril, že ak by som sa dal preoperovať na ženu, tak ako by sme sa volali Pite?“ opisoval súdu v auguste 2013.

Stretnúť Ondrejčáka v civilnom oblečení bola skôr rarita. Ešte aj na súd dorazil vo vojenských nohaviciach a kanadách vzoru Sahara. Piťovcom sa pod napasovanými tričkami často rysovali ľahké nepriestrelné vesty. Vojenské spôsoby má Ondrejčák v krvi. Zo zubného laboranta sa stal študentom vojenskej akadémie v Liptovskom Mikuláši. Tam sa zoznámil aj s jedným zo svojich najspoľahlivejších ľudí v skupine – Martinčanom Matejom Šalagom prezývaným Gaťa.

„Mal prevziať skupinu v prípade, ak by sa Piťovi niečo stalo,“ povedal neskôr na súde člen gangu Viktor Maceják, ktorý sa rozhodol svedčiť proti piťovcom.

Ondrejčák viedol celú skupinu k vojenským manierom, z maskáčov sa stal pracovný odev. Ak ich mali na sebe „bežní“ ľudia na diskotéke, mohlo sa to pre nich skončiť zle – zneuctenie piťovskej značky odevu obyčajným „civilom“ by odvážlivca stálo minimálne pár faciek. Aj sviatky bývali v skupine tak trochu vojenské. Ondrejčákovi najbližší mohli dostať darom pištoľ – každopádne to bol vždy model zbrane americkej značky so švajčiarskymi koreňmi Sig Sauer. Každý člen skupiny mal po istom čase nárok aj na ručne vyrábaný nôž Lasky s vygravírovaným poradovým číslom. Trnavská podskupina piťovcov zašla ešte ďalej. Rovnako ako mnohí ďalší piťovci sa dali tetovať, ale ich kerka má aj hlbší význam spolupatričnosti: pod bicepsom ľavej ruky sa im tiahne nápis „Si vis pacem, para bellum – Keď chceš mier, priprav sa na vojnu.“ Samozrejme, s poradovým číslom člena zoskupenia.

V Ondrejčákovej garáži trónil na prvom mieste Mercedes G v opancierovanej verzii, ktorý zvyknú používať aj vojenské jednotky. Čierne „Géčka“ boli na bratislavské cesty prehnané, ale stali sa chodiacim transparentom: Pozor, idú piťovci! Policajti ich denne zastavovali a kontrolovali. Členovia gangu zverejňovali zo záťahov fotky na svojej (dnes už zrušenej) webstránke. A pridávali posmešné komentáre typu „Pošlite posily“. „Géčka“ piťovcov sa objavili aj v klipe raperov z Kontrafaktu k pesničke Moji ľudia. O Piťovi sa traduje historka, že si kúpil aj opancierovanú špeciálnu verziu tohto auta, ktoré predtým vlastnila Národná banka Slovenska.

 Piťo to vyrieši

Na vrchole skupiny Piťovcov trónil Juraj Ondrejčák, ktorý chodil na stretnutia s ostatnými bossmi konkurenčných skupín. Ondrejčák vraj vysielal signál aj k podnikateľom, ktorí mali problémy s extrémnymi požiadavkami podsvetia: „Ak prídete za mnou, ja to vyriešim.“ Skupina piťovcov mala jednoduchú, ale pevnú štruktúru. Priamo Ondrejčákovi nosil výpalné konškolák Matej Šalaga. Po podnikoch ho chodil vyberať v sprievode dvoch goríl: Vladimíra Madarása a Jozefa Šefránka. Pod Ondrejčákom bola ešte jedna riadiaca úroveň. Bratislavu a v nej najmä drogový biznis mal na starosti Miroslav Abrahám alias Floxňa. Trnavský región spadal pod Adama Štefunka alias Šangalu.

Potom už nasledovala výkonná zložka, takpovediac vojaci, rozdelení do troch skupín: ochrankári, biletári a členovia výjazdu. Tí boli pripravení vyraziť na zavolanie do podniku, ak by tam biletári nezvládali situáciu. „Jedného času sme nosili pri sebe bejzbalové palice. Tí, ktorí mali legálne zbrane, nosili so sebou zbrane, niektorí nože, niektorí boxery. Naša právomoc bola vyriešiť problém, ktorý je v podniku. Niekedy sa stalo, že aj z iných skupín prišli do podniku ožratí, to sa riešilo na vyššej úrovni,“ opisoval fungovanie výjazdu v jednej výpovedi piťovec Novosádek. Dom bossa Ondrejčáka strážil Tomáš Belovič alias Vajce, v ktorého strážnej búdke si mal šéf ukrývať marihuanu.

Platí sa piateho

Piťovci vyberali výpalné od podnikateľov v reštauračných službách a poplatky od drogových dílerov a prostitútok vždy piaty deň v mesiaci. „Jednalo sa napríklad o platby za to, že díleri môžu predávať pod značkou ,Piťovci‘ a požívajú pritom ich ochranu pred inými konkurenčnými skupinami,“ vysvetľoval na výsluchu Maceják. Z pravidelných kšeftov sa nosilo bossovi 50 percent, z jednorazových 30 percent. Bankovky

museli najskôr vyberači zameniť, aby mal boss istotu, že im ich nepodstrčila polícia. Všetko však nekončilo u Ondrejčáka. Časť peňazí bola na výplatu členov gangu, veľa sa dávalo do akéhosi spoločného fondu. Ak niekoho chytila polícia, dostával on aj jeho rodina peniaze naďalej. Okrem toho mu skupina zabezpečila advokáta. Nejaké všimné dostávali aj spriatelení policajti. Každý kšeft nebol hneď miliónový. Pár príkladov za všetky: v prevádzke kebabu sa uspokojili aj so sumou mesačného výpalného 170 eur, prostitútke stanovili platbu na 150 eur.

Centrom Lamača sa tiahne Studenohorská ulica, ktorú lemuje rad socialistických panelákov. Z tohto sídliska vzišiel Ondrejčák a niektorí jeho najbližší parťáci. Tu mali aj základňu, krčmu s názvom Trojka. Ondrejčák má na Studenohorskej ulici dodnes trvalé bydlisko, ale svoje rodinné hniezdo posunul asi o kilometer vyššie – do rodinného domu, ktorý vďaka niekoľkometrovému múru pripomína pevnosť. Lamač neopustil až do chvíle, kým sa mu do domu z vrtuľníka nezlanilo policajné komando.

V skupine mali aj presne dohodnutý spôsob komunikácie. Používali potkanie telefóny, ktoré mali neregistrované karty. Vytrhali z nich aj mikrofóny, aby členov gangu nemohli odpočúvať policajti. Piťovci používali i šifrovanie. „Mali sme rôzne šifrovacie papieriky, kde sme si značili dohodnuté kombinácie písmen abecedy a rôzne číselné zoskupenia. Podľa toho sme písali esemesky, ktorými sme si dohadovali stretnutia so svojimi feťákmi. Keď sme si napísali 123, tak to znamenalo, že sa stretneme na Zelenči,“ opisoval Maceják. Kopčianska ulica v Petržalke sa zase u piťovcov volala „Na jablkách“.

                     V dobrej spoločnosti

Juraj Ondrejčák chcel mať Lamač ako domáce pôsobisko čistý. Lamačská bunka KDH ho dokonca v roku 2007 navrhla do školskej komisie miestneho zastupiteľstva. Keď sa to však objavilo v médiách, Ondrejčák sa členstva v komisii rýchlo vzdal. Zaujímavé kontakty mal aj v právnických a podnikateľských kruhoch. Kedysi dávno začal ešte ako nemafián cvičiť karate. V tomto športe ho zdokonaľoval ako tréner aj prominentný právnik a advokát Ernest Valko. U Valka v minulosti pracoval Martin Rehák, syn významného slovenského podnikateľa Ladislava Reháka. Synovo meno sa objavilo aj v tzv. mafiánskych zoznamoch. S bossom skupiny sa pozná od školy, dokonca bol chvíľu aj trestne stíhaný v zatiaľ poslednej kauze piťovcov. Ondrejčák mal v minulosti pomáhať tiež oligarchovi Ivanovi Kmotríkovi, keď bolo treba robiť poriadky s fanúšikmi na štadióne futbalového Slovana v Bratislave.

Po parlamentných voľbách v roku 2016 sa na verejnosti objavili staré fotky z kubánskej Havany, ktoré vznikli desať rokov predtým. Je na nich Ondrejčák v spoločnosti podnikateľa, dnes predsedu parlamentnej strany Sme rodina Borisa Kollára. Politik však odmieta, že by trávil na Kube s Ondrejčákom a jeho známymi spoločnú dovolenku. Zábery mali vzniknúť náhodne. „Ja som tam bol s priateľkou na dovolenke, oni tam boli ako skupina, stretli sme sa,“ povedal novinárom. V mafiánskych zoznamoch, ktoré v roku 2011 unikli z polície, bol v skupine piťovcov zaradený aj dnes trestne stíhaný Marian Kočner. Ten zase tvrdil, že Kollárovi vybavil spoločný biznis s Ondrejčákom. „To nebol žiadny biznis, ale výpalníctvo,“ reagoval Kollár. Išlo o prípad z roku 2011, keď chcel vykupovať všetky voľné pozemky na Donovaloch, kde prevádzkuje lyžiarske stredisko. Pred Kollárom sa však k pozemkom dostal boss podsvetia z Lamača. „Piťo chcel za malý kúsok pozemku dva milióny korún, čo je suma, za ktorú si prenajímam celé Donovaly,“ opisoval Kollár. Kočner mal potom zariadiť, že suma sa znížila.

Vyhnaní z raja

Polícia do roku 2010 výrazne eliminovala mnohé zločinecké skupiny, len piťovci stále nič. Na začiatku milénia síce Ondrejčáka odsúdili za to, že zbil neskoršieho bossa podsvetia v Košiciach Róberta Okoličányho, ale to bolo všetko. Jeho gangu policajti iba dookola kontrolovali autá, v roku 2005 ich aj čiastočne odzbrojili. Využili na to zákon, podľa ktorého môžu nespoľahlivej osobe zobrať zbrojný preukaz. Všetko sa zmenilo v noci 15. novembra 2011, keď sa nad sídlom bossa v Lamači začal vznášať vrtuľník – kukláči vtedy spustili akciu Eden. Juraj Ondrejčák bol v tom čase čerstvým absolventom právnickej školy v Sládkovičove a chcel sa pustiť do rigoróznej práce na tému úkladná vražda. Napokon začal spoznávať zákutia trestného práva z inej strany, ako plánoval. Policajti totiž na viacerých miestach pobrali 23 ľudí, ktorých obvinili z účastí na fungovaní Piťovho zločineckého zoskupenia.

Zradil ich vlastní

Reťaz je vždy len taká pevná, ako je pevný jej najslabší článok. Zažili to aj piťovci. Začiatok ich konca spôsobil rozviazaný jazyk jedného člena skupiny Viktora Macejáka.

Maceják patril pod Miroslava Abraháma alias Floxňu, ktorý mal v skupine na starosti najmä dílerov drog. Piťovci ich kasírovali a zároveň ochraňovali pred konkurenciou. Keď díler zavolal na špeciálny telefón, okamžite mu zariadili pomoc. Karatista Maceják mal do okamihu zrady v skupine celkom dobré postavenie. Spočiatku robil biletára v klube Medúza, kde sa takmer každú noc pobil. Po jednej potýčke skončil vo väzbe, z ktorej sa dostal vďaka bossovi. Ondrejčák podľa jeho slov poskytol peniaze na podplatenie prokurátora, lebo sa veľmi tešil, že jeho biletár zbil chlapíka od konkurenčných takáčovcov. „Juro bol pre mňa autorita, nikdy som mu neoponoval, mal som k nemu rešpekt,“ opisoval Maceják na súde.

Napriek tomu sa tento bitkár rozhodol od piťovcov odísť. Od svojho nadriadeného Miroslava Abraháma potom počul rovnakú vetu, ako sýkorovec Martin Bihari od bossa sýkorovcov Lališa: „Od nás sa neodchádza.“ Namiesto odchodu sa Maceják dostal do veľkých problémov, keď začal vydierať istého trnavského podnikateľa. Tento prípad bol preňho napokon zlomový. Stavebník z Trnavy dal Macejákovi na jeho vkus príliš drahú ponuku pri stavbe betónovej platne – teda základov chaty v Stupave. Maceják to bral ako urážku a podnikateľ od neho dostal mafiánsku „pokutu“. Pýtal si od neho 12-tisíc eur, čo bola hodnota celej betónovej platne. Vydieranému chlapovi neskôr piťovci znížili pokutu na polovicu. Maceják zapojil do vydierania aj dvoch kumpánov Adama Štefunka a Igora Dvorského. Ani jeden z nich nevyrazil z chlapa jediné euro. Pochytali ich ešte pred odovzdaním peňazí, keďže podnikateľ sa rozhodol spolupracovať s políciou. Zlomila ho schôdzka s piťovcami na benzínke, po ktorej dostal veľký strach. Vďaka odposluchom telefonátov mali na nich dosť dôkazov. Policajti ešte netušili, že cez tento prípad sa napokon dostanú na kobylku celému gangu piťovcov. Po dolapení totiž Maceják potopil celú skupinu. Stal sa kľúčovým svedkom v nastávajúcom veľkom procese, kde už na lavicu obžalovaných zasadol aj najvyšší boss skupiny a 18 ďalších ľudí.

„Podľa môjho konšpiračného myslenia je to človek, ktorý má za sebou nejakú službu – neviem akú,“ spochybňoval slová odpadlíka boss Ondrejčák. Po Macejákovej výpovedi na súde vyhlásil: „To nikto nedokáže takto hovoriť okrem Hitlera a Fidela Castra.“ Macejáka podozrieval, že sa výpoveď naučil naspamäť, akoby ju čítal z čítačky.

Tri výstrahy

Piťovci začali mať problémy s autoritou skupiny v Trnave a riešili to svojsky. Zistili, že im tam jeden podnikateľ nechce platiť výpalné, lebo keď volal výjazd, nikto neprišiel. Navyše sa im do rajóna tlačili sýkorovci, ktorí chceli zobrať ochranu podniku pod svoje krídla. Ondrejčák teda rozhodol, že ľuďom predvedú, kto je v Trnave pánom. Zabezpečil nálože i rozbušky a nariadil dvojici Maceják – Dvorský, aby nechali vybuchnúť dom a podpálili autá Róberta Trajkova alias Netvora od sýkorovskej konkurencie. Vzbĺknuť mali aj autá ľudí, ktorí s Netvorom spolupracovali. Boss piťovcov mal špeciálnu požiadavku.

„Jediné, čo on od toho žiada, je to, aby to bolo všetko spravené naraz, aby každý vedel, že to bola vizitka piťovcov, nakoľ ko to tak piťovci vždy robili,“ opisoval Maceják, čo im boss skupiny prízvukoval. Trojakciu urobili 30. marca 2010 nadránom, ohne sa naozaj rozhoreli v rozpätí dvadsiatich minút. Netvorovi zhorelo pred domom luxusné BMW. Zobudil sa na výbuch, po ktorom bola v plameňoch okenica na jeho dome. Potom sa mu ozvali dvaja známi, že aj u nich horelo. Ronaldovi Mišechovi hodili nálož do dvora a Petrovi Dekanovi podpálili VW Golf. Trajkov prišiel na súd svedčiť v modrom väzenskom mundúre. Dnes je rovnako ako Mišech odsúdený na 25 rokov za podiel na mafiánskej poprave Jozefa Mišenku.

Podobným atakom piťovcov čelilo mnoho ľudí, na prvom súde sa riešili najmä ich výpalnícke praktiky. Zaužívanou praxou piťovcov bolo, že prevádzku najskôr poškodili, aby potom jej majitelia začali zo strachu platiť výpalné. Svedčí o tom aj prípad fastfoodu s kebabmi v Stupave, ktorý najskôr podpálili, aby dali prevádzkarovi jasne najavo, čo musí urobiť. „Že na Slovensku to chodí tak, že keď si bude platiť za ochranu, tak bude mať pokoj od všetkých,“ opisoval Maceják na súde. Podnikatelia sa zľakli a za fastfood začali mesačne platiť 170 eur. O dva týždne im piťovci názorne ukázali, ako to na Slovensku funguje. Majitelia prevádzky mali problém s bývalou zamestnankyňou, ktorú žiadali, aby do ich podniku nechodila. Jej priateľ dal majiteľovi facku, tak bol neskôr privolaný výjazd piťovcov. Muža dobili teleskopickými obuškami a dokopali, dali mu „mafiánsku“ pokutu päťtisíc eur. V Hlohovci si zas vytypovali podnikateľa, ktorý za „ochranu“ reštaurácie platil viac ako 10 rokov sýkorovcom. Piťovec Adam Šangala so svedkom Petrom Ferancom mu v prevádzke zapálili letný gril. Podnikateľovi potom tvrdili, že to bola konkurenčná skupina, ktorá by ho mala ochraňovať. Muž platby rýchlo presmeroval na piťovcov.

Piťovci dokonca vypaľovali aj predajňu náradia či prostitútky, ktoré poskytovali služby na erotických privátoch. „Ak zavolám, prídu dve géčka a rozbijú ti dvere od bytu a celý byt,“ strašili jednu z nich. Okrem výpalníctva sa venovali aj drogovému biznisu. Mali širokú sieť dílerov heroínu, pervitínu a kokaínu. Práve medzi dílermi bolo najviac ľudí, ktorí ich napokon zradili. Maceják najskôr odhalil zákulisie celej skupiny, díleri potom húfne priznávali všetko a uzatvárali dohody s prokurátorom.

Na začiatku lovili piťovci dílerov drog u sýkorovcov, veľkú skupinu pretiahli na svoju stranu v roku 2009. Sýkorky, samozrejme, reagovali – po meste začalo krúžiť možno aj 40 áut, ktorých posádky hľadali prebehlíkov. Facky zaberali, zblúdenci sa rýchlo vracali do domovského košiara. „Bol to veľký cirkus, ale dali sme to do poriadku,“ opisoval sýkorovec Juraj Billik alias Čapatý.

V prvom súdnom procese, kde sa neriešili vraždy, nedostal Ondrejčák najvyšší trest zo všetkých. Súd mu vtedy vymerali 16 rokov vo väzení, ale Igor Dvorský a Adam Štefunko dostali až 22 rokov. Miroslav Abrahám a Matej Baričiak 21 rokov väzenia, Martin Padúch 10,5 roka, Peter Bola a Matej Šalaga 7 rokov, Tomáš Bielovič 6,5 roka, Andrej Očenáš 5 rokov, Tomáš Králka 4,5 roka. Ostatní dostali menšie tresty, štyroch obžalovaných oslobodili.

Americký sen

Časť skupiny piťovcov žila od januára do novembra 2006 z amerického sna. Tento kšeft mal pod palcom Miroslav Abrahám alias Floxňa so svojou skupinou. Cez účty založené v Bratislavskom a Trnavskom kraji vyťahovali peniaze, ktoré prichádzali z podvodne vybavených hypoték v USA, kde ich získali na falošné doklady cez nastrčené biele kone. Aj výbery peňazí na druhej strane robili ľudia s falošnými českými dokladmi. V banke mali svojho človeka, ktorý im zabezpečoval, aby neboli pri výberoch peňazí žiadne problémy. Piťovci vedeli, ako presvedčiť aj ľudí, ktorí sa zapojeniu do podvodov bránili. Jednej žene sa napríklad vyhrážali, že ak nepristúpi na spoluprácu, tak si má uvedomiť, že „je sama, ale oni sú celá skupina a ak nepôjde s nimi, tak nebude dýchať“. Drsný slovník zvolili aj preto, že mali obavy, či žena nebola vypovedať na polícii. Aby boli vyhrážky čo najpôsobivejšie, na stretnutí mali za pásom zbrane. „Rusi majú fotky tvojich detí, ktoré zabijú a potom zabijú aj teba,“ dohovárali jej. Z banky sa im podarilo vytiahnuť 33,5 milióna korún a chystali sa aj na výber ďalších 42 miliónov korún. To im už ale plány skrížila polícia.

Akcia Gondola

V polovici júla 2016 vedenie polície oznámilo, že sa končí zločinecká etapa piťovcov – a po 10 rokoch policajných aktivít sú rozložení. Bolo to na druhý deň po rozsiahlej akcii Gondola, ktorá nasledovala po priznaní piťovského vraha Zelmana. Policajti pochytali zvyšných piťovcov, ktorí ešte nesedeli za mrežami. V novej kauze padla široká paleta obvinení. Policajti odhalili, že keď piťovec Zelman 15 rokov dozadu unikol trestu za vraždu Fadila Pasjaču, bolo to vďaka falošnému alibi jeho kumpánov. „Keďže Ľuboš bol vzatý do väzby, tak sa ma Piťo osobne pýtal, či pôjdem Ľubošovi svedčiť a robiť krivé alibi. Ja som povedal jasné a išli aj ostatní zo skupiny,“ priznal po rokoch piťovec Královič. Okrem toho policajti rozkryli prípad granátov, ktoré hodili piťovci pred mnohými rokmi pod taxíky na Americkom námestí v Bratislave. Išlo o pomstu za nezaplatenú opravu auta v piťovskom autoservise. Policajti zistili, že skupina vydierala dokonca majiteľov kvetinárstva. Viacero prípadov bolo veľmi starých, takže sú premlčané.

Počas Gondoly pobrali 23 ľudí – medzi nimi aj poslednú pravú ruku Ondrejčáka Mareka Orlíka, ktorý bol ako posledný mohykán vedenia piťovcov na slobode. S bossom skupiny spolu stále figurovali vo firme, ktorá prevádzkuje reštauráciu Trojka. Orlík sa v Lamači zaujímal aj o verejné záležitosti, podobne ako to robil v minulosti Piťo. Pôsobil ako člen miestnej komisie pre bezpečnosť a životné prostredie, kandidoval aj za poslanca mestskej časti.

Grami

Vlna priznaní piťovcov by napokon mohla vyjasniť aj pozadie minimálne jednej z dvoch starých vrážd, ktoré sa stali v bratislavskej Petržalke – svojho času poriadne otriasli verejnosťou. Obeťou prvej z nich sa stal 21. novembra 2004 Peter Kleman alias Grami, ktorého vtedy spájali s takáčovcami. Mladíka našli v noci dobodaného pred barom Boston v petržalskom Ovsišti. Podnik patril otcovi Karola Patasyho, ktorého syn vtedy pôsobil vo výjazde piťovcov a mal blízko k ich bossovi. Patasy mladší sa od detstva poznal aj s Klemanom, ale ich stretnutie v Bostone počas osudnej noci vraj nedopadlo dobre. Najskôr mal Kleman v bare na záchode prefackať Patasyho, ktorý potom chytil nôž a utekal sa mu pomstiť na parkovisko pred podnikom.

Už mesiac po tragédii zbalili Patasyho policajti, za vraždu ho aj súdili. On však tvrdil, že Klemana „vybavil“ jeho otec Karol Patasy starší. Ten už prehovoriť nemohol, keďže ho 12. januára 2005 zastrelili. Syn opisoval, že otec mal pred smrťou obavy z pomsty za Klemanovu smrť. Aby ho ochránil, dal mu nepriestrelnú vestu, ktorú však v okamihu smrti nemal na sebe, držal ju v ruke.

Zapletenie piťovcov do Klemanovej vraždy naznačovali ich odpočuté telefonáty krátko po incidente pred Bostonom. Polícia ich mala napichnutých pre inú kauzu. Piťovci však hovorili v šifrách štýlom, že auto, ktoré nabúralo, nabúralo poriadne a zostalo na mieste. Treba ho dať do garáže, aby ho nikto nenašiel. Patasymu mladšiemu navyše poskytli aj alibi, takže ho súd oslobodil. Po rokoch však prehovoril boss skupiny Juraj Ondrejčák a ukázal prstom na Karola Patasyho mladšieho. „Robilo sa všetko preto, aby sme Karola z toho vytiahli, aj keď som s tým nesúhlasil. Ja si neviem predstaviť, že by som v tom čase, ale ešte aj pred dvoma rokmi, vypovedal proti kamarátovi,“ vyhlásil na súde, ktorý povolil v roku 2017 obnovu konania v tomto prípade.

Aj za vraždu študenta Daniela Tupého sedeli v minulosti na lavici obžalovaných ľudia, ktorí patrili do skupiny piťovcov alebo ich s ňou spájali. Mladík prišiel o život 4. novembra 2005 – po brutálnom útoku na Tyršovom nábreží v Petržalke. Útok bol veľmi rýchly. Skupina ôsmich študentov sa chcela z Petržalky vrátiť cez most do centra, odzadu ich napadli neznámi muži. Zranili šesť ľudí, Daniel Tupý dostal dovedna osem rán nožom.

Polícia spočiatku predpokladala, že na študentov zaútočili skinhedi alebo neonacisti, neskôr začali skutok pripisovať podsvetiu. Po dvoch rokoch vzala do väzby člena gangu piťovcov Richarda Hrotka prezývaného Bejby a neskôr aj ďalších troch mužov – dvoch z nich tiež spájali s piťovcami. V júni 2009 však súd všetkých pre nedostatok dôkazov oslobodil. Hlavný svedok stiahol pôvodnú usvedčujúcu výpoveď a odmietol prehovoriť, obete neidentifikovali obžalovaných. Nenašiel sa ani človek, ktorého DNA našli na boxeri z miesta činu. Richarda Hrotka neskôr odsúdili v inej kauze za to, že ako člen výjazdu piťovcov ešte v roku 2006 v jednom z bratislavských barov viackrát bodol návštevníka zariadenia. Súd ho na základe dohody o vine a treste poslal do väzenia na 3 roky a 4 mesiace.

Je celkom možné, že aj v tomto prípade sa časom dozvieme pravdu, ale tá – na rozdiel od prípadu Kleman – nemusí súvisieť so žiadnym piťovcom.

Žiadne vyjadrenia od Piťa

Po vydaní knihy o slovenskej mafii a sérii priznaní v skupine piťovcov dospel ich prípad vlani v máji do finále. Špecializovaný trestný súd schválil dohodu o vine a treste medzi Jurajom Ondrejčákom alias Piťom a prokurátorom – tentoraz už nešlo o „menšie“ násilnosti či ekonomické delikty, ale celú vražednú sériu. Obávanému bossovi dohodou zvýšil starší trest na 23 rokov väzenia.

„Ja nebudem dávať žiadne vyjadrenia, ďakujem vám všetkým,“ vyhlásil Juraj Ondrejčák alias Piťo v súdnej sieni Špecializovaného trestného súdu, ktorý schválil dohodu o jeho vine a treste za sériu vrážd a ďalšie skutky. Okrem 10-násobného súhlasu s otázkami sudcu to boli jediné slová, ktoré na súde bývalý mafiánsky boss povedal.

Okrem bossa priznal farbu aj jeho blízky spojenec Šalaga – uzavrel dohodu, ale zostal na svojom pôvodnom treste 13,4 roka vo väzení. Za vraždy šéfa konkurenčnej skupiny, príslušníkov mafie a jeden pokus o likvidáciu vysokopostaveného takáčovca teda dvaja vysokopostavení piťovci nedostali doživotie, opäť im prepadol majetok.

Súd okrem toho nariadil podľa rozsudku vlastne nemajetnému Ondrejčákovi, aby nahradil škody pozostalým – vdove po Fadilovi Pasjačuovi ujmu 500-tisíc eur, príbuzným Jána Takáča 200-tisíc eur a ďalšie nižšie sumy aj iným príbuzným obetí. V prípade Šalagu odkázal súd pozostalých s ich finančnými nárokmi na civilný súd.

Vymenená obeť

Začiatkom milénia bolo v bratislavskom podsvetí husto – na malom dvore sa pohybovalo až príliš veľa kohútov. Bitky, útoky, preberanie kšeftov a podnikov bolo na dennom poriadku. Najsilnejšie skupiny smerovali k dohode o tichu zbraniam, ale nevyspytateľná povaha bosa takáčovcov ju sťažovala a neustále odďaľovala.

Napokon jeden krvavý incident všetko otočil naruby. Išlo o výbuch auta na okraji Bratislavy, v ktorom sa s priateľkou viezol biletár podniku, ktorý spoločne „spravovali“ sýkorovci a piťovci. Gangy z útoku podozrievali takáčovcov a hneď sa aj dohodli, že žiadne prímerie s nimi nebude.

Rozhodli sa, že im zlikvidujú vedenie, teda že sýkorovci zabijú Jána Takáča, piťovci vysokopostaveného člena jeho skupiny Róberta Pála. Lenže v podsvetí sa začalo šíriť, že Takáč mal silácke reči, pričom sa nechal počuť, že „Piťo pôjde dole“.

Šéf lamačského gangu teda prevzal iniciatívu a vraždy dohodnuté na úrovni sýkorovci – piťovci vymenil. Ondrejčák dal svojim ľuďom pokyn, aby sa postarali o Takáča.

Piťovci ho už mali odsledovaného, takže vedeli, že býva s priateľkou v byte na Kramároch. Ľuboš Zelman a Matej Šalaga si nachystali ukradnutú oktáviu, samopal škorpión, granát, pištoľ – ďalší člen partie Marek Orlík si pripravil sprievodné VW Vento ako volavku.

Druhé auto slúžilo ako poistka, ak by sa na ceste objavila policajná hliadka a bolo by treba odviesť pozornosť. Poobede 30. júla 2003 čakali na vhodný moment a posedávali v aute odparkovanom oproti vchodu, v ktorom býval Takáč. Vyšiel asi o pol šiestej večer a nastúpil do svojho Mercedesu ML.

Biletár piťovcov Zelman vystúpil zo škodovky, nasadil si kuklu a prišiel k Takáčovmu autu. Cez bočné okno do neho vystrieľal deväť rán zo Škorpióna, kým sa mu neroztrhol tlmič. Odhodil ho teda na zem a spoza pásu vytasil pištoľ, ktorú cez rozbité okno namieril na Takáčovu hlavu. Stlačil kohútik a ukončil život jednej z najznámejších postáv slovenského podsvetia, dostal spolu 11 rán.

Šalaga naštartoval a rýchlo sa presunul k Zelmanovi, naložil strelca aj zbraň pohodenú na zemi. Potom sa vydali plánovanou únikovou trasou cez les smerom na Kolibu a napokon do Lamača. Po týždni auto aj veci z vraždy spálili v Rači.

Ďalši útok na takáčovcov

Po vražednom útoku na bosa takáčovcov sa zas sýkorovci „postarali“ o šéfa ich ochrankárov, spomínaného Pála. Napokon však prišiel rad na hlavnú postavu južnej vetvy takáčovcov Tibora Füleho. Aj útok na neho smeroval od piťovcov, ktorí ním poverili svojho dvorného strelca Zelmana.

Füle schytal v Petržalke 9. novembra 2004 tri guľky do hrude. Bolo to vo chvíli, keď vystupoval zo svojej terénnej toyoty. Útok prežil asi aj vďaka tomu, že sa strelec zľakol policajnej hliadky a ušiel na bicykli.

Postrelený člen gangu skončil v nemocnici, dodnes má po zraneniach následky. Po tejto streľbe gangy ukončili boje o teritórium Bratislavy a okolia.

Mafiánska výpomoc Boržovi

Ondrejčákovu dohodu o vine a treste súd schvaľuje iba deň potom, ako podľahol smrteľnej chorobe jeho bývalý parťák z východného Slovenska a krátkodobý bos tamojšieho podsvetia Dušan Borženský alias Borža.

Piťovci mu poskytli niečo ako bratskú výpomoc pri preberaní podnikov, keď nakrátko ovládol košické podsvetie.

Bolo to počas vojny s Karolom Kolárikom, ktorá sa rozpútala po vražde bosa Róberta Holuba a vrcholila na prelome milénií.

Piťovci pomohli Borženskému aj s likvidáciou šéfa tamojších Albáncov Fadila Pasjaču, ktorý sa v predchádzajúcich rokoch postavil na stranu bosa konkurencie Kolárika. Okrem toho Pasjačua podozrievali, že mal prsty vo vražde Boržovho spojenca Františka Peka alias Dolyho.

Likvidáciu Albánca zveril bratislavský bos Ondrejčák opäť do rúk kata svojej zločineckej skupiny Ľuboša Zelmana, ktorému mal údajne pomáhať boržovec Peter Kinlovič alias Drevo. Ten bol aj pri vražde Kolárika, za ktorú si odsedel tri roky.

Maskovaný Zelman si Pasjačua počkal 11. februára 2000 pred jeho domom na Budapeštianskej ulici v Košiciach. Albánec práve nastupoval do svojho strieborného Opla Vectra, keď do neho vrah vystrieľal osem rán.

Vzápätí zašiel do podchodu, aby si zásobník doplnil novými nábojmi. Opäť sa vrátil k obeti a vyprázdnil do nej aj druhú dávku striel. Ondrejčák vraj za túto vraždu dostal od Borženského luxusnú limuzínu.

Keď vlastnoručne vraždí bos

Borženského neskôr zadržali v Česku a piťovci začali zametať stopy o spolupráci s ním. Mali obavy z člena košického podsvetia Ľubomíra Velka alias Vlka, ktorý bol pri vražde Albánca Fadila Pasjaču.

Práve Velk dal mobilom signál piťovcovi Zelmanovi, že prichádza plánovaná obeť – a videl aj celý priebeh vraždy. Ostatní gangstri mali obavy, aby náhodou nezačal vypovedať na polícii, ktorá už mala aj iné svedectvá a strelca Zelmana dva dni pred Vianocami 2000 zadržala.

Krátko nato ho z vraždy Pasjaču aj obžalovali, takže čelil súdnemu procesu, no vďaka falošným svedectvám piťovcov ho vtedy oslobodili. To už bol Velk dávno po smrti, nepohodlného svedka zabili na Záhorí piťovci.

Vylákal ho tam bos skupiny Juraj Ondrejčák pod zámienkou, že na chate vo vojenských lesoch pri Malackách sa môže ukryť pred políciou. Ondrejčák sa tváril, že ide zakúriť v krbe. Chytil do ruky poleno, ktorým Velka omráčil.

Potom ho traja piťovci začali škrtiť, na hlavu dostal igelitové vrece. Napokon mu bos skupiny trhol hlavou, asi mu zlomil väzy. Ondrejčák si po vražde išiel ľahnúť, ešte stihol ostatným prikázať, aby Velka zakopali v lese.

Ďalšie skutky

Boss Ondrejčák prinútil jednu bratislavskú kvetinárku, aby platila výpalné pre piťovcov vo výške 500 eur mesačne. Žena mala už predtým problémy s podsvetím. Ondrejčák so Šalagom sú odsúdení aj za to, že prinútili platiť za ochranu jednému podniku v Lamači mesačne 20-tisíc korún (663 eur). Predchádzala tomu úmyselne vyvolaná roztržka v tomto podniku.

Ondrejčáka potrestali aj za to, že si v minulosti zaobstaral protitankovú zbraň, ktorú si nechal ukryť u jedného z piťovcov. Ten ju zahrabal v Lamači pri záhrade. Šalaga je odsúdený aj za krivú výpoveď v staršej kauze vraždy Petra Klemana v Bratislave, z ktorej bol vtedy obvinený a neskôr obžalovaný expiťovec Karol Patasy mladší, aktuality.sk

X X X

Skutočná pomoc je sebestačnosť. Ľudia musia mať motiváciu, aby sme im vedeli pomôcť  

Dlhodobá pomoc bez aktivity nemá zmysel. Ľudia by mali mať motiváciu a cieľom by malo byť to, že sa v živote niekam posunú, hovorí zakladateľ občianskeho združenia, ktoré pomáha ľuďom v núdzi.

Pred jedenástimi rokmi sa rozhodol iniciovať vznik programu Sebestačnosti, ktorý dodnes pomohol približne dvom stovkám rodín na Orave i v iných regiónoch Žilinského kraja. Podporu nepotrebujú iba chudobní, hovorí predseda Občianskeho združenia Misia mladých Anton Michalica. I ľudia v núdzi by podľa neho mali vyvinúť aktivitu, ktorá im pomôže posunúť sa ďalej.

 X V rámci Občianskeho združenia Misia mladých poskytujete podporu ľuďom v núdzi od roku 2011. Ako vznikla prvotná idea rozbehnúť tento projekt?

V roku 2003 vznikla mládežnícka iniciatíva. Mali sme priestor, kde mohli mladí tráviť voľný čas. Postupne k nám chodili ľudia s rôznymi osudmi, ktoré ich doviedli do rôznych životných situácií. Nebola to úplne typická chudoba.

Tu na Orave je oproti iným regiónom dosť pracovných príležitostí, skôr to boli prípady, keď jeden z manželov zomrel alebo sa v rodine objavilo zneužívanie, zanedbávanie či iný vážny morálny problém. Našou snahou bolo pomôcť im, no nechceli sme to robiť ako klasická charita.

X Klasická charita funguje na princípe, že ľuďom v núdzi prispieva finančne alebo materiálne, no niekedy rodiny v slepých uličkách potrebujú viac ako „len“ dostať peniaze či jedlo. Aký bol váš plán?

Naším cieľom bolo, aby sa tí ľudia niekam posunuli. Také je aj naše motto: „Skutočná pomoc je sebestačnosť.“ Chceme rodine pomôcť a zároveň nájsť pre ňu nejaké riešenie, ktoré jej dáva zmysel aj ekonomické možnosti.

X Ako takúto pomoc realizujete?

Učíme ich rôznych zručnostiam – pestovať zeleninu, robíme kurzy zdravého a lacného varenia, pečenia. V štyroch regiónoch na Slovensku – na Kysuciach, Liptove, Orave a v Žiline organizujeme kurzy šitia pre ženy v ťažkých životných situáciách. Cieľom je, aby sa vďaka tomu vedeli uplatniť na trhu práce.

Učia sa šiť detské pyžamové overaly, ktoré sme aj predávali. Alebo zbierame staré bicykle, ktoré opravuje zdravotne postihnutý pán. On našiel zmysel života, učí opravovať aj deti a ony si potom bicykle môžu vziať. Je to zároveň sčasti alternatíva ku konzumnému spôsobu života. Ďalšie rodiny zasa učíme, že si môžu niečo dopestovať a potom to predávať.

X Keď hovoríme o ľuďoch, ktorým pomáhate, koho si máme predstaviť?

Mali sme napríklad kurz pečenia pre matky s deťmi z núdzového bývania. Sú to ľudia v akejkoľvek núdzi, nielen chudoba je problémom. Pomáhame napríklad aj matke, ktorá má sedem detí a dve z nich sú postihnuté. Manžel ju neopustil, no psychicky je to pre ňu náročné a snažíme sa ju aspoň podporiť. Veľkú časť tvoria rodiny, kde sú vzťahové problémy.

X Niekedy si ľudia pomerne rýchlo zvyknú na to, že vždy tu bude niekto kto im pomôže a nemajú motiváciu postaviť sa na vlastné nohy a vynaložiť potrebnú aktivitu. Stretli ste sa aj s prípadmi, keď ľuďom váš spôsob pomoci, ktorí vyžaduje aj ich iniciatívu nevyhovoval?

Je to individuálne, no samozrejme, máme aj rodiny, ktoré sa nechcú posunúť. Možno sa boja, hanbia, iste sa nájdu aj takí, ktorí sú leniví. Potom spolupráca skončí. Naozaj totiž musí byť aj vôľa a ochota. My totiž vieme v nejakom momente pomôcť, no dôležité je, aby sa človek odrazil. Pomoc je spojená so zodpovednosťou a motiváciou ľudí. Tradičná charita naučila ľudí na dlhodobú pomoc. Samozrejme, že sú takí, ktorí to potrebujú, no z dlhodobého hľadiska to nemá zmysel.

                                                 Cez disciplínu k úspechu

X Nové spôsoby sú niekedy náročnejšie ako staré a zaužívané. Je to tak aj v tomto prípade?

Áno, tento nový koncept je náročný na čas a tiež preto, lebo vyžaduje od ľudí motiváciu. I niektoré charity sa postupne snažia zmeniť svoj koncept, pretože zistili, že keď sa ľudia neposúvajú, nemá to zmysel. Zistili, že nestačí iba vziať pomoc – materiálnu alebo finančnú a rozviesť ju. Keď my vidíme, že už sa rodina „chytila“, necháme ich samých. Nie je to o tom, že im už nepomôžeme. Radi ich pozveme na stretnutia, detské letné tábory, no tešíme sa, že si žijú svoj život.

X Keď hovoríte o motivácii a posunutí sa, spomeniete si na konkrétne prípady, keď sa naozaj ľuďom podarilo úspešne uplatniť na trhu práce?

Mali sme tu pani s tromi deťmi, ktorá si urobila masérsky kurz a teraz si chce otvoriť živnosť a poskytovať masáže. Ďalšia sa po kurzoch pečenia zamestnala v pekárni. Tu na Orave si ženy potom prácu nájsť vedia. Väčší problém je na juhu a východe Slovenska. Tam aj chcú pracovať, no možnosti sú chabé a často musia ísť do zahraničia. Niektoré ženy sa zamestnali v oblasti sociálnej starostlivosti, iné pestujú zeleninu a predávajú ju z dvora.

X Od začiatku fungovania občianskeho združenia Skutočná pomoc ste pomohli približne dvom stovkám rodín. Ako sa zvyknete s konkrétnymi rodinami skontaktovať?

Väčšinou sa o niekom dopočujeme buď cez organizáciu, úrad práce, miestneho farára alebo známych. V rámci pomoci vždy položíme otázku, čomu by sa rodina chcela venovať a potom zhodnotíme, či jej vieme pomôcť. Možno najprv klasickým spôsobom – že zabezpečíme finančnú a materiálnu pomoc, no ako som už vravel, to nie je konečný cieľ.

X Všetko niečo stojí a nič nie je zadarmo. Ako sa vám už jedenásť rokov darí financovať takýto mechanizmus pomoci?

Fungujeme cez dve percentá z daní alebo súkromné zdroje. Teraz sme dostali financie na kurzy šitia zo zahraničného projektu, no to je veľmi sporadické. Snažíme sa aktivity robiť nízkonákladovo. Na varenie, pečenie, zbieranie byliniek netreba veľa. Ľudia nám nosia rôznu materiálnu alebo finančnú pomoc.

Napríklad ideme sadiť a prinesú semiačka. Sme vo fáze, keď ľudia naozaj chcú pomôcť. Dávame to dokopy všelijako, ale vždy to nejako ide. Keď ľudia vedia, pre koho je napríklad nejaká vec určená, nemajú problém ju zaplatiť.

X S osudmi oravských rodín i tých z iných častí Slovenska sa stretávate už 11 rokov. Čo ľudí na Slovensku trápi najviac a prečo sa dostávajú do krízových životných situácií?

Jedným z problémov je, že niektoré pracovné pozície sú u nás veľmi nízko hodnotené a platy sa blížia k minimálnej mzde. Práve v týchto profesiách sa uplatňujú napríklad osamelé matky s deťmi – upratovačky, kuchárky, zamestnankyne v sociálnych zariadenia. A to niekedy bráni ľuďom posunúť sa. Prácu by aj mali, no nie je dostatočne ohodnotená. Najmä pri súčasnom raste cien. No a potom je tu druhá a podľa mňa vážnejšie oblasť.

X Aká?

Sú to vzťahy a situácie, v ktorých rodina žije a nie je to vždy o nízkych mzdách. Chlap napríklad dobre zarobí, no polovicu výplaty prepije. Alebo keď otec opustí rodinu, pretože sa im narodí postihnuté dieťa. Problém je teda okrem mzdy a dostupnosti práce aj otázka zodpovednosti ľudí a ich rozhodnutia.

Minule som bol v obchode na juhu Slovenska a matka mala posledných sedem eur. Kúpila štyri fľaše sladenej limonády. Nechápal som to. Radšej keby kúpila múku a uvarila niečo deťom. Pri skromnosti by sa to dalo. Mali sme tu mamu siedmich detí, ktorej zomrel manžel a takmer všetky už dokončujú vysokú školu, chodili na brigády.

X Čiže je to podľa vás o tom, ako si človek utriedi priority…

Áno. Úspechom v živote je aj vedieť byť disciplinovaný. Napríklad tu na Orave nie je zasa tak veľa prípadov, že zomrel partner a žena zostala sama bez pomoci. Vždy pomôže okolie – či už cez nejakú zbierku, farára, starostu, pomôžu, dajú niečo zadarmo. Viac sa skôr trápia práve tí, kde sa v rodine objavilo týranie, zanedbávanie alebo závislosti. To sú životné udalosti, ktoré sa nedajú jednoducho riešiť iba materiálnou pomocou.

X Hovoríte, že mnoho ľudí, ktorým pomáhate, sa zamestná v nižšie ohodnotených profesiách a súčasný rast cien ohrozuje ich napredovanie. Ako sa s ním vysporadúvajú rodiny, ktorým pomáhate?

Už máme informácie, že ľudia zdražovanie cítia a naozaj postihne najmä tých, ktorí majú základné platy. Veľkým problémom, ktorý vnímame aj my je, že slovenské domácnosti sú neúmerne zadĺžené. Problémom nie sú hypotéky na bývanie, ale spotrebné úvery. Máme veľa rodín, kde majú spotrebné úvery a z nich potom vznikajú exekúcie.

X Prečo sa títo ľudia zadlžujú?

Sú to rôzne situácie. Napríklad si nakúpia nábytok. Pomerne nedávno si mladý 18-ročný chlapec vzal úver 20-tisíc eur s vysokým úrokom. Chcel si kúpiť nové auto. Samozrejme, je to jeho vina, no banka mu takúto pôžička schválila.

Spoločnosť by mala mať nejakú zodpovednosť. Na začiatku 20. storočia na Slovensku fungovali ľudové banky. Ak ste chceli pôžičku, posudzovala vás miestna komisia. Ak človek napríklad pil alebo hral hazardné hry, nedostal ju. Videl som naozaj veľa ľudských nešťastí spôsobených tým, že si napožičiavali i keď to nepotrebovali. A teraz s rastom cien budú ľudia ešte menej schopní splácať svoje úvery.

   Ukrajincov na Orave prijali

X S rastom cien a infláciou idú ruka v ruke i zvyšujúce sa ceny nehnuteľností a stále viac sa hovorí o tom, že bývanie je a bude pre niektoré skupiny ľudí nedostupné. Vidíte aj vy tento problém?

V súčasnosti je problém aj to, že sa ľudia sťahujú z vidieka do miest a niektoré oblasti sa doslova vyľudňujú. Alebo napríklad, keď sa rozpadne rodina a zrazu treba dva byty. V mestách sa zasa možnosti bývania musia neustále nafukovať, rastú ceny. Otázkou je prečo ľudia odchádzajú. Je to začarovaný kruh, pretože mnohí opúšťajú domovy, pretože tam nemajú pracovné príležitosti. Radšej si kúpia za draho malý byt. V rodnej obci by mohli žiť v lepšom, no nemali by príjem. Ľudia sú jednoducho nútení sa presťahovať.

X Po vypuknutí vojny na Ukrajine sa na Slovensku zdvihla veľká vlna pomoci. Dostali sa aj k vám nejaké ukrajinské rodiny?

My sme ubytovali asi 40 až 50 takýchto rodín. V prvej fáze išli domov k miestnym, ktorí sa rozhodli pomôcť. Niektorí odišli do zahraničia alebo do iných regiónov Slovenska. Tým, ktorí zostali, sme pomohli nájsť prácu a vďaka štátnemu príspevku sme im mohli pomôcť aj s vlastným bývaním. Okrem toho sme pomoc posielali aj priamo na hranicu či na Ukrajinu.

X Názory na pomoc utečencom sú rôzne a v mnohých častiach Slovenska sa ľudia utekajúci pred vojnou stali terčom nenávistných prejavov. Ako na nich reagovali ľudia na Orave?

S nenávisťou sa často nestretávame, sú to skôr ojedinelé prípady. Ľudia naozaj pomáhajú z každej strany. Dokonca aj tí, o ktorých by sme to nepovedali. Ukrajinci sa u nás asimilovali, mnohí tu pracujú.

X Spôsob pomoci, ktorý poskytuje Skutočná pomoc, je náročný najmä na čas a vyžaduje pomerne veľkú aktivitu. Vy však máte aj riadne zamestnanie. Ako sa to dá zvládať?

Nie som sám, je nás asi sedem. Náročné to je, vyžaduje to veľkú schopnosť manažovať čas. V mnohých prípadoch nám pomáhajú dobrovoľníci. Napríklad teraz sme mali letný tábor a tam to naozaj nebolo o mojej prítomnosti. A ani v mnohých prípadoch nie je. Mám radosť, keď sa aj v iných regiónoch niekto nášho konceptu Sebestačnosti ujme a rozvíja ho ďalej, aktuality.sk

X X X

 Bola krásna, úspešná a zamilovaná. Herečka Sharon Tateová sa stala obeťou šialeného kultu Charlesa Mansona

 Prípad vraždy Sharon Tateovej a jej nenarodeného dieťaťa zmenil, ako americké súdy pristupovali k úlohe práv obetí. Rodina Tateovcov ju využila prvýkrát v histórii amerického súdnictva.

Bol letný augustový večer a mladá hollywoodská hviezda Sharon Tateová, ktorá sa preslávila vďaka kultovému filmu Údolie bábik, bola unavená. Práve dosiahla ôsmy mesiac tehotenstva a jej manžel Roman Polański musel odcestovať do Londýna, kde pripravoval svoj najnovší film.

Vzali sa pred necelými dvoma rokmi a manžel jej chýbal. Po návrate zo svojho posledného nakrúcania talianskeho filmu 12+1 mali zostať spolu v Kalifornii až do narodenia ich bábätka. No plány sa zmenili a Roman Polański musel odcestovať do Londýna.

Kým Tateová točila film, Polański požiadal svojho dlhoročného priateľa Wojciecha Frykowského a jeho priateľku Abigail Folgerovú, aby tam bývali.

Tento poľský herec a dedička kávového impéria teda strávili niekoľko mesiacov v modernom bungalove v exkluzívnej štvrti Benedict Canyon. Keďže kratko po návrate Tateovej z filmovania sa plány jej manžela Polańského zmenili, požiadali svojich priateľov Frykowského s Folgerovou, aby v dome zostali, kým sa slávny režisér nevráti z cudziny. Tateová sa bála zostať sama a Polański sa bál o ňu. Priatelia súhlasili.

Tateová sa 9. augusta 1969 vrátila domov po dlhom dni až neskoro poobede. Od rána bola v meste, mala dlhý obed s priateľmi. Tehotenstvo jej dávalo zabrať. Okolo šiestej večer ju prišiel navštíviť bývalý snúbenec Jay Sebring, ktorý sa preslávil ako kaderník hviezd.

Tateová, ktorá sa pomaly lúčila s priateľmi a išla si ľahnúť, netušila, že len pár metrov od ich domu sa deje niečo príšerné.

Nesprávne miesto v nesprávnom čase

Osemnásťročný Steven Parent naozaj nemal v ten večer šťastie, pokúšal sa predať Williamovi Garretsonovi digitálne hodiny s budíkom. Garettson, ktorý bol správca nehnuteľnosti slávneho hollywoodskeho režiséra Romana Polańského, ale mladíka vysmial a poslal s pofidérnou elektronikou kadeľahšie. Povedal mu, aby dopil svoje pivo a išiel domov. Garettson potom zaspal a spal až do rána.

Keď Parent vychádzal vo svojom aute po príjazdovej ceste, zrazu sa pred ním objavil dlhovlasý vysoký muž a cez hruď mal obmotané lano. V ruke držal revolver, rýchlosťou blesku sa presunul na stranu vodiča a kým sa Parent spamätal zo šoku, muž trikrát vystrelil. Dvakrát ho trafil do hrude a raz do ľavej strany tváre. Pri snahe brániť sa si porezal ľavú ruku o rozbité okno auta. Parent nemal šancu, dve guľky trafili tepnu a pľúca.

„Bratia a sestry“

Na Parentovo utrpenie sa díval jeho 23-ročný vrah Charles Watson, ktorého všetci poznali ako Texa. Smrť mladého človeka ho uspokojila, ale on bol na misii. A nebol na nej sám, vyrazil so svojimi tromi sestrami: dvadsaťjedenročnou Susan Atkinsovou, dvadsaťjedenročnou Patriciou Krenwinkelovou a dvadsaťročnou Lindou Kasabianovou. Mali svoju „úlohu“. Tri mladé dievčatá neboli jeho skutočné sestry, aj keď ich tak oslovoval. Všetci totiž patrili do Mansonovej „rodiny“.

Nebola to však skutočná rodina, išlo o vyznavačov kultu Charlesa Mansona. Združoval mladých ľudí, ktorí museli byť podľa jeho presvedčenia bielej pleti. Veril totiž tomu, že raz nastane súdny deň a „Veľká rasová vojna“, kde proti sebe budú bojovať Afroameričania a „ľudia bielej rasy“. Veril, že Afroameričania vyhrajú a on sa stane ich líder. Členom svojej „rodiny“ sľuboval, že budú vyvolení „ľudia bielej rasy“, ktorí s ním budú riadiť víťazov tejto fiktívnej vojny.

Na to, aby táto rodina „fungovala“ podľa jeho predstáv, pravidelne ju zásoboval drogami LSD. Následne k nim mal príhovory, ktorými mladých ľudí zmanipuloval. Manson mal približne sto nasledovníkov, prevažne mladé dievčatá okolo dvadsiatky.

Od podpálenia školy až po lúpežné prepadnutia

Charles Manson bol charizmatický mladý muž, ktorý vedel spievať a vedel hovoriť. Keď v roku 1967 oslávil 32. narodeniny, presne polovicu svojho života strávil vo väzniciach a nápravných zariadeniach. Sedel za lúpežné prepadnutia, krádež áut, zneužívanie a pasenie dievčat. Už keď mal desať rokov, podpálil školu. Dostal sa do rôznych zariadení, kde ho bili remeňom, ale aj sexuálne zneužívali.

 Pre Mansona nastal zlomový bod, keď sa v roku 1967 dostal do kurately Roberta Smitha, ktorý sa podieľal na výskume vplyvu LSD a metamfetamínu.

Medzi experimentálnych dobrovoľníkov patril aj Manson. Zhruba v tom čase ho nadchla myšlienka o jeho predstave „rodiny“. Ako prvú stúpenkyňu získal knihovníčku Mary Brunnerovú – presvedčil ju, aby ho nechala pár nocí u seba prespať a potom už s ním zostala.

Po Brunnerovej objavil tínedžerku na úteku Lynette Frommeovú, ktorú volal Squeaky -všetci traja začali spolu žiť. Toto „naberanie nových členov“ bolo rýchle, približne dvadsiatku z nich tvorili zverenci „výskumníka“ drog Roberta Smitha. Kritéria na ich výber boli jednoduché: každý člen musel byť citovo neistý alebo spoločenským vyvrheľom. Manson hľadal ľahko manipulovateľných ľudí, podľa neskoršich svedectiev na ich presviedčanie využíval prevažne LSD a svojské sexuálne praktiky.

Do Los Angeles aj so svojou „rodinou“ pôvodne prišiel rozbehnúť hudobnú kariéru. Nasťahovali sa na Spahn Ranch, kde ich nechal 81-ročný majiteľ bývať a fungovať výmenou za sexuálne služby Mansonových nasledovníčok. Aj cez ne sa snažil preraziť v hudobnej brandži, pričom sa spoliehal na hudobného producenta Terryho Melchera. Keď sa časom ukázalo, že mu Mecher nepomôže, znenávidel ho.

Pomsta na nesprávných ľuďoch

Bol to práve bungalov Terryho Melchera, do ktorého sa neskôr nasťahovali Roman Polański a Sharon Tateová. Práve do tohto domu poslal Manson svojich prívržencov na čele s Charlesom Texom Watsonom.

Dostali od neho presnú inštrukciu: choďte a zabite všetkých, ktorí sa budú nachádzať v dome Cielo Drive číslo 10050 a zabite ich čo najhorším spôsobom.

Potom, ako Watson prestrihol telefónne káble pri bráne pozemku, nasledoval doslova horor. Do domu vstúpili cez zadné francúzske okno, ktoré bolo zaistené len sieťkou proti hmyzu. Watson sa zmocnil Tateovej a Sebringa, ktorých dotiahol do obývačky a zviazal okolo krku a pása lanom, ktoré mal predtým omotané okolo hrude.

V dome bol aj v úvode článku spomínaný pár priateľov Polańského – Frykowski a Folgerová. Tí sa pokúsili utiecť, no Watson a Krenwinkelová ich dobehli a dobodali. Nasledoval zviazaný Sebring, ktorého najprv postrelili a potom dobodali. A nakoniec si vybrali Sharon Tateovú, ktorú bodli až 16-krát. Všetky obete veľmi rýchlo vykrvácali – vrátane ešte nenarodeného Paula Polańského, ktorého Tateová nosila pod srdcom.

Bratia a sestry zvrátenej Mansonovej sekty svoju misiu splnili a pri odchode ešte Susan Atkinsová krvou nebohej Tateovej napísala na dvere odkaz: sviňa.

Vo vraždení pokračovali

Tento prípad spôsobil v americkej spoločnosti šok a zasial strach v obyvateľoch bohatých štvrtí Los Angeles. Už na druhý deň Mansonova sekta úradovala opäť a za ďalšie obete si vybrali manželský pár Lena LaBianca a jeho ženu Rosemary LaBiancovú , ktorí viedli obchod s potravinami. Okradli ich a dobodali krutým spôsobom. Na steny písali množstvo hesiel, vrátane nápisu Healter Skelter – išlo o názov pesničky britskej skupiny Beatles.

Práve na tomto nesprávne napísanom názve neskôr postavil celý prípad prokurátor Vincent Buglios, ktorý neskôr členov Mansonovej sekty žaloval. Postaral sa o to, aby za mreže išiel aj samotný Manson, hoci sa priamo masakrov nezúčastnil.

Podľa Mansona táto pesnička obsahovala správu, ktorú mladí ľudia dokázali zachytiť, správu v znamení „vstať a zabíjať“. To mal byť odkaz na jeho utkvelú predstavu o „Veľkej rasovej vojne“. No keď vzbura Helter Skelter neprichádzala, Manson si znova pozmenil naratív piesní Beatles a rozhodol sa začať Helter Skelter sám.

Trest smrti im prešiel

V januári 1971 boli Manson, Atkinsová, Wotson a Krenwinkelová odsúdení na trest smrti. Hlavnou svedkyňou obžaloby bola Kasabianová – jedna z prvých stúpenkýň Mansona, ktorá bola aj účastníčka masakru. Vďaka spolupráci s políciou získala imunitu. Štát Kalifornia napokon v roku 1972 zrušil trest smrti, takže odsúdeným členom sekty zmenili trest na doživotie vo väzení.

Súdy im opakovane zamietali podmienečné prepustenie, a to aj vďaka snahám rodiny Sharon Tateovej, ktorá sa snaží, aby sa na jej obeť nezabudlo. Manson zomrel v roku 2017 vo veku 83 rokov a Atkinsonová v roku 2009 na rakovinu. Ostatní odsúdení stále sedia vo väzení.

Krvavé udalosti Mansonovej sekty zmenili hippie kultúru 60. rokov. Z bezstarostnej kultúry, ktorá vyznávala mier, rovnosť a lásku. Spoločnosť vďaka tomuto tragickému prípadu, získala iný pohľad na mladých ľudí, ktorí chceli žiť bez povinnosti pracovať, brať drogy a užívať si život. V tomto prostredí jednoducho vznikali izolované skupiny, ktoré boli vyhodné prostredie pre sekty. A bol to pomyselný koniec éry detí kvetov.

Symbol zla

Charles Manson sa však dočkal svojej nesmrteľnosti, keďže sa stal ikonou a symbolom zla v popkultúre. Kontroverzný spevák Marilyn Manson si zvolil svoje meno podľa neho. Legendárna kapela Guns N‘ Roses prespievala jeho pesničku. Manson je autorom textu piesne „Never Learn Not To Love“ od The Beach Boys.

Trent Reznor z Nine Inch Nails nahral jeden zo svojich albumov v dome na adrese 10050 Cielo Drive. Dom zbúrali v roku 1994, ale Reznor si z neho vzal vchodové dvere. Sú to tie isté dvere, na ktorých bolo krvou napísané slovo „sviňa”. Reznor ich údajne používal ako dvere do svojho nahrávacieho štúdia s názvom Le Pig.

Tateovci zmenili americké súdy

Prípad vražiadiacej sekty Charlesa Mansona bol príšerný a patrí k najhorším v histórií USA. Doris Tateová, matka zavraždenej herečky, bola tým, čo sa stalo jej dcére zhrozená. Napriek tomu sa zúčastňovala všetkých súdnych procesov proti Mansonovej sekte.

No najzásadnejší moment nastal, keď 24. februára 1976 pred súdom prečítala svoj prejav, ktorý apeloval na práva obetí. V prejave opísala dopad tresného činu na obeť a je príbuzných. Snažila sa ním zabrániť členom sekty získať podmienečné prepustenie.

Neskôr sa Doris Tateová stala členkou hnutia, ktoré pracovalo na prijatí zákona o právach obetí. Ten bol v Kalifornii prijatý v roku 1982. Tento zákon umožňuje najbližším príbuzným obetí dať vyjadrenie pred vynesením rozsudku. Aj vďaka iniciatíve Doris Tateovej a neskôr sestry herečky Debry Tateovej. aktuality.sk